Ježiš, ktorý býva na Sibíri. Na svojich veriacich nemá čas

Malátne, skoro ospalo. Tak pôsobil Vissarion na fotoreportéra Stanislava Krupaře. Dokým sa s ním nestretol osobne, úprimne nechápal, čo na ňom tých tridsaťtisíc prívržencov vidí. „Keď sa mi on, reinkarnácia Ježiša, pozrel do očí a začal hovoriť pomalým a rozvážnym hlasom, skoro ma zhypnotizoval. Vôbec mi nenapadlo klásť mu nepríjemné otázky. Alebo by ste sa vari pýtali Mesiáša na niečo nízke,“ rozpráva Standa.

Teraz takzvaný Mesiáš už medzi ľudí skoro nevychádza. Žije vo svojom modernom dome na Hore a audiencie dáva dvakrát do roka.

Všade naokolo sú moderné autá, motorové píly, satelitné antény. Sen tých, čo nasledovali ruskú reinkarnáciu Ježiša Krista, sa rozplýva spolu s tým, ako mocnie jeho hmotné bohatstvo.

Standa sa púti Vissariona a jeho veriacich venoval roky. K téme sa však neplánuje vrátiť. Vývoj komunity sa uberá konformistickou cestou. Doby, keď veriaci pálili na kopách peniaze, pretože očakávali koniec sveta, sú podľa neho nenávratne preč.

Dodnes sa v dedine vissarionovci odlišujú od ostatných svojou čistotou a upravenosťou. Určite však nie svojou náboženskou horlivosťou.

Osemnásteho augusta roku 49 Epochy Svitania je v Petropavlovke veľká sláva – sviatok Dobrých plodov. Na lúku za kostolíkom vedľa rieky padá vlhký súmrak, v rukách tisícov plápolajú sviečky.

„Už prichádza,“ pošepne fúzatý pán v ľanovej halene tesne za mnou. „Už prichádza Kristus.“ ON. Vissarion. Pre tridsaťtisíc ľudí po celom Rusku, aj pre pár stoviek za jeho hranicami Syn Boha živého. Spasiteľ.

Rednúce vlasy po ramená, šedivá brada. Pod bielou sutanou sa mu rysuje rastúce brucho svedčiace o nedostatku pohybu. „Človek by mal umrieť mladý, aby z neho bola pekná mŕtvola,“ hovoril James Dean.

„Ponáhľajte sa, ponáhľajte. Čas už sa kráti,“ hovorí pomaly Vissarion. Bez intonácie, unavene, ospalo a nevýrazne. Počujeme ho len vďaka mikrofónu a reproduktorom.

Jeho ďalšiu reč už nevnímam.

Som však posadnutý otázkou, ako tento muž dokázal presvedčiť stovky rodín, aby v neho uverili, opustili svoje domovy, predali byty v mestách a dobrovoľne odišli otročiť na miesta, kam sa vždy posielalo iba za trest.

Zdvihnem fotoaparát vysoko nad hlavu a v šere stlačím naslepo niekoľkokrát spúšť. Vyjde to na prvýkrát. Na displeji vidím až k horizontu samé šťastné tváre.

Sergej Torop bol maliar, o ktorého nikto veľmi nestál, a tak mu nezostávalo nič iné, len sa živiť, ako sa dalo.

Umelci žijú v Moskve, Petrohrade, ale Sergej býval v Minusinsku, čo je posledná diera uprostred Sibíri. Odtiaľ aj provinčný Krasnojarsk, vzdialený deň jazdy rýchlikom, vyzerá ako centrum avantgardy.

Sergej mal ženu, dve deti a málo roboty, preto nakoniec nastúpil k milícii. Vyfasoval uniformu, pištoľ a živil sa ako bežný pochôdzkár.

Až do 18. augusta 1991. Vtedy sa z tridsaťročného Sergeja Toropa, minusinského policajta, stal vykupiteľ Vissarion. Vtedy prvýkrát vystúpil verejne s tým, že je Boží syn a že ho Otec poslal medzi obyčajných smrteľníkov, aby im podal jeho zvesť.

Sergej sa priznal, že bol v minulom živote Ježišom Kristom a naznačil, že tentoraz nebude robiť žiadne zázraky, pretože takto ľuďom uľahčovať vieru nie je fér.

Založil a oficiálne zaregistroval Cirkev Posledného zákona a stal sa, pochopiteľne, jej hlavou. Vyznať sa vo Vissarionovom učení nie je jednoduché.

Ide o zmes Nového zákona, ezoteriky, budhizmu a tiež akéhosi novopohanstva.

On sám, Učiteľ, napísal dve knihy a každé jeho slovo sa starostlivo zaznamenáva. Bol tak vydaný 10. diel Posledného zákona – čo diel, to tisíc strán.

