Ukrajinská policajtka: Vlastný národ nás túžil zabiť, velitelia nás predali

Jedným z neslávnych symbolov ukrajinskej revolúcie sa stala špeciálna policajná jednotka s názvom Berkut. Ako jej príslušníci plnili rozkazy nadriadených či ako si kompenzovali brutalitu davu, videli milióny ľudí na televíznych obrazovkách.

No pohľad zvnútra, očami jednej z príslušníčok Berkuta, sa do médií dostal málokedy. “Oni verili, že sú predstaviteľmi vlasti, hrdými príslušníkmi národa. A zrazu ich vlastný národ túžil zabiť,” hovorí v rozhovore Tatiana Ňešeret, ktorej úlohou bolo poskytovať elitným policajtom psychologickú pomoc.

Čo sa tam podľa vás dialo?

V realite išlo o úmyselnú provokáciu. Tí ľudia bola lúza, videla som ich celkom zblízka. Problém milície je, že to nedokázali včas a účinne zverejniť. Dávno sme veliteľov žiadali, aby našim chlapcom dali na prilby kamery, aby bolo možné zblízka vidieť skutočnosť. Odmietli to. A potom sa na verejnosť náhodou dostali úplne zlé zábery, ktoré si jeden z našich ľudí nakrútil na mobilný telefón. Ponižovali na nich nahého muža. Bolo to hlúpe, ale nebol to celý obraz situácie.

Aký bol teda, vašimi očami, celý obraz?

Stávalo sa tam množstvo iných príbehov, ktoré nikdy nikto v televízii neuvidí. Nášho človeka napadol muž v maske a zaútočil naňho pálkou. V okamihu, keď ho začal kolega pacifikovať, strhol si útočník masku a kričal o pomoc: „Ja mám deti! Som študent! Nebite ma!“ Už vtedy boli dobre vyzbrojení, hádzali po nás dlažobné kocky a mlátili nás pálkami. Mali plynové masky, prilby a pyrotechniku. Vieš, keď na psa vytiahneš palicu, pohryzie ťa.

Psy ale boli na oboch stranách. Aj na nich niekto vytiahol palicu.

V nedeľu 30. novembra ráno ma znovu poslali do služby a pridelili ma ku skupine prvého sledu. Najsilnejší oddiel Berkutu. Bol už pripravený rozkaz rozohnať tlupy tých, ktorí bili a napádali nevinných. Keby ľudia nevyšli v ten deň v takom obrovskom počte do ulíc, dokázal by Berkut spacifikovať platených provokatérov, vyšetriť ich skutky a nastoliť poriadok. Už na druhý deň bol tento rozkaz nesplniteľný.

Prečo?

Lebo sa fakticky začala pouličná vojna. Náhle sme sa stali úhlavným verejným nepriateľom a to bol pre mňa úplný šok. Stála som v blízkosti mestských policajtov, keď som uvidela nad hlavami demonštrantov obrovskú šibenicu. Niesli ju smerom k nám a na nej sa hojdal príslušník Berkutu. Vydesilo ma to. No keď prišli bližšie, trochu som sa upokojila. Bola to bábka. Ani to však neveštilo nič dobré. Dav ryčal od nadšenia, rýchlo sa blížil a vyhrážali sa nám smrťou.

Kde bol v tom čase Berkut?

Pri banke stáli neozbrojení vojaci. Ľudia sa ma pýtali, prečo ich tam postavili neozbrojených. Práve preto, lebo nikto nečakal, že dav napadne mužov bez zbraní, ktorí sa nedokážu brániť. Aj Berkut, ktorý sa nachádzal oveľa ďalej, mal iba štíty. V ten deň nemali ani len obušky. Zhruba každé dve minúty však museli pomáhať bezmocným vojakom, ktorých dav napadol a zmlátil. Obušky a ďalšiu ľahšiu výstroj začali rozdávať našim až v ďalších dňoch. Neskôr povolili aj použitie gumových projektilov a granátometov vystreľujúcich slzný plyn. Ale až 20. februára dostali rozkazom k dispozícii aj strelné zbrane s ostrou muníciou. Začala sa protiteroristická operácia.

Ako a kedy skončila?

V tento deň sa nemocnica milície preplnila ranenými. Týchto chlapcov nestíhali odvážať a už ani nebolo miesta, kam ich uložiť. Keď som tam na druhý deň prišla, nedokázala som odpovedať na otázku, ktorú mi položil vydesený devätnásťročný mladík: “Prečo ma chceli zabiť? Čo som im urobil?” Povedala som mu, že nechceli zabiť jeho. “Ani ti nevideli do tváre. V tebe chceli zabiť niekoho, kto im upiera práva a znemožňuje im realizovať ich záujmy. Nesmieš si to pripisovať na svoj účet.” Nerozumeli. Oni verili, že sú predstaviteľmi vlasti, hrdými príslušníkmi národa. A zrazu ich vlastný národ túžil zabiť.

