Celibát. Prečo ľudia odmietajú sex

Hradčanské námestie v Prahe je miesto, kde je dokonalosť očakávaným štandardom. Bezchybne prebieha výmena hradnej stráže, súčasný nájomník hradu je pre mnohých dokonalý politik a o perfekcionizme vedia svoje aj japonskí turisti fotiaci si bronzovú sochu Masaryka. V paláci napravo od hradu sídli pražský arcibiskup. Ten sa spolu so svojimi biskupmi podľa možnosti každé ráno zúčastňuje svätej omše v kaplnke paláca. Neraz ju celebruje sekretár pomocného biskupa Kofroň, o ktorom by však niekto mohol povedať, že má ďaleko od dokonalosti. Katolícky kňaz Kofroň totiž nežije v celibáte. Je otcom štyroch detí.

KOFROŇ sa chcel stať kňazom už keď mal trinásť rokov. Zásluhu na tom mal manžel jeho staršej sestry, ktorý vyštudoval teológiu a len náhodou unikol represáliám komunistov počas akcie K. Po gymnáziu Kofroň sníval o paleontológii, no jeho otec bol realista. Pred rokom 1948 pracoval na ministerstve spravodlivosti, bol nadriadeným desaťtisícke zamestnancov justície a po komunistickom prevrate musel z ministerstva odísť. “Tvoj kádrový profil je hrozný. Musíš sa prihlásiť na školu, kam berú všetkých,” vysvetlil otec synovi.

Kofroň vyštudoval Vysokú školu poľnohospodársku, no s uvoľnením režimu v druhej polovici 60-tych rokov minulého storočia začal opäť snívať svoj kňazský sen. V roku 1968 si naplánoval výlet do Ríma. Deň pred odjazdom mu otec povedal, že podľa neho sa za farára nehodí. “Ale keď už to má byť, chcem aby si študoval na poriadnej škole. Takže v tom Ríme môžeš rovno ostať.”

Krátko po príchode do Ríma zašiel k hrobu sv. Petra. “Kľakol som si pri ňom a nič. Peter mlčal,” hovorí s úsmevom Kofroň. Nedošlo k žiadnemu božiemu znameniu, ktoré by mu odobrilo rozhodnutie ísť študovať teológiu. Špirituál seminára mu radil, nech ostane v Ríme pár mesiacov, spozná prostredie a potom nech sa rozhodne. Kofroň však dlho nečakal a vrátil sa do Československa. Hoci v tom čase nemal vo výhľade žiadnu partnerku, čoskoro dospel k záveru, že celibát nie je nič pre neho.

Pár mesiacov na to, v januári 1969, stál v rade smútiacich za Janom Palachom. Stálo tam aj dievča, do ktorého sa zaľúbil. Jeho manželkou sa nestala, Kofroň sa oženil o tri roky neskôr s inou. Ďalej síce udržoval kontakty so seleziánom, ktorý okolo seba vytvoril jadro neskoršej pražskej obce podzemnej cirkvi. Kofroňovej kňazskej kariére bolo však na ten čas koniec.

VYBRAŤ SI medzi založením vlastnej rodiny a duchovným životom bez sexu nie je nová úloha, ktorá by sa spájala výlučne len s katolíckou cirkvou. Už v starovekom Grécku a Ríme bol uctievaný kult bohyne Isis, čo je grécke a latinské meno pre egyptskú bohyňu čarov Éset. Jej uctievanie zahrňovalo askézu, telesnú zdržanlivosť, v Isisidinom chráme nachádzali útočište obete sexuálneho násilia. Podľa kanadskej spisovateľky a historičky Elizabeth Abbottovej, mimoriadne oddané vyznávačky kultu sa vzdávali manželského života a niektoré z nich manželovi našli za seba náhradu.