Podstata je asi taká – priblíži sa koniec sveta a planétu Zem postihnú hrozné katastrofy ako trest za to, že ľudstvo drancuje prírodu.

Je potrebné vytvoriť novú, čistú civilizáciu, založenú na Dobre, Láske a Harmónii, šetrnú k Matičke Zemi. Vyvliecť sa z jarma spoločnosti konzumu a násilia, ktorá speje do záhuby. Jesť mäso a brať do ruky zbraň je hriech.

Čím tvrdšie budú podmienky, tým lepšie, aspoň sa ukáže, čo v nás je.

Premrznutý sneh praská a škrípe pod válenkami (plstené čižmy – pozn. red.), akoby sme šli po tenučkom ľade, a tá burácajúca ozvena sa nesie tajgou už od samého rána.

Nikdy by ste neverili, aký hluk urobí stovka rozjímajúcich mlčky sa modliacich pútnikov, ktorí pochodujú procesiou.

Ale možno iba vďaka tomuto rámusu sme ešte nezaspali. Posledných dvanásť kilometrov z Guljajevky do Žarovska už ideme po tme.

V atramentovo modrom súmraku sa ku mne otočí Géna, dlháň s hnedými zaschýnajúcimi omrzlinami na nose. „Tak už iba tri hodiny. V Žarovsku prespíme. Tento rok to ide, ale vlani… to bolo mínus päťdesiat…“

Väčšine chlapov vtedy omrzli ruky aj nohy. Viera si žiada obete.

Prvú polovicu šesťdesiatkilometrového pochodu ku Kristovi budeme mať už skoro za sebou. A ja dúfam, že to snáď konečne vyjde a stretnem sa s reinkarnáciou Ježiša tvárou v tvár.

Každoročná zimná púť je pre veriacich v sibírskej Zemi zasľúbenej tým najväčším sviatkom.

Na 14. januára tu vychádza oslava Vianoc. Je to deň, kedy sa narodil Učiteľ, guru, vierozvestca, kazateľ, zakladateľ Cirkvi Posledného zákona, bývalý milicionár, predtým neuznávaný a dnes oslavovaný maliar, otec šiestich detí a manžel dvoch žien Sergej Torop.

Takto mu však nikto nepovie. Pre všetkých je už od leta 1991 Vissarion. Syn Boží, spasiteľ, mesiáš. Teda pre veriacich.

Pre tých pravoslávnych je Sergej Torop čert, antikrist, sektár a šikovný oblbovač más.

Desiatky tisíc ľudí po celom Rusku i za jeho hranicami mu veria. Šesťtisíc najodhodlanejších sa dokonca zbavilo starých pút, odišlo s ním do sibírskej tajgy a šesťsto kilometrov južne od Krasnojarska, v panenskej divočine úpätia Sajanských hôr, začali pred pätnástimi rokmi budovať Zem zasľúbenú, novú civilizáciu Lásky, Harmónie, Bratstva.

Naplňovať tak Učiteľove slová o spoločenstve bez násilia, zabíjania, hrabivosti, bez vykorisťovania ľudí a prírody. Bez služby mamonu. Pretože iba čistí a spravodliví prežijú tie hrôzy, ktoré svet onedlho, už skoro, veľmi skoro čakajú.

Dnes je Vissarionovo spoločenstvo jednou z najväčších komún na celom svete a stále rastie. O tom všetkom mi v Žarovsku pred spaním rozpráva Géna. Sám ide touto krížovou cestou k ucteniu Vissarionových narodenín už po siedmykrát.

Ležíme tu vedľa seba v spacákoch na podlahe z dosiek. V peci hučí, pod stropom v svietniku horí petrolejka a za oknami je tridsaťstupňový mráz. A lesy, čo sa tiahnu bez prerušenia až k Mongolsku.

O dva dni neskôr už so stovkami ďalších pútnikov kľačíme tretiu štvrťhodinu v snehu a ja preklínam deň, keď som ušetril na zateplených nohaviciach.

Vissarion hovorí k svojim ovečkám pomaly, monotónne, skoro ospalo. Ale dlho a vytrvalo. Rovnako ako vlani v lete. Lenže dnes je o päťdesiat stupňov chladnejšie a k tomu fúka.

Na kolená tu však nikto nemyslí, stretnutie s Učiteľom je pre každého tou najväčšou odmenou. Aj keď sa ho nemôžeme dotknúť.

Mesiáš sedí vysoko nad nami v tieni pod mohutnou borovicou limbou a my ho počujeme iba vďaka mikrofónu a reproduktorom, ktoré kŕmi elektrinou prenosný benzínový generátor, čo sem apoštoli bohvieako dostali.

Vissarion rozpráva o našich slabostiach, o tom, ako v nás naša sebeckosť zabíja skutočné Ľudstvo.

Rozpráva naozaj v druhej osobe množného čísla. Nie my, ale vy. Nie naša vina, ale vaša.