To muselo byť strašné sklamanie.

Keď som sa stretla s novinármi, požiadala som ich, aby svetu ukázali traumy a zranenia, ktoré utrpeli deti. Veď to sú často naozaj ešte deti. No oni to odmietli. Ukazovali len utrpenie ľudí z Majdanu, ľudia z druhej strany barikády ich nezaujímali.

Niekedy podľahnú aj novinári a nemusí to vždy byť z ich strany zlý úmysel.

Mojou úlohou bolo tlmiť agresivitu u príslušníkov Berkutu. Na niekoľko sto príslušníkov milície v uliciach sme boli štyria. Zabezpečovali sme ich potreby a snažili sa im maximálne uľahčiť situáciu. Veľmi zle znášali, ako sa o nich píše v novinách. Nerozumeli tomu a cítili sa ponížení a zaskočení. Na YouTube nevidno, že v mali v zime letnú výstroj. Trpeli chladom, mali minimum možností regenerácie a kontaktu s rodinami. Keď je vojna, vieš, za čo bojuješ a proti komu. To ti dodáva silu a umožňuje nájsť skryté rezervy. Keď ale nevieš, prečo tam stojíš, kto je vlastne nepriateľ a komu naopak môžeš veriť, keď sympatizuješ s ľuďmi, ktorí na teba z druhej strany barikády hádžu kamene, keď je medzi nimi tvoj priateľ a často aj niekto z rodiny… Je to príšerné. Keď to trvá mesiace, mení to tvoju dušu a láme charakter.

Kto vstúpi do armády alebo k polícii, či už z idealistických dôvodov, alebo pre dobrý žold, vie, že jeho pracovnou náplňou bude plniť rozkazy. Nielen tie prezieravé, ale aj tie hlúpe. Píše v komentári Pavel Sibyla.

Kto sú tí muži a prečo tam vlastne išli?

Boli z rôznych častí Ukrajiny. Zo západu, z východných miest, z Kyjeva. Dostali rozkaz a nikto sa na ich názor nepýtal. Priviezli ich do mesta a povedali, aby sa na nič nepýtali a robili si svoju prácu. Zo začiatku to aj fungovalo, oni stavajú svoje sebahodnotenie na sile a schopnosti presadiť sa. Velenie im v tom čase ešte vychádzalo v ústrety, ak mali problémy v rodine, mohli sa nechať vystriedať. Neskôr sa veci začali zamotávať a komplikovať a velenia malo pre ich potreby stále menej porozumenia.

Vy ste sa mala starať o psychickú pohodu príslušníkov.

Chodila som za nimi každý deň a postupne sme si vytvorili korektný vzťah. Jeden z prvých nárazov s realitou zažili v deň, keď na verejnosť preniklo video z mobilu príslušníka Berkutu. To, na ktorom bol nahý muž a viacerí z nich sa mu posmievali a ponižovali ho. Bola to hlúpa a hrubá zábava, aké sa žiaľ v takýchto chlapských kolektívoch vyskytujú pomerne často. Navyše, išlo o civila a to bolo samozrejme neprípustné. Keď sme tú situáciu vyšetrili a analyzovali, ukázalo sa, že ten muž bol jedným zo skupiny podpaľačov. Oni však nepodpaľovali autá, ani domy, ale ľudí z Berkutu.

Nerozumiem.

Jednou z najnebezpečnejších vecí pre našich ľudí bola zvláštna technika boja istej časti demonštrantov. Vyrobili si z petfliaš improvizované striekačky a v nich bol benzín. Pribehli do blízkosti milicionára, postriekali ho a zapálili. Popáleniny boli jedným z najčastejších zranení a naši sa ich aj najviac báli. Po istom čase sa u nich začala nekontrolovateľne prejavovať nezvládnuteľná agresivita. Jeden jej z prejavov bolo možné vidieť aj na tom nešťastnom videu.

Zohrávalo nejakú úlohu aj to, že na život a na smrť bojovali ukrajinskí patrioti proti ukrajinským patriotom?

Ukázalo sa, že tie nešťastné barikády rozdelili Ukrajinu na dva tábory. Vnímala som, že ľudia Majdanu nepovažujú našich ľudí za Ukrajincov. Boli sme už iba nepriatelia národa. Boli sme vrahovia bez tváre a takých možno bez výčitiek svedomia zabiť.

Možno v tom zohráva úlohu aj fakt, že im naozaj nevidno do tváre. Z pohľadu bojcov – ľudí z Majdanu, to boli iba stovky úplne rovnakých postáv, bez emócií.