Abbottová vo svojej knihe History of celibacy (Dejiny celibátu) okrem mnohých iných príkladov spomína aj filozofa a matematika Pythagora, ktorý žil v 6. stor. pred Kr. Ako stúpenec orfizmu veril, že dodržiavaním rituálnej a fyzickej čistoty dosiahne v posmrtnom živote blaženosť. Pythagoras od svojich intelektuálnych stúpencov nevyžadoval, že sa musia strániť pohlavného styku po celý rok. Jeden z nich stále nemal jasno, kedy sa môže milovať so ženou, preto sa na to opýtal Pythagora. “Až budeš chcieť stratiť silu, ktorú máš,” odpovedal mu slávny filozof.

Pojem celibát sa ale väčšine z nás spája práve s náboženstvom. Pri katolíckych kňazoch predpokladáme, že dotyčný neudržiava so žiadnou ženou ani mužom sexuálny styk, nemá manželku ani vlastných potomkov. Staré mamy vnímajú celibát ako nevyhnutnú súčasť kňazského ideálu, ich vnuci ako symbol odtrhnutia cirkvi od reality. A väčšina z nich netuší, že jeho tradícia začala ešte pred rokom 1139.

V tom roku prijali účastníci druhého lateránskeho koncilu na čele s pápežom Inocentom II. rozhodnutie, že manželstvá vyšších cirkevných hodnostárov a členov reholí sú nezákonné a neplatne uzavreté. Tradícia zdržanlivosti pre tých, ktorí sa ako kňazi rozhodli šíriť a upevňovať vieru, však existovala stovky rokov pred koncilom, o čom existuje množstvo písomných dokladov.

Alfons M. Stickler vo svojej štúdii O cirkevnom celibáte prirovnáva túto tradíciu zvykovému právu, ktoré malo až do stredoveku neraz rovnakú právnu silu ako písaný a príslušnou autoritou potvrdený písaný zákon. “Všetky germánske národy písomne zaznamenali svoje ľudové a zvykové právne ustanovenia až po mnohých stáročiach existencie. Až do tej doby sa odovzdávalo len ústne. Nikto sa neodváži tvrdiť, že z tohto dôvodu nebolo takéto právo záväzné a že jeho zachovávanie bolo ponechané slobodnej vôli jednotlivca,” vysvetľuje Stickler tým, ktorí chápu uznesenie druhého lateránskeho koncilu ako neopodstatnený príkaz zhora.

V 12. storočí sa začína rodiť aj cirkevno-právna veda, na čom mal zásluhu najmä kamaldulský mních Ján Gracián. Ten pozbieral všetok dovtedajší právny materiál katolíckej cirkvi a v diele, ktoré sa dnes zjednodušene nazýva Graciánov dekrét sa tiež nachádzajú state o povinnosti zdržanlivosti duchovných.

O histórii celibátu a jeho zmysluplnosti pre život jedinca (o nej ešte bude reč) by sa dalo popísať mnoho. Koncom októbra 2013 však platí nasledovné: kto chce byť vysvätený za katolíckeho kňaza, preberá na seba tiež záväzok, že počas kňazstva nebude s nikým udržiavať sexuálne vzťahy. Z tejto zrozumiteľnej i keď náročnej požiadavky robí ťažký rébus iné odporučenie cirkvi – zdržať sa predmanželského sexu. Ak si predstavíme 18-ročného mladíka uvažujúceho o dráhe kňaza, ten by podľa želania cirkvi ešte nemal mať žiadne sexuálne skúsenosti. Otázka potom znie nasledovne: ako niekto môže prevziať na seba a splniť záväzok (celibát), ktorého protipól (sex s milovanou osobou) vlastne ani nepozná?

