Dilemy: Je v poriadku ísť v MHD načierno, keď som si jazdu predtým cvakla dva lístky?

Keďže sme v tíme viacerí nadšenci podcastov, rozhodli sme sa vyskúšať produkovať jeden aj v rámci MONO.

Inšpirovali sme sa dnes už zaniknutým podcastom z dielne New York Times – The Ethicists, ktorý v súčasnosti pokračuje už len ako písaný stĺpček. Morálne dilemy sa tak stali témou nášho podcastu.

Moderátorom podcastu je Dávid Tvrdoň, člen MONO tímu. Do debaty o morálnych dilemách sme si pozvali profesorku Annu Remišovú, ktorá sa etike venuje aj na akademickom poli, a Fera Paulínyho, ktorý si rád kladie viac i menej hypotetické otázky týkajúce sa morálky.

Chceme tento podcast prinášať pravidelne. Vždy rozoberieme tri dilemy a budeme radi, ak nám tie svoje dilemy zašlete na otazky@mono.sk. Pokiaľ nás zaujmú, budeme sa im venovať v niektorom z nasledujúcich dielov. Prepis jednej z dilém vždy nájdete aj na MONO.sk.

V prvom diele sme riešili nasledovné dilemy:

• V starej práci, kde som pracovala na živnosť, som bola dohodnutá, že budem pár mesiacov na materskej. Medzitým som dostala ponuku z novej práce, prijala som ju, ale nepovedala som to v starej práci hneď, ale až pár tyždňov predtým, ako som mala nastúpiť. Dôvod: Chcela som mať poistku pre prípad, že s tou novou prácou to nevyjde. Takže mali menej času na hľadanie môjho nástupcu. Zmluvne som nič neporušila, napriek tomu som mala výčitky svedomia. Bolo morálne správne, že som to tak spravila?
• Dobrovoľníci zbierajú smeti. Majú vysypávať odpad do kontajnera z plných plastových vriec a do tých znovu nakladať, alebo rovno vyhadzovať použité aj s odpadom a plniť nové? Samotné vrece je len tvorba ďalšieho odpadu a z hľadiska životného prostredia, na ktorom im záleží, je to nešetrné. Lenže je vždy pohodlnejšie používať nové, ktoré majú na mieste zberu. Nemusia ich nosiť späť z kontajnera, použité sú často deravé, vyťahané, smrdia či sú vlhké. Zároveň ak rátajú s tým, že vreco chcú späť, tak ho nemôžu zaviazať (zaviazané sa lepšie transportuje). No a potom je tu otázka času, kedy musíš mať niekoho, kto bude tie vrecia vysýpať.
• Je ok ísť v MHD načierno, keď som si jazdu predtým cvakla omylom dva lístky? A naopak, ak som si omylom necvakla, mala by som dodatočne zničiť cestovný lístok?

Na prvé počutie jednoduchá otázka, ale naozaj je to také jednoduché, pani profesorka?

Je to presne to, ako keby som si kúpila do kina dva lístky na ten istý film, v tom istom čase, ale vidím ten film iba raz. Druhýkrát by ma do kina už nikto nepustil, aj keby som dokazovala, že som mala dva lístky. Takže z tohto pohľadu je úplne jasné, že nemôžem ísť načierno, pretože je to vzťah zákazníka a predávajúceho. Ja som tu službu využila a mojou nepozornosťou som prišla o moje vlastné ekonomické náklady.
Druhý prípad – išli by ste do obchodu a kúpili si zákusok, zjedli by ste ho a vyšli by ste zamyslení bez zaplatenia. V momente, keď na to prídete, mali by ste urobiť nejaký krok, aby ste za ten zákusok zaplatili. A preto si myslím, že je to síce komické, ale buď naozaj roztrhám ten lístok, alebo ho potom niekomu podarujem. Pretože základ v etike je, že sa musím opýtať dve otázky: „Spôsobila som niekomu škodu?“ a „A čo keby tak všetci robili?“ Je zaujímavé, že fenomén mestskej hromadnej dopravy, tým že je všeobecný a verejný, v nás vyzýva nejakú možnosť, že si môžem viacej dovoliť, ako by som si dovolila v nejakom obchode alebo v kine.

