Prekliati reportéri: Akoby si kameň jedla
Mubina tam vtedy nebola. Odišla dva roky predtým. Nepozná strach, ktorý mali ostatné ženy ani selekciu v Potočari, ktorú zorganizovali Srbi. Dnes v jej dome žije niekto iný, ulice sú prázdne, nezamestnanosť vysoká. Mužov nikde – väčšina neprežila. Aj nálety NATO meškali. A to o Srebrenici hovorili ako o bezpečnej zóne.
MONO predstavuje ďalšiu reportáž publikovanú v spolupráci s novovzniknutým nezávislým vydavateľstvom Absynt, ktoré prináša na slovenský knižný trh svetovú reportážnu literatúru a fotografiu. Vydavateľstvo začalo sériou Prekliati reportéri, v ktorej predstavujú knižné reportáže najlepších poľských reportérov. V marci vydali knihu Oči zasypané pieskom od reportéra Pawła Smoleńského. Teraz si môžete prečítať ukážku z knihy Akoby si kameň jedla do reportéra Wojciecha Tochmana.
Reportáž sprevádzajú fotografie Rogera Hutchingsa, britského dokumentárneho fotografa.
Snímky pochádzajú zo série o vojne v Bosne a Hercegovine, za ktorú získal prestížne ocenenie World Press Photo.
Cesta
V autobuse smrdí, cestujúce fajčia. Nedovolia otvoriť okno ani na centimeter. Na oknách je námraza a v autobuse nefunguje kúrenie. Ženy nosia šatky na hlavách a dlhé ťažké sukne, napriek tomu sa trasú. Nie od zimy, skôr z nervozity . Azda zo strachu, hoci vravia, že najväčší strach už prekonali. Nechali ho v ten deň v tej doline. Pretože už väčší strach nemôžu mať, rozhodli sa tam vycestovať; niektoré druhý-, niektoré tretíkrát.
Vychádzame zo Sarajeva. Ideme na východ. Cesta je strmá, deravá a klzká. Hoci je už apríl, práve padá sneh. Máme pred sebou stopäťdesiat kilometrov, do cieľa by sme mali dôjsť na poludnie. Mubina Smajlovič (tridsaťšesť rokov) tam cestuje prvýkrát. Dlho sa odhodlávala na túto cestu.
– Nemôžem to pochopiť, – vravela matke pred piatimi rokmi, hneď po tom. – Nič nemá zmysel.
– Keby sme len hocičo vedeli, – vravela pred dvoma rokmi, – možno by sa nám uľavilo.
– Nedá sa žiť v dvoch svetoch, – vravela pred rokom. – Jednou nohou v onom a jednou v tomto.
– Poďme tam! – navrhla naposledy. – Uvidíme, čo tam je.
– Nie, – povedala matka. – Nikdy tam nepôjdem.
Mubina dnes vstala pred svitaním. Pobozkala svojich synov, vymenila si niekoľko viet s matkou (matka trpí nespavosťou), zapila kávou biele tabletky (bez raňajok, o takomto čase tu nikto neraňajkuje). Obliekla si krátky plášť a zbehla sedem poschodí nadol (výťah v jej bloku nefunguje roky, matka už mesiace nevychádza z domu). Prešla cez most priamo na stanicu. Sadla si na prvé sedadlo, hneď vedľa šoféra, aby dobre videla na cestu. A na to, čo je vedľa nej.
Keby si sadla na koniec, tiež by ju bolo hneď vidno. Pre jej čaro: má tmavé smutné oči, hrdzavé vlasy (ryšavá farba prekrýva šediny), široký úsmev (niekedy sa zasmeje) a evidentné vrásky. Štíhla, pekná, vysoká, energická, v džínsach, bez šatky na hlave. Registruje cestujúce: nie najmladšie, neveselé, neprefarbené. Pred spiatočnou cestou skontroluje, či sa všetky vrátili do autobusu.
Mubina na sebe nenecháva poznať strach, ale bojí sa asi najviac zo všetkých cestujúcich. Nepozná ten strach, ktorý pred piatimi rokmi okúsili iné ženy. Vtedy tam nebola. Vycestovala o tri roky skôr, v apríli 1992.
V apríli 1992 sa v Bosne začala vojna. Spolu s Mubinou vycestovali aj rodičia a jej malí synovia: štvorročný a štvormesačný.