“NECH MI NIKTO NEHOVORÍ o prednostiach celibátu, učené morálne výklady zavrhujem, tým Bohu ani Kráľovstvu Kristovmu sa neposlúži, to je hlúpe teoretizovanie, ktoré je na hanbu všetkej pravde, lebo život a jeho fakty, skutočnosť naša — to je nie hra na vojakov, ktorí vojnu nikdy neskúsia. Poviete mi: sám si sa na to dal. To je podfuk! Na tých mládencoch je spáchaný zákerný podfuk. Prosím vás, čo vám vie dvadsaťdva, dvadsaťtriročné chlapčisko! Tie deti sú plné idealizmom, ale sú pod terorom, a teror donekonečna nemožno udržať. Ostatne, na čo sa môže sterorizované decko rozhodovať? A vôbec, čo vie ten mládenček o živote muža? Vie už vtedy, aké požiadavky mu postaví ešte život? Vie on dačo o tom, že mať rodinný krb, žiť mu, že sú to príliš ľudské pohnútky a veľmi krásne? Počíta on, že raz sa silne ozvú v ňom city? To je veľmi skoro. … Otec nebeský má toľko detí, a stará sa o ich spasenie. Toľko neznabohov rodí deti a vychováva ich pre peklo, a my najpravovernejší nesmieme dať životy deťom a vychovať ich pre kráľovstvo Božie. Nech skape pravda moja i život môj, niet východiska!”

Toto sú slová františkánskeho kňaza a básnika Rudolfa Dilonga ešte spred druhej svetovej vojny. Kofroň, ktorý sa ani po návrate z Ríma neprestal zaujímať o duchovné veci, nemusel volať do neba “Niet východiska!” Vedel už čo to o živote muža, a z vlastnej skúsenosti aj o pohnútkach mať rodinný krb. Ani jeho manželka, ani deti, nič z toho nebránilo tomu, aby bol v máji 1980 vysvätený na diakona a v auguste 1988 aj za kňaza.

Podzemná, nazývaná tiež tajná cirkev tvorí zaujímavú časť nielen cirkevných dejín Česka a Slovenska. Keďže technológia moci, ktorú československá vládna moc používala (zmanipulované súdne procesy, mučenie politických väzňov, odpočúvanie potenciálnych “nepriateľov režimu”, prekrúcanie dejín atď.), je nekompatibilná s kresťanskou vierou, niektorí predstavitelia katolíckej cirkvi vyvíjali náboženskú činnosť mimo dohľadu komunistami zriadeného Štátneho úradu pre veci cirkevné. K nej okrem štúdia teológie, vydávanie samizdatov, výchovy mládeže či celebrovania omší v niektorých prípadoch patrila aj vysviacka kňazov biskupmi. Dialo sa tak neverejne, bez súhlasu svojich cirkevných nadriadených, ktorí boli monitorovaní Štátnou bezpečnosťou (ŠtB). Povolenie, tzv. Mexické fakulty na takúto tajnú činnosť dával pápež a pre Československo ich pápež Pius XII. vydal už v roku 1948.

V pražskej skupine podzemnej cirkvi bolo vysvätených päť kňazov, v celom Československu po roku 1967 približne stošesťdesiat. Činnosť tajnej cirkvi sa organizovala spôsobom, ktorý mal vylúčiť, aby jej členov odhalila ŠtB. “Jediná možná komunikácia bola nekomunikácia,” spomína Kofroň. Termíny a miesta stretnutia sa dohadovali telefonicky pomocou kódov, veriace rodiny niekedy ani nepoznali meno biskupa, ku ktorému patril ich tajne vysvätený kňaz. Fridolín Zahradník, ku ktorému Kofroň patril, a ktorý pôsobil aj na Slovensku, povedal manželke o svojom vysvätení za biskupa až po roku 1989 – po dvadsiatich rokoch.

Po Nežnej revolúcii Vatikán nebránil začleneniu kňazov, ktorí vyštudovali teologickú fakultu, no neskôr stratili štátny súhlas na pastoračnú činnosť, a preto boli aktívni v podzemnej cirkvi. Ťažšie to bolo s pár desiatkami ženatých kňazov, ku ktorým patril aj Kofroň. Vatikánska Kongregácia pre náuku viery, ktorú viedol Joseph Ratzinger, neskorší pápež, po roku 1990 rozhodla, že kňazi a diakoni držiaci celibát môžu byť opäť vysvätení a zapojení do pastoračnej činnosti. To isté platilo pre tajných kňazov, ktorí medzitým ovdoveli. Tajní ženatí biskupi sa však po opätovnom vysvätení mohli stať len diakonmi, čo je v cirkevnej hierarchii nižšie postavenie od kňaza. Prípady ako Kofroň, teda ženatí muži vysvätení za kňazov, mohli byť po doplnení si vzdelania a preskúšaní opätovne vysvätení a pôsobiť len v gréckokatolíckej cirkvi.

