Lidia Ostałowska: Česká Rómka by poľských Rómov pobúrila. V každej krajine sú Rómovia iní

Píše o tých, ktorým je ťažko. Za komunizmu sa snažila do reportáží skryť kritiku režimu, po prevrate písala o Rómoch aj o Židoch.

Poľská reportérka LIDIA OSTAŁOWSKA ukazuje, že problémy menšiny sú aj záležitosťou väčšiny. Na Slovensku v júli vo vydavateľstve Absynt vyšla jej reportážna kniha Cigán je Cigán.

Ako sa začala vaša reportérska kariéra?

Pred výnimočným stavom v roku 1981 som bola krátko reportérkou v študentskom týždenníku aj v dievčenskom časopise. Počas prevratu ho zlikvidovali a ja som dostala zákaz pracovať.

Keď sa v roku 1989 uskutočnili prvé slobodné voľby, vznikol denník Gazeta Wyborcza. Pre mňa to bola úžasná šanca vrátiť sa k tomu, čo som chcela robiť.

Ako vyzerala v Poľsku reportáž za komunizmu? Dali sa reportážou ukázať problémy komunizmu bez toho, aby ste boli postihnuteľná?

Reportéri mali tú výhodu, že aj v časoch cenzúry vedeli celok opísať v častiach. Nemohli ste napísať, že hospodárstvo je zlé, že sa kradne a je vysoká úmrtnosť… Mohli ste napísať, že v tej fabrike a na tom oddelení sú zle skladované náradia a zlá situácia.

Čitatelia to vedeli výborne odčítať – o čom to je, aký to má zmysel. Že nejde len o jedného človeka, ktorého sa týka nespravodlivosť, či jedného šéfa fabriky, ktorý zle sa správal k ľuďom, ale že ide o celý systém.

Pamätáte si na svoju prvú reportáž v živote?

Krátko som pracovala v časopise pre dievčatá Przyjaciółka. Niekto mi poradil, aby som sa tam prihlásila, keďže som nemala prácu. Šéfredaktorka ma prijala a ja som jej navrhla tému – o veľkej nezamestnanosti.

Bolo to totálne absurdné, keďže v komunizme nezamestnanosť nebola. Ale tému som spracovala a ukázala, v akej biede pracujú najmä mladé dievčatá.Pracovali vo fabrike a boli zúfalo oblečené, unavené, chudobné, s deťmi.

Chcela som ukázať absurdnosť tohto zamestnávania. Šéfredaktorke sa text páčil.

Aké boli začiatky v Gazete Wyborczej?

Úžasné. Cenzúra ako inštitúcia ešte existovala, ale už nemala trestnoprávne dôsledky. Ale tým sa zaoberali šéfovia, nás sa to nedotýkalo. Odrazu sme mohli písať pravdu, tak to bolo úžasné. Nemuseli sme sa zamýšľať nad tým, ako niečo ukryť do textu, stačilo to napísať.

Boli sme plní entuziazmu. Bol to ale aj veľký neporiadok – všetci robili všetko, bol tam chaos, entuziazmus, veľa emócií. Keď sa to začalo usporadúvať, dostala som na výber – oddelenie ekonomiky alebo reportážne oddelenie.

Dovtedy som počas svojej krátkej kariéry išla po reportérskej ceste, takže to bolo jasné. A som rada, že sa mi podarilo dostať do novín, kde má reportáž silné miesto.

Hovoríte, že píšete o tých, ktorým je ťažko. Čím vás zaujali menšiny?

Písala som často o spoločnosti a medzi tým boli aj témy týkajúce sa menšín. V komunizme sa o nich nehovorilo. Potom sme zistili, že sú aj medzi nami. Zaujalo ma, že nie všetci ich majú radi, to, akú majú históriu, ako sa vyvíjali etnické konflikty a ako sa tu rozširuje nacionalizmus.

Veľmi ma to k tejto téme ťahalo. Fascinujú ma otázky identity, či už sú etnické, sexuálne, feministické. Veľa sa dialo v otázkach ukrajinskej menšiny, Židov a potom sa objavili záležitosti s Rómami. Nedalo sa nevšimnúť si to.

Sú to čítané témy? Nemáte pocit, že čitatelia si vyberajú v tejto kategórii skôr senzácie?

Ak ide o Rómov, nemali sme s nimi veľa skúseností, keďže ich je u nás neporovnateľne menej ako na Slovensku. Keď sa objavili, v populárnej tlači sa o nich písalo v senzačnom tóne – že roznášajú choroby, že bývajú v divných osadách a spaľujú tam mŕtvych.

