Fotoeditorka GEO Magdalena Herrera: Nemám rada, keď reportéri sprevádzajú fotografov

Fotoesej je ako hudobná skladba. Sú tam silné momenty a potom malá hudba, ktorá všetko prepája do jedného celku, hovorí fotoeditorka GEO Magdalena Herrera.

Pri slove fotoeditor si mnoho ľudí predstaví grafický program v ľudskej koži. Úprava fotografií, ich priradenie k textu, ktorý ilustrujú. Hlavná fotoeditorka francúzskeho vydania GEO a bývalá art directorka National Geographic Magdalena Herrera to vidí a robí inak. MONO sa s ňou rozprávalo, keď prišla do Bratislavy vyhodnotiť tú najlepšiu fotografickú reportáž spomedzi nominovaných na Novinársku cenu 2015. Sama to počas svojej kariéry pri editovaní diel prestížnych fotografov nemala s ich vrtochmi vždy ľahké. Davidovi Harveymu triedila desiatky nevyvolaných filmov, Alex Majoli ju skúšal svojou niekdajšou tvrdohlavosťou. Cítiť ale, ako fotografické príbehy aj vďaka tomu úprimne miluje a ako sa za ne bez problémov dokáže pohádať so šéfredaktorom.

Romana: Hlavnou fotoeditorkou ste od roku 1999, najskôr v National Geographic, od roku 2009 vo francúzskom GEO. Aký vývoj po profesionálnej stránke ste za tú dobu u seba postrehli?

Pred sedemnástimi rokmi som sa viac zaoberala dizajnom a layoutom. S pribúdajúcimi skúsenosťami som ale pochopila, že fotografia je všetko. Fotografia rozpráva príbeh a layout je tu na to, aby príbehu pridal na hodnote. Rada sa zaoberám vizuálom časopisu. Samotná fotografia je však dôležitejšia. Baví ma komunikovať s fotografmi z celého sveta, byť s nimi v kontakte a nachádzať nové a nové príbehy.

Tomáš: Čo považujete za najväčšiu zmenu, ktorá sa stala počas vašej kariéry s fotografiou?

Očividne, tá zmena je veľká. Keď som začínala, printové časopisy boli veľmi aktívne. Dnes sa nachádzame v dobe internetu, sme zahltení fotografiami zo sociálnych médií ako Instagram. Zaujímavé však je, že príbehy sú stále žiadané. Zmenou prešiel aj spôsob, akým fotografi pracujú. Ekonomický model je iný a fotografi dnes musia hľadať cestičky, ako dať do pozornosti svoju tvorbu. To ovplyvňuje ich prístup k príbehom. Napríklad, keď pracujú na určitej téme, musia dopredu premýšlať nad tým, ako naložia s výsledkom. Či pracujú na knihe, na výstave, príspevku do časopisu. Platforma ovplyvňuje váš štýl. To je podľa mňa veľká zmena.

Tomáš: Vidíte rozdiel aj vo vašej práci editorky? Ako reagujete na tieto zmeny? Hľadáte iné uhly pohľadu?

Uhol podľadu je správny termín. Od fotografov vyžadujeme vlastný uhol pohľadu, či už v otázke, ako k príbehu pristúpiť, alebo originálny uhol pohľadu v príbehu samotnom. V GEO sme napríklad vytvorili nový priestor, ktorý je veľmi dôležitý a medzi čitateľmi obľúbený. Volá sa Regard, čo možno preložiť ako uhol pohľadu. Na týchto dvanástich stranách fotograf stvárni veľmi dôležitý príbeh, ale svojim vlastným spôsobom. Toto je niečo úplne nové. Spomínam si, ako som pred rokmi prišla za vtedajším editorom s nejakou konceptuálnou umeleckou fotografiou a on ma odpísal so slovami ‚hej, nie sme v galérii‘. Dnes stojíme my, editori, pred výzvou, pretože musíme spĺňať aj tento štandard.

Tomáš: Takže fotografia v časopise sa dnes posunula od ilustrácie k niečomu vyššiemu?

Je viac nezávislá. Je to smutné, ale ľudia čítajú menej a menej a o to viac sa snažíme vyrozprávať príbeh vizuálne. Text pritom nestráca na dôležitosti. V National Geographic vždy existovalo akési dvojaké čítanie. Samostatne čítate príbeh, ktorý rozpráva písaný text, a príbeh, ktorý rozprávajú fotografie. Hovoria o rovnakej téme, ale iným spôsobom. Dnes je to ešte intenzívnejšie. Fotograf má úplnú samostatnosť a jeho práca vie zaujať aj sama o sebe.

