Fotograf Robert Tappert: Priestor hraníc hovorí veľa o našom strachu a slobode

Ploty a hranice nemusia byť vždy len okolo záhrady a domu. A krajina tiež môže byť svedkom doby bez toho, aby niečo povedala. Zostali v nej stopy. Robert Tappert je typ fotografa – archivára, ktorý komplexne zachytáva svet okolo seba. A je potom na divákovi, aby ten svet uvidel.

Uplynul rok od kedy sme na MONO publikovali fotografickú sériu Roberta Tapperta. Sériu o poškodených dokladoch, ktoré za sebou zanechali ľudia utekajúci do Európy, ocenili okrem iného na Paris Photo Prize. Rok priniesol úspechy a zmeny. Robo vystavoval v Moskve, Paríži, New Yorku či v Prahe. Zanechal povolanie agentúrneho fotografa a funguje na voľnej nohe. Pre dravého lovcu aktualít zmarený sen, pre umelca, ktorý pedantne premysleným projektom a ich príprave venuje roky, tvorivá sloboda. Na svojom dlhodobom projekte Robo pracuje takmer tri roky. V rámci neho spracoval cyklus Ne-miesta, ktorý vystaví 6. októbra v Open Gallery v Bratislave.

Pri tejto príležitosti sme sa s Robom a so šéfredaktorom MONO Tomášom Halászom porozprávali na Skype. Netrvalo dlho, kým sa od presne nalinkovaných otázok upustilo. Na druhej strane monitora sa stretli dvaja nadšenci, polemizujúci nad miznúcimi hranicami medzi umeleckými formami, vznikajúcimi hranicami v spoločnosti či morálno-etickou hranicou v dokumentárnej fotografii. Vznikol hĺbkový rozhovor nielen o fotografii, ktorý čitateľovi možno predostrie viac otázok ako jednoduchých odpovedí.

Romana: Ľudia ťa poznajú hlavne ako fotografa Majdanu a série ID, v rámci ktorej si fotografoval poškodené pasové fotografie. Povedz o svojej práci viac.

Už  dva a pol roka sa zameriavam na fotografický cyklus o hraniciach, v ktorom sa zaoberám otázkou, akú úlohu zohrávajú v súčasnom globalizovanom svete hranice. O tom ako fotografovaná krajina dokáže hovoriť o našej slobode či našom strachu. Pokúšam sa túto tému spracovávať aj v dobovom kontexte, pretože to nie je tak dávno, keď sme ešte boli obklopení plotmi a o nových sa začalo diskutovať. Pri svojej práci nechcem hodnotiť, ani dávať konkrétne odpovede. Snažím sa pýtať.

Tomáš: Zaujímavá zhoda náhod, akou veľkou témou sa hranice v poslednej dobe stali, ty na nej pracuješ už viac ako dva roky. Ako ti prišla na rozum?

Je za tým príbeh. Mám veľmi rád podcasty, konkrétne historickú reláciu Příbehy 20. století, ktorá mapuje obdobie od roku 1939 po 90. roky. Dostali ma príbehy z 50. rokov o tom, ako sa ľudia pokúšali ujsť cez hranice. Raz som sa prechádzal po Kopčianskej ulici v Petržalke a zhodou okolností som v tej istej chvíli počúval príbeh muža, ktorý utekal cez hranicu. Uvedomil som si, že sa nachádzam na miestach, kde sa príbeh odohral. Predo mnou stál strom, na ktorom bol namaľovaný biely, modrý a červený pásik. Nič viac. Na mieste, ktoré v nie tak veľmi vzdialenej minulosti lemovali ostnaté drôty. Dostal som sa do priamej konfrontácie.

Tomáš: Raz si mi pri káve spomínal, že v tomto príbehu zohral úlohu aj tvoj obľúbený sociológ.

Áno, Zygmunt Bauman. Je pre mňa v tomto prípade jeden z kľúčových autorov, konkrétne jeho eseje o “tekutých časoch”, v ktorých uvažuje aj o hraniciach a o tom, čo v súčasnej dobe
predstavujú. Ako dokumentarista sa občas pokúšam reagovať aj na spoločenské dianie a sociológia je v takýchto prípadoch pre mňa do veľkej miery inšpiratívnym zdrojom.

Tomáš: To je zaujímavé. Zaužívaná predstava je taká, že fotograf má inšpiráciu výlučne z vizuálneho hľadiska a mnohých by nenapadlo, že práve sociológ a historický podcast budú začiatkom fotografického projektu.

