Strach? Utekáme a bojíme sa

Ten výťah zažil už aj lepšie časy. Stúpa na dvanáste poschodie, až úplne nahor. Maličký priestor sa trasie a vydáva zvláštne zvuky, do podlahy sa už pustila hrdza. Ak chcete písať o rôznych podobách strachu, toto je výborné miesto, ako môže celý príbeh začať.

Začať však môžeme aj hocikde inde. Nemusí to byť práve dom seniorov, ktorého zariadenia by potrebovali opravu. Stačí ktorýkoľvek byt, ktorékoľvek pracovisko, stačí si urobiť rýchly prieskum.

Je ľahké nájsť si extrémne prípady, napríklad ľudí, ktorí sa boja opustiť svoj byt alebo desaťkrát predtým skontrolujú, či vypli plyn. Ale ten každodenný strach sa prejavuje inak. A ľudia sa zvyčajne aj inak boja – pričom slovo „strach“ by možno nikdy nepoužili. Svojím spôsobom však pôjde vždy o nejaký druh úteku: opustenie roztraseného výťahu, ktorý vás napokon vyvezie do pozitívneho sveta zapálených tancujúcich dôchodcov. Odloženie záväzkov, na ktoré ešte nie je čas. Alebo naopak, pomáhanie takým, bez ktorých by ste nemuseli prežiť.

Toto sú rôzne podoby strachu, úzkostí či fóbií, aj keď to nemusí byť žiadne veľké “bátie sa” či panika. A toto je príbeh rôznych strachov i toho, ako u človeka fungujú.

O strachu nehovorí, do vzťahu sa nechystá

Laura má dvadsaťsedem a jej mama sa rozviedla. Otec príliš pil a matka, Laura aj s dvomi sestrami bývali obeťami jeho nálad. Mama si už nikdy nikoho nehľadala, ostalo to aj Laure.

“Môj jediný vzťah trval deväť mesiacov, a to keď som mala 21 rokov,” hovorí Laura. S priateľom sa rozišla potom, čo odišla do Británie. “Zhoršovalo sa to a nebola cesta späť,” hovorí usmievavá vysoká bruneta.

Dnes žije a pracuje v Londýne, no pochádza z východného Slovenska. Už dlho nemala priateľa, so vzťahmi nemá veľké skúsenosti. A do žiadneho sa práve nehrnie. “Aj keď by sa v živote veľa zmenilo, k lepšiemu,” myslí si. “Vzťah však nie je to podstatné.”

Svojim spôsobom sa bojí.

Marek má tridsaťtri. Pracuje ako predavač v bratislavskom kníhkupectve, vo voľnom čase vyrába fujary. Podobne ako množstvo ďalších obyvateľov miest žije aj po tridsiatke v podnájme. Má priateľku a podobne ako množstvo tridsiatnikov si pochvaľuje takúto slobodu.

A vlastne sa tiež bojí.

Marek aj Laura sú rôzni, no spoločné majú to, že nie sú ochotní vstúpiť do vážnejších záväzkov. Majú obavy, aj keď slovo strach by možno nikdy nepoužili.

“Prípadnej zmeny sa nebojím, ani toho, že to nevyjde,” presviedča skôr samú seba Laura. “Občas si myslím, že možno niektorí ľudia nemajú byť vo vzťahu.”

Laura sa možno vyhýba záväzku, Marek zase jeho ukotveniu na nejakom mieste. A nie sú ani zďaleka sami. Stačí si urobiť rýchly výlet po okolí: už z autorov tohto textu, čo sú v princípe viac dvadsiatnici než tridsiatnici, býva so svojim partnerom skôr menšina. Nevraviac o obave z nejakých formálnych zväzkov.

Ak by sme chceli ale dôveryhodnejšiu vzorku: so svojimi rodičmi podľa Štatistického úradu žije na Slovensku takmer 250-tisíc obyvateľov, ktorí majú nad tridsať (1 874 527 osôb nad tridsať žije v domácnosti v manželskom páre).