Takéto riešenie sa u členov podzemnej cirkvi stretlo s nevôľou a podporu našli aj u niektorých nemeckých teológov. No roky ubiehali a Vatikán svoj postoj nemenil. Kofroň ani mnohí ďalší podmienečné svätenie neprijali a kňazskú činnosť v katolíckej cirkvi mali zakázanú. Až teraz si mohol vedno s Dilongom povzdychnúť: niet východiska.

NIET NIKOHO, kto opustí dom, či ženu, bratov, rodičov alebo deti pre Božie kráľovstvo, aby v tomto čase neprijal mnohonásobne viac a v budúcom veku večný život. Tieto slová z evanjelia podľa Lukáša spolu s ešte jedným citátom Ježišových slov (Mt 19,8) tvoria teoretický základ, na ktorom je postavená požiadavka katolíckej cirkvi, aby sa kňaz vzdal snov o vlastnej rodine. Obe hovoria tiež o jednom: držať celibát je voľba, prejav slobodnej vôle s cieľom dosiahnuť kresťanskú dokonalosť. No ako napísal Dilong, “nemáme všetci hlinené žily a pre každého krv nie je voda.” Či je adept na kňazské povolanie na celibát stavaný, zistí až potom, ako sa k zdržanlivosti zaviaže.

Dvaja veriaci, ktorí vyštudovali teologickú fakultu a boli vysvätení, no kňazskú službu v katolíckej cirkvi neskôr verejne prestali vykonávať, hovoria, že škola a seminár ich na život bez ženy veľmi nepripravili.

Publicista Ľubomír Jaško sa dostal do seminára v Spišskej Kapitule rok po Nežnej revolúcii. Príprava na celibát tam podľa neho bola nedostatočná, nepremyslená, nekomplexná a viac-menej náhodná. “Táto téma bola chápaná predovšetkým duchovne, preto sa o nej hovorilo viac v duchovných aktivitách, nie v akademických – teologických. Vychádzalo sa z toho, že celibát je dar, o ktorý treba Boha prosiť, a každý, kto je Bohom skutočne povolaný stať sa kňazom, tento dar dostane,” spomína Jaško.

Dnes si myslí, že išlo o naivné, formalistické a nerealistické prístupy. Literatúra, ktorú seminaristi dostali do rúk, celibát vždy ospevovala. Teológovia s nekonvenčným prístupom k tejto téme boli v Spišskej Kapitule tabu. “Vyskytli sa aj úsmevné situácie, keď seminár navštívil jeden psychológ, aktívny katolík, ktorý väčšinu svojho rozprávania venoval tomu, aké je to nanič žiť celý život so ženou, ktorá postupne starne, tučnie, a nie je to teda žiadna slasť a rozkoš. Mali sme byť radi, že sa nebudeme musieť s takým niečím v živote zaoberať,” opisuje svoju prípravu na kňazskú dráhu Jaško. No upozorňuje, že takto to bolo pred dvadsiatimi rokmi a je možné, že odvtedy sa v Kapitule mnohé zmenilo.

Podobnú skúsenosť má aj Miroslav Kocúr, ktorý absolvoval Teologickú fakultu Univerzity Komenského, postgraduálne študoval v Ríme a Jeruzaleme a vysvätený bol v roku 1995. Na vyrovnanie sa s celibátom seminaristov nikto nepripravoval a čo si človek nenaštudoval sám, to nevedel. Na rozdiel od Jaška však biskupovi podal výpoveď nie preto, že by sa zaľúbil do ženy a vybral si život s ňou miesto života na fare. “Svoje obdobie života v celibáte nepovažujem za čierne, naopak. Len viem, ako som znášal a ako bolo prezentované, keď sa náš špirituál (kňaz zabezpečujúci duchovnú výchovu seminaristov, pozn. redaktora) oženil. To bolo akože to najhoršie, čo sa mohlo stať,“ hovorí Kocúr, ktorý dnes pôsobí mimo cirkevnej hierarchie, no stále je kňazom. “Píšem o teologických témach, rozprávam o nich, aj teraz, keď s vami diskutujem o celibáte, považujem to za vykonávanie svojej kňazskej služby.”