Som presvedčený o tom, že ľudia, ktorí pracujú s médiom fotografie a snažia sa ísť hlbšie do témy, neberú inšpiráciu iba z vizuálneho hľadiska. Rešerš je pre nich prirodzenou súčasťou a štandardom.  V mojom prípade sa to na mňa pravdepodobne prenieslo aj z divadla, keďže inscenácii vždy
predchádzalo dlhé naštudovanie titulu, ktoré v sebe nieslo dobový, spoločenský
a filozofický kontext.  Možno v tom občas idem na hranu, pretože je pre mňa dôležité uchopiť podstatu z každej strany. Jednotlivý cyklus predchádza často podobným procesom ako v divadle.

V hlave mi momentálne zrejú dva projekty. V rámci príprav zapisujem siahodlhé
state a prípravy konzultujem. Vo fotografii som už prestal čakať na ten správny
moment. Potrebujem si upresniť tému, určiť východiská a následne v daných
konotáciách pracovať, preto pracujem na projektoch dlhodobo.

Tomáš: Tvoje fotografie z Majdanu boli vystavené v Slovenskom národnom divadle, v košickej Tabačke či na Pohode. Ide o pomerne statické portréty, nechcel si ukázať akčné zábery?

Na Majdane som prežil necelé tri mesiace. Mal som šťastie, že sa mi podarilo dostať k tým ľuďom tak blízko. Býval som v provizórnych stanoch a okupovaných budovách či priamo na barikádach. Nesmierne si vážim to, že ma tí ľudia k sebe prijali. Vo vypätých emocionálnych situáciách vznikajú silné priateľské väzby a dodnes som s mnohými priateľmi v kontakte. Niektorí, bohužiaľ, už nie sú medzi nami.

Samozrejme, že vznikli aj fotografie z hraničných vypätých situácií, dokonca som pár snímkov aj publikoval, ale v mojom finálnom výbere som sa ich rozhodol nepoužiť. Už som ich nedokázal vnímať ako fotografie anonymného davu. Na barikádach som si vytvoril provizórny ateliér a priamo počas bojov som ľudí portrétoval. Nešlo mi o to, zaznamenať udalosť samotnú, pretože nie som novinár. Portréty z ateliéru však nepovažujem za svoje najhodnotnejšie fotografie z Majdanu. Myslím, že každá fotka je dôležitá, ale tiež je dôležité, ako sa s ňou narába. V súčasnosti sa zobrazuje tragédia všade a ľudia sú toho plní. Už si na to aj zvykli a takáto fotografia pre mňa osobne stráca význam. To, že fotografia je len subjektívny výrez reality je fakt, o ktorom som vedel, ale na Majdane som to zažil na vlastnej koži. Vedľa seba tam koexistovali dva svety fotografov, dva pohľady. Išlo len o to, na ktorej strane barikády človek stál.

Tomáš: Ako sa dostane študent divadelnej réžie k fotografii?

Rozhodoval som sa medzi viacerými školami. Medzi divadelnou réžiou, fotografiou, psychológiou, či filozofiou v kombinácii s dejinami. Keď ma však najskôr prijali na VŠMU, povedal som si, že prihlášky na iné školy už posielať nebudem a môžem naďalej fotiť popri škole. Vždy som mal rád dokumentárnu fotografiu a pracoval som aj na vlastných projektoch. Nejakým spôsobom som si to idealizoval, bola to pre mňa taká romantická predstava človeka, ktorý chodí po krajine a zbiera príbehy ľudí. V tom čase som to považoval v niečom pravdivejšie ako divadlo. Divadlo je veľmi efemérne, uskutoční sa hoci i sto repríz, ale vždy príde deň, keď nastane derniéra a je koniec. Fotografia ostáva a môžem s ňou pracovať dlhodobejšie. Pri divadle som nikdy nebol spokojný, hercov a aj seba som strašným spôsobom ničil. Šiel som na hranice svojich možností, veľmi som to prežíval. Divadlo je jednoducho viazané na kolektív a výsledok som nikdy nemal úplne vo vlastných rukách. Imponuje mi, že fotografia je individuálnejšia. Divadlo mám ale dodnes veľmi rád a naďalej som s ním v kontakte ako divadelný fotograf.

Romana: Často krutá realita novinárskej fotografie a magický svet divadla. Ide to dokopy?

Úprimne, nepovažujem sa za novinárskeho fotografa. Keď som nastupoval do tlačovej agentúry, mnohí fotografi, ktorí poznajú moju tvorbu, boli prekvapení, že som sa na to dal. Tipovali, že tam nevydržím ani rok. Mali pravdu. Vnímam to ako obrovskú skúsenosť a som rád, že som si tým procesom prešiel. Radšej ako fotografie v médiách si prezerám knižné publikácie. Mám rád, keď je fotografia menej priama a vôbec nemusí obsahovať presnú informáciu.