O tom, že sme nezrelí a na nízkej, na tak nízkej úrovni. O tom, že sme chorí a ani to nevieme a že v našich hlavách sa roja nečisté myšlienky, hnusné smradľavé muchy.

A tiež o tom, že sa teraz zvádza boj o záchranu celého ľudstva a že je to naša úloha, naša zodpovednosť.

Musíme sa viac snažiť, až priveľmi sme spohodlneli.

Svet sa neobnoví iba tak, novú civilizáciu musíme vybudovať. Svojimi činmi, skutkami, myslením.

Zbaviť sa závislosti na priemyselnej spoločnosti, na Svete a budovať Jednotnú rodinu. Milovať blížneho ako seba samého.

Keď už sa s omŕzajúcimi nohami definitívne lúčim, Učiteľ vianočné kázanie skončí svojím obvyklým: „Ponáhľajte sa, ponáhľajte. Čas sa kráti.“

V priebehu chvíle požehná prineseným bochníkom chleba a už mizne cestičkou vyšliapanou v záveji v lese, akoby bol náčelník nejakého lesného bratstva, snehový kráľ. Prelud, ktorý sa po päťdesiatich metroch rozplýva v tej čistej bielobe a zostane po ňom iba mikrofón a repráky.

V tej chvíli začne dav skandovať: „Spasibo! Spasibo! Spasibo! Ďakujeme!“ Všetko najlepšie k narodeninám! Vissarion sa ešte párkrát obzrie, usmeje, zamáva rukou a stratí sa v lese.

V Zemi zasľúbenej končia Vianoce a zároveň aj prvý deň päťdesiateho roku Novej epochy.

Na kopci nad lúkou sa týči chrám. Vlastne už druhý.

Ten prvý totiž zhorel tesne pred dokončením v zime v roku 2001.

Bývať trvalo na Hore nie je len tak, je to elitná záležitosť – možnosť byť nablízku Učiteľovi. A tak o tom, kto tu bude žiť a kto nie, má právo rozhodovať sám Vissarion.

Ale len tak prísť a pracovať, podieľať sa na stavbe Nového sveta, môže takmer ktokoľvek. Môj spolucestujúci, projektant ponorky Kursk Oleg, tu už takto v partii sebe podobných býva pol roka v stanovom mestečku a drie iba za stravu.

Večer sedíme vo vojenskom hangári, jeme pohánku s hríbmi, zapíjame ju čajom a chlapi sa ma vypytujú a ja ich.

„Čechija, to poznám. Milovce, Mladá Boleslav, Česká Lípa, Mimoň,“ sype zo seba jeden z nich. „U vás je krásne, veľmi rád spomínam na Prahu.“

Saša bol poručíkom pechoty a zažil odsun sovietskych vojsk z Československa. „Odkáž tam u vás, že sa za to všetko, čo sme tam narobili, ospravedlňujem.“

Pozriem sa na neho pozorne. Hladko oholený vyzerá ako oživený pomník sovietskych hrdinov. Urodzené ostré rysy, priamy nos, hranatá čeľusť. V Meste Slnka už maká tretí mesiac. Bez mäsa, mlieka, vajec, alkoholu. Prišiel z Moskvy zatiaľ iba na skúšku, ale pôsobí, že je presvedčený. „Na jar predám byt a presťahujem sa sem nastálo.“

Práce je tu veľa. Stavba chrámu, údržba ciest, večné naháňanie sa za palivovým drevom. Prioritu však má stavba nového domu pre Učiteľa.

Vissarion sa rozviedol so svojou ženou, ktorá si ho brala ešte ako Sergeja Toropa. Teraz Kristus žije s dvadsaťročnou kamarátkou svojej vlastnej dcéry a k jeho piatim deťom z prvého manželstva pribudlo šieste.

Donedávna býval Vissarion priamo na kopci nad Mestom hneď vedľa chrámu.

Pýtam sa chlapov v stane, prečo sa rozhodol presťahovať, veď predsa postaviť nový dom tu, na konci sveta, nie je len tak. Otázka ich zaskočí.

„To nevieme. Jednoducho to tak má byť, keď to povedal Učiteľ.“

„Ale prečo?“ nenechávam sa odbiť.

„Ja si také otázky nekladiem,“ odpovedá Oleg.

„Ale klásť si otázky je predsa užitočné, nie?“ skúšam to ešte raz.

Tentoraz mi odpovedá Saša: „My si také otázky nekladieme. Pýtame sa ho na to, čo je dôležité pre nás, čo sa týka nás. Keď sa Učiteľ rozhodol presťahovať, tak to tak jednoducho má byť.“

Stretnúť sa s mesiášom nie je len tak. Časy, keď žil medzi svojimi ovečkami pod spoločnou strechou a jedol z jedného taniera, sú už dávno preč.

