Fotograf Frank Fournier: Naťahovala ku mne ruky. Pomôcť som jej ale nemohol

Lanovka, bicykel, výťah. Franka Fourniera (1948), Francúza udomácneného na Manhattane, dostanú v priebehu polhodinky tri dopravné prostriedky z bytu na Roosevelt Island do jeho kancelárie vo fotoagentúre Contact Press Images. Spolu s ním v open room má svoj stôl legendárna portrétistka Annie Leibowitz, no bývajú chvíle, keď sa s esami fotožurnalizmu za Frankovým chrbtom roztrhne vrece: prídu kolegovia Sebastiao Salgado, David Burnett, či Georgia Fioro. V predvečer desiateho výročia útoku na veže Dvojičiek sa dozvedá, že New York Review Books zamýšľa uverejniť jednu z jeho fotografií na prvej strane svojho magazínu. A v rodákovi zo Saint-Sever, ktorý mal pokračovať v otcových stopách v kariére chirurga, ale vzbúril sa a našiel nový domov v New Yorku, štartujú spomienky. Počuje v nich chaos, výkriky, zmätené mesto v kŕčoch strachu… letí strojom času nazad kamsi do zúfalstva, o ktorom vie svoje. Musí fotografovať a nemôže pomôcť. Dobre pozná ten pocit. Zažil ho v Bosne, Rwande, Rumunsku, či po explózii kolumbijskej sopky Nevado del Ruiz v roku 1985 , keď k nemu naťahovala ruky Omayra Sanchez, trinásťročné dievča, zakliesnené pod zosunutými betónovými stenami. Chcel ju, potápajúcu sa v bahne, vytiahnuť, zachrániť… ale nešlo to. Posledné, čo mu zostávalo, bol fotoaparát: cvakol spúšťou. Tá fotka obletela svet.

A stala sa jeho víťazstvom i prekliatím.

Zostane pre vás stretnutie s dievčatkom zakliesneným v bahne čiernou morou?

Čierna mora je slabé slovo. Pochopte: keď som sa stretol s Omayrou, zrútili sa vo mne všetky hodnoty, ktoré som si dovtedy vybudoval, pretože som nebol schopný splniť svoju základnú mužskú úlohu – zachrániť ju. Tie scény mám a budem mať navždy pred sebou. Vidím, ako sa hŕstka miestnych zúfalo snaží uvolniť to dievča holými rukami z pasce: až po bradu je totiž uväznená v odpadovej vode s bedrami prepichnutými železnou tyčou a ťažké betónové steny jej mliaždia nohy. Bezmocnosť ma absolútne odrovnala.

Omayra bojovala o život neďaleko dediny Armero dva dni a tri noci. Prečo sa za ten čas nenašiel nik, kto by jej pomohol?

Našiel som ju zakliesnenú pod zatopenými troskami poschodového domu v sobotu ráno o pol siedmej a nehoda sa stala v stredu pol hodinu pred polnocou. Lenže po záchranných prácach ani stopy, nič, iba ticho, strašné ticho. Mohli ste počuť len ľudí volajúcich o pomoc. K niektorým sa nedalo dostať kvôli pohyblivého piesku. Keby ste sa po ňom pokúsili prejsť, stiahol by vás do seba, bol ako voda. A viete čo bolo najstrašnejšie? Politici, vládni činitelia, armáda a náboženskí vodcovia sa rozhodli, že nejestvuje nič, čo by mohli pre Omayru urobiť. Rozumiete? Rozhodli sa nechať ju zomrieť spolu s ďalšími 28-tisíc obeťami… A pritom preventívne a ochranné opatrenia, ktoré sa robia v tamojšej vulkanicky aktívnej oblasti dnes, mohli pomôcť aj vtedy. Odporná úradnícka nedbalosť a lajdáctvo.

Fotografovali ste ju tri hodiny pred smrťou. Akými slovami ste sa s ňou rozlúčili?

