Image Image Image Image Image Image Image Image Image
MONO

By

18.06.2014

Dobový bulvár. Sprievodca pre ženy, ktoré chcú chodiť s umelcom

18.06.2014 | By |

V slovníku slovenského jazyka je osudovosť definovaná ako osudom určená nevyhnutnosť. Pekné. Ja ako správna romantická hrdinka s bledou pleťou s napoly ryšavými vlasmi (aby som zapadala aj k Botticellimu aj preraffaelistom) som bola odchovaná na všetkých príbehoch a žvástoch o osudovej láske, ktorá chodí zvyčajne iba raz za život a skončí skôr, ako stihnete v tridsiatke umrieť na týfus alebo tuberkulózu.

Viete, kedy som si prvýkrát naozaj uvedomila, že byť niekoho osudovou láskou je prúser? Pri Adele Ostrolúckej v štvrtej triede na základke, ktorá to, chudera, schytala navyše úplne zbytočne, keďže veľkého Ľudevíta to ťahalo od Ostrej Lúky smerom na českú stranu, kde prebývala Mária P. A ani s tou to nebolo až také akútne, čo si budeme klamať.

To nám však súdružky učiteľky nikdy nepovedali a tak sme sa aspoň naučili, že ak už máte svoj mladý život zmárniť čakaním na chlapa, ktorý vás má v podstate na háku, ale má veľké reči i idey, robte to aspoň tak, aby o vás o stopäťdesiat rokov vo Wikipédii vedeli napísať viac ako to, že ste boli rozhľadená a… mladá.

Minule, keď som tak nadránom sedela na pohotovosti s rukou porezanou od fľaše proseka, medzitým ako som sa snažila neodpadnúť a prestať revať, som si uvedomila, že niektorí ľudia chodia na zmrzlinu a do kina, a niektorí chodia spolu zašívať končatiny. Hovorí sa, že po správnych veľkých láskach by mali zostať jazvy. Je to úžasne patetické a sentimentálne, ale niečo na tom asi bude a v starobe budeme mať na čo spomínať. Drámy asi nikdy celkom nevyjdú z kurzu, napokon nielen romantizmus si na nich zakladal a vďaka nim vznikli veľké veci, veľké veci!

Dnes chcem hovoriť o výtvarnom umení a osudových ženách, ktoré ste mohli stretnúť pomaly na každom portréte mužov, o ktorých sa hovorilo ako o veľkých (kunsthistorici tak vravia).

Chodiť s portrétistom bolo vždy väčšie riziko ako sa ťahať s krajinkárom, predsa len predstavitelia krajinomaľby toho toľko nevyzliekali. I keď čím si už človek môže byť istý…

Bottiho slabosti

Ono sa to začalo už kdesi pri Botticellim. Teda, začalo sa to určite oveľa skôr, ale ja z vôle dobového bulváru začnem s dovolením v renesancii. Botticelli patrí medzi mojich obľúbených autorov.

Keď som mala asi päť rokov, oco ma vzal do jedného miestneho pohostinstva a tam mali priestor “do zákulisia” oddelený výrezom, kde namiesto dverí viseli gumové strapce, ktoré keď sa nehýbali, vytvorili Botticelliho Zrodenie Venuše. A vtedy mi niekto povedal, že to bol známy maliar. Musel byť, keď sa prebojoval na postkomunistický gumový záves.

Sandro Botticelli by pre mňa osobne mohol byť spokojne maskotom renesančného maliarstva. Mal rád svetlovlasé ženy, ktoré v kombinácii s farebným koloritom a ornamentálnou líniou dali dokopy jeho najznámejšie diela.

Botticelli – Primavera (okolo 1478)

Obraz je pravdepodobne inšpirovaný veršami od Ovídia. V pravom rohu vyčíňa vietor Zephyr, unášajúci nymfu Chloris, aby si ju vzal a následne ju obdaril schopnosťou dávať život kvetinám, čo znázorňuje kvet, ktorý Chloris vypľúva.

Vedľa Chloris stojí Flora, bohyňa jari, ktorá predstavuje ďalšiu obdobu Chloris, ibaže sa po svadbe z nymfy zmenila na bohyňu.