Dnes Vissarion býva v novom dome na okraji Mesta Slnka, ktorý mu postavili veriaci sami, a medzi svoj ľud nevychádza častejšie ako dvakrát ročne, počas veľkých sviatkov.

Myšlienkami sa však môže každý veriaci, nech už sa nachádza kdekoľvek, s Učiteľom stretnúť vždy večer počas splynutia.

Presne o pol deviatej utíchne v Zemi zasľúbenej na štvrť hodinu všetok život, všetci sa zastavia, zmĺknu a pätnásť minút myslia iba na Učiteľa. A presne v tú dobu myslí Vissarion na nich a tým ich posilňuje.

Častejšie chodia veriaci za Učiteľom. Putujú za ním zo širokého okolia, z dedín často vzdialených desiatky kilometrov.

Muž, ktorý to myslí v Zemi zasľúbenej s vierou vážne, by totiž mal stráviť každý piaty týždeň spoločne so svojimi súdruhmi v Meste Slnka a mal by sa tu zúčastniť spoločných prác.

O záujemcov nie je núdza, všetci vedia, že ide o prácu pre blaho celého ľudstva. Ako odmenu majú ubytovanie v provizórnom stanovom tábore, skromné jedlo trikrát denne a nedeľnú bohoslužbu. Tú síce nikdy nevedie sám Kristus, ale jeden z dvoch ním menovaných kňazov.

Po omši však niekedy vyjde, isté to nikdy nie je, sám Učiteľ, aby odpovedal svojmu ľudu na otázky, ktoré ho trápia.

Aby som sa ja osobne uvidel s Kristom, musím nasadiť všetky páky. Zainteresovať všetkých mojich známych – kňaza cirkvi Posledného Zákona, bývalého podplukovníka raketových vojsk Sergeja Čevalkova, redaktorku miestnych novín Zeme zasľúbenej, mladučkú Svetlanu, presvedčiť strážcu poriadku Igora Plotnikova, že nie som špión a poslať pár e-mailov apoštolovi Vadimovi, ktorý dôsledne zaznamenáva každé Učiteľovo slovo.

Nakoniec však stojím pred ohromným domom a klopem na dvere.

Kdeže zrub! Toto je naozajstný barak z prospektu. Z tehiel, s pálenými škridlami na streche, s eurooknami a s garážou, pred ktorou parkuje modrý snežný skúter.

Otvára mi drobné žieňa s namaľovanými ústami – Soňa, Vissarionova druhá žena. Veľké vzdušné miestnosti, radiátory ústredného kúrenia, kuchyňa s modernou linkou, biela kožená sedačka cez polovicu izby a na nej deti, ktoré na obrovskej plazmovej televízii pozorujú dobrodružstvá Harryho Pottera.

Na prvom poschodí, vo svojom ateliéri, v lakovanej miestnosti s trochou chatárskeho štýlu, s množstvom maliarskych rámov, počítačom, laptopom a s hudobnou aparatúrou ma už očakáva On.

Sedí v kresle pod stenou ozdobenou diplomami, ktoré získal za účasť na duchovných konferenciách od Rigy po Kišiňov. Dokonale nachystaný, akoby sa práve otvorila opona, je Vissarion dôstojnosť sama.

V dlhej, ručne vyšívanej, ľanovej tunike a bez topánok, iba v bielych ponožkách bez fliačika. V presne takých, aké sa nosili do čiernych mokasín k plesniakom v osemdesiatych rokoch, keď bol Sergej Torop ešte obyčajným milicionárom.

Práve tá snaha vyzerať ako Kristus zo svätého obrázku je na Vissarionovi najpodozrivejšia.

Pravda, už to nie je ten mladík s ľahkým úsmevom, ktorého portrét zdobí stenu domu v každej dedine široko ďaleko a o ktorom mi toľkokrát miestne ženušky rozprávali, že im stačí jediný pohľad na tú fotku, aby uverili.

Tvár sa mu trochu odula a zhrubla, vlasy zredli a prešediveli. Kto však vyzerá v päťdesiatich lepšie ako v tridsiatich?

Sibírsky Kristus sa so mnou rozpráva celú polhodinu a ja som si vedomý exkluzivity tej chvíle.

Zblízka je Vissarion oveľa pôsobivejší rečník, než ako si ho pamätám z vystúpení v snehu pred davom či vlani v lete pri kostolíku v Petropavlovke.

Jeho hlas je síce stále tichý a hovorí skoro šepotom, no zároveň je plný naliehavosti a istoty, ktoré priťahujú.

Ten rozhovor nie je možné pretlmočiť. Neviem, ako písať o tom, že na komunizme je veľa zaujímavých myšlienok a že to pokazili politici.