Na nepodmienenosti kňazstva a celibátu by sa Kocúr zhodol aj s rektorom Katolíckeho seminára v Badíne Jánom Viglašom, podľa ktorého celibát nepatrí k podstate kňaza. “Keby patril k podstate, v tom momente, keď by kňaz celibát porušil, prestal by byť kňazom. V chápaní cirkvi však neprestane mať kňazskú moc. Celibát patrí k identite, nie k podstate latinského kňaza,” hovorí Viglaš. No v pohľade na dostatočnosť prípravy na celibát by si s Kocúrom neporozumeli.

Viglaš hovorí, že celibátu sa na Katolíckom seminári venujú na prednáškach cirkevného práva, morálke a čiastočne aj dogmatike a aj mimo výučby – na duchovných cvičeniach a stretnutiach s predstavenými. “Niektorí kňazi sú už na to alergickí, že sa opäť venujú tej istej téme,” hovorí Viglaš. Sám sa spätne pýta kňazov, ktorí vyšli z badínskeho seminára, či príprava na celibát bola dostatočná.

Vyjadrenia o nedostatočnosti prípravy na celibát zachytil v médiách aj on. Keď mal možnosť kritikov z radov kňazov stretnúť, veľakrát vraj zistil, že dotyčný v tom čase prechádzal krízou a vinu zvalil na seminár. Zároveň však dodáva, že na samotu či osobné krízy, čomu sa človek dodržiavajúci celibát nevyhne, sa pripraviť vlastne ani nedá.

Zo slov farára z Podunajských Biskupíc Jozefa Vadkertiho vyplýva, že príprava na celibát nehrala v jeho prípade priveľkú rolu. So záväzkom bol vyrovnaný už v čase príchodu na seminár. Nevylučuje, že ho nezastihne kríza, no podľa neho ak kňaz udržiava čulé kontakty s rodinami svojich farníkov a s ostatnými kňazmi, vie ju prekonať. Vytvárať a udržiavať autentické medziľudské vzťahy je čoraz väčšou výzvou aj pre bežných ľudí. Tí z nich, ktorým sa to nedarí, sa v konečnom dôsledku môžu cítiť opustenejší ako celibátnik. “Najväčšia chudoba dnešnej doby je osamelosť,” pridáva Vadkerti citát predošlého pápeža Benedikta XVI.

Podľa údajov, ktoré pre MONO poskytli dve z piatich oslovených diecéz, to nevyzerá, že na život bez ženy nepripravení kňazi sa húfne vzdávajú kňazskej služby. V Spišskej diecéze opustili službu za posledných päť rokov dvaja kňazi, ani v jednom prípade to však nebolo kvôli porušeniu celibátu. V Bratislavskej arcidiecéze zavesil ornát na klinec jeden duchovný a v tomto prípade bol dôvodom celibát. Tieto čísla však ešte neznamenajú, že slovenskí kňazi sú svojim údelom vyrovnaní a vnútorne šťastní. A nehovoria ani nič o tom, koľkí z nich majú utajený pomer s dvanásťročným miništrantom či s manželkou organistu.

NUDA SA ZAČÍNA tam, kde sa povedalo všetko. To sú slová Napoleona Bonaparte, ktoré odcitovala sexuologička Danica Caisová v reakcii na otázku, či v súvislosti s erotikou valiacou sa dnes na človeka zo všetkých strán, nebude cudnosť čoraz populárnejšia. Ak je reč o celibáte kňazov, skôr sa žiada výrok otočiť: Vzrušenie začína tam, kde nie je povedané nič. Aké sú dôsledky toho, keď si zdravý muž či žena (v prípade rádových sestier) dlhodobo odopiera pohlavný styk aj masturbáciu?

