Duchmi vyvolená. Ako Alice viedla skutočnú aj mystickú vojnu

Ako málo stačí na to, aby ľudia uverili? Ako málo stačí na to, aby ľudia išli do boja a neskôr z neho zutekali?

Legendy, mýty a viera v nadprirodzeno. Unavení vojnami a strachom pred strašnou pomstou a vládou cudzích ugandskí Ačoliovia uverili, že duchmi vyvolená Alice ich dokáže zachrániť pred záhubou. Je to však tak?

MONO predstavuje ďalšiu ukážku publikovanú v spolupráci s vydavateľstvom Absynt. Ide o ukážku z knihy Noční pútnici od poľského reportéra Wojciecha Jagielskeho, nielen o detských vojakoch v Ugande.

Popri knižnej ukážke predstavujeme aj fotografickú sériu Božia armáda odporu od britského fotožurnalistu Marcusa Bleasdalea. Fotografie zobrazujú bývalých unesených detských vojakov, ako aj opustené príbytky, ktorých majitelia zo strachu pred brutálnou povstaleckou armádou utiekli.

Skôr ako sa tridsaťročná Alice Auma postavila do čela ozbrojeného povstania Ačoliov, žila v rodnej dedine Bungatira a predávala ryby na trhovisku vzdialenom ani nie desať kilometrov od Gulu. Nebola považovaná za krásavicu, i keď telo mala urastené, zdravé a silné. O to väčšie prekvapenie a nepokoj zavládol medzi susedmi, keď počas dvoch manželstiev neporodila žiadne deti. Zakaždým sa musela vrátiť do domu svojho otca, Severina Lukoyu.

Bola iná. Pripomínala obra, o hlavu prerástla mužov. Aby ju vyliečili z hanlivej neplodnosti, otec ju postupne zaviedol k jedenástim liečiteľkám a čarodejníčkam v okolí. Všetko bolo márne. Každým týždňom sa dievča čoraz viac uzatváralo do seba, až kým úplne nestratilo záujem o okolitý svet.

Čoraz častejšie strácala vedomie. Nepadala vtedy bez dychu na zem, len mrmlala nezrozumiteľné, tajomné slová. Severino Lukoya tvrdil, že jeho dcéra sa zmenila, keď ako malé dievčatko stretla na ceste výnimočne veľkého hada.

Lekári v Kampale tvrdili, že Alice trpela na hormonálnu poruchu, ktorá mala za následok absenciu menštruácie. Dedinčania v Bungatire si však príčinu šialenstva vysvetľovali po svojom. Nemali pochybnosti, že dievča je posadnuté duchmi, ktoré si ju vybrali, aby prostredníctvom nej prehovárali k ľuďom a ovplyvňovali ich životy. V tomto presvedčení ich utvrdilo nielen Alicino divné správanie, ale aj jej náhla a horlivá pobožnosť.

Neboli zvlášť prekvapení, keď istého dňa dievča vyhlásilo, že sa jej v noci objavil duch nebohého, už polstoročie mŕtveho talianskeho vojaka, cez ktorého k nej prehovoril kresťanský Duch Svätý. Keď do nej vstupoval, strácala kontrolu nad telom i mysľou. Keď zmizol, Alice si nepamätala, čo robila a hovorila. Dievča ho volalo Lakwena, Posol. Začali ju prezývať Alice Lakwena, Alice Ducha Svätého.

Duch jej prikázal odísť do lesa Paraa pri Murchisonových vodopádoch a ponoriť sa do vôd Nílu. Štyridsať dní jej nebolo. Keď sa vrátila, povedala, že Lakwena jej prikázal opustiť rybný trh v Gulu. Odvtedy mala liečiť ľudí, lebo získala dar uzdravovania. V súlade s príkazom ducha vycestovala do neďalekej dediny Oput, kde vedľa železničnej stanice založila vlastnú svätyňu a začala liečiť šialenstvo a neplodnosť.