Necítil som potrebu sa s ňou lúčiť. Som neustále s ňou. Nikdy ju neopustím.

Philip Jones Griffiths tvrdí, že „…treba fotografovať všetko, musí však byť rozdiel medzi tým, čo fotografujete a tým, čo zverejňujete.“ Riešili ste v tomto zmysle uverejnenie pamätnej fotografie Omayry Sanchez ako dilemu?

Keď som fotil Omayru, boli tam aj iní kolegovia – fotografi, ktorí veľkodušne vzali moje filmy a poslali ich do parížskej pobočky Contact Press Images. Nevedel som, aké reportáže urobili iní, ani či bude situácia, s ktorou som sa stretol, relevantná vzhľadom k celkovému obrazu katastrofy. No aj tak som trval na tom, že ak by aj nejakú moju fotku vybrali, chcel som si byť istý, že sa objaví v správnom kontexte a s úctou k tomu malému dievčaťu. Obrázok Omayry je totiž jej darom, nie mojou fotkou. Keď ľudia, bez rozdielu národnosti, alebo pôvodu, vidia Omayru, rozzúria sa spravodlivým hnevom. Je dôležité, že ten obraz existuje a že Omayrina situácia prispieva k prevencii sopečných výbuchov a upozorňuje na tých, čo prežili. Pijeme ich kávu, obliekame si ich bavlnu, takže sme tiež zodpovední za to, čo sa jej stalo.

Dve Palestínčanky v rozstrieľanom libanonskom dome. Bezmocnosť v obrazovej skratke… Ste zástancom názoru, že jedinou fotografiou možno zachytiť podstatu?

Niekedy áno, niekedy nie. Francúzky režsér Jean-Luc Godard povedal: „hodnota fotografie závisí od toho, čo zachytáva“.Keď som začínal s fotožurnalizmom, tak som v apríli 1974, počas Karafiátovej revolúcie v Portugalsku, videl tú istú fotografiu s tankom na ceste v rôznych francúzskych novinách. Jedny noviny jej dali titulok: tank na ceste do Lisabonu. Iné napísali, že to je tank, ktorý sa vracia z Lisabonu. Aj keď to bola tá istá fotografia, každá mala úplne iný zmysel a celkom iný význam. V situácii, na ktorú sa pýtate, sa stalo niečo nezvyčajné. Bola to jedna z mojich prvých prác o ozbrojenom konflikte na severe Libanonu. Zložky podporujúce Sýriu vtedy útočili na Arafatove Palestínske jednotky. Nebolo to pekné, strely dopadali aj na oblasť obývanú civilistami. Odfotil som to, čo som videl, ale bol som mierne podozrievavý, pretože tie ženy pred fotoaparátom akoby pózovali. Time a aj iné časopisy tú fotku publikovali. Len nedávno, keď som si fotografiu takmer po tridsiatich rokoch pozeral pod vysokým rozlíšením, ocitol sa v rovnakej situácii ako fotograf v Antonioniho filme Zväčšenina. Pod stenou naľavo od staršej zo žien bol umierajúci muž, zasiahnutý strelou, ktorá práve zničila ich dom.

Podobných výjavov je na svete veľa a fotoreportéri ich zaznamenávajú. Ako svedectvo, ako apel, ako varovnie. Napriek tomu musia čeliť etickým otázkam, hľadať na ne odpovede, vysekať sa z labyrintu dotieravých pochybností. Vy ste sa to ako učili?

