Prekliati reportéri: Sme vojačky. Dámy na vojne neprežijú

– Žili sme v zemi ako krty. Ale aj tie diery sme si skrášľovali drobnosťami. Jarnou vetvičkou, ktorá nás potešila. Rozmýšľame, veď zajtra môžeme padnúť. A pamätáme si, pamätáme. Jednému dievčaťu poslali z domu vlnené šaty. Závideli sme jej, hoci vlastné šaty sa nesmeli nosiť. A staršina, teda chlap, ju hreší: „Mali ti radšej poslať plachtu, zišla by sa viac.“ Plachty sme nemali, podušiek nebolo. Na čečine, na slame sme spali. A ja som mala schované náušničky, v noci si ich dám a spím s nimi…

Keď ma prvý raz omráčilo, nič som nepočula, stratila som reč. Zaumienila som si, že ak už neprehovorím, tak sa hodím pod vlak. Dobre som spievala, ale zrazu som stratila reč. No vrátila sa mi.

Od radosti som si dala náušničky. Prichádzam do služby, radostne kričím:

„Súdruh nadporučík, dozorná tá a tá, hlásim…“

„A toto je čo?“

„Ako čo!“

„Odchod!“

„Prečo?“

„Okamžite schováš tú parádu! Čo si to za vojaka!“

Ten nadporučík bol veľmi pekný. Všetky naše dievčatá sa doňho zaľúbili. Hovoril nám, že sa od nás nič iné nežiada, len aby sme boli vojačkami, iba vojačkami. Boli sme na vojne. Ale my sme chceli byť aj pekné. Celú vojnu som sa strachovala o nohy, že mi ich zmrzačia. Mala som pekné nohy. Chlapi sú iní aj v tomto. Pre nich to nebolo až také dôležité, dokonca aj keď prídu o nohu. Muž je aj tak hrdina. Ženích! Keď sa žena stane invalidkou, jej osud je tým väčšmi poznačený. Ženský osud…

– Po celú vojnu som bola presvedčená, že sa podľa možností musím stále usmievať, že žena má žiariť. Jeden starý profesor nás pred odchodom na front poučoval: „Každému ranenému musíte hovoriť, že ho milujete. Vaša láska je najúčinnejší liek. Láska uzdravuje, dáva silu prežiť.“ Ranený leží, plače od veľkej bolesti a ja mu hovorím:

„Vydrž, môj milý, môj drahý!“

„Sestrička, máš ma rada?“ (Všetky nás, mladučké, oslovovali sestričkami.)

„Pravdaže ťa mám rada. Len sa mi rýchlo uzdrav!“

Ranení sa mohli urážať, nadávať, ale my nikdy. Za jedno hrubé slovo nás trestali, aj do basy sme šli.

Ťažko… Samozrejme, žene je na vojne ťažko… Keď sú naokolo samí chlapi, nepríjemné je dokonca štverať sa v sukni na auto. Zdravotnícke autá sú vysoké. A štverať sa musíme.

– Našli pre nás vozne. Nákladné… Je nás dvanásť, ostatní sú chlapi. Prejdeme desať až pätnásť kilometrov, a vlak stojí. Desať či pätnásť kilometrov. A zasa stojíme na slepej koľaji. Ani vody, ani toalety… Rozumiete?

Vojaci kladú oheň na zastávke, vytriasajú vši, sušia sa. A my? Utiahneme sa niekde nabok, vyzliekame sa. Mala som pletený sveter, každý milimetrík zavšivavený. Pozriem sa naň, je mi na zvracanie. Vši sú rôzne: detské, šatové, lonové… Ja som mala všetky… Čo robiť? Spolu s chlapmi predsa nebudem škvariť vši. Hanbím sa. Odhadzujem sveter a zostávam iba v bielizni. Na ktorejsi stanici mi neznáma žena priniesla blúzku a staré topánky.

