Našli sme najväčší športový nezmysel. Asi ste ho videli na olympiáde

Kĺzanie sa na umelom jazere a posúvanie gumy zahnutými tyčkami. Spúšťanie sa zamrznutým korytom či zametanie pred dvadsaťkilovými kameňmi. Tancovanie bez tancovania aj kombinácia poľovačky a zimného behania.

V čase, keď sa komentátori predháňajú v kritike Putinovho nápadu urobiť zimnú olympiádu v letovisku a celý národ miluje/nenávidí hokejistov podľa konkrétneho výsledku, sme sa rozhodli nájsť najčudnejší šport. Položili sme šiestim ľuďom otázku, ktorý šport je podľa nich najmenej zmysluplný.

Odpovedali nám Tomáš Ulej, Monika Kompaníková, Tomáš Hudák, Michal Trško, Bohumil Stejskal a Ján Záborský.

Tomáš Ulej: Nezmyselný šport? Hod hrachom o stenu

Ktorý šport je najnezmyselnejší? Úplne všetky, aspoň tak to bolo u nás, v obci Socovce na strednom Slovensku, v ktorej som vyrastal.

Predstava, že sa niekto namáha, hýbe, lopotí, snaží a pritom tým ani nezveľaďuje záhradu, ani nepripravuje kúrenie na zimu, vyvolávala odjakživa u dedinčanov pocit, že je to niečo pre znudených ľudí, ktorí už nevedia čo od roztopaše. Takzvaný „pánsky vrtoch”.

Na vrchole nepochopenia dedinou bolo posilňovanie, lebo kšeft, v ktorom makáte, ale vás neplatia, no platíte vy, by nezobral v dedine ani ten najhorší murár, poľnohospodár alebo strojár – ale dobre tak. Nezmyselným bolo napríklad aj bežať, keď vás nikto nenaháňa a nič ste neukradli.

Dedina ma od detstva učila, že neexistuje „zlá” práca (ani pásť kravy, ani kydať ich hnoj), existuje len práca zbytočná. Šport bola definitívne zbytočná práca.

Jedinú amnestiu mali hokej a futbal. Hokej preto, že sa hrá v zime, keď niet do čoho pichnúť a dal sa na jeho sledovanie využiť jeden z troch kanálov, Jedno-Dvojka-Markíza, ktorý sme chytali (navyše, presne ten, ktorý inak cez rok nikto nepozeral).

Futbal asi preto, že sa každý rok tradične konal zápas „dospelí-ženatí”, v ktorom išlo zámerne o to, aby si ľud mohol vypiť, zasmiať sa na cudzej kypťavosti a potom zjesť obecným úradom navarený guláš. Navyše, futbal, ak ste ho hrali za niekoho, bol okrem živelnej pohromy a choroby, jediným bohom akceptovaným dôvodom, prečo v nedeľu nebyť na omši.

Keď som si prvýkrát už asi ako dvadsiatnik z Bratislavy na dedinu doniesol bežecké tenisky, tričko a tie super ťeplošské bežecké gate (ktoré mi dodnes pripadajú mierne ženské, ale pochopil som, že ich najväčšia prednosť sa volá „nezaparené gule”), dedina moje pokusy o zveľadenie tela rázne odmietla a vysmiala: mašírujúc dedinou po mne brechali psy aj babky („pán boh ponáhľaj!”). Mama, keď som došiel domov a zadýchaný povedal: „Predstav si, zabehol som sedem kilometrov!” zas len vyľakane zalomila rukami: „Tomáško, Tomáško, neškoď si na zdraví!”

Aj po odsťahovaní do panskej Bratislavy sa do môjho pohľadu na šport chtiac-nechtiac miešala predstava dediny: smial som sa, prečo by mal byť jazdec športovcom, keď jazdí kôň alebo auto a trvalo veľmi dlho, kým som pochopil, prečo by medzi športy mali byť rátané šípky alebo šach, keď ľudia pri nich iba stoja či sedia.

Až neskôr som pochopil, že šport nie je ani tak o hýbaní sa, ako o odvekej ľudskej túžbe byť v niečom najlepší. Disciplínou v takto definovanom odvetví môže byť úplne čokoľvek: nielen naháňanie sa za loptou, ale pokojne aj čistenie ľadovej plochy metlou, bitka, padanie smerom dole alebo prehadzovanie panáčikov a ťukanie na budík, hlavne ak sa v nej dá vyhrať.