Veľmi mi pomohlo, keď som pracoval na príbehoch, ktoré boli z hľadiska výzvy progresívne. Starší kolegovia mi dali neoceniteľnú perspektívu, či už večer po práci, alebo keď sme spolupracovali priamo na mieste. Bolo potrebné vylepšiť si zdravý rozum, akúsi situačnú inteligenciu, pokoru, odhodlanie, vytrvalosť, dokonca aj schopnosť pracovať s ľuďmi a pochopiť, kde sa práve nachádzam. Musel som si vyvinúť politickú a sociálnu skúsenosť, rovnako ako chápanie dejín a veľkú presnosť pri zaznamenávaní faktov. Overovať všetko. Ak vám matka povie, že vás miluje, overte si to. Nepredpokladajte hneď, že je to pravda. Ak vám niekto povie nie, máte šťastie, lebo ste na správnej stope. Ak vám povie áno, mali by ste byť podozrievaví. Kým sa z človeka stane fotožurnalista, trvá to roky, aby sa naučil vidieť správne veci, byť oddaný príbehu a nie sláve.

Znásilnené obete v bosnianskej Srebrenici, genocída v Rwande… Zdá sa, že si vyberáte témy, ktoré by mal svet vidieť, aby nezabudol, ako vyzerá jeho odvrátená strana. Akou filozofiou sa vlastne riadite?

Keď som v roku 1994 fotografoval genocídu v Rwande, takmer som prišiel o rozum. Na jednej strane stodňová brutalita a vraždenie s takmer miliónom obetí Huttuov a Tutsiov a na druhej – prizerajúci sa svet so založenými rukami. Išiel ma trafiť šľak od bezmocnosti… Ak totiž pracujem na projektoch, ako je Srebrenica alebo Rwanda, žijem s ľuďmi, ktorých fotografujem. Nikdy ma neopúšťajú, neustále ich nosím v hlave. A ak som očitým svedkom toho, čo sa v deväťdesiatom štvrtom odohralo v Rwande, viním sám seba. Nemôžem uveriť, keď počujem prezidenta Clintona chladne vyhlásiť, že nie je nutné pomôcť Rwande ozbrojenými zložkami OSN a zastaviť vraždenie. A pritom bolo dosť dlho jasné, že sa tam schyľuje k nepokojom, ktoré môžu vyústiť do genocídy. Tá príšerná bezmocnosť krajiny ponechanej napospas, ma ako novinára veľmi rozrušila, okamžite som tam vycestoval, ale v konečnom dôsledku som si pripadal ako šašo. Posielal som odtiaľ správy a fotoreportáže, časopisy ich uverejňovali, ale nič sa nedialo. Francúzska armáda tam síce bola, ale starala sa len o siroty. Pozreli si niekoľko miest, odfotili sa so sirotami a pritom naokolo zúrilo vraždenie a masakry a oni neurobili nič, aby apokalypsu zastavili. Ak sa ma teda pýtate na filozofiu, ktorou sa riadim, musím povedať, že je to filozofia namierená proti takému svetu, v ktorom politici dokážu logicky zdôvodniť, prečo sa nedá zabrániť, aby sa milióny ľudí pozabíjali.

Nesie fotograf zodpovednosť za ľudí, ktorých fotografuje?

Pre mňa to platí absolútne. Ja ľudí fotografujem v istom kontexte a ak je moja fotka publikovaná v posunutom kontexte, mám pocit, že som tých ľudí zradil. Ako reportéra ma to veľmi frustruje, často si v takých situáciach hovorím: akoby médiá ani nejestvovali, je to všetko len o biznise. Príšerné, však? Uverejníte fotografiu z Rwandy – unavených, zlomených utečencov z pekla pouličných masakrov a čitatelia povedia: wow, toto je čosi nové a diskutujú o tom. O dva týždne sa však objaví ešte hrôzostrašnejšia fotka a tí istí čitatelia opäť žasnú: wow, wow… Pripadá im to celé iba ako sociálna udalosť v ďalekej krajine, rozptýlenie nad kávičkou, necítia spoluzodpovednosť za to, čo sa odohráva na fotografiách. To sú chvíle, keď rezignujem. Rozhodol som sa preto opustiť témy vojen, genocíd a vraždenia a pracovať na iných príbehoch, ale neviem, dokedy mi to vydrží. Cítim zodpovednosť…

Rumunské deti žijúce s AIDS ako dôkaz o tom, že obraz toho povie oveľa viac než text. Bolo ťažké dostať sa tak blízko k téme, ktorou sa žiadna krajina nechce chváliť?