O tom, že je márne pokúšať sa zmeniť svet, pretože svet a civilizáciu je potrebné vybudovať znovu a z ničoho. Iba vtedy sa totiž ukáže, akí ľudia naozaj sú, a ťažké podmienky ich prinútia spolupracovať. Že báť sa nie je čoho, ani konca sveta, pred ktorým sa tu toľko bláznov snaží ukryť, pretože naše duše sú predsa nesmrteľné a snaha zachrániť telo je naivná.

Človek sa stále znovu rodí a umiera, a iba duchovná premena dokáže ten kolotoč zastaviť. Ľudia by mali byť ako deti – smiať sa, radovať a namiesto ubíjajúcej roboty sa venovať umeniu a tvorbe, ktorá zušľachťuje.

Naozaj nepríjemné otázky sa nepýtam.

Nepýtam sa ho na to, odkiaľ sa tu berú peniaze, ani na to, koľko stojí takáto fantastická hacienda so všetkými rozkošami civilizácie, vybudovaná v nepreniknuteľných lesoch. A ako sa v nej žije.

Narušiť atmosféru otcovskej múdrosti a lásky je neprijateľné a mne je ťažko, že mi niečo také nepekné mohlo vôbec napadnúť.

Viem predsa, že veriaci sa radi uskromnia a Vissarion je vynikajúci maliar, u ktorého si objednal portrét dokonca aj bývalý ukrajinský prezident Leonid Kučma.

Vissarionove ruky, nemôžem od nich odtrhnúť zrak.

Veľké, akoby nafúknuté, teplé, ružovobiele dlane s mäsitými prstami a v nich utopené, kratučké, ale starostlivo zastrihnuté čisté nechty. Ruky bez škrabanca, bez mozoľov, ako bavorské párky, ako Weisswurst. Mäkký a lepivý dotyk, nie stisk.

A potom už kráčam snehom, hlava sa mi z toho stretnutia točí a telo mravčí rovnako ako vtedy, keď som pred rokmi na balkóne v Kohútovciach vyfajčil svoju prvú cigaretu.

Vľavo beží na plné pecky elektrogenerátor, pod ním snežný skúter a mňa práve míňa chlapík ťahajúci zo všetkých síl hore k Učiteľovmu domu na saniach vrece múky. Usmieva sa.

Sergej Čevalkov nastúpil v roku 1968 na vojenskú akadémiu a dotiahol to až na podplukovníka raketových vojsk Sovietskej armády a do dôchodku mal pod palcom jadrové rakety SS-20.

V Zemi zasľúbenej tým však nie je nijako výnimočný. „Iba plukovníkov by sa medzi nami nabralo pol dediny,“ hovorí mi.

Dnes je Čevalkov jedným z kňazov Cirkvi Posledného zákona, obchádza dediny s gitarou v otrieskanom Zaporožci a trpezlivo učí veriacich tancovať tradičné kruhové tance chorovody.

Druhý z kňazov, vysoký Andrej, pred rokmi už vstúpil do pravoslávneho kláštora. Znechutilo ho však, keď videl, ako pravoslávny pop so slávou svätí vojenskú stíhačku, mašinu na zabíjanie. Keď sa potom dozvedel o Vissarionovi, uveril v neho.

Kyprá šesťdesiatnička Tatiana Denisovová mi opisuje svoje bývalé budovateľské nadšenie. „Komunistom sme v mladosti verili všetko. Klamali nám, ale vtedy sme nemali ani potuchy o nejakej korupcii a neprávostiach. S mávadlami do sprievodu, a potom na Bajkalsko-amurskú magistrálu. Boli to krásne chvíle, ten pocit jednoty, to, že spoločne bojujeme za dobrú vec. To dnes ľuďom chýba.“

Za najkrajší moment svojho života však Táňa považuje ten, keď sa dozvedela o novom Kristovi.

Dlho neváhala, vykašľala sa na kariéru riaditeľky americkej firmy v Moskve, všetko predala, odišla na Sibír a v Petropavlovke postavila za vlastné peniaze kulturák.

Pravoslávna cirkev má v názore na novodobé komúny jasno, pre ňu sú totalitnou sektou.

„Vissarionovci, evanjelici, baptisti, adventisti, to sú sekty, ktoré majú jedinú úlohu – zničiť Rusko. Veď Rusko drží pokope iba vďaka našej pravoslávnej cirkvi. Títo všetci sú platení zo Západu, aby oslabili náš vplyv a zrazili našu zem na kolená,“ hovorí otec Pavol z Pokrovského chrámu v Krasnojarsku.

Potom sa na chvíľu odmlčí, pozrie sa na ťažký zlatý kríž na svojom krku: „Veď oni odmietajú aj slúžiť v našej armáde, chrániť zem pred nepriateľmi.“

Sajana Mongušová, novinárka, ľudskoprávna aktivistka a dôsledná odporkyňa súčasného ruského režimu, je k sibírskemu Kristovi a k jeho ovečkám zhovievavejšia.

