Najväčšie mýty o Slovákoch: Cyrilo-metodská misia aj Breinerovská ničotnosť

O dva mesiace sa uskutoční prvé kolo prezidentských volieb. Do tej doby budú musieť Slováci strpieť množstvo prejavov z úst kandidátov, v ktorých nebudú chýbať reči o nespochybniteľných kvalitách a zásluhách členov tohto národa. Sú to predsa voliči a o voličoch len v dobrom. Pred voľbami, aj po nich.

Hrozí, že v priebehu dvoch mesiacov celkom stratíme realistickú predstavu o nás samých. Aby sa tak nestalo, MONO vám ponúka názory šiestich múdrych ľudí, ktorým sme položili nasledovnú otázku:  Ktorý je najväčší mýtus o Slovákoch?

Odpovedali na ňu: Braňo Bezák, Martin Hanus, Roman Holec, Jozef Hajko, Samo Trnka aĽubomír Smatana.

Braňo Bezák: Ach, tá tradičná pohostinnosť

Keď v roku 2002 karikaturista John Wilson pripravoval pre Európsku úniu vtipnú pohľadnicu, ktorá hľadala perfektného Európana ironizovaním národných stereotypov, slovenským príspevkom do série: Tichý ako Talian, vtipný ako Nemec, triezvy ako Ír…, bola charakteristika “nepohostinný ako Slovák”.

Celá Európa tak zistila, že my Slováci máme zmysel pre humor a ešte sme aj pohostinní. Veď áno, keď príde suseda na návštevu, ponúkneme kávu aj chlebíčky, aj za kalíštek ulejeme, a počas debaty o tom, čo je nového, sa spravodlivo rozhorčíme, že ubytovňu pre utečencov chcú postaviť práve u nás v dedine.

A to nie je jediný príklad tejto našej výnimočnej národnej vlastnosti.

Napríklad taký Rakúšan, čo myslíte, ako si vysvetlí, že z kilometrovej kolóny áut policajti zastavili ausgerechnet jeho?

Čo podľa vás spôsobuje, že taxikári z hlavnej bratislavskej stanice dokážu pre cudzincov roztočiť taxameter tak, že pripomína výškomer práve štartujúceho raketoplánu?

A prečo sa Prešpurákom ich mesto najviac páči, keď na sviatky vypadnú všetci tí cépečkári?

To všetko tá naša vrodená pohostinnosť.

Nie skúpi Česi, korí nechávajú zadarmo študovať desaťtisíce slovenských študentov, nie povýšeneckí Rakúšania s ich starostom, čo sa v prihraničnej dedine naučil po slovensky. Nie, nie, v ich národnej povahe niet ani toľko pohostinnosti, čo by sa za slovenský necht vošlo.

Mali by sme si preto stále opakovať, akí sme pohostinní. A teda nemusíme nič meniť na našom správaní k tým, čo nie sú naši. Veď keď sa niekomu tradičná slovenská pohostinnosť nepáči, nech ide kade ľahšie.

Braňo Bezák, moderátor, hudobník a kreatívec

Martin Hanus: Mýtus o večnej ničotnosti

Ten najväčší historický aj súčasný slovenský mýtus spolu súvisia nielen svojím pesimizmom. Najskôr tu bol mýtus o plebejskom, tisíc rokov utláčanom národe, ktorý nemá svoje dejiny. Je to mýtus druhej polovice 19. storočia, reagoval na silnejúcu maďarizáciu, pre ktorú odvrhol tisícročné uhorské dedičstvo. Lenže antiuhorský mýtus sa hodil aj v prvej ČSR, aj v Slovákštáte, a napokon ho vytepal do kameňa národný komunista Vladimír Mináč.

Tomuto mýtu sme sa dvadsať rokov vysmievali. Paradoxne sme ho však nahradili mýtom o slovenskej menejcennosti, podľa ktorého si nevieme ani len spravovať vlastný štát.

Nový mýtus má azda najlepšie vyjadrenie v populárnych blogerských pamfletoch Petra Breinera. Dnešní spoločenskí kritici nepestujú ani tak kritiku, ako pózu, s ktorou sa vezú na lacnej vlne slovenskej sebafrustrovanosti. Naša verejná debata je ahistorická, chýba jej širšia mierka aj pragmatický nadhľad.

Starý mýtus popieral, že uhorské dejiny sú aj našimi dejinami, nový mýtus ignoruje, že sme štandardnou (stredo)európskou krajinou s neduhmi, ktoré sú všade navôkol.

Leví podiel na novom mýte má Vladimír Mečiar, ktorý samostatnému Slovensku neponúkol žiadnu víziu, iba deštrukčnú polarizáciu. A tak, hoci sme sa v roku 1998 vrátili z bieloruskej cesty do stredu Európy, slovenský údes z vlastného štátu ostal. Sčasti ho síce zmierňuje členstvo v EÚ. Ale výzvou pre ďalšie desaťročia je konečne nadobudnúť národné sebavedomie, že nie sme ničotní, ale vlastne vcelku normálni.