Kvôli brutalite tejto choroby je veľmi ťažké tieto fotografie prijať, no je v nich príbeh pozoruhodnej osoby. Lekárka Rodica Matusiová z oddelenia virológie a infekčných chorôb v rumunskom meste Konstanca na tento problém upozornila kompetentných v Bukurešti v roku 1988. Povedali jej: Ani len nepomyslite na to, že by ste ešte niekedy spomenuli AIDS. Vrátila sa teda späť a rozhodla sa k situácii postaviť ako najlepšie vedela. Mnoho mesiacov statočne čelila v izolácii a bez liekov alebo medicínskych skúseností s touto chorobou nielen chorobe ale aj svojej vláde. Najskôr vycvičila svoje pomocníčky, potom robila jednoduché, ale efektívne lekárske rozhodnutia a spolu so svojím odhodlaným tímom bojovali o každé jedno dieťa. Počas 12 rokov sa starala o 1738 detí nakazených AIDS a každé z nich poznala po mene a vedela jeho anamnézu. Napriek tomu, že nemala lieky, alebo len veľmi málo, zachránila takmer 400 z nich. Ako tieto choré deti rástli, vzdelávala ich a hľadala im zamestnanie. Niektoré z nich sa dokonca oženili a vedú normálny život. Je to viac, ako by si bol kto z nich predstavil a to všetko vďaka dedinskej doktorke s dobrým srdcom. Moje fotografie pomáhali zvýšiť povedomie, no v tej dobe ich francúzski editori odmietali publikovať pod zámienkou, že príliš rozrušia čitateľov. Editor časopisu Life sa mesiace nevedel rozhodnúť, pretože sa bál… nahnevaných čitateľov. Kathleen Treatová nedávno natočila úspešný dokument „Po jeseni“ o práci doktorky Matusiovej, v ktorom použila niektoré moje fotografie. Je dôležité poznamenať, že Rumunsko má za sebou viditeľný pokrok a koncom deväťdesiatych rokov až začiatkom nového tisícročia sa z neho stala vedúca krajina v boji proti AIDS.

Nesie fotograf zodpovednosť za ľudí, ktorých fotografuje?

Pre mňa to platí absolútne. Ja ľudí fotografujem v istom kontexte a ak je moja fotka publikovaná v posunutom kontexte, mám pocit, že som tých ľudí zradil. Ako reportéra ma to veľmi frustruje, často si v takých situáciach hovorím: akoby médiá ani nejestvovali, je to všetko len o biznise. Príšerné, však? Uverejníte fotografiu z Rwandy – unavených, zlomených utečencov z pekla pouličných masakrov a čitatelia povedia: wow, toto je čosi nové a diskutujú o tom. O dva týždne sa však objaví ešte hrôzostrašnejšia fotka a tí istí čitatelia opäť žasnú: wow, wow… Pripadá im to celé iba ako sociálna udalosť v ďalekej krajine, rozptýlenie nad kávičkou, necítia spoluzodpovednosť za to, čo sa odohráva na fotografiách. To sú chvíle, keď rezignujem. Rozhodol som sa preto opustiť témy vojen, genocíd a vraždenia a pracovať na iných príbehoch, ale neviem, dokedy mi to vydrží. Cítim zodpovednosť…

V projekte Vražda v New Yorku ste zasa svedkom temnej atmosféry zločinu. Z fotografií sála napätie, dusno, čosi hrozivé neustále visí vo vzduchu. Vyberáte si v takej chvíli kompozície po racionálnej úvahe alebo spúšť stláčate v spontánnom inštinkte?

Keď som bol mladší, bol som posadnutý získať silnú fotografiu, ale dnes cítim, že ma to rozptyľuje od príbehu, a preto som viac motivovaný tým, čo vidím a čo som tam prišiel zachytiť. Väčšinou sa snažím, aby fotka povedala nejaký príbeh.