Tomáš: Pamätám si, ako som kedysi dávno prvýkrát čítal National Geographic a uvedomil som si, že fotografie presne nezodpovedajú textu. Otvorilo mi to oči. V slovenských médiách však zväčša fotografie čo najviac korešpondujú s textom.

V National Geographic ani v GEO takto nepracujeme. Priblížim vám postup práce v National Geographic, na ktorý si spomínam. Po tom, ako sme sa dohodli na téme, sa píšuci redaktor spolu s textovým editorom vybrali svojou cestou. Čo sa týka fotografickej stránky, ja som zvykla komunikovať s fotografom a spolu sme sa dohodli na niekoľkých situáciách s vizuálnym potenciálom. Takže text a fotografia vznikali nezávisle od seba. Samozrejme, je dobré, keď sa z času na čas prelínajú, občas sa naraz ocitnú na rovnakom mieste, vypovedajú o rovnakých ľuďoch. Ale vznikajú nezávisle. Tak to funguje aj v GEO. Pokým text nie je vytlačený v časopise, ani ho nevidím. Neilustrujeme. Budujeme príbeh vizuálne.

Tomáš: Keď si potom prečítate text, nachádzate s počudovaním prepojenia medzi fotografiou a textom?

Vždy sú tam prepojenia. Spájajú ich aj elementy ako popisky a citáty. A potom je tu text, ktorý ide do hĺbky, dozviete sa z neho ďalšie informácie, ktoré vo fotografiách nie sú. Napríklad v National Geographic existujú dva typy redaktorov. Sú tam redaktori, ktorí píšu len popisky, takzvané legends a tí spolupracujú s fotografickým oddelením. A potom máte redaktorov, ktorí píšu hlavný text. Samozrejme, sme tím, takže v určitých bodoch sa stretneme, dáme všetko na stenu a snažíme sa hľadať kompromisy. Ale najskôr my, z oddelenia fotografie, budujeme príbeh vizuálne. Na začiatku máme len titulok. Je to veľmi zaujímavé, lebo čitateľ má k dispozícii viacero rovín čítania. Zaujme ho titulok, pozrie si fotografie a záujem sa zintenzívňuje, chce vedieť viac a vtedy začne čítať hĺbkový text. Ide o celý proces privádzania ľudí k informácii, a ten proces má viacero vrstiev.

Romana: V čom spočíva vklad editora do fotopríbehu?

V GEO pochádza 90 percent nápadov na zverejnené fotoreportáže od fotografov, takže mojou úlohou je byť v kontakte s fotografmi, počúvať ich a hodnotiť. Pokiaľ ide o už hotové príbehy, musím ich hľadať. Mám predplatené všetky zahraničné magazíny, chodím na festivaly, na prezentácie portfólií a podobne. Takže mojou úlohou je získať toľko príbehov, koľko sa dá, naslúchať fotografom, pomáhať im vybudovať príbeh, synopsu, nájsť vizuálne situácie. A predložiť návrh šéfredaktorovi.

Tomáš: Ide o zamestnancov alebo fotografov na voľnej nohe?

Máme iba fotografov na voľnej nohe, nie zamestnancov redakcie. Nemá ich už ani National Geographic. Vlastne nemáme ani stálych píšucich redaktorov. V redakcii sú len editori. Fotografi a redaktori pracujú vonku, v teréne, sú voľní a prinášajú príbehy zo sveta. Podstatná je komunikácia. Musí byť jasné, čo editor potrebuje na to, aby mohol byť príbeh publikovaný v časopise.

Tomáš: Aké sú najväčšie chyby, ktoré fotografi robia pri navrhovaní témy pre magazín?

