Dilemy: Volať pacientov v ambulanciách po mene?

Prinášame vám druhý diel podcastu Dilemy, v ktorom sa zaoberáme predajom skipassov, volaním pacientov v čakárniach po mene a morálnou dilemou hokejového fanúšika.

Moderátorom podcastu je Dávid Tvrdoň, člen MONO tímu. Do debaty o morálnych dilemách sme si pozvali profesorku Annu Remišovú, ktorá sa etike venuje aj na akademickom poli, a Fera Paulínyho, ktorý si rád kladie viac i menej hypotetické otázky týkajúce sa morálky.

Pošlite nám svoje dilemy na otazky@mono.sk. Pokiaľ nás zaujmú, budeme sa im venovať v niektorom z nasledujúcich dielov. Prepis jednej z dilém nájdete nižšie.

V druhom diele sme riešili nasledovné dilemy:

• Ak si kúpim jednodenný skipas a odchádzam už o 14.00, môžem ho predať za nižšiu sumu niekomu, kto chce ešte 2 hodiny lyžovať?
• Mám rád hokej a som fanúšik Slovana. Lenže Slovan hrá v KHL, čo je v podstate Putinova oligarcholiga a ešte aj patrí Širokému. Mám chodiť na zápasy Slovana aj napriek tomu, že nesúhlasím s Putinovou politikou a Širokého aktivitami?
• Je v poriadku, ak personál, teda zdravotná sestra, volá pacientov v čakárni do ambulancie po mene? Obzvlášť citlivé je to na urológii či psychiatrii.

Ja si myslím, že to nie je správne, keď nás volajú v čakárniach po mene. Spojenie našej tváre a našej osoby s menom a priezviskom vnímame ako ľudia citlivo, možno ešte o to viac, keď sme u lekára, kam väčšinou chodíme, keď sme chorí, čiže sa cítime zraniteľnejšie. Na druhej strane vyžadovanie anonymity by od lekárov nechcelo veľkú námahu navyše. Môže to byť systém s kartičkami alebo číslami. Myslím si, že v súčasnom nastavení spoločnosti by bolo veľmi slušné, aby nás nevolali menom a priezviskom.
Samozrejme, môžem to úplne hyperbolizovať a prestreliť, aby sme si uvedomili, že kde sú hranice. Možno v budúcnosti budeme očakávať, že prístup k lekárovi bude úplne anonymný, každý budeme mať vlastnú čakáreň. Na základe rovnakého princípu by sa to dalo odvodiť. A nielen u lekára, ale povedzme aj v potravinách, že nechceme, aby niekto vedel, že človek s takouto tvárou si kupuje nejaké nezdravé potraviny. To je úplne hyperbolizovaná miera súkromia. Ale v súčasnom nastavení by tam meno a priezvisko zaznieť nemalo.

Úplne s tým súhlasím. Pokiaľ viem, existujú už napríklad psychiatrické ambulancie, kde sa pacienti nestretávajú. Nemusí mať každý svoju čakáreň, ale robí sa to tak, že v jednej čakárni čakáte a vychádzate od lekára inými dverami, takže sa pacienti nestretajú. Myslím si, že jedine, kde by to bolo ešte prípustné, je nejaká malá obec, kde sa všetci poznajú. Tam by bolo komické, keby hovorili čísla. Ale ináč nie, nemajú sa hovoriť mená, má sa to vyriešiť tak, aby pacient bol oslovovaný pán, pani, ale určite nie priezviskom.

Môj obvodný lekár v menšej obci to rieši časenkami, čiže povie sa číslo: „Sedem, osem, príďte dnu.“ A čo tak priezviskom?

Priezvisko je ešte horšie, potom skôr volať krstným menom. Aj keď to zas môže byť neslušné z hľadiska vykania alebo tykania. Ja som sa dokonca stretol s úplne opačným extrémom, že ešte rozoberali s pacientom nejaké otázky z jeho zdravotnej anamnézy vonku pred ľuďmi: „Tak už ste zdravší, alebo stále máte hlieny na pľúcach?“ A to je už úplne nevhodné.

Niekedy v čakárni všetci počujú, o čom sa lekár s pacientom vnútri v ambulancii rozpráva. To je naozaj nevhodné a je to poškodenie súkromia pacienta.

Priniesli sme vám druhý diel podcastu Dilemy. Budeme radi, ak sa prihlásite na jeho odber cez iTunes, RSS alebo sa prihláste do nášho newslettru s novinkami a okrem nových dielov podcastu sa vždy dozviete aj o našich nových článkoch