„Vissarion by mal dostať titul hrdinu Ruska (najvyššie ruské štátne vyznamenanie – pozn. red.),“ hovorí napoly vážne.

„Nie preto, že učí to, čo učí, ale preto, že sem dokázal pritiahnuť toľko ľudí, toľko novej krvi. Jasné, že sú medzi nimi pomätenci, ale to nie je dôležité. Najdôležitejšie sú deti. A tie sú úplne normálne – zdravé, veselé, bystré. Pôrodnosť tu osemkrát prekračuje ruský priemer. Naša dedina po tých všetkých ukrutnostiach 20. storočia, to sú iba kati a alkoholici. Za dvadsať, za päťdesiat rokov nezostane z náboženského radikalizmu ani stopa, ale tá nová krv, tá tu zostane, tá sa nikam nestratí. Za to by mali Putin s Medvedevom Vissarionovi poďakovať.“

Medzi budovateľmi novej civilizácie žije už od leta aj jeden Čech. Sergej má v sebe iba osminu českej krvi, ku svojmu pôvodu sa hrdo hlási.

Dokonca aj v občianskom preukaze má v kolónke národnosť uvedené česká. A aj napriek tomu, že po česky nevie ani slovo, jeho tvár a priezvisko pôvod nezaprú.

„Jedlička sa volám po dedovi. Po Tondovi,“ rozpráva a ďalej opisuje dedkov návrat.

Tonda najskôr bojoval v prvej svetovej vojne za Rakúsko, a keď ho zajali Rusi, pridal sa k legionárom a nakoniec bojoval niekde pod Novosibirskom. Stihol sa tam však zamilovať a nakoniec v sovietskom Rusku zostal.

Potom prišla tretia vojna, Veľká vlastenecká, dedo sa dobrovoľne prihlásil do Svobodovej armády a prišiel s ňou až po Prahu. A už sa nevrátil. Asi sa tam tiež zamiloval.

„Babička zostala na Sibíri sama, s troma chlapcami na krku, samý Tondovič Jedlička.“ V tom sa ukáže, že Sergej ani nikto z jeho rodiny netušil, že Tonda je prezývka od Antona.

„No to je divné, o dedovi sa vždy hovorilo iba ako o Tondovi a otec mal Tondovič aj v rodnom liste,“ hovorí prekvapene Sergej a ťahá ma domov do zrubu, ktorý obýva so svojou ženou, aby mi vysvetlil, ako v Zemi zasľúbenej veci fungujú. Čech všade brata má.

„Našou úlohou, prianím Učiteľa, je, aby sme všetci žili v Jednotnej rodine. Práve tá je predobrazom a vzorom sveta budúcnosti,“ opisuje mi so zápalom Sergej.

Medzi členmi Jednotnej rodiny neexistujú peňažné vzťahy, o tom, čo, ako a kde sa bude robiť, o hospodárstve komúny rozhoduje mestský sovjet, rada, do ktorej majú prístup iba muži. Popri mestskom sovjete existuje morálno-etický sovjet, kde sa riešia spory a priestupky.

Morálno-etický sovjet môže, ak to uzná za vhodné, človeka z Jednotnej rodiny aj vylúčiť. Stáva sa to.

Potom je tu umelecký sovjet, pedagogický sovjet, ženský sovjet… Každý člen Jednotnej rodiny dostáva od mestského sovjetu finančné minimum 400 rubľov (necelých 6 eur – pozn. red.), tehotné ženy o niečo viac. Za to sa očakáva práca pre komunitu šesť dní v týždni.

Chlapi drú v lese, budujú cesty, stavajú chrám a dom Učiteľa. Pýtam sa Sergeja, ako sa dá z toľkých peňazí vyžiť. „Veď vidíš, že žijeme skromne!“ Vidím.

Zrub má Sergej maličký, sotva sa tam zmestíme traja. Jeho hnedooká žena Regina ma hostí vodnatou kašou zo pšena a marinovanými hríbmi.

„Mnohým pomáhajú príbuzní, ktorí žijú vo Svete. Niekto má ešte z minulosti našetrené peniaze. Medzi veriacimi je aj veľa dôchodcov, tí dostávajú od štátu penziu. No a Jednotná rodina dáva každému ročne tri týždne dovolenky, počas ktorej môžeš odísť a napríklad si vo Svete privyrobiť,“ prezrádza mi Sergej tajomstvo prežitia.

„Chvíľu to trvalo, než som si zvykla na ten kolotoč,“ zveruje sa mi Regina, ktorá, hneď na to, ako som sa objavil, zmizla a po chvíli prišla oblečená už nie v teplákoch, ale v ružovom tielku s nápisom Terranova na prsiach.