Dlho sme sa viezli, potom sme šli ešte dlho pešo. Mrzlo. Idem a stále sa pozerám do zrkadielka. Neomŕzam? Podvečer cítim, že mi stuhli líca. Bola som hlúpa. Niekde som počula, že omrznutá tvár zbelie. A ja som červená. Myslím si, keby som vždy bola takáto červená. A na druhý deň som očernela.

– Bolo nás veľa pekných dievčat… Šli sme do kúpeľa, kde bolo aj holičstvo. Tak sme sa opičili jedna po druhej, farbili si obočie.

Veliteľ nám vstúpil do svedomia: „Bojovať ste prišli či za zábavou?“ Celú noc sme plakali, stierali si farbičku. Ráno každej z nás opakoval: „Potrebujem vojakov, nie dámy. Dámy na vojne neprežijú.“ Bol veľmi prísny. Pred vojnou bol učiteľom matematiky…

– Nebolo ľahké urobiť z nás vojačky… Nebolo to jednoduché…

Poobliekali sme si uniformy. Staršina zavelí nástup:

„Vyrovnať!“

Vyrovnali sme špičky, ale stojíme akoby v úzadí, lebo čižmy sú všetky štyridsiatky, jedenaštyridsiatky. A staršina kričí:

„Špičky, špičky!“

A ešte:

„Štvrtá vojačka, hrudník trochu vtiahnuť!“

Pravdaže, nie je spokojný, hnevá sa.

„Čo ste si povkladali do vreciek na blúzach?“

Smejeme sa.

„Nijaký smiech!“ kričí staršina.

Učil nás presne a správne salutovať, všetko – od stoličiek po plagáty – sme museli zdraviť. Natrápil sa s nami.

V akomsi meste sme pochodovali do kúpeľa. Muži do mužského, ženy do ženského. V kúpeli miestne ženy vreštia, odvracajú sa: „Vojaci sú tu!“ Na prvý pohľad vojak ako vojak, či chlapci, či dievčatá, všetci sme dohola ostrihaní a v uniformách. K ženskej toalete dokonca prišiel milicionár. Hovoríme mu:

„Kam teda máme ísť?“

On sa rozkričal:

„Veď sú to dievčatá!“

„Aké dievčatá, vojaci!“

– Pamätám si cestu… Cestu… Vpred, vzad…

Prišli sme na Druhý bieloruský front, chceli nás nechať v divízii, ste ženy, hovoria, predsa vás nepustíme do prvej línie. Nesúhlasíme, sme ostreľovačky, tak nás pošlite, kam patríme. Potom nám hovoria: „Pošleme vás k jednému pluku, je tam výborný veliteľ, stará sa o dievčatá.“ Velitelia boli všelijakí. Tak nám povedali.

Plukovník nás privítal vľúdne: „Dievčatá, prišli ste bojovať, tak bojujte, na iné nemyslite! Naokolo sú samí chlapi, žien niet. No, ako vám vysvetliť takú vec. Je vojna, dievčatá…“ Plukovník chápal, že sme ešte deti. Prvý letecký nálet. Sadla som si a rukami zakryla hlavu, potom som si pomyslela, že aj rúk je škoda. Nebola som ešte pripravená na smrť.

Pamätám si, ako v Nemecku… Ach, je to smiešne! V jednom nemeckom mestečku sme nocovali v obývanom zámku. Veľa izieb, veľké sály. Aké len sály! V skriniach plno parádneho šatstva. Nuž, dievčatá, každá si vyberá šaty. Mne sa zapáčili jedny také žlté a ešte nevýslovne krásny dlhý ľahký župan. Kožušinka. Musíme ísť spať, hrozne sme ustali. Poobliekame si šaty, políhame si. Brali sme si to, čo sa nám páčilo, a ihneď sme zaspali. Ja som si ľahla v šatách a županom som sa prikryla.

Raz si v klobučníckej dielni každá z nás vybrala klobúk, a aby sme v nich pobudli aspoň chvíľu, celú noc sme spali posediačky. Ráno sme vstali, ešte raz sme sa na seba pozreli v zrkadle, znovu sme si natiahli svoje blúzy, nohavice. Nič sme si nevzali. Lyžica za sáru, nič viac.