Bolo to vaše rozhodnutie študovať medicínu?

Otec bol chirurgom a mal predstavu, že ja budem ďalej rozvíjať túto tradíciu. Študoval som v Bordeaux štyri roky medicínu, aj ma to zaujímalo, ale napokon nebolo z toho nič. Nedokončil som štúdiá. Prečo? Hmm… Zlákal ma New York. Bol pre mňa Babylonskou vežou, kde žije množstvo rozmanitých etník a kde to kypí životom a príležitosťami. Neuveriteľné mesto. V sedemdesiatom šiestom som si preto zbalil kufre a nasledoval volanie nového sveta. Lákalo ma cestovanie, spoznávanie ľudí, ich príbehy a kdesi hlboko v krvi som cítil, že ak to urobím a odídem z rodičovského domu, stanem sa konečne sám sebou.

Ak sa teda Frank Fournier stal sám sebou?

Keď som pristál v Amerike, mal som iba dvesto dolárov, zopár fotografií a fotoaparát v kufri. A na papieriku niekoľko telefónnych čísiel. Dal mi ich kamarát z Francúzska so slovami: zavolaj tomu a tomu, on ma pozná a ty poznáš mňa a uvidíme, čo sa stane. Tak som zavolal prvému v zozname. Mohlo byť tak štyri hodiny popoludní a už o hodinku som u toho kamarátovho kamaráta sedel v štúdiu. Nerozumel mojej angličtine, bola príšerná… Ukázal som mu svoje fotky, zaujali ho, ale viac pozornosti venoval tomu, ako sa so mnou dorozumieť. Napokon to vzdal a rozhodol sa, že mi ukáže mesto. Potom navrhol, že ak sa do dvoch týždňov zlepším v angličtine, nechá si ma ako asistenta. Vravím vám: takto funguje New York, stal som sa súčasťou jeho príbehu.

Vaša kariéra je úzko spojená s Contact Press Images. Ako sa to všetko vlastne začalo?

Agentúru zakladal Robert Pledge s Davidom Burnettom v sedemdesiatych rokoch a ja, ako začínajúci fotograf v New Yorku, človek bez imigračných dokladov a zelenej karty, som poškuľoval, ako sa do nej dostať. Vzali ma ako editora v deň, keď som si vybavil doklady, ale bol som skôr taký poskok pre iných, pomáhal som s rozbehom začínajúcej agentúry. Obhliadal som exteriéry lokalít, kde sa malo fotografovať, vybavoval som fototermíny pre kolegov… Učil som sa za pochodu.

Bežní ľudia toho o práci v agentúre veľa nevedia. Myslia si, že sa tam pracuje ako v úli. Ako je to vlastne? Perezráte si s kolegami negatívy, diskutuje o nich?

Mnoho vecí dnes funguje inak ako kedysi: Fotoreportéri sú častokrát nezávislí vďaka možnostiam nových technológií, ale tiež to znamená, že sú izolovaní a závisia na ľuďoch, ktorých prioritou nie je vážnosť vášho projektu, ani integrita príbehu. Povedia vám, čo chcú a kedy to chcú, väčšinou hneď aby to mohli dať na svoju hlúpu webstránku a ešte pred tým ako vôbec začnete. Dnes nemáte čas na reportáž. Dnes od vás chcú veci, ktoré sedia formátu ich webstránky, alebo publikácie a kým majú čím zaplniť strany a zaujať čitateľov, príbeh im je ukradnutý. Dokonca aj noviny ako New York Times, ktoré dlho odolávali, sú ovplyvnené týmito sprostosťami.

Kde vás 11. septembra 2001 zastihla správa, že do severnej veže Svetového obchodného centra pätnásť minút pred deviatou vrazil Boeing 767 spoločnosti American Airlines?