„Vždy som bola také mestské dievča. Módne prehliadky, líčenie, manikúra. Teraz by ma tu kamarátky nespoznali, ale som šťastná. So Serjóžou sa máme radi, naučila som sa zakúriť v peci, výhľad z okna na hory je lepší než kino, bez elektriny sa zaobídeme jednoducho. To hlavné však je, že sme tu nablízku Učiteľovi.“

Potom mrkne sprisahanecky na Sergeja: „Ak mi tu niečo naozaj chýba, tak je to fajnová spodná bielizeň. Už sme sa o tom na sovjete bavili, snáď pochopili, že mladá ženská má iné potreby ako stará babka…“

Rozviata umelkyňa Táňa, ktorá prišla do Zeme zasľúbenej na začiatku deväťdesiatych rokov hneď v prvej vlne veriacich, mi s trpkým úsmevom opisuje pôvodné veľkolepé plány a rozhodnutia, z ktorých dnes už nič nezostalo. Napríklad sen o vlastnom, na štáte nezávislom dôchodkovom zaistení.

Táňa rozpráva o píle, ktorá stojí v centre Petropavlovky, o fabrike, ktorej tu nikto nepovie inak ako Bolsib (skratka z Bolgaria a Sibír).

„Pôvodný zámer Vissariona bol vybudovať podnik, ktorý by mal komunite prinášať peniaze,“ začína Táňa rozprávať príbeh, ktorý je mne, čitateľovi českých novín plných privatizačných škandálov, vlastne dôverne známy.

Príliv nových duší do Zeme zasľúbenej slabne, starých ľudí pribúda a s nimi aj potreba pokrytia ich penzií a aspoň elementárneho sociálneho zabezpečenia.

Neladilo to síce s pôvodným, Učiteľom deklarovaným ideálom úplnej nezávislosti bez používania peňazí a so sebestačným zásobovaním, ale budovanie komunizmu sa väčšinou nezaobíde bez kompromisov.

Tak na mieste starého sovietskeho podniku vznikla celkom moderná píla a Bulhari, ktorí spolu s Nemcami tvoria vo vnútri Zeme zasľúbenej komunitu, vložili do celého projektu peniaze.

Táňa spomína, že sa tento nápad ani jej, ani mnohým iným spočiatku veľmi nepáčil. „Prišlo nám to celé postavené na hlavu, veď rúbať les, rozrezať stromy na dosky, a potom ich vo veľkom predávať, preto sme sem neprišli. To je proti matičke Zemi, proti harmónii s prírodou, po ktorej túžime,“ tvrdí žena, ktorá v komunite pracuje už šestnásty rok ako krajčírka a výtvarníčka.

Čo však získa v Zemi zasľúbenej podporu Učiteľa, je mimo akejkoľvek debaty. Na píle preto začali pracovať veriaci – nie však za reálnu mzdu, ale za 1000 rubľov (približne 14 eur – pozn. red.) – to preto, aby zostalo dosť peňazí práve na pomoc nemohúcim a pre penzistov.

„Ale sa to nejako zvrtlo, v Bolsibe začal kvitnúť tržný kapitalizmus, ktorému nikto z pracujúcich nedokázal odolať,“ opisuje tragikomickú historku Táňa.

Najskôr to boli občasné kšeftíky, avšak za tržnú cenu. Potom vedľa seba existovali pôvodný, hoci celkom neživotaschopný model cirkevného podniku, a súčasne dravá, efektívna, pružne reagujúca súkromná firma.

Ako sa celý proces privatizácie udial, o tom nikto nič nevie. Isté je, že dnes je celý Bolsib súkromnou spoločnosťou.

V jej čele stojí človek, ktorý vzišiel z vissarionovskej komunity. Firma prosperuje výborne, háčik je však v tom, že celý zisk končí vo vreckách majiteľov a pre penzistov nezostáva ani rubeľ.

Trasie ma od hnevu, ale Táňa zostáva pokojná ako jogín. Keď sa niečo nepodarí, vždy je z toho treba viniť ľudskú chamtivosť a nepoučiteľnosť, pretože Kristus je predsa neomylný.

„Podľa mňa je to len ďalšia lekcia, ktorú nám Vissarion doprial. Veď je to náš učiteľ a iba tým, že nás necháva doviesť veci do absurdna, nám pomáha rásť. Sme hlúpi, ale inak by sme si svoje chyby neuvedomili,“ podáva mi svoje, pre Zem zasľúbenú typické vysvetlenie Táňa.

Ale ako to, preboha, bude s tými dôchodkami?

„Nefotiť, keď hovorí Učiteľ. Nefotiť, keď zavrie oči a myslí na nás. Nikdy nefotiť, keď sa k nám otočí chrbtom a odchádza. A vôbec nefotiť veľa a, najmä, sa pri tom nehýbať. Veď on je Kristus!“

Povely znejú skôr príkro ako naliehavo, a ja viem, že mi nezostáva nič iné, len sa nimi riadiť. Strážca Žeňa Plotnikov totiž nemá zmysel pre humor.

