Ďalších 25 rokov: bez revolúcie, prosím

V našom meste sa objavila skupina občanov, ktorí chodia medzi ľuďmi v tričkách s provokatívnym nápisom: Mám sa dobre.

Mám sa dobre!

Reakcie zahŕňali všetko – od pobúrenia, cez nepochopenie, až po úprimnú radosť zo šťastia blížneho. Pobúrení dúfali, že blázni v tričkách sa z ulíc čoskoro vytratia. Či už vďaka tomu, že sa ochladí, alebo sa im, ako to už v živote býva, prestane dariť. Lenže stal sa presný opak.

„Mám sa dobre“ sa prenieslo aj na mikiny, ekologické nákupné tašky, ba našli sa aj takí, ktorí si takto označkovali svoje autá. Po pár provokatéroch, ktorí sa majú dobre, sa objavili ďalšie stovky a tisíce ľudí, ktorí sa cítia rovnako. A nehabili sa to priznať.

Ak žijete v meste, ktoré zažilo rovnakú vlnu pozitivizmu, viete, ako to skončilo. No ak žijete na Slovensku, je na betón isté, že ste neboli svedkami ničoho podobného.

Nežnou revolúciou, ktorej štvrťstoročnicu práve oslavujeme, sa život na Slovensku začal radikálne meniť. Ale ľudí, ktorí by si na rameno dali vytetovať Štefánika, by bolo viac než tých, ktorí by pri pomyslení na Nežnú povedali „stálo to za to.” Aspoň tak to vyplýva z výsledkov nedávneho sociologického prieskumu.

Pád z týždňa na týždeň

Pár starších si pamätá, mladší z nás, ktorí radi čítajú, vedia: pád totalitného režimu neprišiel zo dňa na deň.

Trval dlhšie ako tých 42 dní od demonštrácie študentov na Národní tříde po zvolenie Václava Havla prezidentom. Tieto dve udalosti, prvé slobodné voľby v júni 1990 aj postupný zánik plánovaného hospodárstva, boli len posledným kolom v dvadsať rokov trvajúcom súboji medzi tými, ktorí mali moc a malou skupinou tých, ktorí mali pravdu a odvahu.

Lenže vo vnímaní státisícov Čechov a najmä Slovákov sa nástup demokracie odohral z týždňa na týždeň. Cenzúra a skresľovanie reality doma aj za hranicami pred rokom 1989 nemali ďaleko od dokonalosti. Väčšina ľudí ani len netušila, že poľskí komunisti pustili moc z rúk už v lete toho roku.

Obsadenie západonemeckej ambasády v Prahe dederónmi už síce zatajiť nešlo a objavilo sa i v televíznych správach. No socialistickému ľudu sa prezentovalo ako humanitárna kríza, ktorú akože vyriešili súdruhovia z NDR, keď spoluobčanom dovolili odísť na západ.

Jediné, na čo sa ľudia v socialistickom Československu mohli spoľahnúť, ak chceli poznať pravdu, boli vlastné oči. Osemdesiat percent informácií, ktoré zrakom prijímame, však bolo málo na to, aby človek mimo disentu začiatkom roku 1989 považoval možnosť pádu režimu za reálnu.

Áno, ak ste pracovali vo fabrike, ktorej najväčším odberateľom bol podnikový sklad, mohlo vám napadnúť, že týmto spôsobom krajina môže prežiť už len krátko. Ale „krátko“ je relatívny pojem, ak základná zahraničnopolitická stratégia štátu operuje s pojmom „na večné časy.“

Preto ešte raz: pre množstvo ľudí došlo k zrúteniu sveta istôt, v ktorom vyrastali, zo dňa na deň. Toto je dôležité uvedomiť si, ak chce človek pochopiť dvadsaťpäť rokov, ktoré po Novembri ´89 nasledovali.

Návrat otázok a nepokoja

Do každodennosti života človeka pred Novembrom zasahoval politický systém nadizajnovaný komunistickou štátostranou, ktorý Václav Havel v eseji Moc bezmocných opísal nasledovne:

„Akýmsi dedičstvom onoho pôvodného ´dobrého pochopenia´ je ďalšia zvláštnosť, ktorou sa náš systém odlišuje od rôznych iných moderných diktatúr: disponuje nepomerne zovretejšou, logicky štruktúrovanou , všeobecne zrozumiteľnou a vo svojej podstate veľmi pružnou ideológiou, ktorá pri svojej komplexnosti a uzatvorenosti nadobúda až povahu akéhosi sekularizovaného náboženstva: ponúka človeku hotovú odpoveď na akúkoľvek otázku, nie je možné ju prijať iba čiastočne a je prijatie zasahuje hlboko do ľudskej existencie. V epoche krízy metafyzických a existenciálnych istôt, v epoche ľudského vykorenia, odcudzenia a straty zmyslu sveta, musí mať nutne táto ideológia zvláštnu hypnotickú príťažlivosť: blúdiacemu človeku poskytuje ľahko dostupný „domov“. Stačí ju prijať a v okamihu je všetko opäť jasné, život dáva zmysel a z jeho horizontu mizne tajomstvo, otázky, nepokoj a osamelosť.“

Všetko je jasné, niet otázok, nepokoja a osamelosti. Takto chcela ideológia bývalého režimu pôsobiť na jednotlivca – a celkom sa jej to darilo. A potom, akoby z týždňa na týždeň prišla Nežná a otázky a pochybnosti boli späť.