Keď som sa zorientovala v rómskej kultúre, tak som to pochopila. Čitateľ reportáže je však náročnejší, ctižiadostivý, takže som si vybrala možnosť písať o nich seriózne.

V Poľsku je Rómov okolo 30-tisíc. Je aj napriek ich pomerne nízkemu počtu záujem o túto tému?

Ľudia na Rómov stále nazerajú ako na tých, čo nejakým spôsobom podvádzajú, no sú pre nich aj exotickí – sukne, hudba, cigánska láska, Carmen.

Keď som v roku 2000 vydala knihu Cigán je Cigán, už som bola trochu z tejto témy vyčerpaná. Potom sme vstúpili do EÚ a menšiny sa stali témou spoločnou pre všetky krajiny.

Čo vás zaujalo na rómskej kultúre?

Keď sa v Poľsku Rómovia objavili, nič sme o nich nevedeli. Neverila som, že žena na hlavnej varšavskej ulici kŕmi decko priamo na chodníku, aj keď to bol jej štýl života.

S fotografom sme boli v ich tábore, aby sme sa na ich život spýtali. Všetci nás strašili, čo sa môže stať. Keď sme prišli, zistili sme, že sa niet čoho báť – Rómovia boli spoločenskí, aj keď po poľsky vedeli len pár slov.

Tábor vôbec nevyzeral tak, ako sme si ho predstavovali – aj keď domy boli z dreva a kobercov zo smetiska, pomedzi ne chodili ženy a zametali. Náš známy nám pomáhal s tlmočením, tiež bol Róm.

Tam však bol vidieť ten zábavný kontrast – on bol zámožný Róm, dodržiavajúci tradície, v čiernom obleku, bielej košeli. Keď prišiel do tábora, tak nevedel, čo má robiť. Takmer chcel ujsť. Dozvedeli sme sa, že tu je lepšie ako v Rumunsku. Neverili sme, že v takýchto táboroch je lepšie ako niekde inde.

Vo svojej knihe Cigán je Cigán opisujete životy Rómov v rôznych krajinách. Aká bola vaša prvá cesta za Rómami?

Chceli sme sa presvedčiť, ako to v Rumunsku naozaj vyzerá. Bolo to veľmi emotívne – náš sprievodca, poľský Róm – si myslel, že ide do šťastnej krajiny, že v rodnom Rumunsku nájde tých pravých Cigánov, ktorí si pomáhajú, ktorí sa vzájomne neklamú.

Keď prišiel a videl podmienky, v akých Rómovia žijú, veľmi to prežíval. Veľa rozprával, viac, ako by bežne povedal nerómskej žene. Zdalo sa mi, že je to história, ktorá presahuje tému Rómov a že ide o ľudskú históriu.

A takisto som sa presvedčila, že keď sa hovorí v Poľsku o Cigánoch či Rómoch, tak netušíme, čo to znamená. Že problémy menšiny sú takisto záležitosťou väčšiny. Že to nie je len etnický problém, ale celospoločenský. A preto som o tom začala písať.

Aký je obraz Rómov v poľských médiách?

Poľské médiá sú také isté, ako všade. Ak sa niečo stane – drobná krádež či bitka, tak sa o tom hovorí a zodpovedajú tomu aj komentáre. Zlodeji, brutalisti, kriminalisti…

Tie stereotypy sú rovnaké, aj keď pre malý počet Rómov sa o tom píše menej. Najmä lokálne médiá stále zdôrazňujú etnikum – na stanici v Katoviciach došlo k bitke, útočil 16-ročný chlapec rómskej národnosti.

Vtom sa Rómovia zľaknú a pakujú sa do iného mesta. Hneď ako niekto na takéto texty upozorní či poukáže na nespravodlivé tresty pre Rómov, tak na fórach sa objaví reakcia typu – tak nech si tých Cigánov vezme domov.

O Rómoch sa u nás často hovorí ako o problematickej skupine. Ako je to v Poľsku?

Niektorí u nás robia problémy, ale nie väčšina. Do 70. rokov Rómovia kočovali, potom im to zrazu zakázali. Dovtedy nemali stály život, nehlásili sa do organizácií, nepracovali bežným spôsobom. Akoby žili v kapitalizme.

Za komunizmu predávali, chodili po bazároch, kupovali či šili obleky, chodili aj na zahraničné cesty. Po páde režimu sa preto ľahko životu v kapitalizme prispôsobili.

