Dobový bulvár. Sprievodca pre ženy, ktoré chcú chodiť s umelcom

Obraz je pravdepodobne inšpirovaný veršami od Ovídia. V pravom rohu vyčíňa vietor Zephyr, unášajúci nymfu Chloris, aby si ju vzal a následne ju obdaril schopnosťou dávať život kvetinám, čo znázorňuje kvet, ktorý Chloris vypľúva.

Vedľa Chloris stojí Flora, bohyňa jari, ktorá predstavuje ďalšiu obdobu Chloris, ibaže sa po svadbe z nymfy zmenila na bohyňu.

Uprostred stojí Venuša, nad ktorou sa vznáša slepý rímsky bôžik lásky Kupido (nazývaný tiež Amor alebo Eros), mieriaci šíp lásky na tri grácie – Aglaiu, Eufrosyne a Thaleiu.

Tri grácie tancujú vedľa Merkúra, držiaceho v ruke palicu, takzvaný caduceus, ktorá symbolizuje predovšetkým mier, ale neraz sa vysvetľuje aj ako narážka na falus alebo páriace sa hady.

Tento výjav, asi ako všetko v živote napokon, má minimálne dve interpretácie. Prvá – vznešená – rozpráva antický príbeh o zrodení bohyne z morskej peny, ktorú bohovia vetrov Zefyr a Chloris ženú na lastúre k brehu, kde Héra ukryje jej nahotu červeným plášťom, ako to poznáme z gréckej báje.

Druhá je o čosi pragmatickejšia. Obraz mal poslúžiť na oslavu vládnuceho rodu Mediciovcov. V pozadí totiž vidíme vavrínové stromy, ktoré boli symbolom ich rodu, Lorenzo Medici bol znázornený ako plávajúce ruže po hladine, čím sa poeticky naznačoval rozkvet Florencie, keď ako tie lupene nežne doplával k moci. Pekné, nie?

Akokoľvek to už bolo, neodškriepiteľné je, že Botticelliho ženy disponujú zmyselnosťou, bezstarostnosťou a závanom pohanstva, ktoré nepopiera duchovnosť. Naopak, dodáva jej iný rozmer.

Botticelliho veľkou inšpiráciou a múzou sa stala Simonetta Vespucci. Je rozoznateľná na viacerých obrazoch a vo florentskej renesancii bola evidentne múzou na plný úväzok. Talianski básnici o nej skladali verše a platonicky sa do nej zaľúbil aj nekorunovaný panovník Florencie – Giuliano Medici, ktorý sa samozvane pasoval do úlohy jej rytiera a ochrancu.

Ako všetky známe veľké lásky, ani táto nemohla skončiť dobre. Simonetta vo svojich dvadsiatich troch rokoch (1476) umrela na tuberkulózu a Medici jej mŕtve telo nechal verejne vystaviť. Oplakávali ju maliari, hudobníci i literáti, ktorí verejne vyhlasovali, že krása dievčiny zvíťazila aj nad smrťou, lebo jej bledá tvár vôbec nestratila svoj pôvab, dokonca bola ešte krajšia než za života.

Hovorí sa, že všetky krásky na Botticceliho obrazoch sú Simonettinou podobizňou, no nemusí to byť celkom pravda. Kunsthistorici, ktorí pripravovali Botticelliho výstavu vo Frankfurte nad Mohanom, našli v zámku Chantilly pri Paríži obraz blondínky, ktorá je označená ako Simonetta Vespucciová. Autorom mal byť síce Florenčan, Piero di Cosimo, mal by však necelých pätnásť rokov, keď florentská kráska umrela.

Už v roku 1970 zistili francúzski reštaurátori, že nápis bol na obraz pridaný dodatočne, v 16. storočí, teda sto rokov po Simonettinej smrti. Okrem toho, dievčina je namaľovaná s nahými prsiami, ako bolo v renesancii dovolené portrétovať výlučne prostitútky a dámy ľahších mravov. A to Simonetta rozhodne nebola.

Ak sa sústredíme na Botticelliho portrét, ktorý zobrazuje pôvabnú svetlovlasú dievčinu (kunsthistorici sa nevedia zhodnúť, či je ryšavá alebo blondína, ja z vlastnej skúsenosti však potvrdzujem, že ryšavá v lete má tendenciu vyblednúť), všimneme si, že dievčina má zvláštnym spôsobom upravené vlasy. Na zátylku ich má s perlami tvarované do účesu, ktorému sa hovorilo osie hniezdo. A osa (v taliančine vespa) bola aj v erbe rodiny Vespucciovcov.

Na obraze Venuša a Mars (1483), kde sú v božskej podobe zobrazení Simonetta s Medicim, je za bohom vojny primaľované osie hniezdo, čo môže byť priamym poznávacím znamením a identifikáciou tejto florentskej krásavice.

Lenže nebolo by vôbec zaujímavé, keby všetko bolo stopercentne isté a overiteľné. Pochybnosti vyvolal šperk, ktorý má dievčina na krku. Ide o drahokam, kde je vyrytý príbeh z antiky. Ale tento kameň kúpil Lorenzo Medicejský až v roku 1487, čiže osoba Simonetty je zahalená väčším tajomstvom, než sa zdalo. Kameň bol síce florentským majetkom, ale v čase, keď sa Botticelli narodil, bol už majetkom rímskeho pápeža.

