Fotografka Kata Sedlak: Deti sú pre mňa celoživotná téma

Z vonka to vyzerá, že fotografka Kata Sedlak má za sebou úspešný rok. Publikovala doma aj v zahraničí, získala ocenenia. Ale v súkromí prežívala svoje najťažšie obdobie.

Katu Sedlak som spoznala pred troma rokmi pri inom rozhovore. O jej tvorbe som veľa nevedela. V rámci rutinnej prípravy som ju začala študovať. Pristihla som sa absolútne vtiahnutá do tých krásne jednoduchých fotografií jednej rodiny, ktorú som ani nepoznala. Videohovor na trase Varšava – Piešťany som vypínala s príjemným pocitom a vzrušením novinára, ktorý práve získal kvalitný a najmä úprimný materiál. Rok na to sme sa už s Katou neoslovili inak ako „dieťa“ a „mama“. Kata je presne taká ako jej fotografie. Osobitá, no zároveň si človeka veľmi jednoducho získa.

V priebehu rokov sa Katina tvorba vyvíjala, zrela. Téma o rodine zostala. Deti o čosi vyrástli. Kata si prešla rozvodom, a tak z fotografií zmizol otec. Príbeh pokračuje ďalej. Ucelene ho vyrozpráva výstava 100% m2 pripravovaná v bratislavskom Stredoeurópskom dome fotografie.

Pri tejto príležitosti sme s Katou zapli videohovor Londýn – Piešťany – Bratislava a porozprávali sa o výstave a o osobnom živote. Do rozhovoru sa občas zapojil šéfredaktor MONO Tomáš Halász.

Kata neskrývala únavu fotografky plne zamestnanej blížiacou sa vernisážou, ale ani matky, ktorá je sama doma s troma deťmi. Rozhovor preto sprevádzali úsmevné zvukové kulisy a občasné vstupy najmladšieho Alana. Detsky bláznivá domácnosť. Presne taká, ako si ju cez fotografie predstavujeme.

Kata Sedlak.

Čo znamená názov výstavy 100% m2?

Sto metrov štvorcových je priestor, na ktorom sa odohráva dej, ktorý fotografie zachytávajú. Sto percent vyjadruje sto percent lásky medzi matkou a deťmi, lásky vloženej do tohto projektu.

V súlade s titulom bude celá výstava inštalovaná ako pôdorys, všetko bude matematické. Snažila som sa o neštandardný koncept, ktorý diváka okamžite vtiahne do deja. Netypické sú aj rozmery fotografií, ktoré majú od štyridsať centimetrov až po dva metre.

Prečo si sa rozhodla pre takéto rozmery?

Možno preto, že mám rada výtvarné umenie a dielo musí byť vo veľkom rozmere. Taktiež som si sama maľovala niektoré rámy, keďže som nenašla také, ktoré by mi dokonale sedeli.

Čo táto výstava v menej exaktnom zmysle slova znamená pre teba?

Ide o prierez najťažším obdobím, akým som si za posledné roky prešla. Séria vznikla počas náročného roka v mojom osobnom živote. Udalosti, napriek tomu, že neboli radostné, nás ale spojili na sto percent.

Tomáš: Z pohľadu tvojich fanúšikov sa však tento rok zdal byť veľmi úspešný. Publikovala si v prestížnom medzinárodnom fotografickom magazíne firmy Leica, Leica Fotografie Internacional, u nás na MONO, vyhrala si 3. miesto na Slovak Press Photo a podľa mňa by si sa umiestnila aj na Czech Press Photo, keby si poslala ;).

Čo sa fotky týka, áno. Od Slovak Press Photo to išlo ako na rýchlodráhe. Začali si ma viac všímať a to najmä v Česku. Publikovala som v LFI, zrazu bol o moju prácu veľký záujem. Všetko išlo rýchlo. Jeden známy mi ale poradil dobrú vec, a to prestať si všímať, kde všade sa o mne píše. Samozrejme, že sa teším, ale už si to tak nepripúšťam a nedovolím si do toho spadnúť. V priebehu uplynulého roka som veľa publikovala a výstavu som urobila aj preto, aby sa tieto menšie celky spojili a moje dielo bolo videné ucelene.

Cítiš to ako nový začiatok?

Áno, v podstate je to začiatok nášho nového života.

Čo bude ďalej?

Mám pocit, že si potrebujem na chvíľu oddýchnuť.

Tomáš: Takže táto výstava je možno na dlhší čas jedinečnou šancou vidieť tvoju tvorbu fyzicky?

Možno aj áno, možno si naozaj dám prestávku. Ide o zvláštny druh únavy, ako keď hudobník vydá album, dá si voľno, pretože nemôže ísť hneď ďalej.

Zriadila si si však nový ateliér.

Ide o taký zimný podnet, keďže momentálne veľmi nemôžem fotografovať vonku. Kým zima prejde, zriadila som si ateliér, aby som niečo robila, aby som sa v niečom zdokonalila. Snažím sa naučiť dobre fotiť portréty a nájsť sa aj v tejto sfére.

Ako fotograf ne-profesionál, samouk, prerazí až na stránky LFI či na stupienok laureátov Slovak press photo?