Martin Hanus, redaktor časopisu .týždeň

Roman Holec: Veríme a je nám dobre

Najväčším slovenským mýtom je presvedčenie, že Slováci nemajú žiadne mýty. Na rozdiel od maďarských turulov a maďarskej nevinnosti, na rozdiel od Poliakov ako vyvoleného národa, Rakúšanov ako večných obetí histórie a českej historickej odvahy. Čo už len označiť ako slovenské mýty? Predsa dnes už nikto neverí na plebejskosť slovenských dejín, keď máme kráľov v 9. storočí. Dnes nie je problémom hľadať sa v hlbinách historického vývoja, keď sme sa v starých Slovákoch našli tam, kde iné národy ešte ani meno nemali.

Mierumilovnosť Slovákov je rovnako nespochybniteľná. Veď nič cudzie sme nikdy nechceli a uspokojíme sa – na rozdiel od iných –  pokojne len s tým, čo nám patrí. Neohrozujeme nikoho. Okrem seba samých, a do toho nie je nikoho nič. Jánošíka uznáva ako vzor okrem premiéra celý rad podnikavcov a to, že by mal rozdávať chudobe, je dávno minulý mýtus, ktorý rovnako dnes nikto neakceptuje. Aj preto sa kradne len bohatým, presnejšie tomu najbohatšiemu, teda štátu. A ten má potom problém rozdávať.

Hovorí sa, že mýty uľahčujú život, orientáciu v ňom a zjednodušujú veci inak zložité a komplikované. Život bez mýtov by mal byť adekvátne ťažší. V skutočnosti je však tiež veľmi jednoduchý, lebo veríme všetkému, čo hŕstka večne neukojených intelektuálov označuje za mýty. Veríme a je nám dobre. A pritom sa smejeme z cudzích mýtov tvrdiac, že najväčším slovenským mýtom je presvedčenie, že Slováci vôbec majú nejaké mýty.

Roman Holec, historik

Jozef Hajko: Režimy nami nelomcujú

Minulé storočie bolo obdobím zvratov, často v osude jedného života. Stará mať sa narodila v Rakúsko-Uhorsku, zosobášila v prvej Československej republike, deti dochovala v prvej Slovenskej republike, dôchodok strávila v Československej socialistickej republike a umrela vo federácii.

Bola Slovenka, čo sa v škole učila po maďarsky, cez druhú svetovú vojnu u nej bývali nemeckí, potom ruskí vojaci, aby nakoniec prišli československí, ktorí ju vyhnali z domu, lebo laz sa stal vojenským priestorom. Najskôr bola neposlušné slovenské dieťa, ktoré s palicou priúčali maďarskému Otčenášu. Potom vidiecka žena v zaostalom kúte slovenskej krajiny, priaznivkyňa nemeckých, nie ruských frontových vojakov, lebo prví jej nosili cukor, druhí ju okrádali. Potom spiatočnícka roľníčka, čo jej československí komunisti zavreli pobožného syna do basy.

Pritom bola celý život rovnaká, no svet ju posudzoval rozdielne: bola hlúpa Tóthka, zaostalá Slovenka, pronemecká oportunistka, spiatočnícka roľníčka, slobodná občianka.

Aj my všetci sme boli zadubenci, zaostalci, nacionalisti, náboženskí obmedzenci, slobodní občania, iní zas pokrokári, komunisti, reformisti.

Naše dejiny máme zaškatuľkované – od žalárskej monarchie cez pražskú republiku, klérofašistický štát, komunistický ľahkovážny experiment až po súčasnú unavujúcu demokraciu. Je však mýtom, že s nami lomcovali režimy. Sme stále rovnakí. Pár snovateľov týchto režimov iba otváralo vrátka na našej duši. Podľa toho, ktoré otvorili, tak sme si žili.

Jozef Hajko, spisovateľ, bývalý šéfredaktor týždenníka TREND

Samo Trnka: Že holubičí národ?

Ak sa povie mýtus, tak s naším národom si okamžite spomeniem na dva: na ten, že sme holubičí národ, a ten, že sme pohostinní.

To o holubičej povahe neobstojí ani do dávnej ani do blízkej minulosti. Slovanské etnikum, ktoré sídlilo v Podkarpatskej kotline – teda my – napríklad vyhladilo Avarov. Posledná zmienka o nich je prosba franským vladárom o pomoc proti slovanskému útlaku. V minulom storočí sme už ako Slováci poslali na priemyselnú likvidáciu slovenských Židov, lebo veď to neboli “naši”.

Správanie sa k cudzím je jadrom toho, prečo neplatí ani mýtus o pohostinnosti. Áno, Slovák býva veľmi pohostinný – k svojim. K rodine, kamarátom, známym. Ibaže pohostinnosť sa meria aj správaním sa k zákazníkovi, klientovi, návštevníkovi.