Prvá chyba je, že neriešia, komu príbeh adresujú. Musíte vedieť, komu je určený. Inak strácate čas. Taktiež majú tendenciu myslieť viac na svoju tvorbu ako na to, ako ovplyvniť ľudí. Spolupracujem s fotografmi do takej miery, ako sa len dá a to nielen tesne pred publikovaním príbehu. Moja rada pre fotografov je snažiť sa stretávať s editorom z časopisu a komunikovať o svojej práci ešte pred jej dokončením. Existujú na to aj presne určené miesta ako rôzne festivaly. Myslím si, že ja osobne som otvorená a rada stretávam nových ľudí a rozprávam sa s nimi o fotografii. Aj vzhľadom na to, že jednou z mojich úloh je každé dva týždne prísť s návrhmi na fotoeseje. Zorganizujem premietanie pre celý tím. Vždy predstavím 10 až 15 esejí. Textoví editori a šéfredaktor časopisu na ne reagujú a spolu diskutujeme. Takýto vizuálny prístup je veľmi dôležitý, keď fotografie premietam, vidím, či je reakcia silná. Potom debatujeme o téme a o tom, ako nájdeme reportéra, ktorý by o nej napísal. Stále hľadáme príbehy. A neverili by ste, že niekedy máme problém nájsť ich.

Tomáš: Pretože máte vysoký štandard?

Pretože fotografi majú tendenciu zobrazovať rovnaké príbehy rovnakým spôsobom.

Tomáš: Chudoba v Bangladéši na čiernobielych drsných fotografiách, utečenci vo farbe pevným objektívom a malou clonou, vycentrované pózované portréty fotené stredným formátom s veľkou clonou… Opakujúce sa témy a spôsob zobrazenia.

Áno. Dá sa to však aj inak. Nedávno dvaja fotografi Paolo Woods a Gabriele Galimberti zobrazili daňové raje, vizuálne ťažko spracovateľnú tému. Ich príbeh The Heavens sme publikovali v GEO. Ich prístup je veľmi zaujímavý, fotografie hovoria veľa, no nie doslova a očividne. Autorom sa podarilo nájsť odlišný spôsob, ako vyrozprávať originálny príbeh o téme, ktorú spracovali mnohí. Našli vlastnú cestu.

Romana: Tu sa ponúka otázka, ako originálne zobrazovať veľké, ťažké témy ako konflikt, migrácia, klimatické zmeny v dnešnej vizuálne presýtenej dobe?

Aj touto otázkou sa zaoberala moja prezentácia v Bratislave. Asi tri roky dozadu sa veľa hovorilo o zbraniach a o obchode so zbraňami. Francúzsky fotograf Guillaume Herbaut prišiel s návrhom na príbeh. Chcel zobraziť veľtrhy so zbraňami vo svete. Spravil si prieskum a prišiel so zoznamom, z ktorého sme vybrali päť hlavných veľtrhov po celom svete. Zobrazil ich s odstupom, s iróniou. Keď sa na tie fotografie pozriete, chce sa vám smiať. Sú tragické, pretože tie veci zabíjajú ľudí. Na fotografiách ale vyzerajú ako detské hračky. Spôsob, akým sa rozhodol zobraziť túto tému, je podľa mňa úžasný. Vidno v ňom celú iróniu okolo zabíjania ľudí. Pre mňa je toto jeden z dobrých príkladov, ako zobraziť dôležitú tému, no s originálnym uhlom pohľadu. Bola to naozaj úspešná fotoreportáž. Čo sa týka napríklad súčasnej utečeneckej krízy, som presvedčená o tom, že táto téma sa dá stvárniť mnohými spôsobmi. Musí existovať veľa zaujímavých dosiaľ nevypovedaných príbehov. Takých, ktoré by zmenili spôsob, akým ľudia uvažujú. Príbehy o ľuďoch, nie o číslach. I keď len malé. Malé príbehy vytvárajú väčší obraz.

Romana: Spomínali ste, že išlo o úspešnú reportáž. Ako meriate úspech?

Každý mesiac robíme prieskum s malou fokusovou skupinou. O úspechu tiež vypovedá to, koľkokrát potom fotograf daný príbeh predal. Informuje ma o tom, či príbeh predal päťkrát, desaťkrát, alebo ho stále úspešne predáva.

Romana: To sa snažíme spraviť aj my pre fotografov, ktorých publikujeme. Na Slovensku ale obchod s fotografiou zatiaľ veľmi nefunguje.

Viete, fotografi dnes musia myslieť medzinárodne. Nemajú dôvod obmedzovať sa, keď tu je internet, medzinárodné sociálne médiá, blogy, súťaže.

Romana: Čo má fotograf urobiť, aby vás presvedčil, že práve jeho príbeh stojí za publikovanie v prestížnom časopise ako GEO?

