Samota, streľba, minulosť. Čakanie na Donbase
Na východe nič nové. Konflikt na východoukrajinskom Donbase sa ťahá osemnásty mesiac. Počty obetí sú tu už štatistikou, ukrajinské vlajky nahradili novoruské. A ľudia čakajú, či vôbec majú nejakú budúcnosť. Apríl, 2015. Dokumentárny fotograf Juraj Mravec prináša svedectvo spoza frontovej línie.
* Fotoreportáž bola ocenená na súťaži Czech Press Photo *
Čierny dym z teplárne stúpa k ponurým mrakom. Je sychravo. Chlapík na neďalekom trhovisku seká na krvavom stole čerstvo vyložené mäso. Ženy sa pri ňom pristavujú a vyberajú dobré kusy, vedľa stojí starena a snaží sa predať zopár metiel, ktoré vyrobila zo zviazaných konárov. Mesto Novosilka je plné ukrajinských vojakov a socha Lenina na malom námestí je natretá na žlto-modro. O pár kilometrov ďalej už ukrajinské vlajky nevidíme.
Novosilka je od Donecku vzdialená asi 90 kilometrov, do hlavného mesta samozvanej Doneckej ľudovej republiky však treba priepustku. Irina Rikunova, ktorá nás s manželom Grigorim prichýlila na noc vo svojom dome, na ňu čakala dva mesiace. Potrebovala sa do mesta ovládanom separatistami dostať – jej 16-ročná dcéra Kaťja tam študuje na stavebnej škole. Bojí sa o ňu – v januári zastrelili Katjinu učiteľku, keď čakala v rade na humanitárnu pomoc.
Keď do Novosilky dorazili ukrajinskí vojaci, miestni nadšení neboli. „Opití vošli do našej krčmy, vypli jukebox a prikázali spievať stále dokola ukrajinskú hymnu. Sťažovali sme sa u veliteľa, odvtedy je tu pokoj,“ hovorí Irina.
Novosilku opúšťame v rannom chlade a po rozbitých cestách sa trmácame smerom k Donecku.
Sme na území nikoho – popri ceste sa mihajú poohýňané elektrické stĺpy, potrhané vedenie a zákopy. Žlto-belasé vlajky zmizli, poslednú sme videli na ukrajinskom kontrolnom stanovišti. Pri najbližšom betónovom bloku ich nahrádza červeno-modro-červená zástava Doneckej ľudovej republiky a spolu s ňou nevľúdni chlapi so starými samopalmi a odznakmi Lenina a ZSSR na uniforme.
Akékoľvek spojenie s Ukrajinou je v Doneckej ľudovej republike (DĽR) tabu. Aj bábušky v dedinkách hovoria o ukrajinských fašistoch, ktorí drancujú prírodné bohatstvo. Počuli to v rádiu a videli v televízii. Napriek tomu na ‚fašistickú‘ stranu prechádzajú desiatky ľudí a na ukrajinskom checkpointe sa tvorí niekoľkokilometrová kolóna.
Doneck je teraz skľučujúce mesto. Hlúčiky ľudí postávajú pred zatvorenými bankami, výklady autosalónov sú prázdne – autá si po prevrate prisvojili separatisti. Tak ako v Novosilke, aj tu čakajú ľudia v rade na mäso. „Na nás už však nevyjde,” hovorí smutne muž v stredných rokoch. Stojí totiž na konci dlhého radu.
„Sem sme chodievali so ženou na kávu a tiramisu,” povzdychne si náš sprievodca Koľja, keď prechádzame okolo Liverpool cafe. Kaviareň je zatvorená; tak ako všetky podniky so západnými názvami. Šeru mesta dominuje metalurgický závod z čias socializmu. V centre je ticho – večer platí zákaz vychádzania – len od doneckého letiska počuť občasnú streľbu.
„Tu sme mali kedysi kostol,“ hovorí Koľja, pastor v cirkvi evangelistov siedmeho dňa. „Keď prišli separatisti, vytiahli von 60-ročného pastora a vybili mu všetky zuby,” dodáva. Pastor ušiel, z kostola je dnes administratívne centrum DĽR. Prežili len tie pravoslávne, ostatné cirkvi sú podľa separatistov sekty.
Ľudia z DĽR nevedia, čo bude ďalej. Vojne nerozumejú. „Keď sa sťahovala armáda zo Slovjanska do Donecku po prázdnych diaľniciach, nikto ich nebombardoval. Vo vzduchu nebolo jediné lietadlo,” rozčuľuje sa Koľja. „Akoby to bolo všetko dohodnuté,” dodáva.
V meste Uglogorsk padol grad priamo medzi domy. „Keď mi bomba prerazila stenu spálne, ohluchla som, takisto aj zle vidím. A všade kam prídem, plačem,“ hovorí smutne Valentina Michailovna Rjadčenko, sediac pri malom stolíku v kuchyni. „Celý život som venovala deťom, vychovala som celé mesto a teraz som zostala sama. Chodím ako žobráčka za krajcom chleba. A čo je to polovica bochníka pre dvoch?“ pýta sa s plačom.