Naskytá sa vysvetlenie, že ho maliar zazrel, až keď sa drahokam vrátil do Florencie a stal sa súčasťou Medicejovskej zbierky. Má to však jeden háčik. Simonetta bola v tom čase už jedenásť rokov pod zemou. Umrela 26. apríla 1476 a aby osudovosti nebolo málo, Giuliano Medici bol zavraždený o dva roky neskôr v rovnaký deň.

Najdrahšia Ofélia

Ďalšou, po ktorej zaplakalo nejedno mužské oko, bola o pár storočí neskôr Elizabeth Siddalová. V romantizme, keď samovraždy z nešťastnej lásky boli strašne v kurze, mohla byť spokojne predsedníčkou neurotických dievčat s kvetmi vo vlasoch, ktoré sa pre nejakého nepodstatného amanta s pochybnou minulosťou skúsia aspoň raz utopiť vo vani, lebo v rieke je voda studená a špinavá predsa.

Ona to, chudinka, tiež moc nevychytala, čo si budeme hovoriť. Bola manželkou hlavy preraffaelistov Danteho Gabriela Rossettiho, a zároveň aj múzou celého bratstva. Čo mali robiť, keď boli do nej všetci zamilovaní, veď! Viac-menej kvôli nej sa bratia-nebratia aj rozpadli.

Mala pekné vlasy, bledú pleť a tragický výraz v očiach, a tomuto všetkému podľahol aj Millais, ďalší člen bratstva, ktorý ju zvečnil ako utopenú Oféliu. Zaznamenáva výjav so Shakespearovho Hamleta, kedy sa čerstvo šialená Ofélia, keď zistí, že vrahom jej otca je sám Hamlet, topí v potoku.

Maľba obsahuje množstvo kvetín ako metafor, mak je symbolom spánku a smrti, sirôtky znázorňujú márnu a prchavú lásku (častokrát sa uvádzajú aj motýle), fialky panenstvo a smrť mladej ženy, sedmikrásky nevinnosť a nezábudky sú skrátka nezábudky. Aby sa nezabudlo. A ani sa nezabudlo.

Millais ju začal maľovať v júni, ale keďže je nepravdepodobné, že by všetky spomínané rastliny kvitli v rovnakom čase, ukončil svoju prácu približne začiatkom novembra. Dosť ho spomaľoval aj jeho strach z býkov, ktorí sa pásli na lúke, kde maľoval, a tiež sa bál vetra, aby nespadol do rieky. Čiže je celkom možné, že si na dve hoďky vybehli do plenéru a kým ona postupne zarábala na zápal ľadvín, on dával pozor, či nefúka a či oproti nemu nebeží nejaké hovädo.

Navyše, vznik obrazu dosť ohrozovalo jeho predvolanie pred súd, pretože Millais zničil pole sena.

Elizabeth ležala v plechovej vani napustenej vodou, ktorú mali ohrievať kahany. Tie však do hodiny zhasli. Silno prechladla a lieky, čo dostala, začala ešte silnejšie zapíjať alkoholom.

Hovorí sa, že sa Elizabeth okrem fyzickej choroby, lásky k Millaisovi a k svojmu nie celkom vernému manželovi, zmietala aj v silnej depresii. Často ju kunsthistorici označujú ako “neurotickú krásku”. Naisto vieme len, že umrela ako 33-ročná na predávkovanie morfiom, ktorým tlmila bolesť.

Okolo roku 1860, keď na tom bola naozaj zle, napísala báseň Rok aj deň. Známa mi je zatiaľ len v českom online preklade Kristýny Syrové.

Poučenie: Ak chcete chodiť s umelcom, berte následky a dobré lieky.

Asi naozaj platí, že musíte mať v živote trochu bordel, aby ste čosi dobré vymysleli (ach, teraz počujem za sebou lingvistov, že čo je to bordel a čo znamená dobré, ale chápeme sa). A ešte ma budú kameňovať tí, čo žijú v pokojných monogamných vzťahoch, že tu vyťahujem iba samé fuj škaredé veci a neverníkov, ale nebyť týchto troj- a iných -uholníkov, nevznikli by obrazy, ktoré fakt stoja zato. Čo im nie je ospravedlnením, nemravníkom!

Príbeh Joanny H.

Joanna Hiffernan bola manželka a modelka známeho Jamesa Whistlera. A veľká láska to bola! Aj keď občas búrlivá, ale veľká v každom prípade. G. H. Fleming vo Whistlerovej biografii píše, že bola dobromyseľná, temperamentná a dobre naladená, častokrát však aj hrubá a vulgárna. Vraj Whistlera svojím excentrickým správaním neraz privádzala do rozpakov.

Stretli sa v Londýne v roku 1859, rok na to spolu cestovali do Paríža, potom Bretónska, aby sa napokon opäť usadili v Paríži v byte s výhľadom na hlavnú železničnú trať Gare St. Lazare. Tu vznikli jej prvé portréty – Biely odkaz a Dievča v bielom.