Na obede s Kolesíkom

Pár ľudí si po prečítaní titulku tohto článku zrejme láme hlavu, prečo novinárovi napadne ísť s neslávne známym poslancom Andrejom Kolesíkom na obed. Sú za tým dva dôvody.

Prvým bola inšpirácia denníkom The Financial Times a jeho rubrikou Lunch with the FT. V nej sa týmto novinám darí nazrieť do mysle zaujímavých ľudí z biznisu, politiky a kultúry, na čo v spravodajstve nie je bežne priestor.

Druhým dôvodom bola účasť autora tohto článku v jednej diskusnej relácii RTVS. V nej nie raz použil eponym “kolesík”. Ten sa v slovenčine udomácnil pre politika, ktorý hlasuje v parlamente podľa pokynov vedenia strany a poslaneckú prácu si zbytočne nekomplikuje vlastnými názormi a myšlienkami.

Autor tohto článku si po relácii uvedomil, že Kolesíka vôbec nepozná a možno mu krivdí, keď si berie jeho meno do úst. Či je to naozaj tak, čo mladého poslanca Smeru rozplakalo, aký je jeho vzťah k 17. novembru a mnohé iné, sa dočítate na nasledovných riadkoch.

V politike vďaka Američanom

Výber reštaurácie nechal MONO magazín na Kolesíka. Zvolil si reštauráciu Bowlingového národného centra pri jednej z výpadoviek z Bratislavy. Dosť miesta na parkovanie a dobré jedlo sú plusy, pre ktoré Kolesík tento podnik navštevuje pravidelne.

Teraz by mali nasledovať vety, ktorými začína mnoho článkov venovaných jednej osobe. Znejú približne takto: “Keď sme sa s XY konečne stretli, prekvapilo ma, že naživo pôsobil úplne iným dojmom, ako v televízii. Jeho vystupovanie pripomínalo skôr…“

V prípade Andreja Kolesíka si čitateľ nemusí vytvárať žiadnu novú predstavu. Od prvých minút stretnutia bolo u neho cítiť už známu kombináciu dobrej nálady a sebavedomého vystupovania. Dôvody naň ostali autorovi tohto článku až doteraz nepochopené.

Pri ignorovaní detailov by ním mohla byť blesková kariéra, ktorú 31-ročný poslanec Národnej rady doteraz urobil. Už pred ôsmimi rokmi sa stal tajomníkom klubu poslancov Smeru, o dva roky neskôr predsedom Mladých sociálnych demokratov a od roku 2010 je nielen poslancom parlamentu, ale tiež prezidentom Asociácie športových klubov Inter Bratislava.

Na otázku, ako na neho v Interi prišli, reaguje rovnako ako na ďalšie otázky tohto znenia: “Dostal som ponuku.” Znie to, ako keby A. Kolesík patril medzi mladých invenčných géniov, ktorého chcete mať vo svojom tíme, či už vyrábate elektroniku, alebo voličské preferencie.

Rozprávanie o prvých kontaktoch s politikou znie už o čosi reálnejšie. Na nástenke na fakulte zazrel v roku 2002 ponuku americkej mimovládky National Democratic Institute na stáž v Národnej rade. Kolesík hovorí, že vtedy bol z politického hľadiska nepopísaný list papiera. Stáž vnímal ako príležitosť vidieť zvnútra budovu parlamentu, ktorú dovtedy vídal len z trolejbusu. Do výboru pre životné prostredie sa podľa vlastných slov dostal cez sedem výberových kôl.

“Jéj, Bugár na živo! Jéj, a tamten! No, viete, bol to zážitok,” spomína poslanec na začiatky desaťmesačnej stáže. Po stáži pracoval najprv na úseku predsedu strany Smer Roberta Fica, neskôr, až do zisku poslaneckej stoličky, na asistentských pozíciách.

Slabá pamäť na myšlienky

Fakt, že dodnes sa jeho profesijný život spája len s politikou a podnikanie či zamestnanie vo firme pozná len z rozprávania, nevníma ako deficit. Nebol čas, hovorí a dodáva: “Bohužiaľ aj žurnalistiku robia takí, čo ju v živote nevyštudovali. A tak to aj vyzerá.“ Po poznámke, že to platí aj o ňom, absolventovi Prírodovedeckej fakulty, vymenúva poslancov Smeru s podobným osudom. “V politike každý robí niečo iné, než pre čo sa vzdelával.”