Definitívne som význam športu pochopil asi rok dozadu, keď som na YouTube uvidel držiteľa rekordu z Guinessovej knihy – v kategórii počet tlesknutí za minútu. Ten jeho pocit víťazstva, vedomosť, že je v niečom, hoci aj bizarnom a nepraktickom, naozaj najlepší – to je presne ten dôvod, prečo by sme za neužitočný nemali považovať žiaden šport a naopak, prijať pod krídla športu čo najviac odvetví ľudskej činností.

Pokojne dajme na olympiádu piruety s palacinkami na pekáči, hod oštiepkom do diaľky (vynález L+S), špáranie v nose – nech je každý v niečom dobrý!

Iba jedna jediná ľudská činnosť mi nepripadá hodná zápolenia – volá sa „dialóg ľudí, ktorí majú svoju pravdu” alebo aj ľudovo – hod hrachu o stenu. Aj v nej sa síce zápasí, aj majú po skončení všetci pocit, že sú najlepší. Akurát v skutočnosti prehrali už na začiatku. Toto jediné na olympiádu nedávajme, celkom mi stačí môj Facebook.

Tomáš Ulej, aforista, publicista a vedúci vývoja internetového kníhkupectva Martinus.sk

Monika Kompaníková: Stále tie isté frázy

Šport ako taký pravdepodobne nejaký zmysel má, lebo ak by to tak nebolo, prečo by to tí ľudia robili? To nie je moje presvedčenie, len logická úvaha, ktorá mi pomáha túto činnosť pochopiť.

Pravdepodobne aj ženská kulturistika aj rýchlostná cyklistika či štafetové sánkovanie má nejaký zmysel, veď sa kvôli tou budujú velodrómy, kosodrevinu valcujú snežné ratraky. Čo rozhodne zmysel nemá je rozprávanie o športe a správy plné osobných výpovedí športovcov a športových funkcionárov.

Mali sme šance, ale nevyužili sme ich, vraví poslucháčom sklamane reprezentant v športových správach, ráno o ôsmej. Nečakali sme že vyhráme, vraví iný reprezentant v správach o deviatej. V prvej polovici sme začali s chybami, priznáva sa reprezentantka o desiatej. Víťazstvo ma potešilo, prekvapuje iná reprezentantka v správach o jedenástej. Mali sme šance ale nevyužili sme ich, zhrnul kouč v správach o dvanástej. Pomýšľame na postup, odtajňuje tréner v športovom magazíne o pol jednej. Na reprezentáciu sa určite teším, vraví reprezentantka v správach o jednej. V správach o hodinu neskôr reprezentanti očakávajú dobrý výkon a výsledok, v správach o tretej iní reprezentanti hovoria to isté. Hostia hrali viac vzadu, domáci viac vpredu, popisuje komentátor zápas v správach o štvrtej. Mal som prvotnú myšlienku vystreliť a tak som vystrelil, prezrádza autor gólu v polhodinovom športovom magazíne o šiestej. Hostia hrali viac vpredu, domáci viac vzadu, vraví komentátor. Mali sme šance ale nevyužili sme ich. Ako včera, tak aj dnes, vo futbale, v hokeji, v hode kladivom aj v trojboji.

Víťazstvo ma potešilo. No koho by nepotešilo.

Stále dookola tie isté frázy, tie isté nezmyselné otázky, tie isté predvídateľné opakujúce sa odpovede. A pritom je tu toľko ľudí, ktorí by každý deň mohli priniesť nejakú hodnotnú a zaujímavú informáciu z vedy, kultúry, literatúry, divadla, histórie, keby na to zostal v mediálnom svete priestor.

Monika Kompaníková, spisovateľka

Tomáš Hudák: Zametať ľad na olympiáde by nemali športovci

Johnny McFarlane mohol byť skvelý hokejista. Rodák z Ontaria mal talent, postavu, že Michelangelo by sa hanbil za sochu Davida, keby ho poznal, a strelu, že podľa neho mohli kalibrovať winchestrovky. Napriek tomu o ňom na hokejových portáloch nie je ani čiarka. Zato v psychoanalýze jeho priezvisko poňalo viacero osobnostných porúch, ktoré popísal priam ukážkovo. Takmer všetky sa začínajú slovom curling.