Začnem od toho, či som spôsobil niekomu škodu. Ak si ten lístok necvaknem, tak som niekomu tú škodu spôsobil, lebo som sa viezol zadarmo, čiže súhlasím s tým, že lístok treba potom znehodnotiť, alebo ho doma niekde založiť a už nikdy nikde nepoužiť. A tá druhá otázka, že ak si cvaknem dvakrát, či môžem ísť potom zadarmo, tak z môjho pohľadu áno. Samozrejme, z pohľadu cestovného poriadku porušujem nejaké predpisy, lebo idem načierno. Predpokladám však, že ten cestovný poriadok nemá význam sám o sebe, ale niečo tým ten dopravný podnik sleduje a sleduje tým asi to, aby ľudia nejazdili načierno.
Ale ja som tým nikomu škodu nespôsobil, lebo som si za tú jazdu zaplatil, aj keď predtým tým, že som si označil dva lístky. Ale mám zas hypotetické ale. A to, že možno dopravný podnik pri kalkulácii cestovného rok dopredu ráta aj s tým, že si ľudia cvaknú dva lístky naraz a kebyže to tak bolo u všetkých, tak by sa to potom premietlo na cene cestovného. A takisto, čo by som spravil, keby prišli revízori. Prídu revízori a keby som sa teraz nahlas hádal, že som si cvakol lístok predtým, tak mi to, samozrejme, neuznajú. Ale ja by som ešte tým konaním v očiach ostatných cestujúcich legitimizoval to, že jazdím načierno. Lebo by som sa nejakým spôsobom vyhováral a oni by mohli mať pocit, že cestovanie načierno je čosi normálne. Čiže moja odpoveď je, že ja by som mal svedomie čisté, ale keby prišli revízori, tak by som normálne zaplatil bez reptania pokutu, lebo som naozaj porušil predpisy.

Ale z hľadiska tvojho morálneho ja by si neporušoval nič.

Mám pocit, že som nikomu nespôsobil škodu. Tú škodu by som nespôsobil ani v prípade toho kina, ale, samozrejme, chápem, že by ma tam nepustili. Lenže tam sú pravidlá nastavené tak, že niekto kontroluje vstup.

Tu sa predsa dá inak uvažovať. Náhodou som si cvakla dva lístky, ale môžem predsa ponúknuť niekomu lístok darom. Keď niekto nastupuje, tak sa opýtam, či mu môžem podarovať lístok, alebo sa opýtam, či niekto si nepotrebuje kúpiť lístok. To sa mi zdá férovejšie. Je to už skôr také gesto alebo pozícia, že síce nikomu neškodím, ale z morálneho hľadiska poškodíte sám sebe, keď príde revízor, lebo budete vyzerať ako ten, čo neplatí lístky a okolie sa na vás bude dívať: Aha, tak tento jazdí načierno. Prečo máte škodiť sám sebe?

Ale ja prijímam to riziko, že keď príde revízor, tak tú pokutu zaplatím. Čo by mňa trápilo, je práve okolie, lebo v jeho očiach okolia môžem legitimizovať jazdu načierno. Lebo okolie nevie, že som si cvakol nejaký lístok, nemá to ako zistiť a tým pádom vidí len, že je tu nejaký čierny pasažier. Čiže to legitimizuje tú cestu. Ale ja naozaj nevidím rozdiel v tom, či ten lístok niekomu darujem alebo dokonca predám a tým, že ho sám využijem v nejakej ďalšej jazde.

To je obrovský rozdiel, pretože vy ho predáte v tom autobuse, v ktorom idete, to znamená, že urobíte buď gesto, že ho podarujete niekomu, kto nemá lístok a tým vlastne tomu človeku pomôžete. Koľkokrát sa ľudia v autobuse pýtajú: Nemáte, prosím vás, cestovný lístok? A nikto mu neodpovie. To znamená, že pomáhate niekomu.

To je situácia, ktorá môže nastať, ale ak sa to nepodarí, ak si to človek všimne až neskôr, tak ja by som kľudne cestoval znovu, lebo moja otázka je, že ak ten lístok niekomu podarujem, aká škoda vzniká alebo nevzniká dopravnému podniku?

Žiadna, pretože on môže použiť ten lístok len v tom čase, na ktorý ten lístok platí. On ho nemôže použiť inokedy, ak je už cvaknutý ten lístok.

Už chápem, tam je ešte tá časová podmienka.

Ja predpokladám, že nastúpite do autobusu, cvaknete naraz dva lístky a teraz mám dva lístky. V tejto situácii prečo niekomu ho nepredať? Alebo podarovať. Možno niekto naozaj cestuje bez lístka a pomôžete niekomu.

Alebo ten lístok jednoducho prepadne. Tiež si myslím, že radšej nerobiť pravidlo z toho, že keď sa niekomu niečo takéto podarí, tak nech potom ide načierno. To sa mi nezdá ok ani ako odporúčanie a predsa len, ako povedala pani profesorka, vystavíš sám seba zbytočnému riziku

Priniesli sme vám prvý diel podcastu Dilemy. Budeme radi, ak sa prihlásite na jeho odber cez iTunes, RSS alebo sa prihláste do nášho newslettru a okrem nových dielov podcastu sa vždy dozviete aj o našich nových článkoch.