Čo ma Ivana Christová naučila o kráse

Keď Ivana Christová v roku 1989 vyhrala Miss Československo, odniesla si šijací stroj, na ktorom vraj nikdy nešila a zájazd do Japonska, ktorý sa vraj nekonal.

Mala som vtedy pocit niečoho veľmi veľkého. Prežívala som vzrušenie a takú radosť, akoby Šarišanka bola niekým od susedov, akoby som jej mohla zavolať (na pevnú linku) a pogratulovať (prečo mi to v čase telefónnych zoznamov vlastne nenapadlo?). Cez čiernobiele výstrižky z novín sa ma vtedy po prvýkrát dotkli dejiny krásy. Alebo inak: začali sa moje súkromné dejiny krásy.

Je z viacerých dôvodov ťažké písať o kráse. Jednak preto, že zážitky s krásou predchádzajú môjmu svetonázoru – áno, zvykla som sa dívať na súťaže krásy a čítať rozhovory s modelkami, pretože som verila, že je to nejakým spôsobom naliehavé a dôležité. A potom preto, že mám strach z nepresností, z miešania jabĺk s hruškami. Čo keď budem chvíľami hovoriť o túžbe, umení, viere alebo kozmetike? Dokonca matematike (moja učiteľka matematiky na gymnáziu nechcela, aby som viac hovorila o matematike). A predsa sa pokúsim hovoriť o kráse.

V roku 1989 sa stalo všeličo podstatné, no pre mňa bol skutočným zvratom obrázok usmievavej tmavovlásky s vysokou štrasovou korunkou na hlave – jediná nemala vlasy natupírované ako z filmu Podnikavé dievča. Na vývoj politickej situácie som vtedy nemala názor, no hodnotiť krásu som sa cítila oprávnená, povolaná. Vraj na tom nie je nič ťažkého a podľa známeho výskumu Alana Slatera z britskej Exeterskej univerzity sa aj kojenci s väčším záujmom pozrú na tváre, ktoré dospelí hodnotia ako krásne. Zaujímavé, že tím vývinových psychológov nechal bábätká vyberať len z obrázkov ženských tvárí. Uskutočnil tak prvé sledovanie miss v ich živote.

Ak k nám cez rozloženie čŕt v tvári a telesných proporcií prehovára akýsi jazyk elegancie vesmíru, je to jedna z prvých znalostí, ktoré o svete získavame. A to oveľa skôr, než sa naučíme mnohé iné schopnosti a zručnosti. Krásu dokážeme vnímať pravdepodobne dlho predtým, než nás upozornia, že by nám na povrchu vecí a ľudí nemalo záležať a že napríklad také dobro alebo pravda by nás mali zaujímať viac.

“Na žene,” prízvukovala moja mama, “je najdôležitejšie, aby bola čistá a usmiata.” (Najviac som sa toho napočúvala vo svojom punkovom období, keď otec refrénovito opakoval len cez moju mŕtvolu!)

Miss v roku 1989 bola spravodlivá a dobrá voľba. Samozrejme preto, že sme sa tak zhodli všetci v obývačke bytu na štvrtom poschodí. Nezdalo sa mi nič zlé na tom, že po móle kráčajú mladé ženy v plavkách a lodičkách, spievajú a tancujú, aby predviedli gejšovské zručnosti a majú pár minút na ukážku inteligencie v odpovediach na otázky ako Odkiaľ ste a Čo robíte. Ešte som nevnímala symbolické pojítko medzi obnovenými prehliadkami krásy a prílevom žien z Východu do výkladov amsterdamských uličiek, na chodníky veľkých miest či na krajnice v pohraničí.

Trápilo ma, či porota skutočne pochopí, ktorá je najkrajšia, lebo ja som to po úvodných minútach a po krátkej obývačkovej debate vedela celkom presne. Vo chvíli, keď Christová kývala so šerpou cez čierne šaty, som mala pocit, že krása, pravda a dobro sa výnimočne stretli v jednom bode. Jasali sme.