„Otec do konca života veril, že raz to bude olympijský šport. A ja prvým, čo pre Kanadu vybojuje zlato,“ spomína vo svojej biografii Zametené snehom. Otec sa toho nedožil, Johnny ten deň považuje za najväčší omyl svetového športu. „Ak chcete vziať identitu mužovi, dajte mu v piatich rokoch do rúk metlu,“ spomínal so slzami v očiach u Oprah. Prenos museli prerušiť.

„Obuli nám niečo, čo sa podobalo na baletné cvičky a po ľade sa v tom nedalo chodiť. Rok som zabil len tým, aby som sa ako tak naučil nezdrbať sa hneď po vstupe na ľad,“ píše v liste z roku 1969 kamarátovi Gretzkému, s ktorým sa spoznal u logopéda.

„Nemôžte od osemročného dieťaťa bez akéhokoľvek oporného bodu chcieť, aby hodilo takmer 20-kilovú guľu!“ písal Raymond Cattell v posudku pre Mládežnícku curlingovú federáciu po tom, ako McFarlanea hospitalizovali so zlomenou kľúčnou kosťou a vybitými zubami v Drayton Valley Hospital.

„Zametaj! Kua, zametaj!!! Kričali po nás z tribún. Žiadne Go Canada Go! Takto som si fanúšikov nepredstavoval,“ povedal na prvom sedení u psychológa. Kým ostatným chlapcom viseli nad posteľami plagáty Gordieho Howea, Johnnyho izbe dominoval Rembrandtov málo známy olej A Girl with a Broom. Jeho spálenie v roku 1999 bolo kľúčom k jeho úspešnej liečbe.

The Skipper, ako ho prezývali kamaráti z tímu, pred ôsmimi rokmi neúspešne inicioval petíciu za zrušenie tohto športu.

Songom Curl ho vtedy podporil aj folkový spevák Jonathan Coulton. Pieseň si neskôr ako svoju olympijskú hymnu osvojil americký curlingový tím. McFarlane dnes žije v Alabame. Je vlastníkom patentu na elektrický vysávač lístia Skipper sweeper.

Tomáš Hudák, novinár a humorista

Michal Trško: Prečo by sme mali platiť profišportovcom?

Pravdepodobne akýkoľvek šport prináša radosť. Telo sa pohybuje, rozum premýšľa. Je to skvelé. Problém je, že najmä pre toho, kto športuje.

Nielen u nás je obrovské množstvo ľudí, ktorí sa strieľaním na bránku či prekonávaním osobných rekordov živia. Nechodia do práce, ale na tréningy, zápasy, preteky a turnaje.

Časť z nich má to šťastie, že ich šport je natoľko zaujímavý pre sponzorov, že bohatí ľudia im za ich výkony platia. Výnosy od divákov či televízii sú u nás zanedbateľné. Šťastných je tak niekoľko možno až tisícok futbalistov, pár stoviek hokejistov, hádzanárov, basketbalistov a ďalších. Okolo nich samozrejme aj množstvo trénerov, masérov, servismanov.

Potom sú tu športy, ktoré si sponzorov hľadajú ťažko. Obe skupiny však spája pocit, že by im za športovanie mal oveľa lepšie platiť štát – a to z našich daní. Ak mám nájsť najmenej zmysluplný šport, tak je to asi profesionálny šport vo všeobecnosti. Je príjemné pozerať ho v televízii, ale život to Slovensku zlepší len málo.

Športovcov, vedcov, lekárov ale i mamičky na materskej veľmi často spája veľký hnev na málo peňazí, ktoré od štátu dostávajú a na ktoré sa im my ostatní skladáme.

Vždy počuť, ako je to na západe, ako si žijú vo vyspelom svete a že to je u nás z roka na rok horšie. Počas prvého víkendu olympiády sa o tom v RTVS rozhovoril jeden z olympionikov. Zrejme mal pocit, ako to všetkým zodpovedným naložil. Športovci často mávajú pocit, že sa o nich niekto má starať. A keď sa nestará a oni mu to pekne vykričia, cítia sa lepšie.

