Psychiater Hašto: Človek funguje pod svoje možnosti

Strach, fóbia či úzkosti môžu človeku zhoršovať život. Psychiater JOZEF HAŠTO opisuje aj to, ako s podobnými problémami bojovať.

Čo je to strach?

Strach patrí medzi emócie a pojmovo má blízko k úzkosti, niektorí to ani neodlišujú. Strach vlastne súvisí so situáciou ohrozenia. Človek cíti, že ho niečo ohrozuje, že je niečo nebezpečné. Keby sme mohli vyjadriť tú emóciu slovne, tak by sa to dalo asi povedať – ty nebezpečná situácia, ty nebezpečný objekt, chcem sa od teba vzdialiť.

Čiže strach je útek?

Je v tom zakomponovaná tendencia k útekovému správaniu a evolučne to vzniklo ako tendencia vzdialiť sa od nebezpečnej situácie. Samozrejme, vyskytuje sa aj u iných živočíchov, nielen u človeka. Obvykle to vedia etológovia u zvierat popísať: ako sa zmení správanie, mimika, postoj, koža a podobne.

A u človeka?

Aj u človeka sa dejú v organizme zmeny, ktoré nastavujú telo na efektívne útekové správanie.

To znamená čo?

Človek má chladné ruky, prekrvia sa dolné končatiny. Na rozdiel od agresivity, keď sa prekrvujú horné končatiny. Zvyšuje sa pulzová frekvencia, zrýchli sa dýchanie, potia a chvejú sa ruky. Zvyšujú sa šance na prežitie.

Máme nejaký vrodený strach?

Robila sa štúdia, v ktorej deti, keď uvideli hadovitý pohyb – dá sa to modelovať buď živým hadom, alebo napodobniť – mali tendenciu reagovať strachom, nie zvedavosťou. Podobne reagujú aj pri pokuse s priepasťou. Deti, aj keď nikdy neliezli po žiadnych skalách, majú strach a nejdú sa tam pozrieť. Existuje ešte vrodený strach z veľkej optickej masy, keď človek vidí, že sa k nemu niečo veľké blíži, vtedy automaticky uteká.

Prečo?

Ľudia, ktorí z podobných vecí strach nemali, zahynuli. Ostatní prežili.

A strach z tmy?

Deti mávajú vrodený základ, takže je normálne, keď sa boja byť samy v izbe, v tme. Evolučne to bolo výhodné, pretože deti sa držali pri rodičoch a nezožrali ich žiadne divé zvery. Podobný je aj strach zo silného alebo náhleho hluku. U detí sa okolo ôsmeho mesiaca objavuje aj strach z cudzích ľudí.

Strach z ľudí?

Je to zaujímavé, pretože deti v menšom veku reagujú úsmevom a záujmom aj na cudzích. Ale po ôsmom mesiaci dieťa, aj keď je na rukách matky a vidí cudzieho človeka, má tendenciu sa privinúť. Bolo to evolučne dané a výhodné, aby dieťa neriskovalo blízkosť s nejakým cudzím tvorom. Je možné, že v dospelosti nám niečo z toho zostalo – v zmysle ostražitosti, neistoty alebo rešpektu voči cudzím. Možno aj nedôverčivosť alebo dokonca etnická neznášanlivosť môže súvisieť s takýmto strachom.

Aká je naučená reakcia človeka na strach?

Ak človek zažije strachovú situáciu, rôzne momenty a prvky, ktoré boli súčasťou tej situácie, sa môžu stať spúšťačom strachu – a to aj vtedy, keď tá situácia nie je ohrozujúca. Nejaký predmet, ktorý sa nachádzal v tej situácii, pripomína strach.

Rozlišuje sa krátkodobý a dlhodobý strach? Prípadne ten fyzický a mentálny?

Niektoré situácie, ktoré vyhodnotíme ako ohrozenie, v nás budú vyvolávať strach. V prípade, že ide o tmu, je tam aj istá vrodená tendencia. Spúšťač, pri ktorom nemám prehľad o situácii. V prípade, že napríklad priateľka podvedie partnera, môže v ňom zostať neistota, ostražitosť, že čo ak sa to stane znova? Budú tu pochybnosti o dôležitosti a dôvere, a človek vtedy vyhodnocuje aj drobné signály, ktoré si predtým nevšímal.

