Nechaj mamu! Píše článok o tom, ako ťa nechcela

ZVONÍ mi telefón. Moja mama.

“Čo by si potrebovala?” pýta sa.

“Potrebovala by som nemať dieťa.”

“Mám po robote prísť a zobrať si malého na chvíľu?”

“Nie, ja by som potrebovala vrátiť sa v čase do tej chvíle, keď som sa rozhodla mať dieťa a zmeniť to.”

“V tom ti nepomôžem.”

Počkám doma na muža. Príde unavený z práce a ja frustrovaná z jedného z ťažších dní s bábätkom mu hovorím, že toto dieťa bola chyba. Že ja na to nemám. Že ďalšie už nechcem. Ak chce on, nech si nájde inú ženu. A nech si zoberú aj Matúšika, aby ho vychovávala lepšia mama. Lebo ja pre neho chcem to najlepšie.

Nechcela som vlastné deti. Netúžila som zažiť rast dieťaťa v sebe, nebola som zvedavá na to materinské puto, na pocit držať v náručí svoje dieťa. Necítim potrebu rozmnožovať svoje gény, zabezpečiť pokračovanie nášho rodu, zanechať tu po sebe niečo v podobe ďalšej generácie.

Neviem, čo je také výnimočné a ľudstvu prospešné na mojej osobe, že by som tomu mala predĺžiť životnosť. Nepopieram dôležitosť potreby rozmnožovať sa a prirodzenosť túžby po vlastných deťoch. Na druhej strane mi vždy bolo nejakým zvráteným spôsobom nepochopiteľné, prečo plodíme ďalšie deti, keď je toľko tých, ktoré sú samé a potrebujú rodinu. Nikdy som sa nebála pôrodu, nemala som strach z bolesti a tehotenstvo sa mi vždy zdalo nádherné. Ale zároveň som nemala vzťah k bábätkám a batoľatám. Až kým sa nenarodili malí ľudia mojim najbližším a mne.

“Však to všetko teraz dáva zmysel? Však je toto to najdôležitejšie?” počúvala som od kamarátky potom, ako sa mi narodil syn. “Neviem, mne to dávalo zmysel už predtým,” zvykla som odpovedať.

NEPOTREBOVALA som dieťa. Mala som veľmi zaujímavú prácu s minimom stereotypu a kolektív, do ktorého som cítila, že patrím. V manželstve sme si dopriali veľa slobody a času na vlastné záujmy alebo kamarátov. Vedela som, že dieťa to dokonale prekazí. A ďakovala som bohu za každý deň, že ženám dopraje zväčša deväť mesiacov na zžitie sa s nastávajúcim rodičovstvom.

Prvé týždne po Matúšovom narodení som presedela celé hodiny na gauči. Jedol akoby v kuse, s malými prestávkami na zdriemnutie. Hneď, ako som ho položila, zobudil sa. Najmä poobede som sa nemohla od neho pohnúť.

Na šetriči obrazovky sa mi premietali fotky z akcii, výletov, pracovných podujatí a ja som si hovorila, že môj život sa skončil. Všetko, čo ma bavilo, je preč a ja už navždy budem prikovaná ku gauču v našom dome na dedine.

Postupne som sa zžila s novou “pracovnou pozíciou” a našla si drobnosti, čo ma napĺňali. Ale z času na čas ma aj tak zneistili nové situácie, na ktoré som sa musela rýchlo adaptovať. Napríklad zmena režimu, keď malý vydržal v bdelom stave viac ako dve hodiny a ja som skončila všetky povinné jazdy: prebaliť, nakojiť, na bruško, ponosiť, zamávať hračkou pred tváričkou, pozrieť sa do zrkadla. Nevedela som, čo s ním ďalej.

KONEČNE to niekto povedal nahlas! To som si myslela, keď sa v britskom denníku Daily Mail objavil príbeh 57-ročnej matky, ktorá najviac v živote ľutuje, že mala deti.

