Burk Uzzle: Z vrcholu fotoreportáže až do ospalej diery. Dobrovoľne

Severná Karolína, mestečko Wilson. Zdalo by sa, že Pánu Bohu za chrbtom, v ospalej diere ďaleko od hlučného davu, skapal pes. Táto predstava sa však zrúti v okamihu, ako vás Burk Uzzle (1938) vtiahne do arény svojho sveta.

Bývalý prezident Magnum Photos, ktorý najprestížnejšiu fotoagentúru dobrovoľne opustil v prospech vlastnej umeleckej nezávislosti, vyhodil kotvu svojho zrelého života práve tu. Rodák z Raleigh v Severnej Karolíne odkúpil vo Wilsone murované haly bývalých autodielní a obchodných skladov a zriadil si v nich gigantický ateliér, ktorého steny zdobia dvojmetrové farebné zväčšeniny projektu o černošskom etniku.

„Keď ma prišli navštíviť dávni kolegovia z Magnumu, s iskrou neskrývaného obdivu sa ma pýtali: Burk, prečo to tu máš také bohovské…?“

Vo svojom chráme ukazuje archív – vychladenú miestnosť s regálmi a na nich v desiatkach kovových puzdier negatívy filmov. O stenu opreté vyvolané veľkoformátové fotografie. „Dávam si ich zväčšovať v Seattli, je to síce od ruky, ale s výsledkom som mimoriadne spokojný.“ Fotografuje Sinarom na materiál Fuji Provia.

Z knižnice v byte nad halami ateliéru, vytiahne knihu Vietnam Inc. od P. J. Griffithsa a zaspomína: „S Philipom sme kedysi bývali v Chicagu v jednom byte a tam, v tmavej komore, robil zväčšeniny do tejto knihy.“

Milovník kvalitnej fotoreportáže a inscenovanej portrétnej tvorby sa u Burka, nestora americkej fotografie 20. storočia, musí cítiť ako v siedmom nebi. Cez svetlíky v strope sneží denné svetlo, padá na vystavené zväčšeniny, ktorých farba napĺňa prítmie priestoru mystickou atmosférou…

Šesť desaťročí srdcom a objektívom v Amerike. Keď sa rozhliadnete po svojej tvorbe, ako si odpoviete na otázku: Kde a s kým to žijem?

Vždy som sa orientoval na obyčajných ľudí, takých, s ktorými som vyrastal a ktorí, tak ako ani ja, nemali nikdy veľa peňazí.

Mám rád pocit jemnosti a básnickej kvality bežného človeka, neznášam celebrity, pompéznosť a namyslencov. Obľubujem južnú časť Spojených štátov, vždy sa mi totiž páčil južanský humor, šarm a zmyselnosť. Ak nie ste agresívny, nestretnete tam „cudziu“ osobu, každý je váš priateľ s dušou na dlani.

Vy sám voniate juhom: vyrastali ste v Severnej Karolíne, iba pár hodín cesty autom od Georgie, Floridy či Alabamy, štátov, ktoré sa smutne preslávili rasizmom…

Ani nevravte, celá rasová otázka v USA ma vždy znepokojovala a privádzala do zúrivosti. Ešte ani dnes nie je rasizmus úplne zažehnaný, najmä politicky. V ľuďoch stále tlejú tie ohníky primitivizmu.

Čo sa mňa týka, niektorí moji najlepší priatelia v meste Wilson, kde žijem, sú Afroameričania.

Prídu ku mne, trávime spolu čas a ja, hoci nie som nábožensky založený, rád chodím do ich kostolov počúvať gospel. Tak som aj vyrastal, v harmónii a priateľstve a nikdy sa na tom nič nezmenilo. Žil som v New Yorku asi tridsať rokov, žil som aj vo Filadelfii a na Floride, cestoval som okolo sveta, ale vždy som považoval Ameriku za najexotickejšie miesto, aké som kedy poznal.

Váš Woodstock vonia človečinou, v projekte All American s humorom ponárate sondu kamsi do duší jednoduchých Američanov, Landscapes, to sú geometrie tvarov s vnútornou harmóniou, tajomný dom Johna Hermanna, búrlivá a temná American History, či fotoséria Burned, pri ktorej má pozorovateľ pocit, akoby vstúpil do deja knihy Raya Bradburyho 451 stupňov Fahrenheita…

Kamkoľvek siahnete, vytiahnete fotografickú perlu. Kto je vlastne Burk Uzzle?

