Amerika má problém, ktorý poznajú aj Slováci

Ide v podstate o absurdný príbeh. Príbeh o tom, ako bola skupina vyhranených poslancov pre svoje ideály rozhodnutá nechať vlastnú krajinu napospas neistému osudu a ohroziť tým aj zvyšok sveta. Zdá sa, že v Spojených štátoch stratila časť politikov akýkoľvek zmysel pre realitu.

Ale čo ak je to inak? Čo ak ten zmysel politici nielenže nestratili, ale dokonca sa správali veľmi racionálne?

Brehy sa vzďaľujú

Kongres býval miestom, kde stranícka príslušnosť nebránila spolupráci medzi dvoma tábormi. V priebehu 40-tych až 60-tych rokov minulého storočia ovládali väčšinu Kongresu umiernení poslanci. Ich miesta však postupne preberali viac vyhranení politici a úmerne s tým sa zvyšovala aj vzdialenosť medzi stranami. A to dokonca tak, že polarizácia je teraz vyššia ako po americkej občianskej vojne. Politici “stredu” sa stali múzejným exponátom.

To platí obzvlášť pre republikánov v Snemovni. Od začiatku Studenej vojny až po nástup Reagana v 80-tych rokoch minulého storočia tvorili umiernení republikáni vyše polovicu klubu. Po každých ďalších voľbách ich však bolo čoraz menej, až sa napokon zo Snemovne v posledných desiatich rokoch prakticky vytratili. Ich miesta zabrali ideologicky vyhranenejší kolegovia a dnes už prevažujú tvrdí konzervatívci (pekný graf k uvedenému tu). To sú ľudia, ktorí v súčasnosti ovládajú Snemovňu.

Odkázaní na spoluprácu

Juan Linz, nedávno zosnulý španielsky sociológ a politický vedec, napísal pred viac ako dvadsiatimi rokmi štúdiu o vplyve prezidentských režimov na demokraciu. Jeho záver je jednoznačný – parlamentná demokracia je stabilnejšia ako prezidentská. Jedinou výnimkou boli podľa Linza Spojené štáty.

Začiatkom tohto roka však svoj názor v rozhovore pre Washington Post korigoval. “Pôvodne som si myslel, že pri Spojených štátoch ide o výnimku, pretože nemajú disciplinované strany a vzťahy medzi kongresmanmi boli relatívne dobré. Veci sa očividne zmenili,” priznal Linz.

Ak má krajina pod prezidentským systémom reálne fungovať, buď musí jedna strana ovládať Kongres a zároveň Biely dom, alebo sú vláda a parlament odkázaní na spoluprácu. V opačnom prípade ostáva vedenie štátu prakticky bezmocné. Kongres môže prezidenta odvolať len vo výnimočných prípadoch, prezident zase nemôže rozpustiť Kongres a zvolať nové voľby. To je deľba moci, to sú brzdy a protiváhy.

Prezident a Senát dnes patrí demokratom, Snemovňa republikánom. Stačí si spojiť údaje o polarizácii a je jasné, prečo má Amerika problém. A prečo ju ani do budúcnosti zrejme nečaká nič dobré.

Čerešničkou na torte je banda ideologických zadubencov, ktorá sa skrýva pod značkou Tea Party. Toto radikálne krídlo republikánov síce tvorí len malú časť straníckeho klubu v Snemovni, no jej predsedu, Johna Boehnera, sa im v prípade súčasnej bitky o rozpočet podarilo dotlačiť do extrémnej pozície. A keď sa časť republikánov snažila prejaviť aspoň kúsok zdravého rozumu, Tea Party ich označila za slabochov.

Kto druhému jamu kope

Čo je ale príčinou americkej polarizácie? Je možné, že nechuť spolupracovať majú len politické strany, nie ich voliči. Horšie by bolo, ak by polarizácia odrážala nálady v spoločnosti. Dáta síce ukazujú, že väčšina amerických voličov chcela, aby sa medzi sebou politici dohodli, rozchádzali sa však v názoroch, ktorá strana by mala ustúpiť. A to presne podľa straníckej príslušnosti.