Isabella Dutton potomkov nechcela. Ani po narodení detí si k nim nevytvorila materinské puto. Napriek tomu odmietla pomoc opatrovateliek a deti vychovávala sama. Mnohí nerozumeli jej postoju. Ona zase nechápala, že niekto túži po deťoch, ale pri najbližšej možnej príležitosti sa vráti do práce a opateru nechá na druhých. Isabella dala deťom takú starostlivosť, ktorú považuje za najsprávnejšiu. No verí, že bez nich by mala lepší život.

“Nie je to tak, že by som bola každý deň na deti rozčúlená. Skôr som sa cítila vyčerpaná konštantnou zodpovednosťou za ne. Malé deti vám bránia byť spontánnou – každá vychádzka je ako expedícia. Ak beriete svoje rodičovstvo vážne, uprednostňujete potreby vašich detí pred svojimi vlastnými. Mať deti znamená do nekonečna vydávať – emócie aj financie, s malým alebo žiadnym návratom. Rodičovstvo vnáša napätie do vášho manželstva. A vaša práca rodiča sa nikdy nekončí,“ vyjadrila sa Isabella pre noviny.

Nepoznám žiaden výskum, ktorý by to dokazoval. Ale som presvedčená, že príbehy podobné Isabellinmu by sme našli aj v generácii jej rovesníčok na Slovensku. V situácii, kde život je nalinkovaný a konformný, kde sa veci robia, lebo “sa to patrí”, lebo “tak to majú všetci”, je ťažké vyhnúť sa stereotypu. V spoločnosti, ktorá odmieta prijať akýkoľvek iný názor ako ten podporujúci tradičnú rodinu, je vyjadrenie, že nechcem deti alebo nemám vzťah k deťom, horšie ako priznať sa, že kradnem z obecného majetku. Dôsledok je ľútosť nad premárneným životom, výčitky typu “načo som si ťa bral/-a” a bezvýznamné “čo by bolo keby” snívanie.

Kamarátka Oľga mi raz povedala, že byť rodičom je taká nesebecká láska. Dávate všetko, ale dieťa vás cielene neodmeňuje. Plače, kričí, hnevá sa, vypľúva jedlo, odmieta bradavku, hryzie. Neocení, že ho kolíšete, aby zaspalo. Odmieta vami starostlivo vybrané, oprané a po nociach žehlené oblečenie. Usmeje sa, prejavuje náklonnosť a lásku, ale akoby to ani nebolo vo vzťahu k aktivitám, ktoré pre neho a s ním robíte. Ale vy to robíte aj tak. Nesebecky. Neočakávajúc ďakujem alebo “mama, mňam, mňam”.

Začínam si myslieť, že nesebecká láska rodičov je len ideál, ku ktorému by sme chceli dospieť. A ku ktorému sa však niekedy ani nesnažíme priblížiť.

Vytvorili sme deti, aby sme ich nechali ísť vlastnou cestou? Pripúšťame, že sa z dieťaťa môže stať hocikto? Alebo odmalička pracujeme na tom, aby náš syn alebo dcéra boli niekým? Koľko im dáme slobody na výber vierovyznania, ako vieme prijať ich rozdielne názory, koľko im hovoríme do výberu povolania, záujmov či partnera? Dokážeme akceptovať ich odlišný spôsob života? Čakáme od nich, že raz sa o nás postarajú?

“Vieš, teraz nepotrebujem deti, ale keď budem mať päťdesiat, chýbali by mi,” povedala úprimne Zuzana, keď ako 28-ročná čakala prvé dieťa. Dieťa chceme kvôli sebe, nie kvôli dieťaťu samotnému. Rozhodnutia mať aj nemať deti sú teda rovnako sebecké, len s rôznymi dôsledkami.

“MATÚŠ, NECHAJ teraz mamu! Píše článok o tom, ako ťa nechcela,” napadne mi pri písaní, no hneď, ešte v hlave túto vetu zamietnem. A poviem len: “No, no! Nechytaj počítač!”

Stoici hovoria, že ku všetkému pristupujeme, akoby to tu malo byť navždy a nevážime si chvíľkovú prítomnosť vecí a ľudí. Epiktetos nabádal rodičov, aby si každý večer, keď dávajú dieťa spať, uvedomili, že zajtra môže zomrieť.