Na Hore alebo v Chráme úsvitu, v tomto centre sveta budúcej obrodenej civilizácie bez násilia, klamstva a vykorisťovania, tu niekde medzi Krasnojarskom a Mongolskom je totiž Žeňa Plotnikov aj policajt.

Teda niekto ako policajt, pretože polícia v Zemi zasľúbenej, samozrejme, neexistuje. Prečo by aj mala, keď to tu všetci myslia so všetkými dobre, malé spory riešia miestne sovjety a tie väčšie už priamo Učiteľ, neomylný Kristus.

Jevgenij „Žeňa“ Plotnikov nemá ani uniformu, náplecníky, či ploskú čapicu. Vo všedné dni obchádza osadu iba v montérkach a kontroluje tých, ktorí sa sem vybrali dobrovoľne budovať lepší, neskazený svet.

Počas sviatkov potom blondiak Žeňa, otec piatich synov (ten najstarší sa volá Dobrý chlieb), vyráža medzi veriacich, oblečený ako všetci ostatní v bielom rozprávkovom rúchu.

Na druhý deň mi už stojí za chrbtom, nepohne sa odo mňa ani na krok a kontroluje každý môj pohyb.

„Však vieš, že to s tebou nemyslím zle,“ šepká mi, ale vôbec nie zmierlivo. „Keď však nebudeš poslúchať, nemáš tu čo robiť.“

V septembri som prišiel do Zeme zasľúbenej už po tretíkrát. Dúfam, že to vyjde a ja to stlačím v pravú chvíľu – vtedy, keď bude sibírsky Ježiš v obliehaní svojich veriacich, uprostred nadšeného davu.

Lenže všetko je inak a ani v Zemi zasľúbenej čas nezastavíš.

Vissarion kráča vo vyžehlenej tunike šerým lesom, limbovou tajgou ako apoštol na pražskom orloji. Sunie sa súmrakom po cestičke medzi stromami ako biela pani. Dôstojný, strnulý, smutný a osamelý.

Na lúke hlboko pod ním horia stovky sviečok a stovky párov očí nábožne vzhliadajú k svojmu Učiteľovi.

Nie tisíce ako vlani, ale už iba stovky.

Aj ja sa modlím. Je hodina medzi psom a vlkom a urobiť v takých podmienkach ostrú fotku s objektívom 280 milimetrov si vyžaduje zázrak.

Sibírsky Kristus si sadá na trón, na svahu ďaleko od nás, veľavýznamne na nás pozerá z výšin svojho trónu. Na jeho fotku uprostred davu veriacich môžem však navždy zabudnúť. Zdá sa totiž, že Učiteľ má svojich ovečiek plné zuby.

„Viete, že ja som v minulosti za vami chodil do dediny, do Petropavlovky, každý rok. Lenže doba dozrela a prichádzajú nové časy,“ začína svoj každoročný slávnostný prejav Vissarion.

Káže o tom, že odteraz už svoje sídlo, Horu, Chrám úsvitu či Mesto Slnka, neopúšťa a že nastáva nová etapa v živote komunity. Ticho nám rozpráva, že je načase začať sa viac snažiť a tí, ktorí ho chcú vidieť, za ním musia prichádzať sami.

Nie som marketingový stratég, ale izolácia sa mi nezdá byť najlepšou evanjelizačnou metódou.

Veď dostať sa do miest, kde žije Učiteľ, od nás vyžadovalo podstúpiť namáhavú cestu, keď sa desiatky kilometrov prebíjate na korbe nákladiaku bahnitým terénom a posledný úsek nikomu nezostáva nič iné, len sa plahočiť so všetkými zásobami na chrbte dve hodiny pešo.

Z piatich až šiestich tisícov veriacich, ktorí pred rokmi prišli do sibírskej Zeme zasľúbenej nasledovať Krista, je veľa penzistov a ľudí, ktorí takéto martýrium podstúpiť nedokázali, či nemohli na tri dni opustiť svoje hospodárstvo.

A tak zostali dole v dedinách. A aj keby, komunita má dokopy k dispozícii iba pár rozpadajúcich sa nákladiakov a večný nedostatok nafty.

Nad rozhodnutiami Vissariona sa však nikto nepozastavuje. Rovnako ako nad tým, prečo sa Učiteľ pred pár rokmi rozviedol a miesto ženy, ktorá mu porodila päť detí, si našiel inú, o viac ako štvrťstoročie mladšiu.

Nikomu nepríde zvláštne, že Učiteľ, ktorý žije v luxusnom dome a miluje jazdu na štvorkolke či snežnom skútri, trvá na tom, aby za ním jeho oddaní putovali sami. Že mu nestoja ani za jedinú návštevu.

Vyzerá to tak, že Zem zasľúbená je kraj, kde sa nikto ničomu zbytočne nediví.