Možnosť, že celibát môže u človeka vyvolať deviantné správanie či zmenu sexuálnej orientácie, je podľa sexuológov mýtus. “Je však možné a vcelku pochopiteľné ak sa pre celibát rozhodne muž trpiaci deviáciou,” myslí si Caisová a súhlasí s ňou aj rektor Katolíckeho seminára. “To je štatistický fakt. Monopohlavné prostredie, nielen kňazstvo, ale aj armáda či polícia, priťahuje takýchto ľudí,” tvrdí Viglaš a na mysli má homosexuálov. Pri prijímaní seminaristov využívajú v Badíne aj psychotesty, pomocou ktorých zisťujú, či je uchádzač komunikatívny, ako znáša záťaž a prácu s ľuďmi, a vedia odhaliť, či ho nepriťahuje rovnaké pohlavie.

Škandály cirkvi sa však častejšie spájajú s obťažovaním detí. Ak k nemu dôjde a pravda vypláva na povrch, prístup cirkevných hodnostárov nie je vždy vzorový. Psychoterapeut a bývalý kňaz Richard Sipe v knihe The Serpent and the Dove cituje nemenovaného člena jednej z vatikánskych kongregácií, ktorý na otázku, prečo Rím nepomohol americkým biskupom vyriešiť škandál so zneužívaním neplnoletých, odpovedal nasledovne: “Vatikán nerozumie, prečo americkí biskupi nedokážu súdy a médiá kontrolovať lepšie.”

Podľa štúdie fakulty trestného práva newyorskej City University sa 9 až 11 percent amerických duchovných v rokoch 1960 až 1985 dopustilo zneužívania maloletých. Jednotlivé americké štáty na túto krízu postupne reagovali prijatím zákonov, ktorej cirkvi uložili povinnosť mať medzi kňazmi informátorov schopných políciu včas upozorniť na sexuálne zneužívanie. Úlohu vypracovať a prijať vlastnú normu na ochranu mladistvých majú aj európske biskupské konferencie biskupov. Tá, ktorú pripravili slovenskí biskupi, je momentálne vo Vatikáne a predtým, ako sa k nej pápežská stolica vyjadrí, ju Konferencia biskupov Slovenska zverejniť nechce.

Ak sa katolícka cirkev na Slovensku dosiaľ vyhla väčším škandálom so zneužívaním maloletých, zásluhu na tom má podľa Viglaša aj komunistická ŠtB. V totalitných rokoch boli kňazi pod jej drobnohľadom, keďže každé zlyhanie duchovného sa dalo propagandisticky využiť. “Vďaka bývalej tajnej službe nemáme medzi kňazmi také zastúpenie pedofilov ako v zahraničí,” myslí si Viglaš. Podľa neho však aj Slovensko bude musieť zažiť škandály, aké poznáme zo zahraničia, aby si zodpovední za výchovu kňazov uvedomili, že problém zneužívania maloletých nie čosi špecifické len pre anglosaské krajiny.

Čo keby sa cirkev prestala pozerať na masturbáciu ako na hriešne konanie? Pomohlo by to v prevencii proti porušovaniu celibátu. Viglaš si to nemyslí. “Veriaci psychológovia nám dosť dávajú za pravdu, že masturbácia je často prejavom neintegrovania sexuality. Keby sme sa na to pozerali čisto z pohľadu dobra a zla, tak je určite menším zlom, keď sa niekto uchýli k masturbácii miesto toho, aby porušil celibát. Ale ani tak to nemôžeme považovať za ideál, alebo vhodné riešenie,“ hovorí Viglaš. No dodáva tiež, že tému sebaukájania netreba dramatizovať, pretože to len dramatizuje dozrievanie osobnosti. Podľa neho je najdôležitejšie, aby mal kňaz o sebe realistický obraz a nenamýšľal si, že vysviackou mu klesne hladina testosterónu a ženy prestanú pre neho byť príťažlivé. Človek vie dozrievať a dokáže mať pod kontrolou svoju sexualitu. “Nesúhlasím s názorom, že sexuálna potreba je rovnaká ako potreba spať, jesť a dýchať. Ľudia zomierajú na nedostatok jedla alebo vzduchu. Ale ešte nikto nezomrel na nedostatok sexu,” hovorí Viglaš.