Zároveň platí, že len za posledných dvadsať rokov sa zvýšil priemerný vek, v ktorom mladí uzatvárajú manželstvo o šesť až sedem rokov. Ak ste priemerný muž, ženiť by ste sa dnes mali v priemere v tridsiatich dvoch, ženy sa vydávajú zhruba o tri roky skôr.

Tento priemerný vek predtým desaťročia kolísal zhruba okolo rovnakých hodnôt, no po osamostatnení Slovenska začal v prípade mužov aj žien každoročne narastať. Miestami až o pol roka každý rok.

Potiaľto tvrdé dáta. Znamená to, že sa naozaj viac bojíme a bojíme sa najmä záväzkov? A keď už sme pri tom, čo to vlastne sú tie slová “báť sa”?

Čo je to ten strach?

Búši srdce, zvýši sa tlak

Podobné príbehy zvyčajne začínajú v pravekých jaskyniach a na dávnych lesostepiach. Tie argumenty sú totiž vcelku banálne: za desaťtisíce rokov sa toho vraj až tak veľa nezmenilo a biológia je v princípe – teda až na pár detailov – stále rovnaká.

Strach vtedy a rovnako aj dnes spôsobuje stres, presnejšie, rôzne stresory, faktory, ktoré sú príčinou stresu. Naše telo na tieto podnety odpovedá a takouto odpoveďou organizmu na ohrozenie, ktoré v danom momente môže, ale aj nemusí byť reálne či konkrétne, je nasledujúca kaskáda biologických procesov.

Znie to učene, ale predstavte si to takto: potia sa vám ruky, ste nepokojný, búši vám srdce, zakoktávate sa, chce sa vám opustiť miestnosť a ukryť sa, najlepšie niekde v kúte.

Je pritom v princípe jedno, či sa spoza vysokej trávy vynára nebezpečný predátor alebo by ste mali prísť o niečo zo svojho pohodlia alebo súkromia. Či sa bojíte straty práce, straty svojich blízkych, alebo blesku, ktorý práve zapálil neďaleký strom. Kľúčové je, že sa necíti pohodlne. V tele sa o zvyšok postará biochémia.

“Organizmus v podstate nerozlišuje, či ide o strach fyzický alebo mentálny, ale o dĺžku toho pocitu, kedy sa človek bojí,” hovorí molekulárny biológ Peter Celec.

Telo vtedy zareaguje automaticky. Pri odpovedi na akýkoľvek stres sa aktivujú špecifické nervové zakončenia alebo nervy a vyplavujú sa hormóny. Ak potrebujete konať rýchlo, je to stresový hormón noradrenalín, chemická látka, ktorá sa šíri z nadobličiek. Ak sa však jedná o dlhodobé ohrozenie či úzkosti, do krvi sa dostáva kortizol.

V prvom prípade sa vám rozbúši srdce, zvýši sa krvný tlak, viac krvi dostanú tie časti tela, ktoré nás pripravia na boj alebo útek. Nachystajú sa svaly, lepšie sa prekrví srdce, rozšíria sa koronárne artérie. A to všetko na úkor tých častí, ktoré počas ohrozenia až tak nevyhnutne nepotrebujeme – napríklad čriev.

To na prvý pohľad vyzerá dobre, lenže aj telo musí zaplatiť za takúto zvýšenú aktivitu niektorých svojich častí.

Ak by to napríklad trvalo dlho, dochádza k zmenám. Organizmus prechádza od takzvanej akútnej odpovedi na iné formy. Výsledkom bude chronická odpoveď na stres, čiže neustále zvýšený krvný tlak. Akoby sa telo pripravovalo na boj, ktorý jestvuje nonstop, aj keď k nemu nikdy nedôjde.

Následky môžu byť fatálne: infarkt či mŕtvica, a nielen v prípade, keď sa bojíme na smrť. Ale pokojne aj vtedy ak sa vážne obávame o svojich blízkych.

“Nerozlišuje sa, či to je strach z muchy, medveďa či tmy,” zdôrazňuje Celec. “Podstatné je, či je to dlhodobý strach, napríklad strach zo sklamania. Potom je efekt chronický a môže mať dlhodobé následky na zdravie.”