– Poď s nami, – prosila manžela.
– Kto tu bude liečiť zvieratá, keď tu nebudem? – spýtal sa. – Zostanem, na všetko dohliadnem, a keď už bude pokoj, vrátite sa.
Práve dnes je to osem rokov, ako sa k nej Hasan takto prihovoril.
Pokoj už nastal.
Mubina začína cestu späť.
Slivky
Námraza už zmizla zo skiel, lúky kvitnú, prichádzame k Drine, do Bratunca. Míňame dediny, ktoré Mubina pozná z detstva. Naposledy ich videla pred ôsmimi rokmi. To, čo vidí, je iné ako vtedy: kopy sutín alebo spálené skelety domov, kvitnú slivky , ľudí tu niet. Hneď po vypuknutí vojny Mubina, jej malí synovia a jej rodičia odišli z Bratunca do Belehradu.
– Vraciam sa domov, – oznámil otec v Belehrade.
– Ostaň, – prosili ho.
– Na všetko dohliadnem, situácia sa upokojí a vy sa vrátite.
– Ostaň.
– Som doma, – zavolal už z Bratunca. – Som spokojný.
Ale navôkol pokoj nebol. Napozajtra už otec telefón nedvíhal.
Ani muž už nedvíhal. Ani doma, ani na veterinárnej stanici.
– Čo sa deje? – znepokojovala sa Mubina. Zavolala k susedom.
– Váš otec vyšiel včera pred dom, – začala susedka. – Postavil sa na ulicu, rozhliadal sa.
– Vždy to robil, – prerušila Mubina susedku. – Každé ráno, niekoľko desiatok rokov. Vrav, čo bolo ďalej?
– Včera sa rozhliadal asi poslednýkrát. Prišli četníci. Opýtali sa na priezvisko, pozreli do zoznamu, naložili ho do auta. Potom sa ešte raz rozhliadli, ale bez otca. Zobrali váš volkswagen, mali kľúče.
Dodnes Mubina nevie, čo sa stalo: kto otca zobral a kam?
– Musím nájsť kosti, – utiera si oči, vyberá šminky , otvára púder. Vchádzame do Bratunca. Bratunac leží na rozľahlej rovine, takmer pri Drine. Rieka delí Republiku srbskú od Srbska (Srbsko stadiaľ vidno dobre). Mesto nie je ničím výnimočné: niekoľko ulíc, hotel s nečinnou fontánou (pri ktorej srbský generál Ratko Mladič ponížil holandského veliteľa jednotiek OSN), banka, v ktorej Mubina kedysi pracovala, dve školy, domy, niekoľko blokov, ľudia na uliciach.
Ľudia stoja a pozerajú, ale v Bosne to nie je nič výnimočné. Nezamestnanosť dosahuje šesťdesiat percent a tu je určite ešte vyššia.
Bratunac je výnimočný len jedným: susedí so Srebrenicou.
Treba ísť po asfaltke päť kilometrov rovno na juh, prejsť popri výrobných halách v dedine Potočari a už sa zjaví mestečko v úzkej zelenej doline. Cestujúce autobusu celú cestu hodnotia, že tunajšie okolie je neobyčajne úrodné a bohaté na minerály. Miestne liečivé vody – nasýtené železom dočervena – sú dobré na málokrvnosť.
Mubina nechce ísť do Srebrenice, dokonca sa tým smerom ani nepozrie.
Hasan tam šiel.
Šnúrka
Pred niekoľkými rokmi písali o Srebrenici noviny po celom svete. V mestečku žili prevažne moslimovia. Keď v Bosne vypukla vojna, pridali sa k nim moslimovia z okolia. Celkovo sa ich v tomto tesnom mestečku nazbieralo tridsaťtisíc. Raz toľko ich bolo na predmestiach. Miestni Srbi ušli k svojim, hoci ich pravdepodobne nikto nevyháňal. Srbské vojská nepriepustne obkľúčili mesto aj s predmestiami a v takomto zovretí ho držali tri roky. Organizácia Spojených národov označila Srebrenicu za „bezpečnú zónu“, čo malo byť zárukou, že sa jej obyvateľom nič nestane.