V to ráno som sedel so svojím dvanásťročným synom v lanovke a odprevádzal ho do školy. Keď som sa vrátil domov na Roosevelt Island, mohlo byť tak 9.50, volal mi kolega Bob, že do dvojičiek narazilo lietadlo. Že sa jedná o letecké nešťastie. Schmatol som fotobrašňu a vyrazil… Vôbec som nepomyslel na teroristov, svetovú politiku a podobné veci. Vtedy na to ešte nebol dôvod.

Na akej téme ste práve vtedy pracovali?

Na fotografickom projekte o Newyorčanoch, o rôznych ľuďoch z mesta. Robil sme na tom viacerí takmer dva a pol roka, projekt bol už prakticky vyprofilovaný, pripravovali sme ho do tlače.

A odrazu práve týchto ľudí postretlo nešťastie, aké by ste si predtým nedokázali ani predstaviť. Teraz si téma našla vás….

Áno, ale najkomplikovanejšie bolo dostať sa k nej. Metro odstavili a autobusové linky na dolný Manhattan z bezpečnostných dôvodov nepremávali. Sadol som si preto na bicykel a vydal sa do centra.

Pedálujete Manhattanom a televízne kamery, ktoré sledujú požiar v horných poschodiach severnej veže zaznamenajú, ako k južnej veži prilieta Boeing 767 spoločnosti United Airlines. Videli ste druhý náraz na vlastné oči?

Nie, lebo cesta mi kvôli zápcham a chaosu na uliciach trvala takmer hodinu, takže keď som dorazil na miesto, rúcala sa práve južná veža Svetového obchodného centra. Nechápal som prečo, z centrály ma informovali iba o jednom leteckom nešťastí. A ja odrazu vidím, ako padá celkom iná veža… Snažil som sa zistiť, čo sa vlastne stalo. Bolo to zložité. Viete, pri každej udalosti je paradoxne najzložitejšie zistiť, čo sa deje vtedy, ak ste priamym svedkom katastrofy, ak ste priamo v nej. Hľadáte odpovede: kde nastal problém, kam sa mám postaviť, sú ohrození nejakí ľudia, neriskujem príliš? Rozhodol som sa, že najviac sa dozviem, ak budem nasledovať záchranárov a hasičov. Bola to pre všetkých obrovská trauma. V minulosti som sa mnohokrát ocitol v ťažkých situáciách, videl som vojny, sopky, zemetrasenia, dokonca aj hurikán, ale toto sa stalo len jeden blok od môjho doktora.

Útok všetkých prekvapil. Premýšľali ste o tom, kde sa stala chyba?

Amerika to neočakávala, samozrejme. Bolo to pre ňu ťažké, pretože sa arogantne domnievala, že má najlepšiu armádu, najlepšie tajné služby, najlepšie toto a najlepšie tamto. Sloboda, demokracia a bla bla bla. Všade sa takto cítili, veď viete. A kým z tohto tečú doláre, je to v poriadku, ale nikdy si neuvedomili, že v mnohých veciach ľuďom ubližujú a ak si to aj uvedomovali, tak ich to nezaujímalo, pretože ich zaujímali len peniaze. Takže 11. septembra si mysleli, že majú najlepší systém obrany, ale lietadlá vyštartovali z letiska v Bostone a teroristi sa tých lietadiel zmocnili.

David Surowiecki z agentúry Getty Images fotografoval ľudí, ktorí v zúfalstve vyskakovali z najvyšších poschodí dvojičiek iba preto, aby nezhoreli za živa. Mrazivý pohľad… Kde je vaša hranica, ktorú nie ste ako fotograf ochotný prekročiť?