Uprostred stojí Venuša, nad ktorou sa vznáša slepý rímsky bôžik lásky Kupido (nazývaný tiež Amor alebo Eros), mieriaci šíp lásky na tri grácie – Aglaiu, Eufrosyne a Thaleiu.

Tri grácie tancujú vedľa Merkúra, držiaceho v ruke palicu, takzvaný caduceus, ktorá symbolizuje predovšetkým mier, ale neraz sa vysvetľuje aj ako narážka na falus alebo páriace sa hady.

Botticelli – Zrodenie Venuše (1486)

Tento výjav, asi ako všetko v živote napokon, má minimálne dve interpretácie. Prvá – vznešená – rozpráva antický príbeh o zrodení bohyne z morskej peny, ktorú bohovia vetrov Zefyr a Chloris ženú na lastúre k brehu, kde Héra ukryje jej nahotu červeným plášťom, ako to poznáme z gréckej báje.

Druhá je o čosi pragmatickejšia. Obraz mal poslúžiť na oslavu vládnuceho rodu Mediciovcov. V pozadí totiž vidíme vavrínové stromy, ktoré boli symbolom ich rodu, Lorenzo Medici bol znázornený ako plávajúce ruže po hladine, čím sa poeticky naznačoval rozkvet Florencie, keď ako tie lupene nežne doplával k moci. Pekné, nie?

Akokoľvek to už bolo, neodškriepiteľné je, že Botticelliho ženy disponujú zmyselnosťou, bezstarostnosťou a závanom pohanstva, ktoré nepopiera duchovnosť. Naopak, dodáva jej iný rozmer.

Botticelliho veľkou inšpiráciou a múzou sa stala Simonetta Vespucci. Je rozoznateľná na viacerých obrazoch a vo florentskej renesancii bola evidentne múzou na plný úväzok. Talianski básnici o nej skladali verše a platonicky sa do nej zaľúbil aj nekorunovaný panovník Florencie – Giuliano Medici, ktorý sa samozvane pasoval do úlohy jej rytiera a ochrancu.

Ako všetky známe veľké lásky, ani táto nemohla skončiť dobre. Simonetta vo svojich dvadsiatich troch rokoch (1476) umrela na tuberkulózu a Medici jej mŕtve telo nechal verejne vystaviť. Oplakávali ju maliari, hudobníci i literáti, ktorí verejne vyhlasovali, že krása dievčiny zvíťazila aj nad smrťou, lebo jej bledá tvár vôbec nestratila svoj pôvab, dokonca bola ešte krajšia než za života.

Botticelli – portrét Simonetty Vespucci (1476 – 1480)

Hovorí sa, že všetky krásky na Botticceliho obrazoch sú Simonettinou podobizňou, no nemusí to byť celkom pravda. Kunsthistorici, ktorí pripravovali Botticelliho výstavu vo Frankfurte nad Mohanom, našli v zámku Chantilly pri Paríži obraz blondínky, ktorá je označená ako Simonetta Vespucciová. Autorom mal byť síce Florenčan, Piero di Cosimo, mal by však necelých pätnásť rokov, keď florentská kráska umrela.

Už v roku 1970 zistili francúzski reštaurátori, že nápis bol na obraz pridaný dodatočne, v 16. storočí, teda sto rokov po Simonettinej smrti. Okrem toho, dievčina je namaľovaná s nahými prsiami, ako bolo v renesancii dovolené portrétovať výlučne prostitútky a dámy ľahších mravov. A to Simonetta rozhodne nebola.

Piero di Cosimo – nepravá podobizeň Simonetty Vespucci (15. storočie)

Ak sa sústredíme na Botticelliho portrét, ktorý zobrazuje pôvabnú svetlovlasú dievčinu (kunsthistorici sa nevedia zhodnúť, či je ryšavá alebo blondína, ja z vlastnej skúsenosti však potvrdzujem, že ryšavá v lete má tendenciu vyblednúť), všimneme si, že dievčina má zvláštnym spôsobom upravené vlasy. Na zátylku ich má s perlami tvarované do účesu, ktorému sa hovorilo osie hniezdo. A osa (v taliančine vespa) bola aj v erbe rodiny Vespucciovcov.