Dojalo ma to, vážim si vašu vnímavosť. Ani neviem, čo na to povedať. Kto teda som? A prečo fotografujem spôsobom, ktorý oceňujete? Je zaujímavé, že v tej otázke spomínate aj fotografie z cyklu Burned (Spálené – pozn. autora), ktoré sú akoby z iného súdka a vymykajú sa z fotografického portfólia, v ktorom moje srdce tlčie pre bežných ľudí.

Stohy spálených kníh súvisia s človekom, ktosi ich vlastnil, čítal, mal rád, stále sme v téme, pán Uzzle, pokračujte…

Počas vojny som sa chvíľu túlal po Kambodži s Philipom Jonesom Griffithsom, kolegom z Magnumu. Nie, nepatrím k vojnovým fotografom, akými boli Robert Capa alebo Griffiths, som len taký obyčajný človiečik z ľudu. Ale k veci…

V Kambodži ma zaujal obchod, ktorý zhorel do tla. Vošiel som dnu a našiel tam knihy, ktoré požiar prežili: napriek tomu, že ich hltal oheň, bolo možné rozpoznať na spálených stránkach niektoré slová.

Pomyslel som si: Aha, kultúru nevymažú ani Červení Khméri s plameňometmi, kultúra si nájde spôsob, ako prežiť.

V Burned uvidíte tie slová, môžem vám ich ukázať na množstve fotografií. V Kambodži teda vznikol nápad fotograficky sa orientovať práve na tento fenomén. Od tých čias vždy spozorniem, ak zaznamenám vo svojom okolí požiar. Snímam spálené knihy pre trvalú pamiatku, že kultúra jednoducho prežije.

Philip Jones Griffiths vás ako fotografa nelákal v Kambodži do konfliktných zón?

Skôr ma varoval pred neuváženými vychádzkami po cestách, kde hrozilo, že budú vyčíňať Červení Khméri, ktorí v tom období zabíjali ľudí s okuliarmi.

S okuliarmi?

Áno, lebo tí, čo nosili okuliare, boli podľa Khmérov inteligentní a kultúrni, a preto ich bolo treba zabiť. No uznajte! S Philipom sme sa často o tom rozprávali, aj sme sa báli, ale napokon sme si predsa len vložili filmy do fotoaparátov a vyrazili sme…

Nosili ste aj v mladosti okuliare?

Pravdaže, aj v Kambodži som ich mal na nose. Khméri nás chytili a na mňa namierili zbrane. Došlo mi: Konečná, končím.

Strelia ma do hlavy a bude po všetkom. Plakal som, ako plačem aj teraz, prepáčte… Nikdy na tie scény nezabudnem.

Prečo ste sa rozhodli pre Landscapes?

K tej knihe ma motivoval Henri Carter-Bresson. Poradil mi, aby som študoval ranorenesančné maľby, obdobie qauttrocenta, kedy Masaccio, Masolino da Panicale, Sandro Boticcelli a ďalší rozvíjali umenie perspektívy.

Pýtal som sa Henriho: Prečo? Prečo? Prečo?

A on odvetil, že mi to nepovie, že na to musím prísť sám. A tak som vyrazil do múzeí, galérií a obrazární, kde som sa učil vidieť a zasväcoval sa do tajov grafiky a kompozície. Veľa som pochopil. Zmenilo mi to život.

Vyplýva z toho, že ste nadšenec a samouk? Fotograf bez školy?

Presne tak. V škole som nikdy nič neštudoval, učil ma sám život. Mohol som ísť na hudobnú školu, ponúkali mi aj štipendium, ale ja školu ako takú z duše neznášam. Aj dnes, keď do nejakej vojdem, okamžite sa spotím. Cítim sa tam ako v base a potrebujem odtiaľ odísť. Viete, ľudia ktorí učia, majú veľa predpisov a nariadení, a tie neznášam.

Takže škola života. Bol ňou aj Woodstock, pojem v americkej ére hippies, čosi ako pre NASA pristátie na Mesiaci. Cítili ste, že tam, na lúkach štátu New York, sa dotýkate histórie?

Viac som cítil, že sa mi oplatí byť sám sebou. Odmietol som rôzne projekty len preto, aby som mohol ísť naWoodstock fotografovať to, čo chcem ja a nie, čo odo mňa žiada redakcia.