Hoci fotograf pracuje často s intuíciou, je ťažké ju presne definovať, či špecifikovať. Hľadať tie správne momenty, čakať, striehnuť na vhodný okamih, dobre ho zakomponovať… Viete, netuším, či vôbec jestvuje taká hranica, na ktorú sa pýtate, pretože platí dôležité pravidlo: ocitli se sa na scéne, kde sa niečo deje a ste tam preto, aby ste dokumentovali. Tak ako David Surowiecki. Namieril fotoobjektív na ľudí skáčucich z okien. Vznikla veľmi kvalitná dokumentárna fotografia a je veľmi dôležité, že ju urobil. V takej chvíli si nemôžete povedať, ó nie, to nedfotím lebo je to strašné, tamto tiež neodfotím, lebo je to surové, takisto si nepoviete, že nebudete fotiť premiéra s jeho priateľkou, veď čo ak by sa nahneval… Rozumiete? Išiel predsa na verejnosť s priateľkou a fotograf má odrazu šancu to zachytiť, tak fotí. Je to jeho poslanie. Iste, k takýmto veciam treba pristupovať inteligentne a s veľkým citom, rešpektom. Ale je veľmi dôležité dokumentovať, pretože keď to raz pominie, tak je to už navždy preč. Čas nevrátite a boli by ste smiešni, keby ste lamentovali: ó, ja somár, mal som to predsa len odfotiť!

Ako fotoreportér sociálnych tém so štyrmi rokmi štúdia medicíny musíte byť v teréne vystavený azda ešte väčšiemu pokušeniu, než vaši fotografujúci kolegovia: v situáciách, kde sú umierajúci a ranení, by ste tým ľuďom podľa Hipokratovej prísahy mali pomôcť, podľa zasad fotožurnalizmu ich máte fotografovať. Čo cítite v tých vypätých chvíľach?

Nedokážem to riešiť inak, iba kompromisom: Najskôr sa snažím pomôcť, ak vidím, že pomôcť sa ešte dá. O to sa pokúšam v prvom rade. Ale uvedomujem si, že som v tej situácii ako fotograf a mojou prácou je fotiť, nie zachraňovať ľudí.

Kontroverzným aspektom teórie fotožurnalizmu je schopnosť či neschopnosť ovplyvňovať č meniť svet. Sú úplní optimisti a úplní pesimisti. Na ktorú stranu sa prikláňate?

Problémom je, že si o sebe fotožurnalisti často myslia, že sú misionármi. Nemali by nimi byť. Niekto odtiaľ musí priniesť fakty a príbeh. Bodka.

Ako na to prídete, či ste alebo nie ste vypočutý?

Netuším, ako je moja práca vnímaná a chápaná. Bolo by domýšľavé tvrdiť, že to viem. Ak sa ma ako mladého niekto spýtal, čo robím, zvykol som odpovedať, že produkujem odpad, pretože tam väčšinou staré časopisy končia. Bola to hlúpa odpoveď, no zmenil som ju až keď som si uvedomil silu fotografie. V Arizone som odfotil Footie, vyše 80 – ročnú pani, ktorá práve robila roznožku o stĺp autobusovej zastávky. Nikdy som tú fotku nepovažoval za výnimočnú, no ostatní si ju zamilovali. Tá fotografia inšpirovala založenie fanklubu v Japonsku, ktorý Footie každý rok navštevoval. Denne dostávala a odpovedala na desiatky listov s blahoželaniami, v ktorých sa jej pýtali, ako to dokázala. Môj známy pri cestách cez Sibír našiel novinový stánok, v ktorom zbierali drobné do plastového kelímku, na ktorom bola reklama na lieky proti artróze s mojou fotkou pani Footie z Arizony… Je veľmi náročné zmerať vplyv práce fotožurnalistu. Jediná fotka môže niekoho tak ovplyvniť, že mu zmení život, názor, konanie. Mal by som preto rešpektovať svoju prácu a pristupovať k nej veľmi vážne. Neustála premenlivosť ľudských vzťahov rozhoduje, či danú situáciu ustojíme, alebo nás uväzní a zabije. Nezáleží aký ste človek, ale ako sa rozhodnete. To je niečo, na čo s snažím myslieť, keď pracujem.