“Prírodný” prístup sa prejaví, aj keď príde reč na detaily jeho politického zmýšľania. Teória vraj nie je jeho silná stránka. Kolesík sa považuje skôr za normálneho človeka zo života. “Vždy som bol skôr konzervatívny ľavičiar,” dodá a pri pohľade na kus pečenej kačky na jeho vidličke, človek v piatok na obed zapochybuje, čo tým “konzervatívny” má vlastne na mysli. Po kontrolnej otázke je všetko vyjasnené: mladý smerácky poslanec sa s európskymi ľavičiarmi nezhodne na téme práv pre gayov a lesby. A “na rozdiel od západného mainstreamu” nie je odporcom jadrovej energetiky.

Otázka na jeho politické vzory prinúti Kolesíka k dlhšiemu zamysleniu. “Možno to bude znieť smiešne, ale veľkým ľavičiarom, a presvedčeným, bol John Fitzgerald Kennedy. Demokratický prezident,” odvetí nakoniec. V poradí 35. prezident Spojených štátov si mladého poslanca získal svojím vystupovaním a tým, že bol proti vojne. “Bolo to jeho rozhodnutie stiahnuť jednotky z Vietnamu. Aj ja som proti akejkoľvek vojne,” vysvetľuje. (Stiahnutie amerických vojsk z Vietnamu prišlo po podpísaní mierovej dohody prezidentom Richardom Nixonom – desať rokov po smrti Kennedyho, pozn. red.).

Snaha dostať od Kolesíka meno ľavicového politika, ktorého myšlienky by dokázal aj odcitovať, končí bez úspechu. Spomenie ešte zástupcu opačnej strany – konzervatívca Winstona Churchilla, ktorý sa mu páčil schopnosťou spojiť národ proti vojne.

Približne v polovici rozhovoru sa v bowlingovej hale začnú zbiehať prví hráči. Keď už teda kolky, jednu sa pokúšame zhodiť aj my. Pýtame sa, čo sa Kolesíkovi nepáči na Robertovi Ficovi. Táto otázka mladého poslanca zjavne zaskočila a nasledovné vety sú oddelené niekoľkými sekundami ticha. “Mám mnoho vecí, čo sa mi na ňom páči. Neviem vám povedať takto. Ja s ním na pivo nechodím,” odvetí a dodá, že predseda jeho strany doteraz neurobil ani nevyslovil nič také, čo by bolo v rozpore s jeho vnímaním sveta.

Keď poslanec plače

Kolesík prišiel na stretnutie bez kravaty a tak vidieť rub goliera na košeli, ktorý zdobí kvetinový vzor. Ten v kombinácii s detskými črtami tváre poslanca na vážnosti A. Kolesíkovi nepridávajú. A u mnohých Slovákov ju tento rodák z Dechtíc stratil v júli 2012, keď na kameru redakcie sme.sk zatĺkal, že svojim poslaneckým kolegom rozdával lístočky s inštrukciami, koho majú zakrúžkovať v tajnej voľbe členov Správnej rady Ústavu pamäti národa. Neskôr sa ku klamstvu priznal a verejnosti sa ospravedlnil. Nepomohlo.

Veľa ľudí má dnes Kolesíka za blbca. Aký je to pocit? Poslanec hovorí (a kútiky úst mu pritom nekontrolovane padajú dole), že je len človek, takže ho to neteší. I keď vraj nevie posúdiť, aké má u verejnosti vlastne meno, pretože nečíta internetové diskusie.

“Ale viete čo ma mrzelo?,” opýta sa a pohľad sa mu pritom zakalí slzami. “Ako to vplýva na vašu rodinu. Otca, mamu, sestru, brata. Oni za to nemôžu,“ komentuje svoju medializáciu v súvislosti so zatĺkaním. V tom momente už mladý politik plače, no iba veľmi krátko a potichu.

Ani v čase, keď si v novinách “užíval” viac priestoru ako by mu bolo milé, vraj nezvažoval, že by sa z politiky stiahol. S rodinou si svoje zlyhania vyjasnil a má jej podporu. “A žiadni pisálkovia s tým nič neurobia,” neodpustí si opätovne poznámku k novinárom.

Svoje pôsobenie v parlamente vidí ako užitočné. Národná rada je pre neho na dlho dôležitá méta. A hoci pred zostavovaním súčasnej vlády o ňom kolovali informácie, že sa usiluje o mieste v exekutíve aspoň na pozícii štátneho tajomníka, teraz podľa jeho slov také vysoké ambície nemá.

