Turistika za menšou bolesťou. Budú chodiť Slováci na Ukrajinu?

V čakárni doktora Vlastimila Grausa visí zrkadlo v tvare zuba s dvoma dlhými koreňmi. Čaká v nej muž, ktorý pri zvuku vŕtačky a odsávačky premýšľa, či o pár minút zažije bolesť. Potrebuje nové zuby. Všetky.

Doktor Graus ho volá dnu a on sa štverá na veľké biele kreslo. Trocha sa hanbí, lebo na zuby v poslednom čase veľmi nemyslel.

„A koľko by to stálo?” pýta sa.

„Viete, je to veľmi zanedbané, treba tam všetko opraviť, urobiť mostíky… Vidím to tak na tisícpäťsto eur,” odpovedá lekár.

„Toľko nemám,” povie pacient a čaká na inú ponuku.

Nešťastne pozrie na pacienta a spýta sa: „A koľko máte?”

„Päťsto.”

Doktor Graus odloží nástroje na svoje miesto a trocha nešťastne pozrie na pacienta. Je mu jasné, že tieto zuby liečiť nebude. Neochotne mu navrhuje inú možnosť. „Môžem vám to vytrhať a namiesto zubov vám urobiť protézu.”

Pacient súhlasí. Protéza bude stáť asi tri stovky, takže dokonca menej než čakal. Riešenie sa mu vlastne pozdáva a nechápe, prečo sa lekár tvári tak znechutene.

Doktor Graus na takéto krajné riešenie v živote pristúpil iba dvakrát a na oba prípady si veľmi dobre pamätá.

„Do smrti ma to bude hrýzť,” hovorí doktor. Pacientove zuby skončili v koši aj napriek tomu, že by sa viaceré z nich ešte dali zachrániť. „Zubná protéza je to isté ako umelá noha alebo oko. Zubná protéza je dôsledkom toho, že sme niečo nezvládli,” hovorí.

Pacienti sa po príchode do čakárne neobávajú len bolesti, ktorá ich v najbližších chvíľach čaká. V duchu si tiež prepočítavajú peniaze vo svojej peňaženke a dúfajú, že im bude z mesačnej výplaty stačiť aj na ošetrenie.

„Ak niekto vie, že si zubného lekára nemôže dovoliť, mal by sa o svoje zuby starať o to lepšie,” hovorí karhavo doktor Graus. Rozčuľuje ho, keď vidí, ako ľudia míňajú peniaze na alkohol a na tlakové hrnce, ale do svojho zdravia investovať nechcú.

Podobne pristupuje aj k svojim pacientom. Ak sa niektorý z nich o zuby nestará, tak mu radšej poradí nájsť si iného zubného lekára. „Nemám rád, keď niečo robím a viem, že tá práca je zbytočná, lebo do pár rokov zanikne alebo sa pokazí.”

Gény nie sú v hre

Dospelí však karhanie a poučovanie nemajú radi. V rýchlosti si zuby prebehnú ráno a večer a spoliehajú sa na dobré rodinné gény. Dedo sa o zuby nestaral a vydržali mu až do truhly, hovoria prví. A môjmu dedovi zuby vypadali už v tridsiatke, mne sa o ne teda neoplatí starať, hovoria druhí.

Podľa zubných lekárov však v drvivej väčšine prípadov vôbec nejde o gény. Ak sa niekto dobre stará o svoje zuby, nie je dôvod, aby s nimi mal problémy. Napriek tomu väčšina ostáva pri výhovorkách a rannej lenivej minúte s kefkou v ústach.

„Nepoznáš nejakého dobrého a lacného zubára? Zase sa mi zapálil zub,“ píše mi moja známa Zuzana. Z displeja na mňa pozerá fotografia spuchnutej tváre, jedno oko má privreté bolesťou. Za posledné mesiace nechala u zubnej lekárky stovky eur. Hoci vedela, že lekárka nepatrí medzi najlacnejšie, konečná suma, ktorá sa za opakované zákroky nazbierala, ju prekvapila.

Zuzana patrí medzi pacientov, ktorí majú dlhodobé problémy so zubami. Myslí si, že je to kvôli jedálničku, veľa orechom a sladkému jedlu. S výdavkami na zuby preto počíta. Pacientom sa však nezdajú privysoké len stovky či tisíce eur, ale aj bežná návšteva. „Pre niektorých je veľa aj dvadsať eur. A ja to síce chápem, ale nižšie sumy si nemôžem dovoliť,” hovorí stomatologička Michaela Bašnáková.

Ceny si pritom lekári neurčujú podľa ľubovôle. Pacient platí nielen za jeho prácu a materiál, ktorý pri tom použije. Keďže už dnes takmer neexistujú štátni stomatológovia, musia sa zubní lekári správať ako podnikatelia. Cena teda zahŕňa aj prenájom ambulancie, dezinfekciu nástrojov, prevádzku ambulancie a nákup prístrojov, ďalšie vzdelávanie lekára a plat sestričky. Cenník si potom stomatológovia prispôsobujú nielen vlastným finančným očakávaniam, ale musia prihliadať aj na to, v akej finančnej situácii sa asi nachádzajú ich (potenciálni) pacienti. A aj keď sa ceny zdajú pacientom stále vysoké, lekári ich najmä kvôli priemerným zárobkom ich klientov stláčajú stále na čo najnižšie úrovne.