Píšem tento článok a dozvedám sa, že kamarátkin syn spadol z vysokej terasy a vrtuľník ho odváža do nemocnice na CT hlavy. Objímem Matúša a hráme sa so zvieratkami. Opakuje zvuky a potom spolu zjeme jogurt. Už ho poznám, neviem si predstaviť, že by nebol. Nedá sa vrátiť späť, nedá sa ľutovať, že ho mám. Rozprávam sa so ženami o premárnenej minulosti a niektoré hovoria, že by sa tak skoro nevydali, mohli ešte stihnúť čo to predtým. Ale deti nie, deti neľutujú. Akoby sa to ani nedalo vysloviť.

Pre svojho syna chcem to najlepšie. Ako každá matka. Nesnažím sa byť perfektná, ale som aspoň dosť dobrá? Kričím, môj muž zatvára dvere na dvore, aby ma susedia nepočuli. Potom je mi to ľúto a chcela by som pre Matúša mamu, čo nekričí. Samú seba pokojnejšiu a trpezlivejšiu. Varím a on to nechce jesť, vzdám to a dám mu jogurt a pečivo, vyčítam si zlé stravovanie, zasa pokus o jedlo, čo by zjedol – niekedy to vyjde, inokedy nie, zasa to vzdám a zasa sa namotivujem. Chcela by som pre neho zásadovejšiu mamu. Osobnosť je vraj vytvorená v piatich rokoch života. Čo ak synovi už teraz nechtiac kazím celý život?

S POTEŠENÍM zisťujem, že materstvo prinieslo nečakané benefity. Zmenila som sa. Dospela som. Matúš vo mne objavil to najlepšie, ale aj to najhoršie. Poznám sa viac ako predtým a hľadám spôsoby, ako byť zdravšia a vyrovnanejšia. Finančná neistota spojená s rodičovskou dovolenkou vo mne aktivovala kreativitu. Matúšove veci, ktoré zaplnili naše neveľké úložné priestory, ma primäli k minimalizmu. Odchod z práce uvoľnil miesto pre témy, ktoré ma vždy zaujímali. Vrátila som sa k písaniu.

Pôrod a materstvo ma spojili s inými ženami. Vnímam ich silu, odhodlanie, čo sú schopné zvládnuť a prekonať. Obdivujem ich a zároveň im chcem pomáhať. Predtým som bola ako hluchá a slepá k potrebám matiek, dnes s radosťou zoberiem na ruky cudzie bábätko, lebo viem, ako veľmi si mamine ruky, chrbát aj myseľ oddýchnu.

Ak by som mohla vrátiť čas, navarila by som aspoň raz do mesiaca polievku mojej kamarátke Angličanke Lucy, kým tu žila s partnerom a dvoma deťmi. Aby vedela, aké to je mať “rodinu” na blízku. No poznám aj ženy, čo k týmto zisteniam dieťa nepotrebovali.

Gabika, tehotná prvorodička s prešvihnutým termínom, hovorí, že na rodičovstvo nie je psychicky pripravená. Vravíme jej, že musí bábätku povedať, že ho už čakajú a že všetko je nachystané. No vravieť, že všetko bude fajn, je zjednodušené a nereálne. Ja sa ani po roku neviem zmieriť s tým, že som mama, že ja som tá morálna autorita, ten človek, čo sa síce ešte stále bojí tmy, ale už má za úlohu vyháňať strašidlá spod postele.

“A to je možno paradox: som svedomitý a starostlivý rodič, ale ak by som nebola, možno by som cítila menšie rozhorčenie nad mojimi deťmi,” myslí si Isabella Dutton.

mirka-gucikovaJej príbeh ale aj moje vlastné materstvo ma priviedli k záveru, že prežívanie života naplno nesúvisí s tým, či mám alebo nemám dieťa. Robíme viac to, čo sa patrí ako to, čo sami chceme. Naozaj musíme v každej situácii uprednostňovať svoje deti pred svojimi potrebami?

Možno by sme všetci zažívali viac radosti, ak by sme hru na to, čo je správne, vymenili za to, čo nás teší. S deťmi, či bez nich.