Pre Slováka akoby bola potupa poslúžiť niekomu. Preto v reštaurácii čašník na objednávku nepovie “ďakujem” ale strohé “v poriadku”. Mojou kuchynskou hypotézou je, že je to komplex z feudalizmu, lebo páni bývali vždy cudzí (a ak by aj neboli, tak už boli), a rovnostársky komunizmus tomu dal korunu. Čo je škoda, lebo lesk Uhorskej monarchie je aj náš. Stačí zájsť do Maďarska a aj v poslednej csárde sa človek cíti ako gróf.

S tým súvisí aj ďalší mýtus – o tisícročnom útlaku. Spolunažívanie s Maďarmi bolo počas celého stredoveku bez národnostných treníc, pretože pojem národ vznikol až v romantizme. Útlak počas protireformačného hnutia mal predovšetkým náboženský kľúč a až keď Maďarov začala omínať Habsburgská monarchia, môžeme hovoriť o útlaku na národnostnom princípe. Ten bol škaredý, to bez debaty. Akurát netrval tisíc rokov.

S tým súvisí aj mýtus o cyrilo-metodskej misii. Nám sa vtedy za národného obrodenia náramne hodil, lebo sme históriou Veľkomoravského štátu Maďarom odôvodňovali naše právo na národné sebaurčenie. Svoje čaro malo aj trpiteľské svedectvo porazených Metodových žiakov.

Ale pravda je taká, že to bol opatrný experiment byzantského cisára Michala III. expandovať svoj vplyv aj na záujmové územie západnej cirkvi. Rastislav vtedy potreboval biskupa a Michal III. mu poslal iba dvojicu diplomatov, hoci mimoriadne nadaných. To, že to nesplnilo potreby Veľkomoravskej ríše, vidno na tom, ako sa k Metodovi správal náš najúspešnejší vladár Svätopluk – oveľa bližšie mal k franskému biskupovi Wichingovi. S ohľadom na to, že u nás dominuje západný rítus a píše sa latinkou, je náš vzťah k Adalrámovi a Wichingovi veľmi nevďačný.

Samo Trnka, humorista a scenárista

Ľubomír Smatana: Tisícročný útlak

Keď udatní Česi postavili Národné divadlo v Prahe, dosť dlho o ničom inom nehovorili. Z vlastných peňazí a darov naň našetrili, aby si ho proti habsburskej monarchii vyvzdorovali. A hoci národu “cizáčci” nepriali, Česi sa na “Zlatou kapličku” zložili. Tak silná je láska k národu v českých krajoch a ešte aj dnes sa o tom učia deti v školách.

Krásny príklad má jednu chybičku krásy. Na Národné divadlo sa síce vlastenci zložili, ale málo. Nakoniec najviac zaplatila cisárska rodina na čele s cisárom Františkom Jozefom I. Tieto a podobné informácie v učebniciach chýbajú a to je skôr komické. Každý má svoje mýty a ten o Národnom divadle je drobná súčasť veľkolepého mýtu o tristoročnej porobe českého národa pod habsburským jarmom.

Čo je to ale oproti Slovensku? To trpelo 1000 rokov pod maďarskou nadvládou a dodnes sú toho plné učebnice na všetkých stupňoch škôl. Nič iné iba robota, útlak, nevoľníctvo pod bičom pána, najlepšie grófa Révaya. Stačí sa len pozrieť do každej dedinskej školy a návštevník zazrie na stene obrázok s typickým motívom poddaného chudáka, ktorý leží na dereši a nad ním sa naprahuje s remeňom žandár s bohatierskym (najskôr maďarským) fúzom.

Je zbytočné dokazovať “správnym” vlastencom, že v dobe Uhorska mal každý na háku (nemýliť si s Jánošíkovou popravou), či hovorí maďarsky, slovensky, nemecky, česky, poľsky, rumunsky, slovinsky, chorvátsky, hebrejsky, turecky alebo ukrajinsky. Boli len chudobní a bohatí, poddaní a šľachta, slobodní a nevoľníci, vzdelaní a negramotní. Takže ako je zbytočné hovoriť Čechom, že za Habsburgovcov bolo celkom fajn a české kraje po nich zdedili jeden z najrozvinutejších priemyslov v Európe, tak je zbytočné vysvetľovať, že tisícročná nadvláda Maďarov je iba mýtus. Problém je možno v tom, že Slováci po Maďaroch toho až tak veľa nezdedili.

Ľubomír Smatana, reportér Českého rozhlasu, autor knihy Jánošíci s těžkou hlavou

Pavol Socháň (1862-1941) bol maliar, publicista, dramatik, etnológ, spoluzakladateľ Muzeálnej slovenskej spoločnosti a priekopník slovenskej fotografie. Základom jeho činnosti však bola etnografická práca, v ktorej sa zameriaval najmä na zber, štúdium a propagáciu výtvarných hodnôt ľudovej kultúry, ako aj obyčajových a slovesných prejavov. Hlavnou témou v jeho fotografickej tvorbe bola oblasť ľudového odevu, ornamentalistiky a slovenského vidieka.

Na vaše názory sa tešíme v diskusii na Facebooku.