Každý deň do miestnej nemocnice prijímali okolo tridsiatich ranených. V nemocnici pracoval jeden chirurg. Amputoval nohy a ruky tým, čo mal: britvou a kosákom. Bez anestetík a antibiotík. Tri roky v Srebrenici zomierali priemerne tri osoby denne. Ale boli aj také dni, keď ich zomrelo dvadsať (zabitých na mieste nerátame). Ľudia nemali hygienické prostriedky, lieky, soľ. Jedli trávu, korene, lieskové kvety. A chlieb pečený z mletých kukuričných klasov. Taký chlieb je ťažko stráviteľný, vyvoláva silné bolesti. Na konci jedli to, čo im NATO zhodilo z lietadiel. Ale jedla z neba bolo málo, takže keď padalo, hladní ľudia vyťahovali nože a o jedlo bojovali.
Koniec nadišiel 11. júla 1995.
Po informácii získanej od OSN, že čoskoro bude nálet NATO na srbské pozície, sa bosnianska obrana sama stiahla z predmestia.
Nálety NATO meškali. Do mesta vošli Srbi.
V ten deň ženy z nášho autobusu spoznali strach, ktorý Mubina nepozná. Neprešla selekciou, ktorú zorganizovali v dedine Potočari.
Selekciou prešla Zineta M. (štyridsaťosem rokov), teraz býva vo Vogošči pri Sarajeve. Nešla dnes s nami, lebo od onoho júla bola vo svojom dome už trikrát. Na štvrtú návštevu nemá momentálne dosť síl.
V ten deň, keď sa na konci mesta objavili oddiely Ratka Mladiča, šli do Potočari ľudia sami. Rátali s pomocou holandských vojakov, ktorí tam mali stanovisko. Aj Zineta šla v zástupe dvadsiatich tisícov ľudí: spolu s dcérkou (vtedy jedenásťročnou) a starším synom (vtedy dvadsaťročným).
V Potočari kázali ísť ženám a deťom napravo a mužom naľavo. O tom, či bol chlapec ešte dieťaťom alebo už mužom, rozhodovala šnúrka, natiahnutá vo výške stopäťdesiat centimetrov (niektorí hovoria, že bola vo výške stoštyridsať, iní zase, že vo výške stošesťdesiat centimetrov). Kto bol vyšší, bol matke odobratý.
Holanďania sa na to bezradne pozerali.
– Volali sme ho Kiram, – začína Zineta.
– Nepozeraj sa tak na mňa, mami, – povedal na rozlúčku.
– Veď nás tu predsa všetkých nepozabíjajú.
– Nechajte môjho brata, – kričala dcérka, ale chytil ju nejaký Srb a hodil medzi ženy.
– Odkedy mi ho vytrhli, počítala som jeho kroky, – vraví Zineta ďalej. – Prvý krok, druhý, desiaty , čoraz ďalej odo mňa. Kričala som, obrátil sa. Dvadsiaty, tridsiaty , už bol skoro v tej továrenskej hale. Tam ho četníci zadržali, tašku kázali hodiť nabok. Stoh z kufrov bol vysoký asi po druhé poschodie. Kiram sa na nás pozrel ešte raz. Vošiel do haly.
V ten deň bolo v Potočari neznesiteľne horúco, ľudia nemali čo piť. Medzi Srbmi spoznávali ženy susedov, kolegov zo školy alebo z práce. Žiaci svojich učiteľov. Nakoniec sa v Potočari objavil sám generál Ratko Mladič, veliteľ celej armády: – Prišiel som vám vysvetliť, že Srebrenica je srbská, – prihovoril sa k ženám cez megafón. – Nebude potrebné vás zabíjať.
Od žien a detí bolo odčlenených sedemtisíc mužov (niektorí hovoria o desiatich, iní o dvanástich tisícoch). Ženám strhávali zlaté retiazky , brali obrúčky . Niektoré dievčatá, tie krajšie, brali niekam nabok. Vracali sa po nejakom čase a s pomocou susediek si sadali do autobusov. Všetky ženy nakladali do autobusov alebo na nákladiaky. Zineta s dcérkou odišla z Potočari až na druhý deň, pred ôsmou večer. Nevedeli, kam idú a prečo. Šli cez Bartunac, Kravicu, Novú Kasabu až takmer ku Kladanju. Vysadili ich po zotmení desať kilometrov pred frontovou líniou.