Väčšina analytikov sa zhoduje, že za odmietaním kompromisov a rozdelenou spoločnosťou stojí prekresľovanie volebných obvodov v niektorých amerických štátoch. Volá sa to gerrymandering a politiku v Štátoch sprevádza prakticky od jej vzniku. V posledných rokoch však táto pofidérna praktika naberá na obrátkach.

Pointa vyzerá nasledovne – vopchať voličov súpera do čo najmenej a tých svojich, samozrejme, do čo najviac volebných obvodov. Majstrov v prekresľovaní zamestnávajú hlavne republikáni. Napriek tomu, že v niektorých štátoch volila demokratov väčšina voličov, miesta v Snemovni zabrali republikáni, tak ako v Severnej Karolíne. Spojitosť so súčasnou krízou vo Washingtone nie je ani zďaleka náhodná.

Ako sa ukazuje, gerrymandering má na republikánov zhubné účinky. Na jednej strane sa im síce podarilo obmedziť súťaž s demokratmi, teraz sa však poslanci zo Snemovne musia obávať hlavne vyzývateľov z vlastného spektra. A nimi sú prevažne politici z radikálneho krídla. Za extrémnou pozíciou republikánov v Snemovni tak stojí predovšetkým strach z primáriek vo vlastnej strane.

Najväčší paradox je, že pre republikánov bolo za danej situácie naozaj racionálne, ak hlasovali proti zvýšeniu dlhového stropu a proti rozpočtu pre federálnu vládu. Viacerí ich donori už vopred varovali, že ak budú hlasovať za kompromis, prestanú financovať ich kampaň a podporia ich vyzývateľov. Keďže do politiky môže už tri roky prúdiť prakticky neobmedzené množstvo netransparentných peňazí, niektorí republikáni budú mať problém. Negatívna kampaň, ktorá sa z týchto peňazí väčšinou financuje, zasiahne pre gerrymandering len a len ich voličov.

Zabudnutí voliči

Ako teda umiernených politikov vrátiť späť do hry? Tak, že im dáme motiváciu, aby sa opäť priblížili k stredu. V prípade Spojených štátov je to jednoduché. Teoreticky.

Po prvé, podobu dnešných volebných obvodov určujú jednotlivé americké štáty. A vo väčšine z nich má prekresľovanie na starosti guvernér, štátne parlamenty a nimi vytvorené komisie. Ide teda o vedomú taktiku, ktorá je navyše riadená priamo zo straníckych centrál. Pritom riešenie je zdanlivo jednoduché – čo keby obvody určovali komisie zložené z nezávislých odborníkov alebo aspoň zástupcov oboch hlavných strán?

Druhé riešenie je ešte intuitívnejšie. Málo sa hovorí o tom, že volebná účasť nie je v Amerike ani zďaleka oslňujúca, hlavne ak ju porovnáme s demokraciami v západnej Európe. Voľby do Kongresu sa konajú každé dva roky a účasť v nich sa líši podľa toho, či sa prekrývajú s voľbou prezidenta. Ak áno, tak príde voliť 50 až 55 percent voličov, ak nie, tak je účasť ešte nižšia, pod 40 percentami.

Nízka volebná účasť však väčšinou nahráva ideologickej politike. To znamená, že ak už niekto príde voliť, je veľká pravdepodobnosť, že to bude dlhodobý a oddaný podporovateľ politickej strany. V takom prípade ide o tzv. bimodálnu distribúciu, ktorá je charakterizovaná dvoma pólmi a absenciou stredu.

Zároveň sa predpokladá, že väčšina voličov je nevyhranených a pohybujú sa okolo stredu a vytvárajú tzv. normálnu distribúciu. Títo voliči sa však volieb nezúčastňujú a politici o nich preto nemusia bojovať. Ako teda nevyhranených voličov prilákať k volebným urnám?