Botticelli – Venuša a Mars (okolo 1483)

Na obraze Venuša a Mars (1483), kde sú v božskej podobe zobrazení Simonetta s Medicim, je za bohom vojny primaľované osie hniezdo, čo môže byť priamym poznávacím znamením a identifikáciou tejto florentskej krásavice.

Simonetta Vespucci (1453 – 1476) a Giuliano Medici (1453 – 1478)
Botticelli (okolo 1474 a 1478)

Lenže nebolo by vôbec zaujímavé, keby všetko bolo stopercentne isté a overiteľné. Pochybnosti vyvolal šperk, ktorý má dievčina na krku. Ide o drahokam, kde je vyrytý príbeh z antiky. Ale tento kameň kúpil Lorenzo Medicejský až v roku 1487, čiže osoba Simonetty je zahalená väčším tajomstvom, než sa zdalo. Kameň bol síce florentským majetkom, ale v čase, keď sa Botticelli narodil, bol už majetkom rímskeho pápeža.

Naskytá sa vysvetlenie, že ho maliar zazrel, až keď sa drahokam vrátil do Florencie a stal sa súčasťou Medicejovskej zbierky. Má to však jeden háčik. Simonetta bola v tom čase už jedenásť rokov pod zemou. Umrela 26. apríla 1476 a aby osudovosti nebolo málo, Giuliano Medici bol zavraždený o dva roky neskôr v rovnaký deň.

Najdrahšia Ofélia

Ďalšou, po ktorej zaplakalo nejedno mužské oko, bola o pár storočí neskôr Elizabeth Siddalová. V romantizme, keď samovraždy z nešťastnej lásky boli strašne v kurze, mohla byť spokojne predsedníčkou neurotických dievčat s kvetmi vo vlasoch, ktoré sa pre nejakého nepodstatného amanta s pochybnou minulosťou skúsia aspoň raz utopiť vo vani, lebo v rieke je voda studená a špinavá predsa.

Ona to, chudinka, tiež moc nevychytala, čo si budeme hovoriť. Bola manželkou hlavy preraffaelistov Danteho Gabriela Rossettiho, a zároveň aj múzou celého bratstva. Čo mali robiť, keď boli do nej všetci zamilovaní, veď! Viac-menej kvôli nej sa bratia-nebratia aj rozpadli.

Mala pekné vlasy, bledú pleť a tragický výraz v očiach, a tomuto všetkému podľahol aj Millais, ďalší člen bratstva, ktorý ju zvečnil ako utopenú Oféliu. Zaznamenáva výjav so Shakespearovho Hamleta, kedy sa čerstvo šialená Ofélia, keď zistí, že vrahom jej otca je sám Hamlet, topí v potoku.

John Everett Millais – Ofélia (1851 – 1852)

Maľba obsahuje množstvo kvetín ako metafor, mak je symbolom spánku a smrti, sirôtky znázorňujú márnu a prchavú lásku (častokrát sa uvádzajú aj motýle), fialky panenstvo a smrť mladej ženy, sedmikrásky nevinnosť a nezábudky sú skrátka nezábudky. Aby sa nezabudlo. A ani sa nezabudlo.

Millais ju začal maľovať v júni, ale keďže je nepravdepodobné, že by všetky spomínané rastliny kvitli v rovnakom čase, ukončil svoju prácu približne začiatkom novembra. Dosť ho spomaľoval aj jeho strach z býkov, ktorí sa pásli na lúke, kde maľoval, a tiež sa bál vetra, aby nespadol do rieky. Čiže je celkom možné, že si na dve hoďky vybehli do plenéru a kým ona postupne zarábala na zápal ľadvín, on dával pozor, či nefúka a či oproti nemu nebeží nejaké hovädo.

Navyše, vznik obrazu dosť ohrozovalo jeho predvolanie pred súd, pretože Millais zničil pole sena.

Elizabeth ležala v plechovej vani napustenej vodou, ktorú mali ohrievať kahany. Tie však do hodiny zhasli. Silno prechladla a lieky, čo dostala, začala ešte silnejšie zapíjať alkoholom.

