Prečo futbalistom narástli bicepsy

Na futbalových majstrovstvách sveta 1990 žiaril v anglickom drese istý Paul Gascoigne, ktorý sa nikdy netajil tým, že fľaša whisky deň pred zápasom u neho nie je žiadnou výnimkou, ale skôr pravidlom. Dnes to s ním aj tak vyzerá. Namiesto užívania si pokojného futbalového dôchodku putuje z jednej protialkoholickej liečebne do druhej a jeho život pôsobí zo všetkého najviac ako smutné čakanie na predčasnú smrť.

Gascoigne nikdy nevynikal práve najvypracovanejšou postavou a aj v jeho najslávnejších časoch sa mu pod dresom mierne guľatilo bruško. Napriek tomu patril k najlepším futbalistom prvej polovice 90-tych rokov minulého storočia. Iste, nebol úplne najlepší, ale medzi úzku špičku ho zaraďovali nielen pobláznené anglické médiá, ale aj futbaloví odborníci z celého sveta. Tá doba bola zrejme poslednou v dejinách futbalu, kedy sa na skutočne špičkovej úrovni dokázali presadiť aj hráči Gascoigneovho typu. Teda futbalisti, ktorým tvrdý tréning a fyzická príprava veľa nehovorili, ale v zápasoch dominovali vďaka svojmu talentu.

V roku 2014 je situácia úplne odlišná. Pri sledovaní zápasov Ligy majstrov či práve prebiehajúceho svetového šampionátu v Brazílii sviatočnému fanúšikovi udrú do očí hráči, ktorí akoby boli uprostred prípravy na olympijský desaťboj. Na tele akoby nemali ani gram tuku, svaly na nohách sú vyrysované tak, že by sa mohli z fleku prihlásiť do kulturistickej súťaže. Žiadnych „Gascoigneov“ na štadiónoch počas mundialu nevidieť, iba ak tak v hľadisku. Jeden so zápasov šampionátu som sledoval v spoločnosti žien. Zdôverili sa mi, že futbal ich nikdy nebavilo pozerať, pretože hra bola vždy príliš pomalá a tým aj vzrušujúcich okamihov v nej pomenej. Dnes je to aj z ich pohľadu iné kafe. Futbal sa za posledné štvrťstoročie neuveriteľne zrýchlil a stal sa z neho oveľa fyzickejší šport, než akým kedysi býval. Dnes už nestačí mať len talent, ale futbalový talent musí byť dobrúsený stovkami hodín fyzického tréningu. Nielen na tréningu na trávniku, ktorý samozrejme zostáva nevyhnutnosťou, no tiež poriadnou zaberačkou v posilňovni pod dohľadom kondičných trénerov. Tých dopĺňajú fyzioterapeuti a odborníci na stravu. O takýchto podmienkach sa bývalým reprezentantom ani len nesnívalo. Z futbalistov sa tak do istej miery stávajú akýsi športoví supermani. Vydržia behať dlhšie, šprintujú rýchlejšie, skáču vyššie. Výsledkom je, že keď si porovnáte videá z práve prebiehajúcich majstrovstiev sveta napríklad s tými z roku 1990, pôsobia na vás staré zábery akoby zo spomaleného filmu. Futbal je dnes taký rýchly, ako nikdy predtým a hrajú ho fyzicky najvypracovanejší hráči v histórii.

Aj kanárikom zhrubli nohy

Nie je to nič zvláštne, vývoj k tomuto stavu neodvratne smeroval. So zrýchľovaním hry sa začal klásť dôraz na kondíciu, neduživých géniov s krivými nohami, akým bol napríklad legendárny Garrincha, nahradili vypracovaní borci. Inak to nešlo, krásu jednoducho postupne začali zdolávať svaly. Podľa štúdie CIES Football Observatory z roku 2011 sa priemerná výška futbalistov v Európe len od roku 2008 zdvihla o 0,28 centimetrov na 181,96 centimetrov. Pred rokom 2008 sa podobné výskumy nerobili, no od osemdesiatych rokov sa odhaduje výškový nárast futbalistov v priemere o niekoľko centimetrov. Rovnako je to aj so svalovou výbavou. Popri technike a taktike totiž začala hrať od konca 80-tych rokov kľúčovú rolu fyzička. Dobrým príkladom tohto trendu je futbalová reprezentácia Brazílie. Dlhé roky kraľovala planéte práve romantickým štýlom s množstvom prihrávok, pätičiek a najrôznejších fintičiek. Medzi rokmi 1958 a 1970 vyhrala trikrát titul svetového šampióna. Lenže potom prišli Holanďania so svojim „totálnym“ futbalom. Na scéne sa tiež postupne zjavili africké tímy, schopné fyzicky prevalcovať každého súpera (zároveň však doplácajúce na chyby v taktike) a Brazília sa zrazu dvadsať rokov nepozrela do finále. „Kanárici“ sa poučili. Ustúpili zo svojich náročných predstáv o predvádzanej hre a do kádra začali po vzore európskych tímov zaraďovať aj futbalových pracantov. A ejha, úspechy sa vrátili. Od deväťdesiatych rokov môžeme sledovať oveľa fyzickejšiu Brazíliu ako kedysi. Cenou za úspech je skutočnosť, že pri každom jej vystúpení na majstrovstvách sveta vzdychajú pamätníci nad stratenou futbalovou krásou z Pelého čias. Na druhej strane aj dnes stále platí, že špičkové zápasy nerozhodujú nohy, ale hlava. Môžete postaviť tím plný futbalových robotov, ktorí budú fyzicky absolútne kraľovať a výsledok sa nedostaví. Stále ide o loptovú hru, kde musia hráči v kratučkom okamihu vyhodnocovať rôzne možnosti a voliť z množstva herných variant tú najlepšiu. So zrýchlením hry sú pod ešte väčším tlakom a na rozhodovanie im zostáva oveľa menej času ako v minulosti. Aj preto patria k najviac oceňovaným futbalistom súčasnosti hráči ako Eden Hazard, Andrés Iniesta alebo Andrea Pirlo. Futbaloví myslitelia a geniálni tvorcovia hry s akoby zabudovaným mikročipom v hlave, ktorý im umožní kontrolovať celú šírku ihriska a vždy vybrať tú správnu hernú variantu. Práve oni sú v každom tíme kľúčom k úspechu. Práve oni a nie nadupaní kulturisti robia futbal futbalom, najpopulárnejšou a najkrajšou hrou na svete.