Medzi rodinným sledovaním miss a farebnými publikáciami Dejín umenia, ktoré zaberali celú jednu policu knižnice, som nevidela žiaden súvis. Či tam skutočne je, alebo nie je súvis, či je elegantný stĺp, harmonická fasáda paláca, pekne upravená záhrada, vkusná tapeta a sošné nahé telo mladého muža alebo ženy v nejakom vzťahu, bola otázka z redakcie MONO. Spustila túto úvahu o kráse. Budem preto rozprávať dvojhlasne – o mojich súkromných dejinách krásy (a ako ich vidím s odstupom času) a o histórii názoru, že medzi krásnymi objektmi (vrátane tiel a tvárí) by mal byť súvis.

Krása z európskeho Východu

Keď Eva Herzigová, česká modelka známa najmä z kampane pre Wonderbra začínala (díva sa do výstrihu a zdraví svoje prsia Hello boys!), modelky z Východu boli novinkou. Celý svet, teda tá časť sveta si rada necháva hovoriť celý svet, bol vtedy úžasne zvedavý na nový typ krásy. Dovtedy mohli o ženách spoza Opony fantazírovať napríklad, keď sa bondovská blondína spolu so špiónom Jej veličenstva spúšťala v otvorenom púzdre basy po zasneženej zjazdovke smerom na Bratislavu. Točenú v Alpách a vo Viedni.

Neskôr zaujala violončelistka z filmu Kolja s priehľadnými očami, ktoré mohli patriť neľútostnej špiónke alebo starostlivej gazdinke. Ženy spoza Opony museli byť buď veľmi dobré, alebo veľmi zlé a z nejakého dôvodu k nim bývali priraďované hudobné nástroje. Takéto ženy – čelistky a basistky – mali v sebe čosi z vysokej kultúry, ktorá sa na druhej strane Opony rozpustila v popovom milk shaku.

V Tragédii strednej Európy (1984) Milan Kundera konštatoval, že vážnosť starej (dobrej?) Európy už na Západe neexistuje. Táto stará Európa existovala už iba v mysliach kultúrnych elít štátov strednej Európy, ktoré sa k nej rady upínali počas revolt či neprávostí, ktoré im režim pripravoval. Sami tak túto Európu zachovávali, živili alebo skôr nanovo vymýšľali.

Kundera si takto spomína na čas, keď prišiel do Paríža: „Dokonca aj vo veľmi kultivovanom parížskom prostredí sa počas večierkov diskutovali televízne programy a nie recenzie. Kultúra sa už porúčala. Jej miznutie, ktoré sme v Prahe zažívali ako katastrofu, šok, tragédiu, vnímali v Paríži ako čosi banálne a nepodstatné, sotva badateľné, ako ne-udalosť.“

Podľa takejto logiky populárna kultúra nedosahuje výšky klasickej kultúry. Navyše, akékoľvek inokultúrne vplyvy, viac alebo menej násilné, sú vnímané ako barbarizácia alebo sú vytesňované z oficiálneho príbehu európskych hodnôt (napríklad vplyvy európskych moslimov v stredovekom Španielsku či v osmanskej Európe).

Možno aj preto sa krásky z blízkeho európskeho Východu spájali so strunovými hudobnými nástrojmi ako symbolmi starej európskosti, ktorú sentimentálne ochraňovala časť stredoeurópskych elít a exulantov. Všetci teda boli zvedaví na tváre z Východu, tak o tom hovorila Herzigová (v akomsi rozhovore, ktorý som si vystrihla a viackrát prečítala až do zapamätania). Do vzdialeností očí od koreňa nosa, do tvaru líc a brady, do držania tela si premietali všetko, čo im do (pod)vedomia naviala studená vojna.

Dívať sa na pekných ľudí

Ale, čo je to vlastne za zásluhu byť pekný/á? Čo je to za hodnotu? Naozaj, prečo nám šampóny nepredávajú vedci a vedkyne, ktorí sa zaoberali ich vývojom? Nosatí experti v bielych plášťoch zase parfumy, ktoré namiešali? A šaty návrhári a dizajnérky alebo hoci aj armáda šičiek oblečených v maoistických uniformách falošných značiek? Prečo si naše spotrebné fantázie uzurpujú krásni ľudia? Nie hocijakí krásni ľudia, ale profesionálky a profesionáli vybraní podľa súčasných požiadaviek na vzhľad.