Hovorí sa, že sa Elizabeth okrem fyzickej choroby, lásky k Millaisovi a k svojmu nie celkom vernému manželovi, zmietala aj v silnej depresii. Často ju kunsthistorici označujú ako “neurotickú krásku”. Naisto vieme len, že umrela ako 33-ročná na predávkovanie morfiom, ktorým tlmila bolesť.

Okolo roku 1860, keď na tom bola naozaj zle, napísala báseň Rok aj deň. Známa mi je zatiaľ len v českom online preklade Kristýny Syrové.

A řeka pořád spěchá dál a dál
svým ložem travnatým,
pronikavé hlasy tisícovek ptáků
co nad hlavou svou je zřím,
dát měly by mi sen smutnější než ten,
z kterého zbyl tu pouhý dým.

Teď už v srdci rozlévá se mi ticho
a tiší všechyn jeho rány.
Jen ještě roztáhnout ruce v dlouhé trávě
A vejdu zas do spánku brány,
zůstanu lze ležet prosta vší lásky
jak stéblo prázdné, prázdné slámy.

Poučenie: Ak chcete chodiť s umelcom, berte následky a dobré lieky.

Asi naozaj platí, že musíte mať v živote trochu bordel, aby ste čosi dobré vymysleli (ach, teraz počujem za sebou lingvistov, že čo je to bordel a čo znamená dobré, ale chápeme sa). A ešte ma budú kameňovať tí, čo žijú v pokojných monogamných vzťahoch, že tu vyťahujem iba samé fuj škaredé veci a neverníkov, ale nebyť týchto troj- a iných -uholníkov, nevznikli by obrazy, ktoré fakt stoja zato. Čo im nie je ospravedlnením, nemravníkom!

Príbeh Joanny H.

Joanna Hiffernan bola manželka a modelka známeho Jamesa Whistlera. A veľká láska to bola! Aj keď občas búrlivá, ale veľká v každom prípade. G. H. Fleming vo Whistlerovej biografii píše, že bola dobromyseľná, temperamentná a dobre naladená, častokrát však aj hrubá a vulgárna. Vraj Whistlera svojím excentrickým správaním neraz privádzala do rozpakov.

Stretli sa v Londýne v roku 1859, rok na to spolu cestovali do Paríža, potom Bretónska, aby sa napokon opäť usadili v Paríži v byte s výhľadom na hlavnú železničnú trať Gare St. Lazare. Tu vznikli jej prvé portréty – Biely odkaz a Dievča v bielom.

James Whistler – Dievča v bielom (1862)

Whistler ignoroval jej nebesky modré oči a maľoval jej ich tmavé, aby lepšie korešpondovali s jej zvláštnym odtieňom ryšavých vlasov. Medveď pod jej nohami je metaforou jeho samého – možno už vtedy po ňom trošku dupala.

Potiaľto zhruba dobre.

Joanna sa s Whistlerom vrátila do Londýna v roku 1862 a odtiaľ o dva roky migrovali späť do Paríža, kde Jo otehotnela. Dieťa však, nevedno prečo, dali na adopciu.

Potom stretli Gustava Courbeta, keď spolu s Whistlerom trávili čas v prímorskom letovisku Trouville. Courbet bol pán už vtedy. Vzal ju najskôr ako model pre svoje obrazy, až potom sa do seba zaľúbili. Bol ňou posadnutý. Nachádzal v nej zvláštnu formu ženstva, zbožňoval ju ako objekt – jej vlasy, oči, telo, ktoré zobrazoval.


Gustave Courbet – Jo, Krásna Írka (1866)

Whistler z politických dôvodov opustil Európu a Joanne sa zapáčilo v Coubertovom ateliéri. Komu by nie. Stala sa jednou z dvoch žien, ktoré zobrazoval v lesbických pózach. Whistlerovi sa to po jeho návrate veľmi nepáčilo, zrejme však vedel, že dolu vodou to s nimi išlo už predtým, a tak sa oficiálne rozišli. A nešlo ani tak o obrazy, vraj z jej úletov začal byť unavený už oveľa skôr. A tak to zvalili na akty. To, či s Courbetom zostala, sa nikde neuvádza, ale asi by sa uvádzalo, keby áno.