Pred ňou podľa Havla platil človek za život istôt drahú cenu:

„Abdikáciou na vlastný rozum, svedomie a zodpovednosť. Veď integrálnou súčasťou prevzatej ideológie je delegovanie rozumu a svedomia do rúk nadriadených, totiž princíp identifikácie centra moci s centrom pravdy.“

S Novembrom okrem snehu padlo ťažké jarmo svedomia a zodpovednosti späť na plecia jednotlivca. Bez výstrahy, bez zaškolenia a bez nároku na odmenu. Odovzdať zodpovednosť štátu pred rokom ´89 prinášalo nejaké výhody, prijať ju späť po Novembri nebolo zárukou ničoho. Extrémnu povahu tejto náhlej zmeny najlepšie vystihuje fakt, že mnohým Čechom a Slovákom nestačilo ani štvrťstoročie, aby sa s ňou dokázali vyrovnať.

Ponovembrový vývoj sa však neodohrával v nejakom hodnotovom a ideologickom vákuu. Človek si mohol vybrať a mohol sa pridať ku komu chcel: k „pravdoláskařom“, nacionalistom, koženým pravičiarom, predajným socialistom, k nespočetným metamorfózam liberálov, ateistom aj veriacim, gaunerom aj k slušným ľuďom.

Situáciu komplikoval len fakt, že máloktorá strana či hnutie poskytovala konečný počet odpovedí na čoraz množiace sa otázky v globalizáciou skomplikovanom svete. Jedinú výnimku v slovenskom prostredí predstavovala a predstavuje katolícka cirkev, ktorá v prevedení mnohých jej členov zasahuje do života spoločnosti podobne ako komunistická ideológia:

„Ponúka človeku hotovú odpoveď na akúkoľvek otázku, nie je možné ju prijať iba čiastočne a je prijatie zasahuje hlboko do ľudskej existencie.“

Niekde tu treba hľadať korene popularity hnutia za tradičnú rodinu. To v kombinácii s rôznymi nacionalistickými prúdmi môže jedného dňa slobodnejšie zmýšľajúcim ľuďom opäť navodiť pocit, že sú vyhnancami vo vlastnej krajine .

Nezmierení s omylnosťou

Pri zmienke o prvých rokoch po Nežnej revolúcii sa obzvlášť žiada napísať jedno: s výnimkou hŕstky nadaných a zorientovaných jedincov sme boli všetci amatéri.

Amatérski študenti, amatérski voliči, amatérski politici, podnikatelia, zamestnanci, vedci aj intelektuáli. Naše výkony mali ďaleko od profesionality západných štandardov. Nemohlo to byť inak a mohlo to byť horšie.

V amatérsky riadenom štáte a firmách to mala obzvlášť ťažké generácia mojich rodičov – v tom čase štyridsiatnici bez znalosti jazykov, dostatočného sebavedomia na podnikanie a často aj bez vzdelania využiteľného v novej dobe. Mnohí z nich, s rodinami na krku si vyskúšali, aké je to ocitnúť sa zo dňa na deň „na dlažbe.“ A prizerať sa, ako iní tunelujú milióny z podnikov, v ktorých predtým pracovali. Všetci naši fotrovci, ktorí tie časy zvládli čestne, bez morálnych pokleskov, si zaslúžia veľký rešpekt.

Pre toto som im ochotný odpustiť, že domáce úlohy zo života v demokracii zvládali tak pomaly a s mnohými chybami. Dá sa im odpustiť, lebo ako to pri vzdelávaní býva, časť zodpovednosti a viny za zlyhania leží aj na učiteľoch, t.j. politikoch novej doby.

To, že dnes Rusko ohrozuje ostrou muníciou princípy, na ktorých stojí západná demokracia, je neprehliadnuteľná hrozba. Ale tiež príležitosť otestovať samých seba, čo pravda a láska k blížnemu pre nás v skutočnosti znamenajú.

Ak sa zhodneme, že fungujúca demokracia nemôže stáť len na individuálnej zodpovednosti, ale že v niektorých oblastiach máme zodpovednosť aj jeden za druhého, potom vina za nedokonalosti slovenskej demokracie je kolektívna. Čo odpustiť nemožno, je nepriznanie si tejto viny.

