Dvanásť hodín denne, sedem dní v týždni. Práca na ropnej plošine

Nigéria. Najľudnatejší štát Afriky, zhruba 170 miliónov obyvateľov, 250 etnických skupín. Krajina rozdelená na islamský sever a kresťanský juh, štát extrémnej chudoby i odporne bohatých jednotlivcov.

Takmer všetko tu súvisí s čiernym zlatom. Ropu objavili v delte rieky Niger v roku 1973. Nigéria je jej dvanástym najväčším producentom, ôsmym najväčším exportérom a v množstve potvrdených zásob je na desiatom mieste na svete.

Ropný biznis hrá kľúčovú rolu v miestnej ekonomike, tvorí až štyridsať percent hrubého domáceho produktu a všetci tu chcú robiť v „oil and gas” priemysle, vidia v ňom lepší život a vzdelanie pre svoje deti.

Vzdelanie ale nie je všetko a musíte mať šťastie, navyše sa narodiť do správnej rodiny.

Na ropnej plošine stretávam mladého muža, ktorý tu robí upratovača. Skončil síce technickú univerzitu, no v rodine nemá príbuzného, ktorý by ho pretlačil na pozíciu inžiniera. Preto robí každý deň rajóny, upratuje chodby, izby, ustiela postele. Jeho spolužiak šťastie mal a robí kvalifikovanú robotu inžiniera.

Sem, na nigérijskú ropnú plošinu sa chodí na rotácie – alebo dvojtýždňovky, akoby asi povedal robotník zo Slovenska. Domáci 14/14, zahraniční 28/28. Znamená to štrnásť dní na plošine, spoločne s ďalšími 150 chlapmi, a následne dva týždne doma.

V tomto drsnom mužskom svete sa robí dvanásť hodín denne, sedem dní v týždni. Žiadne zbrane, nože, alkohol, drogy ani ženy. Po práci nasledujú tak maximálne sprcha, televízia, možno posilňovňa. A ak máte šťastie, o izbu sa delíte s dvomi ľuďmi, ak nie, s tromi.