Keď jej do záhrady dopadla bomba, jej syn Saša nebol doma. „Sedel som v base, ukrajinská armáda ma obvinila zo špionáže. Vraj som príslušník armády DĽR,“ hovorí. „Začali ma biť, dolámali mi rebrá a odviezli ma na policajnú stanicu v Debaľceve. Tam ma tiež vypočúvali a bili. Potom ma odviezli do Charkova a odsúdili na pätnásť rokov kvôli rečiam donášačov. Po tomto všetkom ma v októbri vymenili za iného vojnového zajatca.“
Za jeho domom je nekonečné pole, železnica s potrhanými drôtmi a zelený plot s nápisom ‚Suka Porošenko‘. A narýchlo vykopané hroby vojakov pri zatopených zákopoch.
Tí, ktorí mohli, z Donbasu utiekli. Na Západ aj do Ruska. V Nikishine, južne od Debaľceva, žije dnes len sedem ľudí. Všetky okná na domoch sú rozbité, mestečko bolo v strede niekoľkomesačnej krížovej paľby. Z jednej strany ukrajinskí vojaci v zákopoch, z druhej separatisti. Mestečko obsadili tí druhí.
„Keď na mojom dvore vybuchla mína, črepina ma zasiahla do chrbta; keď som začal opúchať, musel som ísť do nemocnice, aby mi črepinu vyoperovali. Naspäť domov ma však nepustili,“ opisuje nám Alexander Dadunov, jeden zo siedmych, ktorí sa vrátili do Nikishiny žiť.
„Povedali mi: ‚Báťa, kam ty lezieš? Zabijú ťa. Keď ťa nezabili doteraz, urobia tak neskôr‘. A nikam ma už nepustili. Chceme, aby nás nechali na pokoji, nechceme vojnu, chceme pokojný život, potrebujeme to tu všetko opraviť,“ hovorí a ukazuje naokolo. „Tu žila mladá rodina, tam babka, tam ďalšia mladá rodina. Všetci sa chcú vrátiť nazad.“
Na križovatke za Nikishinom obchádzame zhorené tanky. Bahenná cesta nás vedie až do Kruhliku, lazov, kde mali počas bojov základňu separatisti z DĽR. Čoskoro dedina stratí aj posledných obyvateľov – zostali tu totiž žiť len dve starenky.
Obe mali šťastie – ich domy sú na okraji dediny. Valéria sa s nami o vojne rozprávať nechce – pobalí si najmilšie veci a čoskoro odíde za dcérou do Moskvy. Valentina Paliakova plače. Býva od Valérie len pár metrov a po jej odchode zostane definitívne sama. Nemá nikoho. „Všetkých tu zabíjali. Horela zem aj obloha, niet úniku. Kam sa podejem?“ pýta sa. V dome má tmu – namiesto okien sú zatlčené dosky či koberce, elektrina sa cez potrhané vedenie do dedinky nedostane. Keby mohla, hostí by ponúkla. Niet však čím. Každodenne očakáva, že jej Tomáš z mimovládky Člověk v tísni donesie igelitku s jedlom. Je od nej závislá – už vyše roka nedostala žiadnu penziu.
Kedysi trvala cesta do Donecku asi 40 minút. Dnes to neplatí – mosty spadli, po ceste sú míny, treba ísť v protismere a každú chvíľu vás kontrolujú vojaci na stanovištiach.
Presúvame sa do Volnochova, malého mestečka asi 40 kilometrov juhozápadne od Donecka, ktoré stále kontroluje ukrajinská armáda. Aj tu vojaci čakajú – na dobrovoľníkov, ktorí z Ľvova vezú dary od ľudí na sviatok Paska.
Vezieme sa v malom pickupe, ktorý je obložený prútenými košmi s vajcami, klobásami, zemiakmi a obrázkami od detí. Po dlhej jazde pustými poľami prichádzame na ukryté pozície ukrajinskej armády.
„Momentálne je situácia pokojná, sme tu na to, aby nepostupovali ďalej. Zbraní máme dosť,“ vysvetľuje vojak Sergej. „Musíme si však uvedomiť, že oproti nám stojí ruská armáda. Odhadujeme, že v doneckej oblasti je asi tisíc separatistov, zvyšok sú Rusi. Odkiaľ by potom mali najnovšie zbrane? Grady, hurikány, tornáda. Ukradnúť či kúpiť sa dá jeden kus, oni ich však majú stovky,“ hovorí ukrajinský vojak.
V zákopoch je so svojou jednotkou 180 dní. Pod zemou majú spravenú saunu. Streľbu snajperov, ktorá ma znervózňuje, už ani nevníma. „Sem nedostrelia,“ vraví. Aj on čaká. Na koniec, na postup, na budúcnosť. „Ako dlho sa dá takto žiť?“ pýtam sa ho. „Donekonečna,“ hovorí ukrajinský vojak.