Je to cesta. Prešla som si cez rôzne portály, rôzne Fotografie dňa, PhotoVogue. Bez takýchto malých postupných úspechov by som nebola tam, kde teraz som. Potrebovala som sa utvrdiť v tom, že to, čo robím, je dobré a potrebovala som to ďalej cibriť. LFI bol cieľ.

Ani nie tak po profesijnej stránke, nadväzuje to na osobný život. V tažkých obdobiach si človek musí nájsť nejaký cieľ, po ktorom ide, aby si zamestnal hlavu aj niečím iným. Ja som si povedala, že sa raz chcem dostať do LFI.

Kúpila som si teda Leicu a po dvoch mesiacoch som poslala fotky na ich editorský server. Kladnú odpoveď som dostala hneď v ten deň a do týždňa bola moja fotografia Dvojičiek publikovaná. To ma veľmi motivovalo k práci, no zároveň, som sa na fotografovanie začala pozerať s väčšou zodpovednosťou.

Opustila som „cvakanie“ všetkého, čo som videla a cielene som sa snažila robiť len to najlepšie a nezapodievať sa vecami, ktoré mi prišli slabé. LFI bola moja osobná motivácia, aby som sa nevzdala a bola to dokonalá vec. Každý by si mal takéto ciele dávať a ukázať si, že sa nemusí vzdávať v ničom.

Prečo práve LFI?

Lebo Leica. Vždy som ju vnímala ikonicky, ako niečo nedosiahnuteľné, ale zároveň i dosiahnuteľné.

A Slovak press photo?

Mám radosť, že o moju tvorbu majú záujem ľudia z odboru a že som získala tretie miesto v kategórii Každodenný život. Veľmi ma ale potešila aj Cena diváka. Popravde som na ňu úplne zabudla a bola som veľmi prekvapená, keď mi jej udelenie oznámili.

Úprimne ma teší, že sa moje fotografie páčia aj obyčajným ľuďom a vedia ich osloviť, pretože v tejto dobe vie ľudí osloviť máločo. Najmä na Slovensku, kde kultúra nie je taká pestovaná a umeleckej fotografii sa neprikladá veľký význam.

Po Summer stories prišla na rad séria s názvom Chlapčenské leto, teraz vystavuješ pod titulom 100% m2. Je medzi týmito sériami rozdiel alebo plynú plynule?

Sú to také podsúbory jedného veľkého celku. Vždy to bude príbeh našej rodiny.

Vidíš tam svoj posun?

Veľmi veľký. Zmenil sa môj celkový prístup k fotke. Už necvakám všetko, už v tom mám jasno a nevraciam sa. Keď sa mi istá scenéria páči na päťdesiat percent, neodfotím ju. Musím vidieť, že fotografia je stopercentná a všetko, čo sa deje, je dokonalé.

Napriek tomu, že som v prístupe k fotografii vyzrela, stále nie som ten človek, ktorý často chodí na výstavy a po večeroch listuje vo fotografických knihách. Cielene nevyhľadávam práce iných, lebo si myslím, že by ma to mohlo ovplyvniť.

Podarilo sa napriek tomu niekomu preniknúť cez túto zábranu?

Mám veľmi málo obľúbených fotografov a väčšinou sa mi páčia veci, ktoré ja sama vôbec nefotím. Nepáči sa mi kopírovanie a slepé nasledovanie trendov, kedy sa stráca to, čo môže byť plnohodnotejšie.

Tiež mi pri prezeraní si kníh o dokumentárnej fotografii prekáža, že sa často na tie fotografie nemôžem ani pozerať. Mám pocit, že momentálne v dokumente panuje trend smrti, krvi, zla, negativity. Nie som s tým stotožnená, lebo o tom život nie je.

Pekné fotografie nájdeme v minulom storočí, vtedy bola fotografia o radosti, o normálnom bežnom každodennom živote, ktorý plynul aj napriek vojnám. Nemám tendenciu sledovať negatívne veci. Pre mňa je fotka život.

Tomáš: Ale existujú súčasní fotografi, či už svetoví alebo slovenskí, ktorí ťa oslovujú?

Momentálne ma úplne dostala výstava Miloty Havránkovej. Zodpovedne môžem povedať, že som za posledné roky nič lepšie na československej scéne nevidela. Táto výstava bola dokonalým celkom, všetko malo hlavu a pätu. Milota sa mi stala obrovským vzorom. Veľký talent je pre mňa aj Peter Dobiš a inšpiráciou, fotografickou i ľudskou, Jindřich Štreit.

Na prezentáciu svojej tvorby v značnej miere používaš sociálne siete. Myslíš, že ti pomohli a uľahčili tvoj postup?

Určite áno. Keďže som nechodila na žiadnu fotografickú školu, nemal o mne kto vedieť. Sociálne siete ma dostali vysoko.

Tomáš: Aj my sme sa spoznali cez Facebook. Oslovila si ma, začali sme sa rozprávať o fotografiách, o tvojej tvorbe a teraz, ani nie rok na to, s tebou robíme rozhovor na MONO.