Je to tak. Navrhovali sme veliteľstvu, aby nahradili priezračné bezpečnostné sklo na prilbách zrkadlovým. Aby sa tí, ktorí útočia videli a aby si mohli uvedomiť, čo v skutočnosti robia. Aj to nám zamietli, hoci taká možnosť bola ľahko a rýchlo dostupná. Vraj to nie je potrebné.

Hovoril som s ľuďmi z druhej strany, robili niečo podobné. Niesli zrkadlá s nápisom „tvár hanby“ a ukazovali ich tvojim ľuďom.

Tie zrkadlá nemali v skutočnosti dlhú životnosť. Bojci sa ale doslova predbiehali v hľadaní spôsobov, ako ľudí Berkutu ponížiť a zastrašiť. Obrovský problém však nastal až vtedy, keď sa boj preniesol mimo Majdanu a do ich súkromných životov. Na domy, v ktorých žili, vešali ich fotografie s čiernou páskou na očiach, močili na dvere do ich bytov, v noci telefonovali ich rodinám a vyhrážali sa. Alebo volali rodičom a oficiálnym hlasom oznámili, že ich syn bol práve zabitý pri demonštrácii. Skutočné peklo pre mojich ľudí nastalo až vtedy. Stále častejšie sme pracovali aj s ich ženami a deťmi, lebo učiteľky sa zapojili do revolúcie po svojom. Nechali postaviť sa sedemročného chlapca a ostatní naňho museli ukazovať prstom a kričať, že je jeho otec vrah. Oni zvyčajne žijú pohromade, na rovnakých sídliskách, blízko seba, poznajú sa a stretávajú. To im predtým pomáhalo znášať záťaž spojenú s prácou ich mužov. Teraz to však bolo už iné a rýchlo sa medzi nimi šírila panika.

Čo ste urobili? Skúšali ste tomu zabrániť?

Napísali sme vyhlásenie, v ktorom sme žiadali verejnosť, aby vynechala rodiny milicionárov z politiky a boja. Požiadali sme veliteľstvo, aby tú výzvu zverejnilo. Opäť, ako už niekoľkýkrát, odmietli. Vraj to netreba. Vraj všetko časom skončí samé od seba.

Na jednej strane vláda, ktorá sa stará iba sama o seba, a veliteľstvo, ktoré robí to isté. Na druhej strane rozbesnený dav. A medzi nimi Berkut.

Presne. Každý ďalší deň som hľadala spôsob, ako ovplyvniť a utlmiť rastúcu agresivitu. Hovorila som im, pred vami sú ľudia. Naši ľudia. Ukrajinci. Chlapci z Ľvova videli v dave priateľov, známych z ulice. Nemožno povedať, že všetkých slepo nenávideli. Naopak, hoci o tom oficiálne nikdy nehovorili, s ľuďmi na druhej strane barikády často sympatizovali. Kým nedošlo ku krvavému februáru, stávali sa aj milé veci. Prichádzali nádherné dievčatá a sľubovali, že ak odložia výstroj a pridajú sa k nim, vezmú si ich za mužov. Niekedy sa napätie uvoľnilo a nenávisť poklesla na znesiteľnú mieru. Potom však prišiel 18. február a všetky nádeje boli za niekoľko hodín navždy pochované.

Objavilo sa komando a ostreľovači v uniformách Berkutu so žltou páskou na rukáve.

Niekomu dôležitému očividne nevyhovoval pokles napätia. Tí muži sa objavili odnikiaľ a začali strieľať jedných, aj druhých. Umierali bojci a rovnako padali k zemi aj moji ľudia. Hoci sme do 18. februára zažívali peklo, nebolo to nič v porovnaní s tým, čo prišlo potom. Nikto to nečakal. Môj mladší syn navštevuje školu, ktorá je veľmi blízko Majdanu. Často vôbec nebol v škole, prakticky dva mesiace bola zatvorená úplne. V ten deň som preňho išla a keď sme prechádzali Majdanom, zrazu sa ozvali výstrely. Iné, ako predtým. Hneď som vedela, že je zle. Videla som, ako sa ľudia v strachu rozbiehali na všetky strany a ako padajú po výstreloch. Aj my sme sa zrazu rozbehli, syn kričal: “Mami, to je vojna?” Povedala som mu, že sú to iba petardy a že je trdlo a nemusí sa ničoho báť. Nechcela som svojmu synovi privodiť traumu.

Vrátim sa k tomu komandu. Vyzerali ako Berkut a zjavne to boli profesionáli.

Viem, čo chceš počuť. Ale oni strieľali mojich ľudí rovnako ako Majdancov. Ja viem, že to nebol nikto z mojich ľudí, určite nie z tých v aktívnej službe. Bola to odporná provokácia. Kto a prečo ju vyvolal, neviem. Viem ale, že nás vtedy “zabili” všetkých. Niekto nás obetoval a predhodil davu.

Ako ľudia z Berkutu zareagovali na to, že niekto zneužil ich identitu? Čo to spôsobilo vo vnútri zboru?

Dvadsiateho februára ráno som bola u seba v pracovni v budove, ktorá je blízko Majdanu. Dozvedela som sa, že sa začína protiteroristická akcia a okolo jedenástej som dostala príkaz okamžite odísť z pracoviska a vymazať obsah počítača. Pýtala som sa, prečo? Dostala som odpoveď, že hrozí obsadenia budovy demonštrantami.

Bolo to tak?

Dav sa v tom čase blížil k budove. Potom prišiel veliteľ a nariadil všetkým ženám okamžite ujsť. Doslova ma vyhnal z kancelárie. Odišla som domov a balila si osobné veci. Potom telefonoval kolega z Berkutu a znel vystrašene. Kričal, že stratili spojenie s velením, posledný rozkaz znel zaujať pozíciu a potom sa odmlčali vysielačky. “Nemáme velenie, nemáme krytie, nemáme rozkazy a budú nás zabíjať. Čo máme robiť?!” Velitelia ušli a nechali ich napospas davu. Neboli autobusy, autá a nebol žiaden rozkaz. Časť príslušníkov zboru z východu nemalo dokonca ani len základné vybavenie. Berkuti v civile. Ostali na ulici úplne bez zabezpečenia. Dokážete si to predstaviť?

Pokúšam sa.

Predali ich. Muži plakali. Dospelí silní muži plakali. Vedeli, že sú pre všetkých vrahmi a nie je šanca vysvetliť to. “My už sme mŕtvi,” hovorili. A potom sa rozpútalo peklo.

U nás sa tomu hovorí zrada.

Zradili nás. Mnohí z chlapcov odišli na Krym. Hovoria, že nemôžu slúžiť niekomu, kto ich predal, opľul a zradil. Neveria nikomu. Pred pár dňami mi volal jeden z veliteľov. Jeden z tých, ktorí nás zradili a povedal, že jeho zradili tiež. Že jeho predali úplne rovnako. To, čo urobil sa však nedá ospravedlniť ničím. Je to tragédia, ktorá sa týka obrovského množstva ľudí. Boli nás stovky a každý má svojich blízkych a rodinu. Tí ľudia žili celé mesiace v panike, že sami umrú alebo umrú ich blízki. Pritom sme rovnakí Ukrajinci, ako víťazi Majdanu. Niekto nás obetoval a na nič sa nepýtal. Každý normálny štát sa dokáže postarať o svojich zamestnancov. Poslúchali sme rozkazy, plnili ich, pracovali pre vládu, lebo nám neprislúcha hodnotiť politiku a meniť rozkazy. Keď chlapci stáli v mraze vo vode po kolená, lebo hasiči hasili požiare na Majdane, keď na nich liali benzín a zapaľovali ich, nebolo nikoho, kto by im prišiel na pomoc. Museli si poradiť sami. Môže demonštrant beztrestne zapáliť policajta v Amerike? Alebo v Bratislave? Nie. Na Ukrajine sa z pálenia policajtov stal národný šport. A niet je nikoho, kto by potrestal vinných.

Čo cítite vy?

Bolo príšerne ťažké stáť za chrbtom niekoľkých desiatok mužov, oproti ktorým stoja státisíce. Státisíce mojich ľudí, mojich Ukrajincov. Stratila som istotu a náhle sa ocitla na opačnej strane. Nie ja, ale svet sa otočil a zmenil polohu. Ja som stále ten istý človek. No zrazu som na úplne opačnom brehu rieky a ona je stále širšia a plná krvi. Neurobila som nič zlého a ani nič, za čo by som sa mala hanbiť. Naopak.

Ako príbeh špeciálnej jednotky Berkut skončil?

Zasadla komisia. Rýchlo, nekompromisne. Preskúmala dokumentáciu, videá, fotografie a vyhodili úplne každého, kto už predtým neodišiel sám a bolo podozrenie, že nekonal správne. Berkut taký, aký bol predtým, jednoducho prestal existovať.

Ďalšie rozhovory a zážitky Radovana Bránika z pobytu na Ukrajine si môžete prečítať na jeho blogu.

Ani slzu za Berkutom

Po prečítaní rozhovoru so ženou, ktorá bola pri mužoch zo špeciálnej jednotky Berkut , vo viacerých čitateľoch ostane pocit ľútosti.

Zažil som ďalšiu revolúciiu. Nebola nežná

Juraj Mravec bol 24 hodín na barikádach.