Podobné výroky považuje Caisová za zavádzajúce, pretože redukujú sex len na pohlavný styk. Sexualita podľa nej úzko súvisí s láskou, cudnosťou, vernosťou, oddanosťou, ale tiež s neverou, žiarlivosťou násilím, manipuláciou. “Zaoberajú sa ňou sexuológovia, psychológovia, filozofi, básnici, maliari, spisovatelia, hudobní skladatelia, teológovia, učitelia, lekári, rodičia, predavačky, pubertálna mládež aj starci. Ako môže vôbec niekto žiadať, aby všetci mali rovnaký názor?!” pýta sa Caisová.

KOFROŇOV názor bol iný ako oficiálne stanovisko cirkvi. A podarilo sa mu o ňom presvedčiť aj pápeža. Korene ojedinelého rozhodnutia siahajú do pražskej psychiatrickej nemocnice Bohnice. Do nej Kofroň už od 90-tych rokov minulého storočia chodil podebatovať s pacientmi na rôzne, nielen duchovné témy. Tým z nich, ktorí si žiadali služby kňaza, však pomôcť nemohol, nakoľko opätovné vysvätenie a včlenenie do grécko-katolíckej cirkvi odmietal. Neskôr však aj kvôli pacientom zmenil názor, keďže bola možnosť získať výnimku, ktorá by mu dovoľovala slúžiť omše aj katolíkom.

Pred vysvätením poslal cirkevným predstaveným list, v ktorom napísal, že nikdy nemal o svojom vysvätení pochybnosť a celú záležitosť prenecháva Kristovi. “Trochu som to na nich hodil,” spomína Kofroň. A Rím aj s prispením kardinála Miloslava Vlka tento manéver zhltol. Kofroň bol v máji 2008 vysvätený v západnom obrade, priamo včlenený do pražskej arcidiecézy a dostal od pápeža trvalú výnimku, aby napriek nepraktizovaniu celibátu mohol celebrovať omše, spovedať či sobášiť katolíkov západného obradu. Po svojom podmienenom vysvätení ešte v kostole daroval svojej manželke sedem červených gerber a pobozkal ju.

Podľa vyjadrení súčasného pápeža Františka z čias, keď bol ešte kardinálom a štátneho sekretára Vatikánu Pietra Parolina, nie je zdobrovoľnenie celibátu téma, o ktorej by nebolo možné diskutovať. Odhadnúť, či k nemu v blízkej dobe dôjde, si vyžaduje znalosť dejín a aktuálnych vnútorných pomerov v katolíckej cirkvi. Zamyslieť sa, či by zmena prístupu k tomuto záväzku bola na niečo dobrá, však môže aj laik. Lebo sa ho to týka.

Niektorým rodičom, ktorí zapíšu svoje dieťa na hodiny náboženstva, to už iste napadlo: čo vie kňaz o partnerských vzťahoch, aby o nich poučoval mňa alebo moje deti? Aj kňaz predsa vyrastal v rodine, o vzťahu muža (otca) a ženy (mamy) vie z prvej ruky, zareagoval by na túto výhradu Vadkerti. “Potrebuje lekár prežiť všetky choroby, aby ich mohol liečiť?” vysvetľuje na príklade farár z Podunajských Biskupíc. On sám nevníma celibát ako zrieknutie sa niečoho, ale ako výber iného života. Rozhodnutie pre život bez ženy má podľa neho aj dôležitý symbolický význam najmä v dnešnej dobe, keď čoraz viac ľudí nie je schopných prijať rozhodnutie a pevne si za ním stáť napriek ťažkostiam, ktoré so sebou prináša.

Skončiť s povinným celibátom nepovažuje za dobrý nápad ani rektor Katolíckeho seminára. Podľa neho by po takomto kroku ďalší útok smeroval na nerozlučnosť manželstva. Ten podľa Viglaša už prebieha formou výziev na schválenie registrovaných partnerstiev.