To je pravda, vďaka sociálnym sieťam poznám aj vás, získala som veľa kontaktov. Je to skvelá vec na prezentovanie sa. Bez sociálnych sietí by som možno stále mala fotografie v počítači a nič by som s nimi nerobila.

Spomínam si, ako si mi pred troma rokmi povedala, že chceš ukázať iný pohľad na bežné veci. Držíš sa stále tejto filozofie?

Myslím si, že to stále v tých fotkách je. Sú v podstate úplne obyčajné, ukazujú bežný pekný každodenný život. Dokazujú, že aj fotografia zachytávajúca niečo, čo považujeme za obyčajné, vie zaujať. Ako kedysi. Kedysi ľudí zaujímali aj takéto fotografie, pretože fotka bola niečo nové. Teraz je už úplnou samozrejmosťou.

Jadrom týchto projektov sú tvoje tri deti, vnútorné vzťahy medzi nimi. Ide o štartovací bod, fotografickú školu matky – fotografky a prípravu pre ďalšie projekty alebo o nevyčerpateľnú celoživotnú, srdcovú tému?

Myslím, že to bude jedna veľká celoživotná téma, tá najdôležitejšia a najťažšia. Zdokumentovať celý vývoj mojich detí je výzvou aj pre mňa samotnú, ale už sa mi potvrdilo, že tento projekt má význam, a preto sa nevzdám.

Vízia je v tom, že nevieš, čo ťa čaká, čo sa za tie roky stane. Život ti môže pripraviť čokoľvek. Možno nastanú konflikty, možno sa pohádame. Podľa mňa ešte len príde obdobie, kedy to začne byť zaujímavé.

Predstavujem si, že keď najmladší Alan dosiahne hranicu dospelosti, vyberiem tie najlepšie fotografie a zvečním ich v podobe knihy alebo podobného výstupu a odovzdám im do života veľkú vec, ktorá hovorí: „Zvládli sme to. Chcem, aby ste to teraz zvládli aj vy s vašimi deťmi.“

Taktiež je pre mňa veľmi dôležité držať ich ako súrodencov spolu. Po tom, ako som o súrodenca prišla, vždy keď som si večer ľahla do postele, predstavovala som si, že tam niekto so mnou je, rozpráva sa so mnou a vravela som si, že keď budem mať deti, nedovolím, aby sa rozhádali.

Od malička im budem vštepovať to, že oni sú pre seba najdôležitejší a vždy, keď budú mať problém, majú jeden druhého.

Keď sa nad tým zamyslím, toto je možno aj cieľ môjho projektu, aby moje deti ostali celý život súdržné a keď sa možno niečo stane, a ja tu už nebudem, otvoria si tú moju knižku a zistia, že toto robila mama. Je to aj osobná výpoveď o tom, čo mi v živote chýbalo, o čo som prišla a čo chcem sama sebe vynahradiť.

V porovnaní s tým mi všetky ostatné projekty, do ktorých sa možno jednou nohou pustím, prídu veľmi slabé, lebo sa ma nedotýkajú osobne. Keď mám niečo robiť precítene, musí sa ma to dotýkať osobne.

Skype som opäť vypínala s pocitom vďačnosti. Presne ako pred troma rokmi. Rozprávať sa s osobou, ktorá je takto úprimná a srdečná, donúti aj mňa zamyslieť sa nad vlastnými vzťahmi a nad svojou rodinou, vzdialenou na míle. Donúti pozastaviť sa a reflektovať samých seba, tak ako to umelci vedia.

Príďte sa presvedčiť sami. Výstava Katy Sedlak 100% m² v Stredoeurópskom dome fotografie v Bratislave sa otvára už v stredu 27. januára.

Kata Sedlak (*1978)

Kata Sedlak (*1978)

pochádza z Piešťan. Pracovala ako grafická dizajnérka. Počas materskej dovolenky začala fotografiou zachytávať život svojej rodiny, čo vyústilo do foto projektu „Rodinné príbehy“. Je neustále fascinovaná vnútornou silou osobných vzťahov v rodine, rovnako aj v úzkych komunitách, ktoré dokáže zachytiť s plnou silou okamihu. Autorka si zámerne vyberá tematiku, v ktorej vie rýchlo rozpoznávať emócie. V obsahu prevláda práca so svetlom a intímnosťou vo forme, jasný rukopis porušujúci klasické dogmy. Web: katasedlak.com

Romana Juhásová

Romana Juhásová

Fotoeditorka

Fotoeditorka MONO.sk, novinárskej fotografii sa začala venovať počas štúdia žurnalistiky v Bratislave. Vzťah k fotografii a k písanému slovu v minulosti skĺbila ako novinárka pre fotografickú galériu. Pôsobila vo viacerých ľudskoprávnych mimovládnych organizáciách a v Kancelárii verejného ochrancu práv na Slovensku. Od roku 2015 žije v Londýne, kde pracuje na komunikačnom oddelení neziskovej organizácie zameranej na pomoc deťom a mládeži.

  • TEXT: Romana Juhásová, Tomáš Halász
  • EDITORKA: Nikola Bajánová
  • FOTO: Kata Sedlak
  • FOTOEDITORKA: Romana Juhásová