Nedostatočná ešte aj dnes svieti v našej žiackej knižke minimálne pri dvoch predmetoch. Prvým je komunikácia. Vecná debata bez ad hominem argumentov, urážok a zvýšeného hlasu je zriedkavejšia ako bratislavský chodník bez psích lajen. Chýba tak v parlamente, na úrade, v internetových „diskusiách“ ako aj v škole. Netuším, či existuje niekto alebo niečo konkrétne, čo zodpovedá za tento stav. Viem len, že trvá dlho a bráni k nachádzaniu dobrých riešení, ktorých životnosť prekročí jeden volebný cyklus.

Druhá oblasť, v ktorej dlhodobo zlyhávame, je schopnosť pripustiť nedokonalosť človeka. Seba samého aj iných ľudí. Veľká časť súčasnej frustrácie, myslím si, je živená novými a novými informáciami o tom, že niekto niečo spreneveril či rozprávkovo zarobil na úkor štátu – čiže nás všetkých.

Už len zriedka nám kauzy spôsobia šok. Skôr sme otrávení opätovne počuť ten istý neveselý príbeh, v ktorom sú iné len mená hlavných aktérov. Akoby sme verili, že ľudia sú od podstaty dobrí a podiel tých, ktorí kradnú a klamú sa môže konštantne zmenšovať dovtedy, až jedného dňa nebude v kriminovinách čo vysielať.

Akoby sme po predrevolučnom „živote v lži“ neboli schopní „žiť v pravde“ a s pravdou o povahe človeka. Ním je tak náš súrodenec, sused, kolega, ako aj politik. Ako napísal Martin M. Šimečka do novín Projektu N:

„Úctyhodný charakter ešte nezaručuje neomylnosť a v novej situácii môže takýto človek zlyhať ako ktokoľvek iný.“

Frustrácii z nepotrestaných krádeží a podvodov sa, samozrejme, rozumieť dá. No položím kacírsku otázku: povedzme, že by nám konečne vládli tí ideálni politici, tie osobnosti a morálne autority, o ktorých občas radi hovoríme pri pive. Naozaj by bola väčšina z nás spokojnejšia?

Nie som si istý. Lebo je pravdepodobné, že v takej situácii, by aj na nás – na tých, ktorým by tí dokonalí politici vládli, boli kladené vyššie nároky. Predstavte si, že za každý špak odhodený na chodník dostanete pokutu. Že bude zverejnené každé euro, ktoré ste vedome neodviedli – i keď ste mali. Že za každú odfláknutú robotu vás klient alebo šéf tvrdo a verejne skritizuje. Že si niekto posvieti na to, či sa o svoje deti, rodičov a životné prostredie staráte tak, ako zákon vyžaduje a o život vo svojej obci sa zaujímate tak, ako ten Švéd či Rakúšan, ktorým závidíme ich spokojné životy.

Koľkí z nás by v takomto svete mali stále dosť dôvodov natiahnuť na seba tričko s nápisom „Mám sa dobre“?

O slobode nekonať

Tento text mal byť pôvodne poviedka. Jej hlavnou postavou by bol zrelý tridsiatnik, volajme ho Lukáš, ktorý v prvom obraze pristihne vlastného otca, ako si to rozdáva s neznámou slečnou na gauči v rodičovskom dome.

Prekvapivo ho pohľad na súložiaceho otca a atraktívnej mladej ženy vzrušil. Ešte prekvapivejšie bolo, že v prvom okamihu nebol správaním otca pobúrený. V druhom obraze sa Lukáš, ktorý je architektom, objaví na stavbe ním navrhnutého domu. Investor ho opäť žiada zasiahnuť do projektu, ktorý má aj bez toho ďaleko od hodnotnej architektúry.

Lukáš sníva o tom, že čoskoro bude mať konečne našetrených dosť peňazí, aby mohol pre svoju rodinu navrhnúť a postaviť dom, na ktorý sa študenti architektúry budú chodiť pozerať ešte aj o sto rokov. V treťom obraze sa objaví aj s rodinou na večeri u rodičov. Lukášov otec sa po jedle rozreční o hodnote rodiny a dôležitosti čestného správania. Architekt je otcovým pokrytectvom zhnusený. A napadne mu, že od otca, ktorý je spoločnosťou vnímaný ako úspešný a slávny muž, trochu povydiera. Naznačí mu, že vie o jeho nevere a prejaví ochotu o všetkom mlčať, ak mu otec dá dosť peňazí, aby sa mohol pustiť do stavby vlastného domu. Chvíľu má dokonca pocit, že týmto konaním by prispel k lepšiemu svetu.