No keď som ho počúval, nemal som chuť mu z tých mojich daní niečo dať. Ak chcete, dajte, sú vaše. Nič iné som nepočul, len dajte mi a ja sa budem sánkovať.

Keď vidím štrajkovať učiteľky, keď nemajú v základných školách telocvične a športové náradie a nové učebnice, keď nemá mladá rodina možnosť nájsť deťom škôlku alebo ak dôchodcovia žijú z tristo eur mesačne, nemám chuť platiť profesionálnych športovcov.

Že všetko rozkradnú politici? Tak zvoľme iných. Politici sú len obraz národa.

Profesionálny šport u nás do veľkej miery financujú mestá a obce. A politici sa potom s úspešnými športovcami radi ukazujú. A kde sú fanúšikovia, čo to celé platia?

Čo by bolo zlé na systéme, v ktorom by štátne, mestské či obecné dotácie dostávali len mládežnícke kluby a naozaj úzka skupina špičkových reprezentantov?

Možno to je radikálne, ale zdravé. Ak chce športovať dospelý človek, musí si zohnať peniaze sám.

Počul som argument, že ich potrebujeme, aby mali naše deti vzory a aby nám športovci robili reklamu vo svete. To predsa robia aj iné zamestnania a tých naozaj úspešných je len zopár. Dobrú reklamu vo svete nám predsa robia aj robotníci z Kie či Volkswagenu.

Ak sa nájdu jasné kritériá, pokojne úzky okruh športových reprezentantov podporme. A dajme im aj peniaze tých neúspešných.

Ale nech sa zostatok športovcov netvári, že im niečo vzali. Viac by si tie peniaze naozaj zaslúžili vedci, alebo aj tie materské škôlky. Vedcom sa občas podarí niečo veľmi, veľmi dôležité vyskúmať. Titul majster sveta napríklad v niektorej z nižších automobilových súťažiach je fajn, ale nejako nechápem, prečo ho máme financovať.

Ak športovci pochopia, že by mali byť vďačný za každé euro, ktoré dostanú, bude sa lepšie žiť všetkým.

„O šiestej ráno vstávam, o siedmej už makám, končím po obede. Až potom trénujem. Zlatý život profesionálneho futbalistu,“ povzdychol si nedávno v denníku Šport jeden prvoligový futbalista.

Kávičky, občas tréning. Hral na mládežníckych MS. Prekročil tridsiatku a čistí vzduchové filtre. A prečo by mala byť jeho dnešná práca menej hodnotná?

Pretože kopať do lopty je zábava. A ešte väčšia, ak vám za to niekto platí…

Michal Trško, editor SME.sk

Bohumil Stejskal: Sánkovanie naopak

Váhal som dlho, do poslednej chvíle. Nie je pre mňa ľahké nájsť nezmysluplné športové disciplíny, šport mám rád.

Vedel by som veľa rozprávať o zápasoch, na ktoré nemalo zmysel ísť sa pozrieť, prípadne si kvôli nim zapínať televízor a koledovať o tichú domácnosť. Rovnako by som dokázal podrobiť zdrvujúcej analýze programové rozhodnutia televíznych staníc, ochotných za šport vydávať šípky, pretláčanie rukami, wrestling alebo druhú slovenskú ligu v hokeji. V HD kvalite!

Nakoniec, tesne pred uzávierkou, som sa rozhodol. Najmenej zmysluplný šport je skeleton. Už len ten názov. Skeleton znamená po americky kostra, morbídny je podľa mňa celý.

Skeleton je sánkovanie naopak. Sánkovanie chápem. Snaha o čo najrýchlejšie zjazd točiacej sa ľadovej dráhy na zadku je cool. Najlepší nech sú bárs aj olympijskými víťazmi.

Sánky síce už nie sú drevené a za pár desiatok eur zo supermarketu, pretekári majú priliehavé kombinézy a nepriliehavé helmy, v ktorých občas vyzerajú ako pokusné králiky vesmírnych programov, ale aj tak. Chuti sánkovať sa podľahneme občas všetci, od detstva do neskorého veku.