Je dobré, skúmať, pátrať a nedôverovať?

Býva to adaptívne, lebo ak sa tá nevera udiala, bolo by naivné ignorovať ju. Realistické je, že sa to stalo a môže sa to stať znova. Ostáva teda otázka, či môže, alebo nemôže človek dôverovať…

A môže?

Keď sme hovorili o dôvere, je tu ešte jedna tendencia, zrejme univerzálny vzorec. Ak sme ohrození nejakou situáciou a máme strach, chceme sa dostať do bezpečia a často tým bezpečným miestom býva druhý, dôveryhodný človek. V detstve je to rodič, ktorému dôverujeme a u dospelých to funguje podobne. Keď máme pocit strachu, vyskytuje sa potreba nájsť človeka, o ktorom vieme, že je silný a vieme, že nájdeme u neho porozumenie a pomoc.

Ako sa človek dostane do stavu fóbií?

Fóbie môžeme chápať ako prehnaný strach, ktorý u druhých ľudí nevyvoláva silnú emóciu, čiže to môžeme chápať ako chorobný strach. Máme vrodené dispozície, ktoré však niekedy môžu byť prestrelené a človek môže problémy dopredu predvídať, pričom sa celé fungovanie v živote môže zúžiť na problém, ako sa vyhnúť strachovej situácii.

Napríklad?

Agorafóbia čiže strach z chodenia po otvorených priestranstvách môže vzniknúť tak, že človek zažije panický záchvat, extrémnu úzkosť. A tým, že niečo takéto zažije vonku, spojí si to a vyhýba sa aj situáciám, v ktorých sa to stalo.

Prečo?

Máme tendenciu ku kauzálnemu mysleniu na základe časových súvislostí. Keď sa dve veci udejú v rovnakom čase, chceme medzi nimi vidieť spojenie. Človek si myslí, že chodenie po námestí je nebezpečné a prichádza fóbia. Tým, že sa vyhýbam námestiam, cítime určitú úľavu, odmenu za vyhýbavé správanie vo forme redukcie strachov. To posilní pretrvávanie tej fóbie.

Čo sa s tým dá robiť?

V takýchto prípadoch je veľmi úspešná liečba, keď sa pracuje s expozíciou. To znamená, že v predstavách, ale aj v realite sa človek vystaví strachovej situácii a zotrvá tam dostatočne dlho. Strach má totiž istú dobrú vlastnosť: vystupňuje sa, drží sa na určitej úrovni a po niekoľkých minútach začne opadávať.

Ako rýchlo?

U mnohých fóbický strach opadne už po dvadsiatich minútach. Niekedy však treba robiť až deväťdesiatminútové alebo aj trojhodinové sedenia, aby si človek zažil, že je možné zostať vo fóbickej situácii a prežiť v strachu. Nasleduje opadnutie, uvoľnenie. Tieto cvičenia sa obvykle opakujú. Nie vždy, je to však schodná cesta, pretože niektorí ľudia sú vnútorne krehkí a boja sa vystaviť nepríjemnej situácii.

Boja sa dnes ľudia viac?

Človek je tvor učenlivý, takže môže mať naučenú reakciu na mnohé ďalšie podnety.

Neprenesú sa niekedy problémy pacientov aj na lekárov?

Psychiater či psychológ by sa nemal odosobňovať, vytvárať si nejakú stenu. Práve naopak, mal by byť empatický a cítiť spolu s pacientom. No je veľmi dôležité urobiť spätný krok k sebe, odpútať sa a nájsť v sebe základný pokoj, aby človek nezostal znepokojený z nešťastia druhého. Ak by to lekár nedokázal, nedokázal by pomôcť druhým. Na jednej strane sa treba vžívať, približovať sa, ale súčasne tvoriť nejakú zmysluplnú terapiu. A niekedy sa úplne vrátiť k svojej osobnosti a brať to ako niečo, od čoho sa v danej chvíli odpája. Mne osobne to trvalo roky, kým som sa to naučil.