Sedieť doma a riešiť minulosť

V spoločenskej sále petržalského Domova tretieho veku to nevyzerá na žiaden stres. Seniori z tanečného súboru Orchidea nacvičujú choreografiu na blížiace sa vystúpenie. Krútia sa a zdvíhajú ruky, presúvajú sa a ukláňajú, opatrne vytvárajú predpísané formácie. A niektorí z nich majú cez osemdesiat.

Nemusíte sa však rozprávať dlho a aj ich obavy sa začínajú vynárať, podobne ako dôvody, prečo sa niektorí z nich rozhodli žiť v domove. Zaznieva strach zo samoty, strach z prepadnutia, obava, aby nezostali na krku svojim blízkym, aby už nikoho neobťažovali v čase, keď sa o seba nezvládnu postarať.

K tomu sa pridáva takzvaný spomienkový optimizmus, keď sa kedysi jednoducho žilo lepšie, alebo aspoň bezpečnejšie. Keď bývali šoféri na prechodoch pre chodcov ohľaduplnejší, keď sa človek mohol večer vybrať sám po ulici, keď bol svet bezpečnejší.

No vždy sa napokon vrátia k tomu základnému: strachu, aby napokon nezostali úplne sami.

“Aj keď som bola fyzicky i psychicky v poriadku, potrebovala som si veci zariadiť tak, aby som nezostala sama v prípade krízovej situácie,” opakuje sa podobný motív, ktorý vysvetľuje, prečo si niektorí z nich vybrali radšej špecializovaný domov pre seniorov.

Obava zo samoty, zo situácie keď človek okolo seba nebude mať nikoho, býva tým najčastejším motívom. Riešenie je totiž relatívne jednoduché – obklopiť sa ľuďmi, ktorí, ak už nič iné, poslúžia ako príležitostná kontrola.

“Veľa zo starších sedí doma, rozoberajú svoju minulosť, boja sa budúcnosti, boja sa každého dňa,” uzatvárajú seniorky.

Štatistický úradu tvrdí, že takýchto jednočlenných domácnosti bolo pred dvomi rokmi takmer 140-tisíc. Podľa sčítania obyvateľstva pritom hovoríme len o skupine seniorov nad 75 rokov.

Je to veľmi podobné situácii, ktorú opisovali o desaťročia mladší ľudia. Akurát pointa bola protiklad: kým mladí sa boja viazať, seniori už mávajú iba strach, aby náhodou nezostali úplne bez záväzkov. Kým mladí sa chcú ukrývať do súkromia, seniori sa boja, že stratia kontakt s okolitým svetom.

“Mám takú hypotézu, podľa ktorej potrebujeme druhých ľudí na zníženie pocitu neistoty,” vysvetľuje psychologička Elena Tomková. “Sme spoločenské živočíchy, nie osamelí predátori. Potrebujeme podporu, keď sa v našom živote dejú nejaké zmeny.”

S tým v princípe súhlasí aj psychiater Jozef Hašto. A zdôrazňuje, že už samotný strach zo samoty môže byť rizikovým faktorom pre zdravie. Zároveň však platí, že v jednotlivých prípadoch to môže fungovať inak.

“Zase človek, ktorý žije sám, sa nemusí cítiť osamotený, ak má dostatok kontaktov,” hovorí Hašto. “Je to subjektívny fenomén.”

Povedzme, taká naša Laura, ktorá je v princípe spokojná. A myslí si, že ľudia naokolo dnes vlastne všetko iba zbytočne komplikujú. Najmä vzťahy.

Tisíce pacientov ročne

Keď sa opýtate Národného centra zdravotníckych informácií, ako sú na tom Slováci s “bátím sa”, najskôr žiadnu odpoveď nedostanete. Presnejšie, nedostanete žiadnu konkrétnu odpoveď.

A tak sa ponoríte do odborných tabuliek a začnete ich prechádzať od diagnózy k diagnóze. Pretože zdravotnícki štatisti sledujú iba psychiatrické ambulancie a v nich evidované diagnózy v systéme. A zisťujú ich napríklad tak, že im nahlasujú počty hospitalizovaných pacientov v nemocniciach a v špecializovaných zariadeniach.