V krajine Ačoliov bola už vojna proti vládcom z juhu v plnom prúde, keď Lakwena prikázal Alice stvoriť vlastnú armádu a nazvať ju Armáda Ducha Svätého. Na jej čele mala Alice poraziť všetky ozbrojené oddiely nielen na územiach Ačoliov, ale v celej Ugande. Jej poslaním bolo zaviesť spravodlivý mier a poriadok. Mala nielen zachrániť Ačoliov pred záhubou, ale taktiež ich očistiť od hriechu a zlých duchov, priťahujúcich nešťastie. Vrátiť ich na dobrú cestu, z ktorej zišli. Ak by niekto napriek všetkému odmietol nového proroka, má byť na poslednom súde potrestaný strašnou smrťou – hadím uštipnutím.

Pred Alice Ducha Svätého už Afrika poznala mnoho podobných vodcov, samozvaných prorokov, mesiášov a vykupiteľov, čo sľubovali odvrátiť nepriazeň osudu, učiniť zadosť krivdám, zhodiť jarmá. Objavili sa v Keni, Tanzánii, Kongu, Mozambiku či Zimbabwe.

Viedli vojny nielen vo svete skutočnom, ale i mystickom, plnom čarov a duchov, iným neviditeľnom, ktorý má však rozhodujúci vplyv na osud. Vzývali do boja proti nepriateľom, ale aj voči svojim nedostatkom. Jedine víťazstvo na oboch poliach – proti nepriateľom v boji, ale aj proti svojim slabostiam – malo priniesť konečné víťazstvo, slobodu a rozhrešenie, navrátiť správny, rovnovážny stav.

Unavení vojnami a strachom pred strašnou pomstou a vládou cudzích Ačoliovia uverili, že duchmi vyvolená Alice ich dokáže zachrániť pred záhubou. Koniec koncov nemali ani na výber. Partizánske skupiny, vedené utečencami z armády, vyučenými dôstojníkmi, rozprášila vládna armáda.

Partizáni prehrávali jeden boj za druhým, odhadzovali pušky, brali nohy na plecia. Tí, ktorí sa nechceli uspokojiť s prehrou, išli do služby k Alice Ducha Svätého. Čo mohli stratiť? Skúsili už všetko. Alice im sľúbila, že ak prejdú pod jej velenie a budú ju vo všetkom poslúchať, nikto ich už neporazí.

Predovšetkým vyžadovala vieru. Posielala svojich partizánov do boja s náboženskými žalmami na perách a s telami natretými špeciálnym orechovým olejom, ktorý mal meniť nepriateľské strely na vodu. Zaklínala kamene, aby sa vo vzduchu menili na vybuchujúce granáty, roje útočných včiel či jedovaté hady.

Jej partizáni mali zakázané mieriť na nepriateľov. Oslobodila ich od toho svätená voda, ktorou vyznačení kapláni kropili pušky a náboje. Strely vyleteli do vzduchu a po trajektórií kríža mierili priamo do cieľa.

Všetko to prikázal a zabezpečil duch Lakwena, ktorý si Alice vyvolil za médium, aby sa mohol prihovárať ľudu. Stávalo sa – a dosť často – že napriek svätému oleju partizáni v boji zomierali. Vtedy Alice Ducha Svätého vysvetlila tým, ktorí prežili, že smrť stihla neveriacich, neverných Lakwenovi alebo narušiteľov jedného z početných prikázaní, ktoré zaviedol a ohlásil.

Náhle Alicini partizáni, biedne ozbrojení, avšak slepo veriaci vo víťazstvo a spravodlivé zámery, začali v bojoch získavať prekvapivé víťazstvá nad ugandskou armádou.

Vojakov zvolávaných z juhu prepadával strach už len pri zmienke o prichádzajúcej Armáde Ducha Svätého. Aj vojaci verili v duchov, ktorí ovplyvňujú ľudské záležitosti. U seba doma v Bugande, Ankole či Bunjore by vedeli, ako si s nimi poradiť. Ale v krajine Ačoliov boli bezradní a bezbranní. Stačilo, aby začuli, ako partizáni spievajú žalmy, aby padol prvý výstrel, a brali nohy na plecia.

Nebolo teda vôbec zvláštne, že partizáni Alice Ducha Svätého žali nezvyčajné úspechy. Chýr o neporaziteľných bojovníkoch bleskovo obehol celú krajinu Ačoliov. Každý deň prichádzali do Alicinho tábora stále noví dobrovoľníci s túžbou po víťazstve, pomste, poriadku a čistote. Pripájali sa k nej dávni vojaci, pastieri a roľníci, ktorí stratili svoj dobytok, pastviny a polia, bohatí kupci, učni a študenti, dokonca aj bývalí ministri zvrhnutých vlád.