V uprednostňovaní krásy je istá dávka konformizmu. Počula som takúto vetu od pokrvne spriazneného muža v strednom veku: Chcem sa dívať na filmy s peknými ľuďmi.

Nepamätám si, ako sme prišli k takémuto prehláseniu, ale je vzácne, keď ľudia tak jasne a sebaisto formulujú svoje potreby. Pravdepodobne šlo o výsledok hádky. Žiadala som, aby sa pozeralo nejaké európske áčko a nie hollywoodske béčko v repríze. Problémom je, že v prvej skupine sú filmy, v ktorých sa ľudia ponášajú na susedov, ktorých nemusíme (cez stenu im hučí televízor, na chodbe opadávajú zazimované muškáty a vo výťahu s nimi dokola čítame návod na obsluhu kabíny). A potom sú tu žánrové filmy a v nich sympaťáci a poplety, bondi a špiónky, s ktorými sa chceme identifikovať. (Teda aspoň oný muž v strednom veku sa chce).

Keď sa raz kozmetický koncern Dove rozhodol ísť cestou politicky korektnej krásy a umiestnil na svoje plagáty ženy staršie a objemnejšie, nespôsobilo to očakávaný efekt. Ženy sa nepristavovali pri plagátoch „skutočnej krásy“, aby zvolali: Konečne, skutočné ženy ako sme my! Sme reprezentované, sme zachránené! Nakupujme!

Na obrázkoch týchto obyčajných žien bolo čosi komické. Jednak to bola snaha marketingového oddelenia predať krém zabalený do hesiel inšpirovaných feministickým hnutím – nádherný paradox reklamy je v tom, že v jeden deň tvrdí jedno a v druhý druhé. Pretože túžba predávať nemá konzistenciu, logiku ani etiku.

Ako upozorňujú teoretici kultúry Mikhail Bakhtin alebo Umberto Eco, niekoľkotisícročný kultúrny tréning nás naučil spájať „obyčajných ľudí“ s komičnom a pre tragično vyhradil typy vhodné na ikony (zvykneme zlomyseľne komentovať nepôvabnú opernú speváčku, no v komédii na doskách činohry by sme ju možno milovali). Zvykli sme si na neprekonateľnú vzdialenosť medzi bežnými smrteľníkmi a podobizňami na billboardoch a obrazovkách. Naučili sme sa vyžadovať, aby sme boli menejcenné – priznajme si, týka sa to najmä žien.

Takto možno porozumieť neúspechu kampane za „skutočnú krásu“. Vzdialenosť medzi ideálom a skutočnosťou sa tu skrátila – priečka medzi komičnom nedokonalostí, variácií a odchýlok a tragičnom ideálu sa rozpadla, no nemalo to očakávaný revolučný účinok.

Zdá sa, že si neželáme byť vzdelávaní a vzdelávané podobami „skutočnej krásy“. Zdanlivo chceme umierať na podvýživu inšpirované líniou Kate Moss (tak ako naše praprababičky umierali na prechladnutie v dekoltovaných šatách) a kriviť si chrbticu v topánkach à la Lady Gaga (nič proti zväzovaniu chodidiel či korzetom). Krása tak má v sebe čosi tragické a spôsoby, ktorými sa o jej dosiahnutie snažíme, zase niečo komické. Schválne som si požičala prvú osobu množného čísla, ktorou sa zvyknú prihovárať lifestylové magazíny a hovoriť nám, aké sme túto zimu a aké budeme na jar.

Americké feministické aktivistky a teoretičky okolo Sulamith Firestone tvrdili, že diktát krásy je neodmysliteľne prepletený s nadvládou mužov. Nabádali preto ženy, aby sa oslobodili tým, že odhodia atribúty tohto panstva a prijmú sa také, aké naozaj sú. Slávna scéna hádzania podprseniek, šminiek a opätkových topánok do smetiaka sa odvíja od takejto logiky. Pomôcky krásy predsa nie sú okuliare; ženy nemusia byť korigované, aby boli ženami. Protestovalo sa práve pri príležitosti súťaže Miss America 1968 (a v súvislosti s vojnou vo Vietname).

