Ako na November ’89 spomínajú naši rodičia

Osobnosti verejného života, herci, politici, celebrity. Každoročne sa ich médiá pýtajú, ako si spomínajú na udalosti z novembra 1989. Ako však revolúciu vnímali naši rodičia a čo si z toho odniesli do života?

Foto: Wikimedia commons

Marián Tvrdoň, v roku 1989 bol robotník, dnes je manažérom kvality:
„Bol som vtedy v sovietskom Kazachstane na pozemných prácach. Tam ma to zastihlo. Išiel som tam v apríli, v novembri bola revolúcia a vrátil som sa až ďalší apríl. Keď som tam odchádzal, absolútne nič nenaznačovalo zmenu. Keď na Slovensku začali novembrové udalosti, vždy nám nosili kazety so zábermi z televízie. Ak sa v pondelok niečo odohralo, ľudia to nahrali a v utorok už bola kazeta u nás v Kazachstane v tábore. Pozreli sme si to až v stredu, ale boli sme tam veľmi dobre informovaní. Hneď vznikla protikomunistická zložka VPN. Na stavbách totiž robili všetkých šéfov komunisti, každý majster a vedúci musel byť v komunistickej strane.

Bola to vlastne revolúcia komunistov proti komunistom. Tu boli dve tretiny obyvateľstva komunistami. Išlo o pohotové prevrátenie kabátov. Najviac oslobodzujúca vec, ktorú revolúcia priniesla, bola otvorenosť voči západu. To samotné – odteraz budeme hovoriť len pravdu, budeme statoční a budeme si pomáhať – sa rýchlo vytratilo.

Právny systém, zákony, neboli nastavené na to, aby nadišla nová doba. Podľa môjho názoru mali po revolúcii pozvať niekoho z vyspelých demokracií, aby nastavil justíciu a právny systém v tomto štáte. Kebyže sa môžem vrátiť do tej doby, odišiel by som z tejto republiky do zahraničia.“

Mária Sibylová, v roku 1989 pracujúca vo výrobe, dnes na dôchodku:
„Neviem, čo som si myslela. Prišlo to tak rýchlo, nečakane. Mali sme aj strach, čo sa bude diať. Takže sme boli radi, že sa to obišlo bez streľby, pokojne. Tiež sme mali obavy, čo príde s novým režimom. Otec, ktorý zažil ešte medzivojnovú Československú republiku nám povedal, že ľahké to nebude, že život bude tvrdý. Pamätám si tiež, ako sa v tie novembrové dni tešil jeden z vedúcich vo fabrike. Vraj čo všetko si musel vytrpieť po invázii v šesťdesiatom ôsmom. O pár rokov neskôr, keď sa vo fabrike muselo prepúšťať, tak sa nás vyčítavo pýtal, že či sme toto chceli.

Že bývalý režim musí raz padnúť, nám bolo jasné. Robilo sa veľa na sklad, na výstavy sme nosili tie isté zastarané výrobky, nad ktorými ostatní len v tichosti prevracali oči. Dnes si myslím, že sa dobre stalo, že máme demokraciu. Aj keď to nie je ľahké ani dokonalé.“

Renata Onderčaninová, v roku 1989 kultúrna referentka, dnes podniká v cestovnom ruchu:
„Bol to čas, kedy sme sa zoznámili s mojim budúcim mužom a prvé zaklopanie slobody sme prežívali spolu. Nezabudnem na nočnú prechádzku kúpeľnou kolonádou malého moravského mestečka, celou polepenou lístočkami s odkazmi pre tých odchádzajúcich a nádejami pre tých nastupujúcich. Tá cesta má len pár desiatok metrov, ale vtedy nám trvala neskutočne dlho – veď sme si predsa pri svetle pouličných lámp museli prečítať každý jeden…
Spomínam na mrazivé dni hlavného mesta spojené s pečenými gaštanmi, ktoré som vtedy ochutnala prvýkrát a ktorých vôňa pre mňa ostala vôňou revolučného novembra.

Úplne presne si vybavujem cestu na námestie v mojom rodnom meste na Morave. V kožuchu, pod nohami vŕzgajúci sneh, nad sebou obrovské padajúce snehové vločky. Asi v tomto okamihu, pri tejto ceste tmavými uličkami, som zažívala niečo neopakovateľné. Možno ani Národná trieda, Strahov alebo Námestie SNP neznamenalo pre mňa toľko veľa, ako to úplne najvlastnejšie chvenie niekde vnútri. Lebo to bol môj najvnútornejší pocit. Trocha zvieravý – aby to bola skutočne pravda, trocha slávnostný. Námestie bolo celé zaliate teplým žltým svetlom, alebo to teplo sálalo zo všetkých ľudí, ktorí tam v skupinkách postávali. Množstvo horiacich sviečok na schodoch pamätníkov (vtedy tam ešte stál špic s červenou hviezdou, až neskôr sa na námestie vrátil T.G.Masaryk). Tie zimomriavky cítim, ako by to bolo včera.

Nikdy nebudem patriť k tým, ktorí tvrdia, že vtedy bolo lepšie. Nehovorím, že sa podarilo splniť ideály novembra ´89, ale každý deň vnímam to, čo sa naozaj zmenilo k lepšiemu.“