Ľahšie ako by sa zdalo. Na Slovensku, tak ako vo väčšine Európy platí, že voličov registruje automaticky štát. V Spojených štátoch nie, vo väčšine štátov sa musíte registrovať sami a vopred. Podľa nezmyselnej tradície sa tiež federálne voľby konajú vždy v utorok, počas pracovného týždňa. Viaceré štúdie odhadujú, že len odstránením podobných technických bariér sa volebná účasť zvýši o viac ako desať percent. Je jasné, že takáto zmena by nevrátila všetkých umiernených voličov, ale pomôcť by mala.

Založiť nezávislé komisie a odstrániť absurdné volebné bariéry je jednoduché a bezbolestné. Zatiaľ však chýba politická vôľa, a to aj napriek tomu, že si o Kongrese drvivá väčšina Američanov nemyslí nič dobré.

U nás to poznáme tiež

Niečo podobné sme si zažili aj u nás doma. Presne pred dvoma rokmi sme mohli sledovať, ako ideologická vyhranenosť zvíťazila nad zdravým rozumom. Výsledkom bol pád reformnej vlády, drvivé víťazstvo Smeru a výrazný prepad pravicových strán.

Za všetkým stál fatálne zlý odhad zo strany SaS, ktorá sa podujala hrať hru, na ktorú nemala. Okrem toho, že euroval bol schválený prakticky hneď po Radičovej vláde a k moci sa následne dostal opäť Smer – pre zmenu s parlamentnou väčšinou. Jednej strane sa podarilo doslova rozbombardovať pravé spektrum. SaS sa namiesto zamýšľaných 20 percent (s čím vraj v Liberálnom dome reálne počítali) potáca na hranici zvoliteľnosti.

Na Slovensku zatiaľ len málo ľudí chápe, že politika je predovšetkým umenie kompromisu. Stačí sa pozrieť na vývoj spolupráce medzi opozičnými a koaličnými stranami. Až na jedno volebné obdobie (2002-2006) nedokázali medzi sebou výraznejšie spolupracovať. Už niekoľko rokov dostáva prednosť stranícka disciplína.

Inak, je zaujímavé, že slovenský volič sa neidentifikuje so stranami ako takými, ale skôr so širším politickým táborom. Za dvadsať rokov od vzniku Slovenska ešte nevznikla vláda, ktorú by tvorila aspoň jedna strana z opačného politického tábora. Najbližšie sme k tomu mali v roku 2006 (koalícia pravice s HZDS alebo Smeru s KDH/SMK), hysterický tlak časti elít však spôsobil, že k preklenutiu polarizácie napokon neprišlo. A politický pragmatizmus tu stále označujeme za oportunizmus, nie hľadanie konsenzu.

Októbrové zahrievacie kolo

Amerika je však na tom v porovnaní so Slovenskom teraz oveľa horšie. Dlhový strop napokon síce poslanci na poslednú chvíľu zvýšili (a spolu s ním prijali aj rozpočet pre federálnu vládu), ani zďaleka však nešlo o víťazstvo rozumu a umiernenosti. Problém sa len posunul o pár mesiacov.

Robiť prognózy väčšinou nemá zmysel. V tomto prípade je však nad slnko jasnejšie, že sa celý kolotoč najneskôr v januári zopakuje znova.

Po prvé, k žiadnemu kompromisu neprišlo – demokrati republikánom neustúpili ani o milimeter a tento pokus stál Američanov odhadom 24 miliárd dolárov.

Po druhé, ak sa politici nevedeli dohodnúť teraz, o pár mesiacov to bude ešte horšie. Voľby do Kongresu prebehnú v novembri 2014 a očakávať, že kongresmani budú vo volebnom roku ochotní ustupovať, je viac ako naivné.

A ak k tomu prirátame fakt, že politikov k presnému opaku tlačia vyššie spomenuté štrukturálne faktory, môžeme sa tešiť na horúcu zimu. Opak by bol doslova zázrakom