– Choďte, – počuli. – Choďte k svojim. Ale po strede cesty.
Po bokoch ležali ľudia.
– Dokonca, – vraví Zineta, – sme ani neskontrolovali, či žijú. Báli sme sa, bola nám zima.
Ženy sa usadili okolo Tuzly, v stanoch na letisku. Niektoré po nociach vychádzali pred stan a kričali.
O mesiac neskôr počuli v miestnom rádiu, že v okolí Srebrenice vyfotil americký satelit veľké polia čerstvo rozkopanej zeme. Po nociach vychádzali pred stan, zavýjali.
– Možno otec prežil, – povedala Zineta dcérke. – Možno Kemal.
Jej muž a mladší syn Kemal v ten deň do Potočari neprišli. Zvolili si útek cez hory.
Tridsaťtri dní potom sa pred Zinetu postavil sivý, chudý, zvráskavený muž. Toľko dní prežil v lese. Chvíľu jej trvalo, kým v ňom spoznala manžela.
– Chlapci sa vrátili? – opýtal sa na synov.
V ten júlový deň sa s mladším Kemalom rozhodli, že sa rozdelia. Otec pôjde cez hory na severozápad, syn na juh. Dohodli sa, že aspoň jeden z nich musí prežiť a postarať sa o rodinu. Prisahali si aj to, že ich živých Srbi nedostanú. Pre každý prípad – granát za opaskom.
Muž sa vrátil, ale Kemal nie. Ani starší Kiram, ktorý zostal v Potočari. Zineta musela dávať na muža pozor, lebo sa chcel preto zabiť. Známe jej vysvetľovali, že to ešte nie je najhoršie: má muža, má dcérku.
A prišiel aj Kemal! Vrátil sa. Štyridsaťštyri dní sa túlal po lese. Vyhýbal sa srbským nástrahám. Vrátil sa k rodičom celý a takmer zdravý.
A Kiram?
Štyri mesiace nato počula Zineta v rádiu, že v americkom Daytone podpísali mier. Dohodli sa, že do Bosny a Hercegoviny bude patriť: Republika srbská na severe a na východe (tu sa nachádzajú Bratunac, Potočari, Srebrenica) a Federácia Bosny a Hercegoviny na juhu, v strede a na západe (spolu so Sarajevom).
– Polovicu krajiny dali četníkom, – povedala Zineta mužovi.
– Štedrá odmena za našu krv.
Na jar ďalšieho roku sa z rádia ženy dozvedeli, že v okolí Srebrenice pracujú skupiny z haagskeho tribunálu.
Pod čerstvo narušenou zemou našli tri a pol tisíc tiel. O ďalších chýbajúcich tisícoch sa v rádiu nehovorilo.
Preto Zineta nechodieva domov a Mubina tam nechce ísť na výlet.
Mubina nepozná Zinetu. Spoznajú sa zakrátko, budú mať na to vážne dôvody.
Teraz ideme do domu Mubininých rodičov. Keď sme vchádzali do Bratunca, videli sme, že stojí.
Rodný dom
Dom Mubininých rodičov je neveľký, biely, pokrytý škridlou. Tu sa Mubina narodila, odtiaľto chodievala do školy, tu sa vydala za veterinára Hasana. Teraz už niekoľko minút stojí pred domom. Pozerá sa. Nadáva na zanedbanú záhradu, chváli počasie. Takto skrýva strach pred tým, čo je za bránkou. Konečne ju pootvorí. Opatrne vstupuje na betónové schody.
Ukážku z každej knihy nájdete pravidelne v priebehu celého roka na MONO. Okrem reportáží sa vám pokúsime priniesť aj rozhovory s ich autormi či sprostredkovať diskusiu s nimi. Prvou knihou, ktorá v rámci série Prekliati reportéri vyšla, bola publikácia Oči zasypané pieskom (ukážka na MONO) reportéra Pawła Smoleńského (rozhovor s autorom). Knihy si môžete zakúpiť na stránke vydavateľstva Absynt. Členovia klubu MONO majú 10-percentnú zľavu.
- Editor: Lukáš Onderčanin
- Fotoeditor: Tomáš Halász
- TEXT: Wojciech Tochman
- FOTO: Roger Hutchings