Tých stopäťdesiat partizánov, ktorí v prvom boji pod Corner Kilakom porazili vládne vojská, sa v Armáde Ducha Svätého rozrástlo na niekoľko tisíc duší. Obsadili Kitgum, ďalej tiahli na Liru, Soroti, Kumi, Mbale a Tororo, aby došli až do mesta Jinja. Od hlavného mesta Kampaly boli vzdialení len necelých sto kilometrov.

Práve vtedy Alice opustila magická moc. Jej vojaci tvrdili, že sa to stalo presne vtedy, keď im prikázala prebrodiť Níl. Duchovia, ktorými bola posadnutá, sa už predtým sťažovali, že ich neposlúcha a neslúži im ako predtým. Nie je vylúčené, že práve pri brodení Nílu proti príkazom Lakwenu si Alicine vojsko patričným spôsobom neuctilo veľkú rieku, urazilo ju, čím sa dávny spojenec zmenil na nepriateľa. Sám Lakwena sa pokúšal ťažkými trestami prinavrátiť vyvolenú Alice na jedinú správnu cestu. Hladovanie a fyzické útrapy za neposlušnosť a lenivosť nič nepriniesli. Alice stratila moc a jej stúpenci začali pochybovať, či nie je len obyčajná čarodejnica, akých bolo v tých časoch neúrekom.

Proti bojovníkom Armády Svätého Ducha tiahnucim zo severu poslala ugandská vláda polovicu svojich vojakov. Vraví sa, že proti Alice dal prezident priviesť do Kampaly najmocnejšie čarodejnice z Konga a z ostrova Pemba.

K definitívnemu boju došlo v lese pri osade Magamaga, pri ceste z mesta Jinja do Igangi. Armáda Ducha Svätého, ponechaná bez múdrych rozkazov Lakwenu a jeho duchov, bola rozprášená. Zbití a vystrašení partizáni, akoby prebudení z hlbokého spánku, utekali na vlastnú päsť, aby si zachránili holé životy. Alice unikla na bicykli smerom k svätej hore Elgo, za hranicu do Kene.

Tam som ju stretol o desať rokov neskôr v utečeneckom tábore pri Nairobi.

Tábor Makengeni sa nachádzal medzi kukuričnými poľami za mestečkom Thika a ničím sa nelíšil od iných utečeneckých táborov, rozsiatych v iných afrických krajinách. Také isté sivé celtovinové stany a trstinové či bambusové chatrče pokryté modrou fóliou, ktorá je k dispozícií vďaka zahraničným dobročinným organizáciám.

Alice bývala v Makengeni už šesť rokov. V Nairobi sa hovorilo, že tábor pri Thike čoskoro zrušia a obyvateľov vyvezú do Dadaabu, na nehostinnú severnú púšť až k hraniciam so Somálskom. Kenská vláda, aj keď ju nazývala hosťom, neumožňovala Alice žiaden pohyb ani návštevy. Nedovolila jej ani, aby zdieľala svoj názor na udalosti v Ugande. Priblížila sa ku mne, privítala ma, ale nevydala ani hláska.

Ugandský prezident Museveni chcel priviesť Alice Ducha Svätého späť, aby zmiernil napäté vzťahy s nedôverčivým kmeňom Ačoli. Prezident Kene zas navrhoval výmenu dievčaťa za kenského rebela „brigadíra“ Johna Odonga, ktorý sa ukrýval v Ugande, no všetko padlo, keď Museveni dovolil Odongovi vycestovať do Ghany. Potom si zas podmienky stanovila Alice, ktorá žiadala za návrat do Ugandy od prezidenta Museveniho päťdesiattisíc dolárov odškodného za kravy stratené počas vojny. Nevyšiel ani tento plán, lebo po súhlase ugandskej vlády si Alice zažiadala čiastku trikrát vyššiu.

