November (za) nič nemôže

Ideály Novembra neboli naplenené. Všetko dopadlo úplne inak, ako sme si predstavovali.

Dvadsaťpäť rokov od Novembra ‘89 to počúvam stále častejšie, najčastejšie počas neskorej jesene. November sa dostáva do zvláštnej pozície vo vnímaní elít. Je to najvýraznejšia politická udalosť, ktorú zažili na vlastnej koži a pre časť z nich, vrchol ich pôsobenia v spoločenskom živote. Generácia, ktorá prežila väčšinu svojho života v spore so systémom a zažila eufóriu z toho, keď sa zmena podarí.

Moja generácia túto zmenu nezažila. Čerpal som z nej to najpozitívnejšie: slobodu študovať a cestovať po zahraničí, žiť bezstarostný život v slobodnej krajine -. Václav Havel je aj môj hrdina. Ale v mojom vnímaní nemá November iné miesto ako SNP alebo vznik Československa. Je to historická udalosť, o ktorej viem len sprostredkovane.

Vždy počas jesene túto časť roka akosi citlivejšie vnímam frustráciu generácie z roku ‘89 z toho, ako sa veci následne vyvíjali. Naposledy to spôsobil paradoxne zahraničný text Edwarda Lucasa v prílohe Fórum denníka SME.

Každá revolúcia si vytvára svoju mytológiu a veľké očakávania. No nie je tu žiadny Havel a za dvadsaťpäť rokov sme sa počúvajúc Viklického jazz nedopracovali do dokonalej post-materiálnej spoločnosti podľa predstáv autora. Keď sa však človek pozrie na tento prechod s odstupom a globálne, tak sa jedná o jednu z najrýchlejších a (v ČR) určite aj bezproblémových. Od komunistov do Schengenu za dvadsať rokov.

Iné interpretácie novembrových zmien, ako výsledku práce elitného disentu, nediskutujeme. Britský sociológ Saxonberg žijúci v Českej republike nachádza zdroje zmien v ekonomickej frustrácii robotníckych tried a ich nenaplnených očakávaniach, ktoré rozkolísali režim a umožnili jeho premenu. Herbert Kitschelt vidí hrdinov zmien v reformných komunistoch, ktorí umožnili nekrvavú transformáciu režimu.

V kontraste k tomuto nám poskytuje generácia ‘89 opakovanú a každoročnú frustráciu z nenaplnenia ideálov Novembra – pravdy a lásky.

Je naplnenie týchto ideálov vôbec možné, je ich obsahom niečo iné ako nekonkrétna predstava o transforumujúcom sa svete z perspektívy roku ‘89?

Napriek tomu, že subjektívne vnímam apel týchto hodnôt ako sveta, ktorý je lepší než ten, v ktorom žijeme, ich nenaplnenie prináša len automatickú frustráciu. Od interpretácie namosúrenej poštárky ako pozostatku komunizmu, po knihu esejí Petra Zajaca Krajina bez sna.

Skrz túto frustrovanú interpretáciu Novembra sa dostávame do jednostranného zovretia. November by nemal byť o nanútení jednej hodnotovej sady a jej symboloch, ale o slobodnej spoločnosti, ktorá bude vyznávať ich mnohorakosť.

Diskusia o Novembri (a slobode) ako by u nás stále ostala pri potrebách skupiny intelektuálov, ktorým chýba realizácia niektorých opatrení, estetických štandardov či dostatočného obdivu voči vybraným osobnostiam.

Diskusia o Novembri (a slobode) akoby u nás stále ostala pri potrebách skupiny intelektuálov, ktorým chýba realizácia niektorých opatrení, estetických štandardov či dostatočného obdivu voči vybraným osobnostiam. Alebo je to pripomenutie desiatok sporov, ktoré sa s revolučným bojom nutne spájajú a doznievajú dodnes.

Emancipačný proces občanov, ktorým pre mňa November bezpochyby je, sa zasekol na tejto úrovni, zjednodušene povedané, formálnych znakov straníckej demokracie. Iné spoločenské vzťahy neskúma. Pri takto nastavenom diskurze, niet divu, že minuloročná generačná diskusia tridsiatnikov pokračovala zväča v týchto frustrovaných šľapajách.

Témy ako ekonomický nerovnomerný rozvoj, gender a život menšín (od osád na východnom Slovensku po prístup k multikulturalizmu). Prečo by mal mať niekto vzťah k hodnotám Novembra, keď ich štandardná interpretácia je tak exkluzívna a týka sa väčšinou len formálnej demokracie?

Alebo prokovaktívne povedané – čo majú z Novembra slovenskí Rómovia alebo nízkokvalifikovaní zamestnanci?

Naozaj nejde o ficovsko-paškovský populizmus, ale práve neschopnosťou viesť túto diskusiu inak, ako jej označovaním za lacný materializmus.

Na zamyslenie stojí aj predstava toho, že krajina by mala vnímať a nasávať jednotnú interpretáciu dejinných zlomov – a žiť jeden sen. Do štátu si predsa neprojektujem svoje predstavy o ideálnom svete a morálnom kódexe, ktorý by mal vynucovať. Od štátu očakávam, že bude tolerovať rôznorodosť, ktorá sa bude len nevyhnutne zvyšovať a od spoločnosti to, že tento stav bude akceptovať.

Stalo sa už národnou tradíciou vykladať všetky veľké i banálne udalosti ako súčasť veľkých súbojov dobra a zla, v ktorých sme Slováci ako jednotlivci len pasívni pozorovatelia unášaní vplyvom veľkých síl mimo náš dosah.

Toto vnímanie je postavené na dvoch predpokladoch: prvým je, že všetko sa stane bez nás. Z vrchu. Samo, hodnoty sa zrazu stanú. A to, že naše očakávania nie sú naplené, je zlyhaním elít či politickej triedy. Najväčším okyptením našej slobody, ku ktorej sa práve skrz November hlásime, je to, ako sa vo všetkých zásadnejších momentoch uchyľujeme k pasivite a čudujeme sa, čo sa deje.

V rámci tejto pasivity potom redukujeme svet na dobrého a zlého aktéra – čiernu a bielu. Nič medzi tým. Dzurinda (vystupujúci v oboch rolách), Fico, Kiska. Politických aktérov absolutizujeme, redukujeme ich na súčasti jednoduchého príbehu a projektujeme do nich všetky očakávania a očakávame, že potom oni pre nás všetko spravia, či naopak pokazia.

Bez nás sa ale pravda a láska – (nech si pod tým už predstavujeme čokoľvek – ) nestanú.