Zubná turistika

Zuby sa kazia ľuďom na celom svete. A mnohým pacientom sa zdajú zubní lekári drahí. V západných krajinách dokonca hovoria o kríze zubných lekárov. Nielenže si za ošetrenie pýtajú veľa, ale ešte ich je aj málo. Tisíce ľudí teda hľadajú pomoc v iných krajinách alebo návštevu zubného lekára zo svojho každoročného rozpočtu jednoducho vyčiarknu. V Spojených štátoch ošetrenie zubov kvôli cene a nedostupnosti vynecháva až štvrtina ľudí. Na pravidelné prehliadky u nás chodí iba polovica pacientov. Briti zasa hľadajú pomoc v lacnejších štátoch, napríklad v Maďarsku alebo na Slovensku.

Stačí si na chvíľu sadnúť za počítač a nájsť agentúru, ktorá vybaví pohodlnú dopravu a schopného lekára. V lepších prípadoch aj sprievodné výlety či kúpele ako bolestné.

V centre Bratislavy majú zubnú ambulanciu manželia Michnovci. „Prepáčte, neviem k vám celkom dobre trafiť, kde presne máte vchod?” telefonujem so ženou z ambulancie. „Ak máte sivú tašku, tak vás vidím na kamere len pár krokov od nášho vchodu,” odpovedá a naviguje ma správnym smerom.

Vystúpam pár schodov a som na recepcii s veľkým lesklým pultom. Srdečne ma spoza neho víta recepčná a každý, koho stretnem, ma zdraví a ukazuje mi svoj dokonalý úsmev. Som trocha nervózna a premýšľam, či som si ráno umyla zuby dosť dobre na to, aby som sem mohla vstúpiť. Pýtajú sa ma, či si dám kávu alebo čaj a usádzajú ma do ambulancie manželov Michnovcov.

Libor a Valéria pracovali osem rokov v škótskom Glasgowe. Odišli tam hneď po tom, čo nám Európska únia dovolila pracovať za hranicami. Zložili v Prahe odborné aj jazykové skúšky a začali zarábať niekoľkonásobne viac ako na Slovensku.

Keď sa pýtam na to, či je rozdiel medzi slovenským a britským pacientom, krútia hlavami. „Pacienti sú všade rovnakí. Ani v Glasgowe si niektorí nemôžu ošetrenie dovoliť. A tiež sú mnohí nedôslední a vôbec sa o svoje zuby nestarajú,” hovorí Valéria.

Napriek tomu sa im však zdá, že ľudia sú tam predsa svedomitejší a na prehliadky chodia oveľa pravidelnejšie. „Snažia sa problémom so zubami predchádzať,” dodáva Libor vážne.

Dnes Michnovci žijú v Bratislave. Na Slovensko sa vrátili kvôli rastúcim deťom a starnúcim rodičom. „Keby som mala prihliadať len na ekonomické dôvody, zostaneme v Glasgowe,“ hovorí rozhodne Michnová.

Michnovci však na recepcii nevítajú len slovenských, ale aj zahraničných pacientov. Sú to presne tí Briti, ktorí si pri anglických raňajkách sadajú za počítač a hľadajú smerom na východ lacnejšie ošetrenie zubov. Manželia vedia dobre po anglicky, poznajú anglické zvyky a vedia, čo od nich pacienti z Anglicka očakávajú. Nemajú dôvod zahraničných pacientov odmietať.

Zubná turistika má pritom na Slovensku pomerne slušnú tradíciu. Jednu z ambulancií na Slovensku dokonca nedávno otváral britský veľvyslanec Andy Garth. Len táto jedna klinika u nás ošetrila už viac ako tritisíc Britov. Kam ale budú za lacnejším ošetrením cestovať Slováci?

Ak by existovala mapa zubnej turistiky, tak by sme boli pravdepodobne celkom na východe. A Slováci už ďalej na východ za opravou zubov necestujú. Ukrajinskí lekári chodia k nám. A my môžeme byť len radi. Naši totiž starnú.

V ordinácii až do smrti

Profesor Ležovič pomaly prišiel k zubárskemu kreslu a nastavil si pacienta do pohodlnej polohy. V bielej košeli sa mu pekne vynímala tmavá kravata. Až by ste mali pocit, že by si len vymenil biely plášť za sako a každú chvíľu odbehol do divadla.

Nakoniec, nemával to ani ďaleko. Zo svojej ambulancie pri bratislavskom Modrom kostolíku to mal do Slovenského národného divadla asi desať minút peši.

Posledný deň v ambulancii ale profesor Ležovič asi nemyslel na divadlo. Zrejme myslel na tenis, ktorý hrával trikrát týždenne. O týždeň mal mať 93. narodeniny, no už sa ich nedožil. Profesor Ležovič pred dva a pol rokom zomrel. V mysliach kolegov stále zostáva ako muž, ktorý sa aj v ambulancii správal ako gentleman.