Gustave Courbet – Spiace (1866)

S určitosťou vieme len, že sa z nej stala rešpektovaná predajkyňa starožitností. Paradoxom je, že sa neskôr starala o Whistlerovho syna, ktorého mal s niekým iným. S ním sa naposledy stretla na jeho pohrebe v roku 1903.

Berthe s fialkami

A čo by to bol za bulvár bez Maneta. Ten tiež maľoval svoju ženu, aby nepovedala. Inak bola jeho celoživotnou múzou Žena s papagájom, vlastným menom Berthe Morisotová.

Edouard Manet – Žena s papagájom (1866)

Na obraze, kde ju namaľoval s fialkami, sa prezradil sám. Fialky boli totiž v realizme symbolom flirtu. Maliari ich radi prikresľovali ženám, s ktorými mali milostný, zväčša tajný pomer.

S Berthe trávili veľa času aj preto, že sa od neho chcela učiť, bola maliarka, túžila po obdive a úspechu. Akokoľvek už, keď niekde uvidíte realistický obraz ženy s fialkami, je takmer isté, že bola autorovi viac než blízka.

Edouard Manet – Berthe Morisotová v čiernom klobúku s fialkami (1872)

Poučenie: Naozaj si treba nájsť alebo krajinkára alebo niekoho, kto kreslí zátišia. V kuchyni za pecou si bude maľovať jabĺčka a potom vám ich z lásky venuje. Veľmi na tom síce nevyryžujete, ale budete mať istotu, že jediné fialky budú tie vaše.

Šťastné manželstvo

Ale tak zase aby sme nehovorili iba o samých neverníkoch a problémových vzťahoch, vybrala som jeden obraz, ktorý zachytáva šťastné manželstvo. Teda manželstvo na jeho počiatku. Namaľoval ho Jan van Eyck a zobrazuje manželov Arnofiniovcov, ako si ruka v ruke sľubujú manželskú vernosť vedľa pohodených drevákov, ktoré nám odkazujú na to, že sa tak udialo na posvätnej pôde.

Jan van Eyck – portrét manželov Arnolfiniovcov (1434)

Malý pes je metaforou vernosti (bežné psie meno Fido znamenalo vernosť). Na zábradlí postele sedí svätá Margaréta – patrónka pôrodu, tak ako pomaranče na okne znamenajú plodnosť, a oboje odkazuje na požehnaný stav pani Arnolfiniovej. Vševidiace božie oko predstavuje sviečka, ktorá horí na ľavej strane lustra.

Zrkadlo je lemované drobnými výjavmi umučenia Krista a v zrkadle vidíme odraz dvoch postáv. Jedna z nich je sám autor obrazu, ktorý zdokumentoval túto šťastnú udalosť a nechal svoj podpis na stene, čiže už v 15.storočí pochopil princíp kopyrajtu a plagiátorstva. By sa v hrobe obrátil, keby vedel, že som ho čorkla z netu.

Luster, zrkadlo a podpis na stene

A tu sa moje rozprávanie o láskach, ktoré zostali zakonzervované v čase a múzeách, končí. V podstate je každá galéria akýmsi zvláštnym spomienkovým miestom nejakej lásky. Či už šťastnej alebo menej radostnej. Ale nech ju už hľadáte v akejkoľvek podobe a akékoľvek kritéria na ňu máte (lebo niekto chce viesť, napríklad, normálny život a niekto potrebuje vymlátiť polku kredenca, kým ju nájde), hlavne ju treba prežiť. Silno. Lebo ľudia sa dnes veľmi boja ísť do vecí tak naozaj a boja sa cítiť. Tak naozaj. A to nemá byť moralistický záver, aby ste si nemysleli. Iba si vždy spomeňte, že niekedy môže byť príbeh viac ako šťastný koniec. (Pripomeňte mi to, keď mi budú najbližšie niečo zašívať.)

Autorka: Alena Sabuchová

Použitá literatúra: