Kyjev: 24 hodín na barikádach

Spomínam si, ako ma otec drží na rukách, kdesi na konci davu ľudí. Bola zima a z tribún sa ozývali hlasy. Bol rok 1989 a vtedy som ešte netušil, že v Československu práve padol komunistický režim.

Netušil som, že ľudia strhnú na hraniciach ostnaté drôty a budú slobodne vravieť, že veria v boha. Až neskôr som sa dozvedel, že som sa stal svedkom Nežnej revolúcie – nežnej preto, lebo sa odohrala takmer bez násilia.

O dvadsaťštyri rokov neskôr som zažil ďalšiu revolúciiu. Nebola nežná.

Je sobota nadránom, 25. januára a my práve prechádzame maďarsko-ukrajinskú hranicu. Zo správ vieme, že novinári nie sú v Kyjeve vítaní. Prichádzajú aj hrozivé správy, ako demonštrantom lámu nohy a fotoreportérom ruky, aby nemohli fotografovať.

Preto colníkom klamem, že sa ideme pozrieť k moru do Odesy. Colník reaguje, že je predsa január. A druhý, ktorý zatiaľ prehľadával auto, okamžite nachádza kolegov profesionálny Canon. Stále však trvám na svojom – a nakoniec nás k „tomu moru“ pustia.

Husto sneží, cesta je pokrytá ľadom, ideme opatrne. Asi tak raz za hodinu vidíme pri ceste horieť pneumatiky a malú skupinu ľudí mávajúcimi ukrajinskou zástavou. Čakajú na mikrobusy do Kyjeva.

Do hlavného mesta Ukrajiny prichádzame o ôsmej hodine ráno. Teplota je mínus 15 stupňov a náš hostel stojí priamo nad majdanom, námestím, za ktorým sa odohráva boj o budúcnosť krajiny.

Prvý udrie všadeprítomný hluk: z tribúny hrá vážna hudba, desaťtisíce ľudí skandujú sláva Ukrajine, hrdinom sláva!

Na balkóne vzniká prvá fotka, obliekam sa a odchádzam na barikády. Hustým davom sa predieram k miestu nepokojov na ulici Michaila Hruševského – všade sú špina a smrad z horiacich pneumatík. A stovky ľudí trieskajú palicami do vrakov áut.

Majú to byť najmä extrémisti, nacionalisti a futbaloví chuligáni. Nie je to tak: stoja tam starí ľudia v kožuchoch a baraniciach. No každý z nich má v ruke zbraň, napríklad palicu. A ženy roznášajú čaj a chleba.

Ľudia si podávajú ruky, aby si pomohli vyliezť na barikády, ponúkajú si cigarety. A odrazu výbuch. Nasadzujem si prilbu a respirátor, blížim sa k poslednej barikáde, za ktorou už horia autobusy a demonštranti hádžu dlažobné kocky či zápalné fľaše. A strážia bezpečnosť.

Cez vstupy za poslednú barikádu nepustia muži v kuklách nikoho bez prilby. Všade na zemi sú drôty, nič poriadne nevidieť – iba ohne prebleskujú v hustom dyme.

Netrvá dlho a dostávam prvý zásah vodným delom, voda okamžite zamŕza. Vtedy to ako fotoreportér vzdávam. Môžem sa vrátiť na hostel, chcem sa rýchlo prezliecť.

V televízií práve beží rokovanie prezidenta s opozičnými lídrami. Janukovyč ponúka post predsedu vlády, demisiu však nezložil. Na barikádach nastáva krátke prímerie.

V noci zaútočili demonštranti na Ukrajinský Dom na Kreščatikovej ulici. No najzaujímavejší sú muži, ktorí v malom počte a v 22 stupňovom mraze zostali strážiť na noc barikády.

Novinári radšej odišli snímať boj o ďalšiu významnú budovu a ja som s nimi zostal sám.

Trasiem sa od zimy, dávajú mi polievku v plastovom pohári a chleba. Medzičasom mi zamrzla spúšť na fotoaparáte a 48 hodín som nespal.

Sú štyri hodiny ráno a lúčim sa. Od zimy si necítim nohy a priotrávený z dymu konečne zaspím.