To vážne? Vlastne ako inak: Woodstock predsa volal po rebelstve…

Vnímal som to ako normálny postup v rámci mojich zásad. Newsweek, ale aj iné časopisy, ma tam totiž chceli poslať s pokynmi editora, ale ja nerád pracujem s editormi. Myslia si totiž, že vždy vedia, čo je najlepšie.

Textoví redaktori povedali napríklad kolegom fotografom, že na festivale musia snímať hudobníkov. Ja som odvetil, že to ma nezaujíma, lebo chcem iba chodiť okolo, pozerať sa a nasávať atmosféru. A v nej hľadať okamihy, ktoré chcem zaznamenať.

Čo vás tak lákalo, aby ste už v príprave uvažovali takto liberálne?

Samotná podstata festivalu, jeho sloboda a neviazanosť.

Ženy si tam napríklad v ošiali strhávali zo seba šaty, vyzerali fantasticky, a ja milujem ženy bez šiat, milujem si vychutnávať atmosféru odohrávajúcu sa navôkol, zbožňujem život.

Nikdy som nefajčil, ani nebral drogy a keďže ani nepijem, tak som bol asi jediný fotograf na Woodstocku, ktorý mohol vôbec zaostriť kameru. Šiel som sa pozrieť na kolegov, ktorí stepovali pred javiskom a vravím im: Počúvajte, všetky ženy zhúlené marihuanou si vyzliekajú šaty, a oni na to, že nie, nie, redaktori chcú, aby sme fotografovali Jimiho Hendrixa a Raviho Shankara.

Z tých rečí ma išlo poraziť, vravím im: Choďte do riti aj s Ravim Shankarom, čo je to s vami? Asi som bol sám, kto to tak vtedy vnímal…

Faktom je, že to boli práve vaše fotografie, ktoré sa stali obrazovými ikonami Woodstocku…

Niečo vám poviem, taký detail… Veľmi skoro ráno som sa vymotal zo stanu, potreboval som sa vymočiť. Videl som mraky ľudí driemajúcich na lúkach, nízke slnko a odrazu… za mikrofónom na pódiu Grace Slick práve spievaBringing Up The Dawn. Presne vtedy som cvakol ten obrázok, ktorý sa dostal na hlavný album Woodstocku…

V knihe All American akoby ste spojili pracovné postupy dvoch výnimočných autorov: Roberta Franka a jeho slávnu fotografickú esej Americans s vľúdnym humorom Elliotta Erwitta. Uvažujem správne?

Absolútne správne. Nápad vznikol pod vplyvom Roberta Franka. Viete, ja som bol vždy sám sebou, rád cestujem po malých, odľahlých cestách a milujem aj humor. Ale nie vždy sa mi páčili fotografie Roberta Franka, najmä tie, z ktorých som cítil, že Ameriku nemá vôbec rád. V All American som chcel byť preto vľúdnejší, ide o môj spôsob videnia tejto krajiny.

A John Hermann? Bol to váš priateľ zo susedstva?

Spoznal som ho na Floride, žil tam ako pustovník a nemal rád, keď ľudia zvedavo obchádzali okolo jeho domu.

Trvalo mi asi rok, kým som od neho získal súhlas navštíviť ho a vstúpiť dnu. Bol veľmi súkromnou osobou. Vtedy som robil fotografie na veľký formát 8×10 a na osvetlenie som používal veľa zábleskových svetiel. Príprava snímania jediného obrazu mi zabrala celý deň, náramná šichta. Ale bol som v interiéri a mohol som pracovať. Spriatelili sme sa, povzbudzoval ma, vedel, že zbožňujem tú jeho zajačiu dieru, kráľovstvo starinárstva.

Čo vás donútilo, aby ste v mladosti vykročili smerom k fotografii?

Najskôr som sa túžil stať hudobníkom, celkom dobre som hral na klarinete, ale chcel som najmä cestovať, byť voľný a odísť z mestečka Raleigh, v ktorom som býval a príšerne sa tam nudil.

Viem si vás predstaviť: Máte pätnásť rokov a dychtivo listujete v obrázkových časopisoch, skúmate, pátrate, fotografie sú ako droga…

Stále som si prezeral časopis Life. Bol mojím oknom do sveta. Cezeň som videl, aké životy žijú iní ľudia a sníval som: Ach, tam vonku je taký veľký svet…

A šialene som zatúžil stať sa fotografom a vidieť veci tak, ako ich vidím na pohľadniciach. Bol som vtedy veľmi mladý, trinásť – štrnásťročný, keď som si zaumienil pracovať pre Life.