V obľube mám Aleca Sotha, Joela Sternfielda alebo Marka Powera.  Z domácej tvorby Luciu Nimcovú, najmä jej projekt Unofficial, ktorý mi je blízky aj preto, že pochádzam z Humenného, v ktorom fotografie vznikli.

Romana: Vzťahuješ niektoré z vedomostí nadobudnutých počas štúdia divadelnej réžie aj na fotografiu?

Myslím, že tam je súvis. Dokonca svoje projekty často konzultujem aj s dramaturgmi a režisérmi.

Tomáš: Toto je zaujímavý novodobý fenomén. Kedysi boli jasne vytýčené hranice – maliar, sochár, fotograf. Dnes umelci využívajú rôzne médiá. Aj ty sám si pracoval s divadlom, fotografiou, objektmi. Ťažko o tebe povedať, že si fotograf, je to iba časť skladačky. Ako by si sa nazval?

Ja vnímam fotografiu v širšom kontexte, východiskom je pre mňa nápad, myšlienka. Napríklad v projekte o hraniciach nepracujem len s klasickou fotografiou, súčasťou sú napríklad aj printscreeny z Google Maps. Keď som nachádzal osobné veci utečencov, ako poškodené pasové fotografie, sonografické či röntgenové snímky, zobral som ich domov a uvažoval som nad rôznymi spôsobmi ich prezentácie, no nakoniec som ich prefotografoval. Vo svojej práci sa nebránim presahom, ale iba dovtedy, kým mi to dáva zmysel.

Romana: Novinársky príťažlivé udalosti si zobrazil inak ako väčšina reportérov. Bez krvi, zúfalstva. Veríš, že aj takáto fotografia môže mať rovnakú silu ako šokujúce snímky kolegov?

Žijeme v dobe silnej občianskej fotožurnalistiky, kedy má takmer každý smartphone. Internet je zahltený kvalitnými novinárskymi fotografiami. Svet sa od čias Vietnamu, keď ešte takáto fotografia mala vplyv na spoločenské dianie, radikálne zmenil. Je rýchlejší, vojnové konflikty môžeme sledovať online a na sociálnych sieťach. Som presvedčený, že v tomto smere sa musíme pokúsiť hľadať nový vizuálny jazyk.

Tomáš: Mnohí fotoreportéri práve toto tvojmu projektu ID vyčítali. Vraj to nie je fotožurnalistika.

Keď som pracoval na projekte ID, vôbec som neuvažoval nad tým, či ide o fotožurnalistiku, dokumentáru alebo portrétnu fotografiu. Jednoducho som to iba robil…

Článok ID – Roztrhaná identita utečenca

Tomáš: Tento týždeň otváraš výstavu. Ako bude vyzerať?

V podvedomí už máme tie masové obrazy a scény spojené s utečeneckou krízou. Preto sme sa sa s kurátorkou Michaelou Paštekovou rozhodli vybrať sa veľmi subtílnou cestou a výstavu postaviť na opustených krajinách, ktorými utečenci do Európy prechádzajú.

Neukazujeme žiadne portréty anonymného davu či emocionálne vypäté situácie. Čo sa týka výberu fotografií, s Miškou sme už od začiatku zhodli na tom, že sa chceme vyhnúť akejkoľvek popisnosti. Našim plánom pri formovaní výstavy bolo nachádzať skryté vzťahy a súvislosti medzi jednotlivými fotografiami. Možno sme niekedy na úkor toho obetovali vizuálne pútavejšie fotografie a vybrali menej estetizujúce kúsky. Hráme sa s rôznymi formátmi, sú tam zaujímavé odkazy a kľúče, ktoré sa, myslím, dajú prečítať. Formáty fotografií sme koncipovali na konkrétny galerijný priestor.

Romana: Úvodná fotografia zelenej krajiny na prvý pohľad veľa nevypovedá. Je to zámer?

Táto fotografia je v rámci výstavy kľúčová. Bude vystavená v skoro dvojmetrovej zväčšenine. V takom rozmere je viditeľné, že  krajinou prechádzajú ľudia. V menšom formáte sa javia len ako nepatrné bodky. Divák sa musí k niektorým veciam dopátrať sám. Nie sú jednoducho predostrené. Nemám rád, keď je na fotografii všetko na prvý pohľad evidentné a divák je iba prijímateľ.

Tomáš: Ako sa rodil tento koncept? Ako prebiehal proces od veľkého množstva materiálu až k výstave?