Pri skeletone si pretekár ľahne na brucho a hlavou napred sa rúti dolu tou istou traťou, po ktorej sa smrti v ústrety vydávajú zúfalí bobisti Jamajky. Tí sa radšej nepozerajú, strčia hlavy medzi kokosy nohy a dúfajú, že ich to zabrzdí v cieli, kde trať končí hore kopcom.

Skeletonisti sa dívajú na nebezpečenstvo priamo. Nemajú inú možnosť, keby len žmurkli, zmeškali by 180-stupňovú zákrutu. Po nej by už nemalo význam otvárať oči, vystrašili by celý smútočný sprievod. Skeleton bol vymyslený, aby ho mohli zrušiť po prvom smrteľnom úraze v priamom prenose.

Na ten si ešte počkáme, ale určite sa ho dočkáme. Stačiť bude málo. Predmet, alebo všetečné zvieratko na ľadovej dráhe. Hocičo, do čoho bude môcť v rýchlosti vyše 120 kilometrov za hodinu pretekár s úsmevom (zamrznutým) naraziť tak, že sa následne stále sa usmievajúca hlava skotúľa do cieľa dávno za zvyškom tela a olympijským víťazom.

Ten deň sa každým novým ránom blíži, a najmä preto je skeleton najmenej zmysluplným športom všetkých čias. Niekto v ňom príde o život.

Bohumil Stejskal, takurcitee.sk

Ján Záborský: Pozrime sa na to ako ekonómovia

O mojom vzťahu k športu najlepšie svedčí fakt, že základné pravidlá futbalu mi vysvetlila až moja manželka.

To som už mal skoro tridsať. Ako správny ekonóm však nemám problém erudovane odpovedať na otázku z oblasti, o ktorej nemám ani šajnu: stačí dostatočné sebavedomie a odborne znejúca metodológia.

Ak si „zbytočný“ definujeme ako neefektívny, prípadne suboptimálny šport – vysoké náklady pri nízkych výnosoch – potom sú inštinktívne prvé na muške kolektívne športy. Napríklad, taký americký futbal: len štandardné družstvo potrebuje 45 členov, k tomu náhradníci a obslužný personál – na Slovensku by už spadali pod definíciu stredne veľkej firmy.

Lenže majú slušnú návratnosť: návštevnosť ide do desiatok tisíc, k tomu predaj predražených jedál a nápojov, televízne práva – nehovoriac o tom, že Madden NFL je každoročne najpredávanejšou počítačovou hrou s licenčnými poplatkami priamo pre federáciu. Takže americkému futbalu možno vyčítať tak maximálne zavádzajúci názov: nie je americký (kopíruje britské rugby) a nehrá sa nohami ani loptou. A trofej Superbowlu nemá tvar misy (a už vôbec nie je super). Skrátka, tadeto cesta nevedie.

Mimoriadne efektívnymi sa zdajú rýchle individuálne športy – taký Usain Bolt by vedel teoreticky za hodinu získať desiatky zlatých medailí. Návratnosť je tam potenciálne vysoká pri nízkych nákladoch – stačia tenisky (niekedy ani to nie) a štartovné. A keď sa nezadarí, stále ostáva celý deň napríklad na fušku na stavbe či upratovanie v bare.

Použitím negácie sa tak dá dôjsť k najzbytočnejšiemu športu: individuálne zápolenie, ktoré ale vyžaduje vysoké náklady v podobe vybavenia, ľudí a času. Núka sa formula 1, tá však dáva priestor pre priamych divákov, ktorí sú ochotní zaplatiť predražené pivo a hotdogy a preteky trvajú nanajvýš pár hodín.

Víťazná odpoveď poteší určite Paľa Sibylu: najzbytočnejšou je cyklistika. Na úspechu jedinca pracuje celý tím trénovaných športovcov. Kto nie je totálna špička, akoby ani nejestvoval. Každý dôležitý pretek (Tour, Giro, Vuelta) zaberie týždne času, takže neostáva priestor na inú, potenciálne lepšiu zárobkovú činnosť či účasť vo viacerých závodoch. Ekonóm by povedal, že cyklistika má vysoké náklady stratených príležitostí a malú možnosť diverzifikácie rizika. Sorry, cyklisti.

Ján Záborský, reportér Trendu