Ešte začiatkom 90-tych rokov vystúpila populárna (a popová) feministická kritička Naomi Wolf proti takej kráse, ktorú uniesli a uzurpovali si kozmetické koncerny, súťaže krásy či magazíny pre ženy. Obviňovala ich z toto, že profitujú na vyvolávaní pocitu menejcennosti a ničotnosti u dievčat a žien.

Podľa kanadského teoretika popkultúry Marshalla McLuhana americké reklamy v 50-tych rokoch zašli tak ďaleko, že vyzývali ženy, aby sa zamysleli, či sa ich manželstvo nerozpadá práve preto, že trebárs nepoužili ponúkaný vaginálny krém.

Netrvalo dlho a priemysel okolo krásy sa naučil hovoriť novým jazykom – povzbudzoval ženy, aby sa krášlili pre seba samotné, aby si užívali život, na ktorý si dokážu zarobiť. Situácia sa možno zmenila, keď sa protestujúce ženy a ich priateľky stali CEO kozmetických firiem a lifestylových magazínov. Obrat v jazyku reklamy nenechal stranou ani mužov, ktorí sa tiež mali páčiť či sú gay, alebo straight. A tak sa dnes už aj muži môžu „oslobodiť“ použitím toho správneho deodorantu!

Zvláštne, od nejakého času, keď hovoríme o kráse, hovoríme o sprchových géloch a krémoch proti vráskam. Stáva sa tak predmetom manipulácií na povrchu, predchnutá akousi neserióznosťou a frivolnosťou. Akoby krása ani nebola témou hodnou záujmu.

Zdanlivo sa otázky krásy riešia najmä na súťažiach miss, na mólach a plagátoch. Krása to je nemať kilá navyše, vrásky ani lupiny. A pritom je jasné, že to nemôže byť všetko. (Treba tiež vedieť zaspievať a povedať, odkiaľ ste.)

Názory na krásu

Krása vzdoruje pitevnému stolu a mikroskopu. V spoločenských vedách o nej nájdete málo elegantných či vôbec relevantných analýz. Je to zvláštne, že o statuse, triede, rode, veku či dokonca takom pochybnom konštrukte ako rasa dokážeme diskutovať, no krása zostáva neuchopená jazykom, ktorý sa pokúša o presnosť.

Najsystematickejšie sa krásou zaoberali humanitné vedy, ktoré pracujú na úrovni ideí a jazyka (filozofického, literárneho, dramatického, hudobného či vizuálneho). Aby sme sa mohli zapojiť do diskusie, žiadajú od nás určitú hravosť, vľúdnosť a skúsenosť s jazykom, v akom sa tieto polemiky odohrávajú. Pustiť sa do rozpravy o kráse tiež predpokladá záľubu v kráse argumentov.

Väčšina názorov na krásu sa štiepi na pár bodoch. Večná alebo pominuteľná? V oku dívajúceho sa alebo vlastnosť predmetu či javu? Merateľná alebo zásadne diskutabilná? Kultúrne a spoločensky podmienená alebo naprogramovaná do nášho mozgu procesom evolúcie?

Aj v našej každodennosti, vo vedomí a kdesi pod ním, sú otlačené veľmi staré vzory, návyky a obrazové stopy, ktoré spájajú zdanlivo prísne osobné názory na krásu s väčším príbehom.

Stúpenci frankfurtskej školy kritizujúci masovú kultúru by povedali, že ten príbeh je len taký starý, ako záplava mediálnych obrázkov a slov. „Prirodzená krása“ sa ako Atlantída ponorila pod ich nánosom a ani kampaň Dove ju už neobjaví. A tak veríme v umelú krásu čistých kúpeľní, domov s predzáhradkami a tvárí bez vrások.