Všetkými opustená a zabudnutá bývala so sestrou a poslednými stúpencami, ktorí ju aj naďalej oslovovali Vaša Svätosť. Alice Ducha Svätého sa naďalej považovala za vyvolenú kresťanského Boha, ktorý ju kedysi prostredníctvom Lakwenu obdaroval liečiteľskými schopnosťami. Tvrdila, že slepým dokáže vrátiť zrak, nemým reč, hluchým sluch. Bola tiež presvedčená, že vie, ako liečiť AIDS, ktorý považovala za kliatbu zoslanú Bohom na hriešnikov.

Lekári z Nairobi, ktorí ju prišli vyšetriť, jej dali meno Alica z krajiny zázrakov. Zdala sa im inteligentná, so syndrómom megalománie a posadnutá sexom. Neustále opakovala, že Boh jej prikazuje, aby sa vrátila do Ugandy a našla muža, ktorý pre neho postaví oltár a splodí s Alice synov. Vravela tiež, že nikto ju ešte nepožiadal o lásku.

Zomrela nečakane, po sedemdňovej chorobe. Každým dňom cítila intenzívnejšiu bolesť v prsiach. S prevozom do nemocnice nesúhlasila, lebo tvrdila, že sa vďaka liečiteľským schopnostiam dokáže uzdraviť aj sama.

„To je dobre, že zomrela, lebo sa tým splnil Boží sľub,“ povedal Severino Lukoya, keď mu oznámili dcérinu smrť.

Keď duchovia opustili Alice a prestali ju využívať ako médium pre posolstvá ľuďom, keď sa armáda bez velenia rozdrobila, objavil sa na scéne jej otec, Severino Lukoya. Vyhlásil, že teraz si najdôležitejší z duchov, Lakwena, zvolil a zamiloval práve jeho a prostredníctvom neho bude vydávať rozkazy, bude hlavným veliteľom a vodcom Armády Ducha Svätého.

Skôr než v sebe objavil rovnaký dar liečenia ako jeho dcéra, bol starý Severino tesárom. Keď však do neho vstúpil Lakwena a iní duchovia, všetko zanechal a založil vlastný kostol, v ktorom sa s vernými modlil za vykúpenie Ačoliov i celého sveta. Svojim verným prikázal, aby ho oslovovali mesiáš a tvrdil, že každé jeho vypovedané slovo, našepkané Lakwenom, je slovom kresťanského Boha. Lenže pre Ačoliov už nebol taký dôveryhodný ako Alice. Nesálala z neho tá žiara a mágia, budiaca v ľuďoch slepú vieru, aby mu zverili svoj osud a počúvali jeho rozkazy.

Jemu už tak neverili, alebo aspoň nie s takou nezlomnou a neporaziteľnou silou. Neverili už ani nutnosti boja, báli sa utrpenia a smrti, pochybovali nad pravdivosťou jeho tvrdení, že ich dokáže uchrániť pred nešťastím a zlom. Čoraz ťažšie verboval dobrovoľníkov na boj proti prezidentovi v Kampale, hoci len víťazstvo nad ním mohlo priniesť Ugande a svetu mier a spravodlivosť. Ačoliovia boli vyčerpaní dlhotrvajúcimi bojmi, nechceli ďalej bojovať, ani keby sa ďalší boj ukázal ako posledný a konečný.

V sérii Prekliati reportéri, ktoré vydáva vydavateľstvo Absynt, ste na MONO mohli nájsť tieto ukážky:

Pawel Smoleński: Oči zasypané pieskom(ukážka, rozhovor)
Wojciech Tochman: Akoby si kameň jedla (ukážka, rozhovor),
Lidia Ostałowska: Cigán je cigán (ukážka, rozhovor),
Elisabeth Åsbrink: A vo Viedenskom lese stále stoja stromy (ukážka)
Pawel Smoleński: Šče ne vmerla i ne vmre, rozhovory s Jurijom Andruchovyčom (ukážka),
Svetlana Alexijevič: Vojna nemá ženskú tvár (ukážka),
Ryszard Kapuściński: Impérium (ukážka),
Angelika Kuźniak: Papuša (ukážka),
Svetlana Alexijevič: Časy zo second-handu (ukážka).

Knihy si môžete zakúpiť na stránke vydavateľstva Absynt