V štvrtom obraze si vďaka malému synovi, jeho opakujúcej sa otázke „prečo?“ (sa zachoval princ v rozprávke tak, že z toho nič nemal) a vlastnej odpovedi (lebo to bolo dobré) Lukáš uvedomí, čo sa v skutočnosti chystal spáchať. Svoj plán s úľavou zavrhne. V piatom obraze vedome vojde do obývačky v rodičovskom dome, keď jeho otec opäť súloží s mladou ženou. Ale nepovie nič. Iba dá takto otcovi najavo, že o všetkom vie. A ponechá na neho, ako bude ďalej žiť.

Tá poviedka mala byť o jednom rozmere slobody, ktorý tu bol pred Novembrom aj po ňom – o slobode nekonať zlo. Potom som si však uvedomil, že čosi iné za posledných dvadsaťpäť rokov zasahuje život tejto krajiny viac, než ľudia správajúci sa bezcharakterne.

Sú to ľudia, tisíce ľudí, ktorí si November zredukovali na slobodu nekonať. Nijak, nikdy a v ničom, čo presahuje dvere ich chladničiek. Za toto Gála ani Havla obviniť nemožno. Nejakú „zásluhu“ na našej neochote angažovať sa nad rámec našich individuálnych potrieb má ponovembrová garnitúra politikov, z ktorých nejeden bol ochotný aktívne podporiť aktívnych občanov či inštitúcie tretieho sektora len v prípade, keď do bodky súhlasili s jeho činmi a videním sveta.

Predstava, že sa napríklad súčasný premiér zúčastní na udeľovaní ocenenia Biela vrana, si vyžaduje veľkú dávku fantázie.

Nepotrebujeme novú revolúciu

Akokoľvek depresívne môžu predchádzajúce riadky pôsobiť, platí, že ideály Novembra nie sú dnes v slovenskej realite len znôškou patetických hesiel. A že pre ich napĺňanie máme dnes lepšie podmienky ako pred štvrťstoročím.

Ako spoločnosť sme dospelejší a bohatší. Je tu tiež nie bezvýznamné množstvo mladých ľudí, ktorí získali vzdelanie a hodnoty s ním spojené na najlepších univerzitách sveta. Ak dostanú príležitosť, Slovensko ešte za nášho života môže byť krajinou, do ktorej budú ľudia prichádzať žiť, nie z nej odchádzať.

To, že dnes Rusko ohrozuje ostrou muníciou princípy, na ktorých stojí západná demokracia, je neprehliadnuteľná hrozba. Ale tiež príležitosť otestovať samých seba, čo pravda a láska k blížnemu pre nás v skutočnosti znamenajú.

Dva týždne dozadu napísal Ľubomír Smatana komentár, ktorý v úzkom kruhu mojich známych vyvolal zaujímavú polemiku. Komentár poukazoval na jeden úkaz: v reportážach z konca roku 1989 sa o peniazoch veľa nehovorilo ani nepísalo.

„Revolúcia nestojí na peniazoch, ale na ideáloch. Kto vie, ako by to s nami vtedy dopadlo, keby sme mali hypotéky,“ zakončil Ľubo svoj stĺpček.

Podľa jednej kamarátky bol ten komentár výborný. Mne sa tiež páčil, ale tá nepresná pointa ho v mojich očiach zabila. Úvaha o možnom vplyve hypoték na šancu na úspech Nežnej revolúcie totiž prekračovala hranicu podnetnej hypotetickej otázky, keďže koexistencia hypoték a centrálne riadenej ekonomiky s prakticky neexistujúcim realitným trhom sa vzájomne vylučuje.

„Možno tým komentárom chcel tiež povedať niečo o súčasnosti. Že sa v nej všetko točí okolo peňazí a revolúcia tu nemá šancu na úspech, lebo by sme pre hypotéky a autá na lízing neriskovali stratu zamestnania a príjmu, ak by sa prevrat nepodaril,“ zamyslela sa kamarátka. Určite nie je jediná, kto má pocit, že naše životy sa zredukovali na prerátavanie výplat a že tí, čo vládnu, nám dávajú dostatok dôvodov k úvahám o novej revolúcii.

Snáď nie som jediný, kto súčasný systém nechce boriť. Postačí mi, keď ho budeme neustále vylepšovať.

Spomienka na 17. november zvádza k túžobným úvahám o novej veľkej zmene. Ale keď si človek poctivo porovná možnosti, ktoré mu život dáva dnes s tými pred dvadsiatimi piatimi rokmi, pripustí, že potrebujeme len tri veci: dobre fungujúce inštitúcie, ktoré budú pomáhať utváraniu spravodlivej občianskej spoločnosti. Angažovaných občanov a kritických novinárov, ktorí na formovanie a činnosť týchto inštitúcií budú dozerať. A ďalších pokojných dvadsaťpäť rokov, počas ktorých sa toto všetko bude môcť udiať.