Čo, samozrejme, ani zďaleka neznamená, že sú to všetci ľudia s ťažkosťami. A už vôbec, že problémy nemusia byť rádovo väčšie.

No len minulý rok hospitalizovali v rôznych zariadeniach viac ako dvestopäťdesiat pacientov, pričom žien bolo takmer dvakrát toľko ako mužov. A najčastejším problémom bola takzvaná organická úzkostná porucha, akýsi všeobecný stav úzkosti, často sprevádzaný panikou.

Stovky sú relatívne malé čísla. Ale ak sa do štatistík ponoríte hlbšie, pod hospitalizovanými jednotlivcami sa vám vynorí celá pyramída: tisíce ambulantných prípadov, v ktorých znovu prevažujú ženy. Sú to dokonca tisíce nových diagnóz ročne, najmä neurotické a stresom podmienené poruchy.

Len vo vekovej skupina 20 až 24 rokov to bolo za minulý rok 1067 prvý raz diagnostikovaných mužov a 1135 diagnostikovaných žien. Trebárs v skupine 35- až 39-ročných bol pomer 1008 na 1590 nových diagnóz v prípade neurotických, stresom podmienených a somatoformných porúch.

A ešte aj u osemdesiatnikov lekári hovoria o dvoch stovkách problémov, ktoré sa u pacientov objavili prvý raz – alebo sa s nimi prvý raz v živote priznali. Nevraviac o ťažkostiach detí, trebárs už do štyroch rokov.

Problémom podobných štatistík však je, že takmer nič nehovoria. Vďaka ním sa totiž nedozviete, či sa situácia zhoršuje – už iba preto, že dôvodom môže byť lepšia diagnostika. Alebo menšia obava ľudí ísť za odborníkom. Či móda: diagnóza môže byť napokon zaujímavá.

“My máme isté vrodené dispozície,” zdôrazňuje Jozef Hašto. “No niekedy môžu byť prestrelené a človek môže celé svoje fungovanie zúžiť na problém, ako sa vyhnúť prehnanej strachovej situácii.”

Trebárs tak, že sa človek vedome vyhýba rôznym záväzkom – pričom sám pred sebou rozpráva o slobode. Alebo naopak, sa takýmito záväzkami obklopí – a znovu rozpráva, ak už nie o slobode, tak aspoň o tom, ako nezostať niekomu na krku.

Strach sa prejavuje rôzne

Laura je stále sama. Jej staršia sestra sa zasnúbila len po štyroch mesiacoch známosti a vraj sa ľúbia. Marek sám nie je, no zároveň stále rozpráva o slobode robiť veci, ktoré má rád. A bojí sa, že túto slobodu stratí, pretože partnerstvo vraj stále viac znamená predstavu niekoho vlastniť.

Tanečnice z Orchidey docvičia choreografiu, ešte raz si zopakujú najzložitejšie kroky a dohodnú sa, že pred vystúpením sa ešte naposledy stretnú. Pobalia si svoje veci, tie ktoré nebývajú v domove pre seniorov sa oblečú a hrkotajúcim výťahom sa spustia nadol.

Posledný raz zažartujú nad obavami, počkajú sa a v skupinke odchádzajú. Lebo človek sa menej bojí, keď nezostane sám.

Bojíme sa a bojíme sa všetci, pričom sa to prejavuje rôzne. A často sa bojíme protikladných vecí a tieto veci sa menia s vekom. Máme dvadsať a bojíme sa záväzkov. A keď máme osemdesiat, bojíme sa, že nám už žiadne nezostanú.

Možno nemáme strach z lietania a pavúkov, z unikajúceho plynu a iných ľudí, malých aj veľkých priestorov, zeleniny a mäsa, keď sa nepanikárime zo skúšok a zlyhaní, neutekáme pred dravcami, no aj tak sa každý deň bojíme.

ROZHOVOR: Psychiater Hašto: Človek funguje pod svoje možnosti
GALÉRIA: Sú slobodní, ale nie osamelí