Nenecháme sa diskriminovať

Tesne predtým ako Kolesík aj redaktori MONO doobedovali, prišla k stolu čašníčka s jedlom, ktoré si objednal ktosi iný. Aj pri informácii, že mladý poslanec Smeru pôvodom z Trnavského kraja šéfuje športovým klubom AŠK Inter Bratislava, sa človek neubráni dojmu, že tu niečo nesedí. O Kolesíkovi sa hovorí, že v Interi je človekom ošetrujúcim záujmy ministra obrany Martina Glváča, ktorý má okrem politiky a basketbalu záľubu aj v obchodoch s nehnuteľnosťami.

Kolesík tvrdí, že v Interi chceli niekoho mladého, a preto ho na funkciu prezidenta AŠK oslovili. Na starosti má okrem iného aj zháňanie peňazí pre jednotlivé športové kluby. “Od štátu mám minimum prostriedkov. Skoro nič,” tvrdí.

Na námietku, že za posledný rok dostal AŠK a basketbalisti Interu od štátnej firmy Transpetrol spolu 10,000 eur a v júni minulého roku 15,000 eur z rezervy premiéra, vyhlási, že vzhľadom k veľkosti Asociácie je to len kvapka v mori. Fakt, že k Transpetrolu aj k predsedovi vlády má bližšie ako iné slovenské kluby, nevníma ako konflikt záujmov. Iné by to vraj bolo, keby Transpetrol dal peniaze iba Interu. (Od nástupu druhej vlády R. Fica táto štátna firma darovala peniaze necelej desiatke športových klubov, pozn. red.).

“Keby dal iba nám, vnímam to ako problém. To majú deti a rodičia trpieť len preto, že prezidentom je poslanec zo Smeru? To nie je forma diskriminácie?” použije Kolesík politikmi už zaužívaný argument.

Nekorektné otázky o hodnotách

Pri športe Kolesík ostáva aj po otázke, čo bude robiť cez víkend. Rozhovor sa uskutočnil dva dni pred výročím Nežnej revolúcie. “Dnes ma ešte čaká stretnutie s bieloruským veľvyslancom, v sobotu sa chcem venovať priateľke, večer je basketbal. A čo mám v kalendári na nedeľu?” položí si otázku. Pri odpovedi si mladý ľavičiar pomôže pohľadom do svojho v koži viazaného diára značky Luis Vuitton. Futbal. Sedemnásteho novembra sa na Interi uskutočnil Memoriál Milana Hanzela a Kolesík mal v pláne sa ísť naň pozrieť.

Otázku, čo pre neho tento dátum znamená, zjavne nedostáva každý deň. “Čo odo mňa čakáte, že čo poviem? Ja som nezažil bývalý režim. V osemdesiatom deviatom som bol druhák na základnej škole. Pamätám si len jednu vec: pani učiteľka nám dala na víkend prepísať citáty Klementa Gottwalda,” loví v pamäti poslanec. Po víkende vraj tá istá učiteľka domáce úlohy zozbierala a roztrhala. A vyhlásila, že teraz už bude všetko inak.

Po zopakovaní otázky, ktorá nesmerovala k zážitkom z novembrových čias, ale k významu revolúcie pre občana Kolesíka, odvetí, že 17. november otvoril neskutočné možnosti pre jeho generáciu. “Pre mňa je nepredstaviteľné, že by som nemohol ísť do Rakúska, sadnúť si na vlak a ísť do Paríža na víkend. Ja si to neviem predstaviť. Viem si predstaviť veľa iných vecí, ale nie toto. Že si nemôžem objednať veci z Japonska cez internet.”

Spomenie tiež brata svojho starého otca, ktorý bol misionárom a po neúspešnom pokuse o útek z komunistického Československa bol uväznený. Spomenie, ako sa v jeho rodnej obci počas komunizmu zvýšila životná úroveň. Vďaka výstavbe jadrovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach dedinčania našli prácu, z hlinených domov sa stali murované, postavilo sa zdravotné stredisko, školy. “Ale baviť sa o hodnotách? Ja neviem. Nepovažujem tieto otázky za úplne objektívno-korektné. Neviem to zhodnotiť. Mal som deväť rokov. Isto bola jeseň.“