Avšak teoretici popkultúry, ovplyvnení hravou postmodernou ako John Fiske, by v ruke naťahujúcej sa za krémom videli náboženské gesto presadené medzi regály s farebnými téglikmi a vešiakmi so šatami. Ajhľa, snaha byť lepšia, byť bližšie svetlu. Nesúhlasili by s prísnym odsúdením plagátov v detských izbách, XL kelímkov s popcornom a ozdôbok na mobily. Namiesto toho by tvrdili, že práve v multiplexoch, na lavičkách nákupných centier a diskotékach sa odohráva novodobý folklór a že blikajúci stroboskop osvecujúci more rúk je len iným kultúrnym výrazom. Je snahou o vznešeno, o hlboké prežitky v podobe zimomriavok, aké kedysi sprostredkúvala opera alebo koncert symfonického orchestra Slovenského rozhlasu.

Pre dedičov kresťanského myslenia je krása navždy napnutá medzi pólmi dobra a zla – krása je výrazom dobrého stvorenia, ale tiež môže odvádzať od správnej cesty k prílišnej pozornosti telesným slastiam a uctievaniu krásy bez božského obsahu.

Takýto pohľad na krásu je výsledkom snáh o zosúladenie rozličných škôl myslenia a náboženských tradícií, ktoré existovali po stáročia až tisícročia na území vtedy známeho sveta. Stredovekí učenci ako svätý Augustín museli prísť s jasnými odpoveďami na mnohé zákerné otázky. Napríklad: čo je krajšie štvorec alebo kruh? Ak máte nevysvetliteľný pocit, že kruh je bližšie k vyjadreniu dokonalej harmónie ako zásady krásy, Augustín vás aj z hĺbky storočí presvedčil.

Krása tela, nádoby či básne sú už od antiky vnímané ako jeden a ten istý jav alebo radšej súbor vzťahov. Sochári, architekti a maliari, ale aj rétori či básnici si tak odovzdávali skúsenosti s dobrou mierou vecí, akési knihy receptov na dosiahnutie správneho účinku. Práve Gréci sa náruživo zaoberali krásou ako merateľnou a konštruovateľnou. Socha Kánona a Amazonky uzákonili na mnohé storočia mieru krásy pre mužské a ženské telá.

Stredovekí maliari sa príliš touto matematikou tiel a tvárí nezaoberali, riešili iné úlohy – napríklad ako sprostredkovať obsah Biblie aj tým, ktorí nerozumejú latinskému kázaniu a v kostole by pospali, ak by sa nemohli venovať obzeraniu fresiek a voňaniu kadidla.

Ťažko neuznať krásu katedrálam a maľbám na zlatom pozadí či dreveným sochám, no takúto benevolenciu k rozličným predstavám o kráse sme si vybudovali až po čase. Renesanční umelci sa jej obrátili chrbtom a znova začali pomeriavať a napratávať telá a tváre do rozličných mriežok, akoby konštruovali krajinné stroje. Krásu nachádzali, tak ako študent archeológie a maliar Andrea Mantegna, v antických ruinách aj úžitkových predmetoch, ktoré zbieral a maľoval.

Gréckymi sochami inšpirované postavy zasadené do pastorálnych idýl sa však avantgardne zmýšľajúcim umelcom začali priečiť. Keby sme neboli dedičmi svetonázoru týchto výtržníkov, pravdepodobne by sme si neuťahovali z architektonických fosílií v podobe balustrád, kúpajúcich sa nýmf a váz voľne pohodených v záhone. Romantici nám zase zanechali sadrových trpaslíkov, návštevy hradov a sklon sledovať na plátne príbehy elfov a drakov.

Práve tam, kde, ako sa zdá, pramení gýč, sa zrodila debata o vkuse ako jadre výrokov o kráse. Estéti 19. storočia, poučení už temnými nôtami romantizmu ako Charles Baudelaire, uvažovali o kráse ako o prísne individuálnom súde inšpirovanom géniom. Sami sa cítili lepšie disponovaní na vnímanie krásy než obchodníci či úradníci, ktorí si na steny s obľubou vešali zátišia a portréty svojej rodiny (v súčasnosti by sme asi s podobným dešpektom hovorili o zarámovaných reprodukciách impresionistov či zväčšeninách notoricky známych fotografií).