Dokumentárna schopnosť zastaveného okamihu, to vás zlákalo?

Spočiatku to bolo presne tak, ako hovoríte, chcel som fotografovať čosi dôležité, zakotviť v žurnalistike, ale zároveň som cítil, že všetko chcem robiť nežným a milujúcim spôsobom. Keď ste z juhu, tak s tým pocitom vyrastáte. V Life ma napríklad poslali zachytiť charitatívne plesy. Vrátil som sa s obrázkami, ktoré vystihovali ľudskú citlivosť, čo sa v redakcii stalo veľmi rýchlo mojím osobným znamením. Išlo o zmes žurnalistiky a poézie juhu.

Zmluvu s fenomenálnym obrázkovým časopisom Life ste získali ako dvadsaťtriročný. Na základe čoho si vás vybrali?

Bol som agresívny a hladný po práci, nebolo nič, čo by som neurobil.

Vnímali ma ako odvážlivca, vo svojich devätnástich rokoch som mal manželku a do dvoch rokov dve deti. Viete, ktokoľvek, kto má gule oženiť sa v takom skorom veku a založiť si rodinu, urobí čokoľvek, a ja som to dokázal. Redakcia ma napríklad vyslala na Haiti, aby som z miestnej väznice priniesol fotoreportáž o otrasných pomeroch väzňov.

Vzhľadom na váš vtedajší mladý vek to znie dosť dobrodružne…

Znie, ale ja som v tom nevidel žiaden problém! Šiel som. Spravil som fotografie, dostal sa odtiaľ von a myslel som si, že je to zábava.

Pochopte: nemal som dosť rozumu povedať nie, plus to bola výborne platená cesta, a bol som šťastný, keď som videl svoje fotografie v časopise.

Mohli ste sa popri práci v rôznych redakciách a agentúrach v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch – od New & Observer, Black Star Agency, či Life – venovať aj vlastným projektom, teda takým mimo zákaziek od spomenutých zamestnávateľov?

Keď som pracoval pre Life, musel som sa venovať pridelenej práci. Lenže po niekoľkých rokoch, keď som počúval pieseň Blowin’ In The Wind od Boba Dylana, povedal som si, dofrasa so všetkým, tiež chcem tak voľne lietať vo vetre. Zašiel som za editorom a povedal mu, že chcem spraviť príbeh o tom, ako stopujem naprieč Amerikou.

Ako zareagoval?

Označil ma za blázna.

A rezolútne mi pripomenul, že ma potrebujú v redakcii na to, aby som dokončil rôzne iné príbehy. Vravel: Robíte dobré fotoeseje, dávame vám pravidelne priestor šesť až dvanásť strán, čo je na tom zlé? Odvetil som, že chcem byť odfúknutý vetrom, chcem stopovať, vidieť všetko, čo sa len dá, a objavovať Ameriku.

Keď ma odmietol, vykríkol som: Ja tu končím! A treskol som za sebou dvermi.

Od živiteľa rodiny to bol riskantný krok, nie?

Manželka takmer vyskočila z kože. Vrieskala: Čo?! Ty si ukončil prácu v Life? Ako budeme teraz žiť? Sama som nezamestnaná, máme dve malé deti a ty si schopný dostať ma opäť do druhého stavu… Potreboval som ju upokojiť, tak som jej navrhol, aby išla po Amerike stopovať so mnou.

Pripomína mi to scénu z talianskej komédie. Čo sa stalo potom?

No nič, zašiel som do informačnej agentúry, kde mi poskytli dôležité rady o stopovaní po krajine. A vyrazil som.

Len tak, so spacím vakom a malým stanom. Cestoval som mesiace a mesiace a nestaral sa, kde skončím, jednoducho, kam ma autá doviezli, tam som bol.

V Kalifornii sa ku mne pridala manželka, deti nechala u starých rodičov, a stopovali sme spolu. Domov sme sa vrátili s obrovským množstvom fotografií, ktoré mi publikovali po celom svete.

Zašiel som za editorom v Life a spýtal som sa ho, či sa môžem vrátiť do starej práce. Povedal, že som síce kretén, ale vraj robím dobré fotografie a prijal ma späť.