Nie je pritom jediným zubným lekárom, ktorý ordinoval až do takého vysokého veku. Slovenská komora zubných lekárov napočítala na konci júna takmer päťsto z 3500 takých, ktorí ordinujú v dôchodkovom veku. Niektorí z nich ešte aj po osemdesiatke.

V prepočte to znamená, že každý siedmy zubný lekár je zároveň aj dôchodcom. V ambulancii pritom nezostávajú preto, že by boli nenapraviteľnými workoholikmi. Často je to jednoducho preto, že sa svojich pacientov nechcú vzdať. Alebo nemôžu.

Slovensko totiž nemá dosť zubných lekárov. A tak sa stáva, že v menších mestách zostávajú ordinovať aj starší lekári. Tento problém pritom len tak ľahko nevyriešia ani noví absolventi našich univerzít. Ročne ich zo školy vyjde asi stovka, pričom by sme potrebovali, aby ich bolo až 150.

Dieru na trhu však postupne plátajú mladí ukrajinskí lekári. A hoci naši susedia vzdelávajú zubných lekárov inak, ak u nás majú oficiálnu ambulanciu, nemusíme sa k nim báť vkročiť.

No faktom stále zostáva, že podobne ako profesor Ležovič ochotne ordinujú na Slovensku stovky zubných lekárov na dôchodku. A ich počet neklesá. „Ak sa nám nebudú triasť ruky a budeme vládať, posnažíme sa zostať v ambulancii dlhšie,“ hovorí doktor Graus.

Kefky všade, kam sa pozriete

„A ešte tam napíšte, že zubnú hygienu by sme nemali zatvárať do kúpeľne,” prízvukuje a vyťahuje z vrecka medzizubnú kefku. Aspoň jednu má vždy aj na pracovnom stole, pri umývadle má zasa obyčajnú.

„Keď si prejdem jazykom po zuboch, musí to byť všade ako sklo,“ vysvetľuje doktor Graus a ja sa prichytím pri tom, že si asi príliš nápadne obzerám jeho zuby. Potom sa zarazím a znova dúfam, že s mojimi je všetko v poriadku.

Doktor Graus venuje čisteniu zubov asi dvanásť minút denne. Ráno si ich len rýchlo prebehne zubnou kefkou, aby sa do kúpeľne dostali aj žena a deti. „Ráno to flákam, lebo nie je čo, akurát aby som po káve nemal zlú chuť.”

Vzápätí však nasadá do auta a za slnečnou clonou po pamäti nahmatá jednozväzkovú zubnú kefku. „Iní si špárajú v nose, ja si čistím zuby,” smeje sa.

Ak však so svojou prácou v aute nie je spokojný, dočisťuje si zuby ešte aj v ambulancii. „A jednu medzizubnú mám aj na nočnom stolíku. Keď zhasne svetlo, vezmem ju a prebehnem si tie medzizubné priestory ešte raz,” uzatvára doktor.

„Robím to preto, aby som sa dobre cítil. Keď to nie je hladučké, som strašne nervózny.”

Doktor Graus často spomína Švajčiarsko. Obyvatelia si tam v referende odhlasovali, že si budú u zubného lekára platiť v plnej výške za všetko, za čo si môžu sami. A teda aj za zubný kaz. Nechcú totiž zo spoločného platiť niekomu, kto sa o svoje zuby nevie dobre starať.

Do Švajčiarska chodí pomerne často, dokonca tam bol aj na týždňovom kurze čistenia zubov. Niečo ho však predsa prekvapilo. „Prišli sme z obeda a celý personál si šiel kompletne rad za radom čistiť zuby. Na to nie som zvyknutý, po obede si zuby len opláchnem. To sa mi zdalo už príliš,” tvári sa doktor trocha nechápavo. „Ja to robím ešte tak racionálne. Treba to urobiť poriadne, ale zasa odtiaľ potiaľ, nepreháňať to.”

Epilóg

Vedľa počítača mám položené dve zubné kefky a premýšľam, či je to ešte v norme, alebo to už preháňam. Prebehnem si rýchlo zopár medzier a vyťahujem nejaké kusy večere.

Premýšľam, či ma doktor Graus nakazil pedantnosťou. Kefky som už kúpila aj svojim známym. Hovorím im, aké je dôležité čistiť si zuby a oni len dúfajú, že keď dopíšem tento článok, tak ich prestanem otravovať. Keby som písala o vlasoch či nechtoch, tiež by som im denne venovala toľko času, ako teraz zubom? Koľko času by mi potom asi zostalo? Nosila by som pilníky a hrebene po vačkoch, ako teraz kefky?

Zbytočné otázky. Podvedome beriem kefku a vkladám si ju do úst. Ako často si čistíte zuby vy?

Andel Elite Dental Center ďakujeme za poskytnutie priestorov na natáčanie.

AUTORI: Ria Gehrerová, Jakub Filo

Za spoluprácu pri tvorbe ďakujeme Zuske Kepplovej.