Mladíci v seminári vraj nezávidia svojim grécko-katolíckym kolegom, ktorí si môžu vybrať, či sa oženia alebo budú žiť v celibáte. Ak však niektorí zo ženatých ovdovie, druhý raz sa oženiť nemôže a s dvomi tromi deťmi na krku je to podľa Viglaša ťažké. Na otázku, či teda celibát má byť akási ochrana pred takýmito problémami, ktorým ľudia bežne čelia, odpovedá záporne. Rovnako ako Vadkerti hovorí o symboloch: “Tak manželstvo, ako aj kňazstvo sú znakmi. A v katolíckej cirkvi bolo chápanie symbolov vždy hlbšie.”

Je však sex a partnerský život nezlučiteľný s rituálnou čistotou a duchovnou silou, pýta sa Richard Sipe vo svojej knihe? Či inak: je evanjelický kňaz horší od katolíckeho len za to, že sa mu po dvore preháňajú jeho potomkovia? “Samozrejme, že nie,” hovorí Vadkerti. No určite má na svojich veriacich menej času, keďže sa oň musí deliť s rodinou.

O duchovnom a pragmatickom zmysle celibátu nepochybujú ani zvyšní traja muži spomenutí v tomto článku. Kofroň považuje celibát za úžasný dar a charizmu, ktorá ale nie je každému daná, a preto by mal byť dobrovoľný. Dôsledkom sú, slovami Jaška, “tajné skrinky”, v ktorých niektorí slovenskí kňazi ukrývajú dôkaz o tom, že sexuálnu zdržanlivosť nezvládajú. O duchovných, ktorí síce nikdy celibát neporušili, ale nikdy ho neprijali ako dar a je pre nich skôr záťažou, hovorí aj Viglaš.

ŤAŽKO povedať, ktorý z uvedených názorov dnes vo vnútri cirkvi prevažuje. Autorom tohto článku sa nie raz stalo, že ľudia z cirkevného prostredia, ktorých oslovili so žiadosťou o rozhovor o celibáte, sa zasekli v momente, keď prišla reč na iné ako len teologické otázky súvisiace s touto témou. A rozprávať sa ďalej odmietli, takže nebolo možné ani zistiť, čo bolo dôvodom ich odmlčania sa. Táto skúsenosť ešte nutne nie je dôkazom, že diskusia vo vnútri cirkvi nie je slobodná a otvorená, a kňazi majú rešpekt hovoriť o tejto téme spôsobom, ktorý by sa nemusel páčiť ich predstaveným.

No Jaško s Kocúrom, ktorí sa už hnevu biskupov báť nemusia, tvrdia, že vzťahy v cirkvi majú ďaleko od ideálu. Prvý menovaný rok po vysvätení pôsobil v Prahe. Keď sa mal vrátiť do pastorácie na Slovensko, bolo to pre neho nepredstaviteľné. Vedel, že sa vracia do prostredia, kde podľa neho vládnu divné vzťahy, mocensky uplatňovaná autorita, pokrytectvo, neslobodná teológia aj zlá personálna stratégia, keď sa o prekladaní kňazov rozhoduje bez akejkoľvek komunikácie s nimi.

Z Jaškových slov vyznieva, že diskusia o zdobrovoľnení celibátu, ktorá by sa neviedla iba na konferenciách v Ríme, by mala aj iný zmysel ako len dopátrať sa správnej odpovede. Diskusia by zabránila tomu, aby sa z cirkvi nestala len čisto náboženská, do seba zahľadená inštitúcia, ktorá slúži sama sebe a sama sa berie príliš vážne. Ale aby bola spoločenstvom, ktoré dokáže akceptovať ľudskú rôznorodosť a primerané ľudské túžby. “Práve celibát je protikladom takéhoto ľudského a súčasne realistického prístupu. Je zákonom, na ktorom sa kŕčovito ľpie, bez ohľadu na zmeny v životoch ľudí,” myslí si bývalý kňaz a publicista Jaško.

Čítajte tiež:

Komentár k téme: Celibát nemusí byť úplný nezmysel