Vráťme sa teda do Life. Ako tam fungovala práca s fotografiou? Pýtam sa na mechanizmus výberu finálnej fotografickej výpovede. Vrátili ste sa zo služobnej cesty, urobili zväčšeniny a s artdirectorom ste vyberali snímky, ktoré mali ilustrovať text redaktora?

Vedúcemu fotooddelenia som odovzdal negatívy z konkrétnej témy a on z nich vyrobil kontakty. Boli to neraz stovky kópií. Prezerali si ich viacerí, artdirector, ďalší fotografi, žurnalisti, išlo o tímovú prácu. Napokon vybrali približne päťdesiat snímok, ktoré sa im páčili.

O finálnej zostave fotografií, ktoré mali ísť do čísla, napokon rozhodoval artdirector. Bol presvedčený, že jebohom, rozložil všetky fotografie na zem, kráčal okolo nich a určoval, ktoré sú k danej téme najvhodnejšie a ktoré treba vyhodiť. Až potom putovali všetky snímky k šéfredaktorovi na posledné schválenie.

Prichádzali ste s artdirectorom do tvorivých konfliktov?

Občas to iskrilo, to je jasné. Raz som nasnímal tému o živote bežnej rodiny v Severnej Karolíne, niekoľko týždňov som fotografoval manželkinu rodinu. Išlo o veľmi osobnú a krásnu záležitosť, tie snímky boli úžasné.

Artdirector rozložil fotografie po zemi a začal premýšľať. Bola tam jedna významná a z hľadiska celkovej výpovede dôležitá fotografia o poli so statkom, ktorá vystihovala podstatu vzťahu k pôde. My na juhu sme vidiecka kultúra, sme ľudia spojení s pôdou, ktorú obrábame. A nadriadený chcel tú fotografiu z kolekcie vyradiť.

Pochytila ma hrôza a v snahe zvrátiť jeho rozhodnutie, som vytiahol do boja všetky argumenty. Odsekol mi, že na rozhodovanie je tam on. V rozčúlení som vykríkol, aby šiel do čerta, vzal som zo zeme všetky fotografie, roztrhal ich na kúsky a odišiel som z miestnosti.

Neskôr ma kontaktoval vedúci fotooddelenia s tým, že artdirector sa rozhodol tu fotografiu predsa len publikovať.

Life, to bol v šesťdesiatych rokoch obrovský pojem. Dostával sa vám do žíl adrenalín a pociťovali ste vzrušenie z toho, že ste v ňom?

Bolo to skutočne tak. Veľa iných fotografov si myslelo, že sú tam len pre meno firmy, čo  ich dosť ovplyvňovalo, ale fakt bol ten, že sa tam dialo veľa úžasných vecí, až kým vám realita nedala riadnu po papuli…

Kedy a za akých okolností ste prišli do kontaktu s Henrim Cartier-Bressonom?

Keď som prešiel pracovať do Magnum Photos. Bol vždy jedným z mojich bohov.

Tešilo ma chodiť na výročné schôdze agentúry, kde bol aj Henri. Niekedy, keď prišiel do New Yorku, požiadal som ho, aby sa pozrel na moje snímky. Zobral som ho do svojej tmavej komory, kde ich posudzoval a radil mi. Inokedy, v Paríži, sme sa spolu prechádzali v parku a on rozprával príbehy zo svojho života.

Jestvuje konkrétna fotografia od velikánov humanistickej fotoreportáže, ktorú ste vnímali ako ikonu?

Nepoviem teraz nič konkrétne, lebo takých fotografií je mnoho a mrzelo by ma, keby som na niektorú z nich zabudol. Ale prvé meno, ktoré sa mi v týchto súvislostiach vynorí v pamäti, je Philip Jones Griffiths.

A to aj napriek tomu, že som nikdy nebol vzrušený z vojnových fotografií. Skôr ma dojímali nežné a tiché snímky Henriho Cartier-Bressona. Nedá sa zabudnúť ani na Larryho Burrowsa či Davida Douglasa Duncana a mohol by som menovať ďalej, lebo je ich veľmi veľa.

To, čo znamenal Life na scéne svetových obrázkových časopisov, predstavovalo Magnum Photos v agentúrnej sieti. Považovali ste za prirodzené namieriť svoju kariéru do nej?

Magnum som považoval za akýsi vrchol hory, pretože tam pracovali najlepší fotografi. V tej dobe bolo veľmi ťažké dostať sa tam, kmeňovú zostavu tvorilo iba málo členov. Miloval som spôsob, ako Magnum vznikol a za akými ideálmi jeho ľudia stáli.