Musí vedieť, že príbeh, ktorý mi navrhne, zodpovedá tomu, čo magazín vydáva. Koľkokrát je príbeh veľmi dobrý, ale neuverejníme ho, pretože sa buď do GEO nehodí, alebo sme, naopak, už niečo také mali. Ale pokiaľ je to dobrý príbeh, štýl a prístup, môžeme sa o zverejnení porozprávať. Dialóg je veľmi dôležitý.

Romana: Ako vidíte budúcnosť printovej fotožurnalistiky?

Myslím, že to bude nejaký čas zložité. Ale nemali by sme zmýšľať len v medziach printu a webu, musíme myslieť v rovine príbehu a potom ho prispôsobiť platforme.

Romana: Nenachádza sa však v kríze?

Áno. Magazíny momentálne nemajú kapacitu zodpovedať za veľké projekty. Ale sú ich súčasťou. Preto musia fotografi pracovať na vlastných projektoch ako producenti, musia vedieť osloviť sponzorov, časopisy, hľadať granty, byť svojimi vlastnými pánmi. Nie sú závislí iba od jednej podpory. Sú majiteľmi svojich vlastných príbehov a môžu s nimi narábať tak, ako chcú.

Romana: Prečo si myslíte, že obrázkové časopisy sú stále dôležité?

Časopisy sú najlepší spôsob, ako predstaviť príbeh veľkému publiku. Preto ma veľmi mrzí, keď sa hovorí, že tlač zaniká. Bola to najlepšia cesta, ako ukázať svet vo veľkej mierke. Časopisy budú drahšie, nebudú určené pre masový trh, ale verím, že nevymiznú. Vo Francúzsku máme takzvané „mooks“, niečo medzi knihami a magazínmi a celkom to funguje. Toto je jeden z možných prístupov.

Romana: Ako začínajúcej fotoeditorke mi často robí problém rozhodnúť sa pre jednu fotografiu či inú. Mám pocit, že neexistuje jedna správna odpoveď, že fotografia nie je exaktná veda a môj edit je subjektívny. Je to dilema začiatočníka?

Nie. Fotografia naozaj nie je exaktná veda. Všetko záleží od toho, na akom edite pracujete a komu je určený. Iný edit je vhodný pre časopis, pre noviny, prezentáciu, portfólio. Potom je vám zrazu jasné, aký príbeh rozprávate, s akým úmyslom. Nachádzate istý rytmus, chodníček, ako čitateľa zaujať, ako zanechať dojem. Hovorievam, že fotoesej je ako hudobná skladba. Sú tam silné momenty a potom tá malá hudba, ktorá všetko prepája do jedného celku. Nejde iba o výber tých najlepších záberov. Niekedy sa dokonca tá najlepšia fotografia do príbehu nedostane, pretože tam jednoducho nesedí. Vtedy hovoríme, že musíme takpoviediac zabiť zlatíčko.

Romana: Kedy sa fotoeditor chopí svojej role? Robíte už prvý výber?

V GEO robí prvý výber fotograf. Ale keď som pracovala v National Geographic, fotograf agentúry Magnum David Harvey mi napríklad poslal celé zvitky nevyvolaných filmov. Jeho prácu som musela editovať úplne od začiatku. Bolo to však zaujímavé, pretože som mala možnosť vidieť, ako Dave pracuje. Nájde si situáciu, hodiny sa okolo nej točí a cvaká a cvaká…Napríklad vedel vyfotiť desať zvitkov na dom v poli. Avšak vidíte, ako na dom dopadajú prvé slnečné lúče, ako do obrazu prichádza jeden človek, potom druhý. Viete, pracovný čas fotografa nie je rovnaký ako pracovný čas reportéra. Fotograf musí byť v teréne o štvrtej ráno a často sa musí aj vrátiť.

Tomáš: Je to tak. A redaktori to často nechápu.

Viete čo, nemám rada, keď reportéri sprevádzajú fotografov, pokiaľ si to fotograf vyslovene nežiada. Reportéri zvyknú hovoriť o „mojom fotografovi“ ako o osobe, ktorá len dodáva dôveryhodnosť ich slovám.

Tomáš: V slovenských médiách dokonca píšuci editori zvyknú vyberať fotografie k svojmu textu.

V National Geographic sa zamestnanci, ktorých špecializáciou bol text, fotografiami vôbec nezaoberali. Aj šéfredaktorom bol až donedávna vždy fotoeditor alebo fotograf.