Aj dnes obdivujeme ľudí, ktorí sa vedia vkusne obliecť, pekne naaranžovať kvety alebo si invenčne zariadiť príbytok (aj bez pomoci Ikea aplikácie). Niektorí sú na takéto úlohy „školení“, iní majú schopnosti akoby dané. So závisťou hovoríme o talente, nadaní či dobrom horoskope.

Talent pre všetko krásne

Už Kant tvrdil, že takýto talent je prejav výnimočne cnostného a citlivého ducha. Romantikov, dandyov aj iných estétov zaujímali práve dôkazy osobitosti, výnimočnosti, veľkého ducha oproti meštianskej morálke striedmosti a prikrčenej priemernosti. Bohužiaľ sa tiež na základe rozporu meštiactva a umeleckej avantgardy vžila predstava, že talent musí zostať prísne oddelený od ekonomiky, čo si meštiaci samozrejme vysvetlili tak, že umelcom netreba platiť, pretože život nad hranicou hmotnej núdze by im narušil kontakt s géniom, ktorý v nich sídli. Na druhej strane sa práve v tej dobe umenie stáva komoditou, mecenáši vstupujú do procesu tvorby, obchodujú diela, zbierajú a hromadia kapitál v hodnote talentu a povesti jednotlivých autorov.

Ak dnes davy turistov upadajú do tranzu pri pohľade na zhnednutú Monu Lisu v ráme drobného rozmeru či nakupujú dáždniky s potlačou Slnečníc, je to preto, že sa určité (a nie iné) diela stali fetišom, získali magickú auru a my sme uverili príbehom o genialite ich tvorcov. Walter Benjamin by povedal, že autorita originálu sa kopírovaním redukuje a zaniká, no Andy Warhol ukázal, že aura slávy vzniká práve nekonečným kopírovaním.

To, čo obdivujeme v galériách a na reporodukciách Dejín umenia, možno nie je krása ako taká, ale myšlienková a technologická práca umelcov v kombinácii s marketingovým a obchodným géniom pridružených odborníkov. Populárny kritik John Berger by v duchu marxistického náhľadu na kanonizované umenie dodal, že stačí zmena uhlu pohľadu a tam, kde sme naučení vidieť krásu, zbadáme stopy, akými sa mocní podpísali do dejín umenia alebo určili, čo do nich patrí a čo nie.

Nehovorme teda o rámoch na stenách, sochách vo výklenkoch či vzoroch tapiet. Zamerajme sa na vznešeno, na výšiny názorov na krásu. Napríklad mystici pociťovali, že obdiv ku kráse je pohybom smerom hore – hlava zostáva zalomená v krku ako pri pohľade do slnka alebo sa naopak skláňa v geste podriadenia a pokory.

Ruskí pravoslávni sofiológovia premýšľali o ženskom princípe, snažili sa ho správne umiestniť vo vzťahu k Trojici. Takéto snahy o údajné poženštenie Boha viedli k ich zavrhnutiu. Niektoré ich náhľady sa dnes pestujú v salónoch krásy či na hodinách orientálneho tanca – popkultúra ochotne vsakuje heretické názorové prúdy.

Podobne v Európe stratili legitimitu náuky, ktoré hovorili o vzťahu medzi charakterom a telesnými črtami. Dodnes však zvykneme hovoriť o krutých perách či brade prezrádzajúcej ambicióznosť či slabosť. Podľa Nancy Etcoff, autorky knihy Proč krása vládne světu, dokonca Darwinovi odkázali, že muž s jeho výrazom tváre nebude mať dosť energie na vedeckú prácu.

Možno, že do ľúbivých tvárí či harmonického usporiadania vecí si premietame túžbu po vznešenom svete ideí, po božskom poriadku vecí. Tak zmýšľal aj Thomas Mann v Smrti v Benátkach, kde tvrdí, že krása je nižšia forma duchovna a jediná, ktorú dokážeme postrehnúť zmyslami. Mann necháva svojho krátkozrakého postaršieho hrdinu blúdiť potápajúcim sa mestom za figúrou nedospelého chlapca, z ktorého šalie.