K tejto téme som sa dostal náhodou pri fotografovaní plota na srbsko-maďarskej hranici. Denne som popri ňom prechádzal aj desiatky kilometrov, postupne som začal objavovať krajinu poznačenú davom, nachádzal som križovatky v lesoch, učil som sa rozumieť jazyku toho priestoru, objavoval značenie trás provizórnými značkami, nachádzal osobné veci. Fascinovalo ma odhaľovanie toho priestoru a nevidená masovosť v ňom.

Akoby sa tam zastavil čas, okolo plota nefunguje predtým ani potom, zastalo to kdesi v strede– stlačením uzávierky. Vidíme, že tadiaľ prešlo množstvo ľudí a čakáme prechod ďalších.

Pôvodne som plánoval použiť v cykle o hraniciach iba niektoré fotografie. Práce som však ukázal Miške a zhodli sme sa na tom, že tento materiál je vlastne samostatne stojaci cyklus, z ktorého spravíme výstavu. Dodnes som jej za to vďačný, pretože ten sľub bol pre mňa zaväzujúci a mnohé z fotografií by, pravdepodobne, skončili v šuflíku, keďže by som ich v projekte o hraniciach v takom množstve nepoužil.

Tomáš: Ako sa cítiš ako autor pred výstavou?

Úprimne, užívam si to, je to uzavretie jednej kapitoly. Organizovanie výstavy pre mňa znamená dotiahnutie vecí do finálnej podoby. Keďže si život komplikujem fotením na film, mám pomerne viac práce s prípravou fotiek do tlače, ale naozaj sa teším, a to stále viac. Pri každej jednej fotografii mám pocit, že jej prítomnosť na výstave má význam.

Tomáš: Naši čitatelia ťa poznajú hlavne vďaka sérii ID ocenenej na Slovak Press Photo, taktiež v Čechách, Paríži a Moskve. Bude aj táto séria súčasťou výstavy?

Rozhodol som sa vystaviť zopár fotografií zo série ID, avšak v rámci výstavy nehrajú kľúčovú rolu. Sú prezentované v inom kontexte. Popravde tak, ako som si vždy predstavoval.

Romana: Myslíš, že téma utečeneckej krízy u ľudí na Slovensku stále rezonuje a pritiahne pozornosť?

Myslím si, že táto téma je stále aktuálna a ešte dlho bude. Avšak, táto výstava nie je primárne postavená na téme utečeneckej krízy. Je to do veľkej miery aj krajinárska fotografia a utečencov reflektujeme kdesi na pozadí. Vidíme iba opustené kulisy bez más. Krajiny v sebe v danom spoločenskom kontexte  nesú akýsi dramatický náboj. Napríklad fotografia vyšliapanej cesty v tráve vo mne vzhľadom na nedávne udalosti vzbudzuje rešpekt, ako keď prídeš na miesto tragédie alebo miesto činu.

Romana: Čo bude s vystavovanými fotografiami po ukončení výstavy? Chystáš iný výstup?

Z Bratislavy výstava putuje do Srbska.

Romana: A kam sa posunieš ty?

Pre radosť som začal fotiť dostihy. Nefotím však kone a závody, ale celý ten mikrosvet okolo. Zdá sa mi taký gogoľovský, tragikomický. Zameral som sa hlavne na lokálne dostihy v menších mestách a obciach, kde sú stále považované za akúsi spoločenskú udalosť a ukazovateľ určitého statusu. Tento súbor je pre mňa najosobnejší. Je predovšetkým o ľuďoch, ich túžbach a snoch dostať sa na vyššiu spoločenskú priečku.

Romana: Našiel si počas uplynulých dvoch rokov odpoveď na otázku, ktorú si kladieš – akú rolu zohrávajú v súčasnom globalizovanom svete hranice?

Uistil som sa v tom, že nemožno mať pocit bezpečia a zároveň aj absolútny pocit slobody, že jedno automaticky vytláča druhé. Ľudia sú čoraz viac ochotní sa pre pocit bezpečia postupne vzdávať svojej slobody.  Čo ma však znepokojuje je to, že si to všimli isté politické prúdy, ktoré na tom stavajú svoju kampaň. Plot na srbsko-maďarskej hranici alebo ten náš, ktorý pred voľbami vyrástol na pár dní, je toho živým príkladom.

Ploty vznikajú v hlave, sú len zhmotnením nášho strachu. Občas mám pocit, že sme zabudli na fakt, že každý plot má dve strany a to, čo je z jednej strany vnútri, je z druhej strany tam vonku.

Mám v pláne v projekte o hraniciach pokračovať, pretože som presvedčený, že tie opustené, vyľudnené krajiny na fotografiách hovoria predovšetkým o nás. O človeku.

Prídite si Robove fotografie pozrieť na vlastné oči. Výstava Ne-miesta v Open Gallery sa otvára
6. októbra a potrvá do 2. novembra. Odkaz na FB udalosť.