Romana: A v GEO?

Nie. Posledné slovo má šéfredaktor, ktorého špecializáciou je text.

Tomáš: Hádate sa?

Áno. Máme zaujímavé hádky.

Romana: Aké fotografie máte vy osobne, ako editorka, ako fotografka, ako divák rada?

Mám rada fotografie s viacerými vrstvami. Nie iba po vizuálnej stránke, ale čo sa týka príbehu, ktorý rozprávajú. Asi ma v tom ovplyvnila moja prax v National Geographic. Mám rada, keď hovoria niečo komplikovanejšie, ako sa na prvý pohľad zdá.

Romana: Spomínate si na fotografov, ktorých fotografie vás nadchli? Akýsi váš objav?

Nehovorila by som o objave, ale jedna z mojich najdôležitejších skúseností je z roku 2001. V National Geographic som vtedy bola dva roky. Pracovali sme na príbehu o Afričanoch v Paríži s Alexom Majolim z agentúry Magnum. V tej dobe Alex nebol taký známy, ako je dnes. Jeho štýl ma uchvátil. Bol taký iný, trochu európsky. Jeho príbeh bol absolútne výnimočný a odlišný od toho, čo väčšinou nájdete na stránkach National Geographic. Ale popravde, Alex vôbec netúžil publikovať v National Geographic. Sníval o vojnovej fotografii. Priniesla som ho do redakcie vo Washingtone, aby fotografie odprezentoval. Nechcel to urobiť, pohádali sme sa, ale nakoniec prezentoval, svojim vlastným spôsobom. Teraz už vyspel, ale v tom čase nebol taká ľahká povaha. Do tej fotoeseje sa každý zamiloval. Musím povedať, že toto je môj obľúbený príbeh o úspechu, o ťažkej práci a o spolupráci s fotografom.

Romana: Čo ako porotkyňa novinárskej ceny hľadáte?

Všetko, čo som spomenula. Samozrejme, že je podstatná estetická stránka. Hľadám však niečo viac, iný prístup, komplexnosť v rozprávaní.

Romana: Ako by ste ohodnotili nominované fotografie?

Fotografie mali originálnu kompozíciu a štýl. Fotoesejám nechýbala koherencia a originalita. Spracovali relevantné témy.

Romana: Na aké nedostatky by ste naopak poukázali?

Niektoré edity boli zlé a príliš široké, viaceré fotografie zobrazovali tie isté vizuálne situácie. Odporučila by som editovať spolu s profesionálom, s ďalšou osobou.

Romana: Prevažovali domáce alebo lákali slovenských fotografov skôr vzdialenejšie, väčšie svetové témy? Ako to hodnotíte?

Témy boli veľmi podobné. Hádam, že to súvisí s faktom, že témy musia byť schválené médiom, v ktorom pracujú a tunajšie médiá sa zameriavajú na lokálne dôležité témy.

Romana: Bez toho, aby ste povedali meno výhercu, prezradili by ste, prečo ste vyhodnotili danú reportáž ako najlepšiu?

Víťaz má skvelé oko a silný cit pre kompozíciu. Edit bol dokonalý.

Romana: V minulosti ste boli porotkyňou viacerých fotografických súťaží, vrátane World Press Photo. Všimli ste si na základe toho, čo ste videli v rámci Novinárskej ceny, isté špecifické prvky slovenského fotožurnalizmu?

Témy fotografických reportáží v Novinárskej cene sa veľmi opakovali a zameriavali sa na aktuality. Hĺbkových dokumentárnych príbehov bolo veľmi málo. Ale ako som už spomínala, pravdepodobne to súvisí s orientáciou médií na lokálne udalosti.

Romana: Ako napĺňa výherná fotografia poslanie súťaže, teda oceniť novinársku prácu, ktorá prispieva ku skvalitňovaniu demokratickej spoločnosti?

Aj keď je fotografov jazyk pomerne klasický, ukazuje uhol pohľadu na danú situáciu. Jeho fotografie majú tvrdý postoj a to, že ho dokázal vyjadriť, je v demokratickej spoločnosti nepochybne dôležité.

 Prihláste sa na náš newsletter a dostávajte najlepšie články zo zahraničia aj zo Slovenska. Novinársku cenu v kategórii fotografia vyhral Juraj Mravec s fotoreportážou Čakanie na Donbase uverejnenej na MONO.