Vyznávali nezávislosť, samostatnosť, rozkročení jednou nohou v umeleckom svete a druhou vo fotografickom.

Mali hlboké duše s rôznymi dimenziami, neznášali pravidlá a pokojne mohli pracovať aj pre Life. A pozvali ma medzi seba. Musím povedať, že nikdy som tam nebol ako pridružený člen, ale od prvého dňa ma registrovali ako internistu. Prvých pár rokov som bol v Magnume šťastný, rozšíril som si techniku fotografovania, a keby som tam nebol pracoval, nebol by som sa umelecky až tak posunul. Otvorilo to pre mňa veľa dverí.

Kedysi v tom období ste sa stretli so Susan Meiselas a stali sa, podľa jej slov, kľúčovým človekom v jej nasmerovaní do fotografickej kariéry. Ako si spomínate na to stretnutie?

Je šľachetné od nej, keď si to myslí, ale faktom je, že bolo dosť ľudí, ktorí ju v Magnume nechceli mať.  Susan pôsobila pre mnohých kontroverzne, mala totiž série fotografií, kde neukazovala ženy práve v najlepšom svetle. Preto ju niektorí doslova neznášali.

Verte, stálo ma dosť síl presvedčiť ostatných, aby ju prijali do Magnumu. Iné ženy – členky agentúry, ktoré nechcem menovať – ma preto odpísali. Ale neľutujem, so Susan som vždy vychádzal dobre a mám ju rád. Vždy bude pre mňa veľa znamenať.

Od roku 1979 do 1980 ste boli prezidentom Magnumu. Je to čosi ako vystúpiť na fotografický Mount Everest?

Áno, lenže vtedy som si dostatočne neuvedomoval, že taká funkcia je do veľkej miery politickou záležitosťou.

V každom prípade to však bola pre mňa ohromná česť a pocta sadnúť si do kresla prezidenta, bol som na to hrdý a veľmi tvrdo som aj pracoval. Nazdávam sa, že som dal veľa ľudí dokopy, stmeľoval som kolektív.  V tom čase mi Magnum pripomínal čosi ako Organizáciu Spojených národov, kde počuť rôzne jazyky, cítiť veľa súťaženia, závisti, ale aj egá, ktoré sú v neustálych rozporoch. Ako prezident som musel tieto veci stále riešiť a už to prestávalo byť zábavné.

Môžete byť konkrétnejší?

Jednoducho, keď som sa stal prezidentom agentúry, rozhodol som sa z Magnumu odísť.

Nezniesol som tlaky, ktoré táto funkcia so sebou prinášala. Predstavte si, že uprostred noci ma zobudí telefón a ja sa nestačím čudovať, o čo ma žiadajú niektorí fotografi agentúry.

Chceli, aby som vyhodil niekoho, kto sa im nepáčil. Odmietol som, vravím: Čo je to s vami? Na niečo také musíte mať sakra dobrý dôvod! Znechutili ma tieto intrigánske praktiky a zamával som na odchod.

Keď Magnum opúšťala Mary Ellen Mark, robila tak z dôvodov ekonomickej samostatnosti…

Mňa okrem dôvodov, ktoré som už spomínal, lákala väčšia umelecká nezávislosť. Páči sa mi, že fotografovanie umožňuje použiť rozličné pohľady na veci a neverím, že je iba jeden alebo dva správne spôsoby, ako to urobiť. Preto som opustil Magnum, začal tam totiž prevládať názor, že buď Magnum alebo nič. To sa mi nepáčilo, ja potrebujem voľnosť na objavovanie a skúmanie nových prístupov. Potrebujem snívať.

O čom teda sníva zrelý muž – fotograf v závetrí Severnej Karolíny?

O známych umelcoch, napríklad o Matissovi alebo Gerhardovi Richterovi, jednoducho o tých, ktorí nikdy nemali problém prechádzať vo svojej kariére z jednej fázy do druhej. Ak mám pravdu povedať, dnes ma podnecuje viac maľovanie ako fotografovanie. A ešte stále mám dosť síl pre dobrodružné hľadanie možností, ako skúmať seba samého, vlastné možnosti zmocňovania sa reality invenčne.

JURAJ MRAVEC – Wilson • North Carolina, 2015
Rozhovor je súčasťou knižného projektu INTERVIEW s FOTOGRAFIOU N 3, ktorý vychádza v týchto dňoch.