V Poľsku panujú dva postoje. Podľa jedného Rómovia spôsobujú problémy, potrebujú dávky, bývajú v chatrčiach a treba s tým niečo robiť. A naopak – tí zámožnejší sú predmetom závisti. Odkiaľ majú také paláce a vily? Prečo chodia mercedesmi?

Nikdy sme ich nevideli, že by pracovali. Oni samozrejme pracujú, ale inak, ako si predstavuje obyčajný Poliak. Oni len rozvinuli majetok z čias kočovníctva, najmä obchodovania. Z toho žili. Často je to zámienka. Raz sú za biednych a primitívnych, raz za bohatých.

Aký je rozdiel medzi slovenskými, českými či poľskými Rómami?

Pre Rómov z Poľska je šokujúce to, že Rómka z Česka nosí krátku sukňu, farbí si vlasy a ukazuje ramená. Nedodržiava zásady. Nehovorím o počte – na Slovensku a v Česku sú v horšej situácii, ale tu je rozdiel v kultúre.

V Poľsku sú viac zviazaní s tradíciami. V Česku a na Slovensku to už nie je pravda. Rómovia majú sociálny problém, sú vylúčení ekonomicky aj rasovo.

Kniha vyšla vo vydavateľstve Absynt.

Prečítajte si reportáž Rómska krajina Jej kráľovskej výsosti z knihy Cigán je Cigán.

Čo vás pri práci na tejto téme najviac prekvapilo?

Najviac ma šokovala existencia get. Dovtedy to bol pre mňa termín z vojny – Židia boli v getách. A náhle som bola v Bulharsku a vidím, že je tam múr a ak chcete prejsť na druhú stranu, tak sa musíte preukázať.

Samotná existencia múra bola pre mňa najviac šokujúca, takisto aj život za múrom. Kde sú chudobní, bohatí, majitelia limuzín, je to ako krajina v krajine, vylúčená, prekliata.

Čo môže pomôcť podľa vás integrácii Rómov?

Funguje tu akási nadradenosť štátu. Európska únia vydá nariadenie – toto treba zlepšiť, tu spravíme taký projekt, toto je pre nich najlepšie. Nekomunikuje s nimi.

Nedá sa to zmeniť, keď Rómov nebudú zastupovať skutočné rómske autority na lokálnej úrovni.

Tí, ktorí poznajú ich kultúru, vedia, že sú rôzni. Tí, čo sú v Poľsku, sú úplne iní ako Rómovia v Česku, na Slovensku či v Macedónsku.

Poľsko je známe silnou tradíciou reportáží. Aká je situácia dnes, v dobe internetu. Darí sa jej?

Noviny sa zmenšili, na reportáž je teda menej miesta. Kratšia reportáž ale neznamená, že je horšie zdokumentovaná – treba spraviť takisto veľa roboty, akurát za to dostanete menej peňazí.

Mám pocit, že dnes je menšia sloboda v písaní – editori radi navrhujú témy reportérom, kedysi to bolo naopak. Takisto bolo pred krízou na reportáž viac peňazí.

Mizne teda reportáž z novín?

Nie úplne. V Poľsku tieto trendy spôsobili to, že osvedčení reportéri si vyberajú knihy. Majú voľnosť, našli si prípadne intelektuálnu tému a chceli by o nej rozpovedať, ale nie na šiestich stranách.

Niektoré témy sa tak napísať nedajú. Ale je skupina mladých ľudí, ktorí majú radi reportáž a ktorí sú na voľnej nohe – my sme mali zamestnanie, oni sú často freelanceri, majú rodiny, byty, musia platiť a ešte chcú robiť reportáž. A medzi nimi sú takí, ktorým sa to podarí. Vyzerá to, že reportáž prežije.

Aj vydavatelia zistili, že reportáž sa dobre predáva a preto chytajú takéto mladé talenty, navrhujú im knihy. Je to akási satisfakcia pre mladého autora. Ja osobne píšem radšej knihy ako kratšie reportáže.

Aký je rozdiel medzi slovenskými, českými či poľskými Rómami?

Pre Rómov z Poľska je šokujúce to, že Rómka z Česka nosí krátku sukňu, farbí si vlasy a ukazuje ramená. Nedodržiava zásady. Nehovorím o počte – na Slovensku a v Česku sú v horšej situácii, ale tu je rozdiel v kultúre.

V Poľsku sú viac zviazaní s tradíciami. V Česku a na Slovensku to už nie je pravda. Rómovia majú sociálny problém, sú vylúčení ekonomicky aj rasovo.