Lolitovský motív (dávno pred Lolitou) sa tu dokonca napája na kánon antickej fascinácie podobou mladého muža, ktorý ešte akoby nebol mužom. Jeho tvár a telo ešte zostáva v predsieni bližšieho rodového (a spoločenského) zaradenia. Takýto mladík je tvárny a preto na seba môže prebrať znalosti aj postavenie staršieho patróna, ktorý si tak stvorí dediča na svoj obraz a obíde zákony biologickej reprodukcie.

Kým Tadzio je múzou starého sveta, Lolita je popovým zjavením zo sveta žuvačiek a rokenrolu. Obaja však predstavujú krásu ako fascinujúcu vlastnosť mladosti, ktorá citlivých pozorovateľov približuje k smrti. (Mladí ľudia sú všetci pekní, hovorila vraj s obľubou moja prababka, a tak ju za túto vetu položím do jedného odstavca s Mannom, Nabokovom a antickými Grékmi, starú ženu v kvetovanej šatke, ktorá dlážke hovorila „spodný šuflík“.)

Metafyzika dobrého usporiadania

Vrátim sa na začiatok – pretože tak si to prajú pravidlá krásy a kruh je vraj najlepší z tvarov – a dopoviem načatý príbeh o Christovej.

V 1989-om bola takáto voľba miss tiež výrazom, že si môžeme zvoliť. Naposledy sa totiž Miss Československo konala v roku 1970, ďalej už nepokračovala na základe nariadenia z Moskvy. Pri obnovenej súťaži ale odrazu záležalo na tom, či bude víťazka z Čiech, alebo zo Slovenska (Christovú ostravské publikum vypískalo). Pozerať sme prestali, keď sa ešte aj slovenská miss rozštiepila na dve súťaže a ktosi z rodiny prišiel s podozrením, že tu asi ide len o televíznu zábavu. Vtedy sa naše zdieľané dejiny krásy rozdrobili a my sme sa každý utiahli do svojej izby.

Ako poznamenala Slavenka Drakulić v eseji Bathroom Tales, tégliky s krémami či nádoby s práškami sme si spojili v reťazci významov s demokraciou a ľudskými právami. Od myšlienok na krásu (bez fľakov a bez lupín) sme sa presunuli k myšlienkam na správne usporiadanie vzťahov, metafyziku dobrého usporiadania. Voľba kráľovnej krásy bola preniknutá rovnakým princípom. V misskách sme vtedy možno videli krásu ako stendhalovský prísľub šťastia. Ako prísľub usporiadania vecí podľa najlepších pravidiel.

Ideológia transformácie mala v sebe čosi veľmi mocné: spájala posádku panelákovej obývačky s vyššími princípmi, s ideami o finálnom stretnutí krásy, dobra a pravdy. Václav Havel vo svojich úvahách odkazoval na tieto hodnoty, keď hovoril, že „pravda a láska musí zvíťaziť nad lžou a nenávisťou.“

Predstava, že na jednej strane je dobrotivé spoločenstvo krajín a na druhej temný Mordor, pretrváva. Je možno taká stará, ako naše vedomie, v ktorom sme veľmi skoro oddelili „našich“ od „nenašich“. Navyše, to naše zvykne byť krásne a to cudzie škaredé (v prípade voľby miss aspoň menej pekné). Ako teda zmieriť prastaré myšlienkové vrstvy a psychické reflexy s jedinou európskou tradíciou, do ktorej sa skutočne oplatí investovať energiu – s triezvou mysľou?

Obrázok Christovej na tróne som si kedysi vystrihla a nalepila do denníka – fotografia sa skladá z veľkých očiek, akýchsi včelích plástov, takže víťazku ťažko rozoznať. Zostáva mi veriť, že je to ona a skutočne bola najkrajšia. Tam sa začal môj príbeh o kráse.