Salašstory: Kde sa syr vyrába ako pred sto rokmi

Mechanický budík tancuje po krivom stole. Zhlboka nasávam do pľúc chladný vzduch v maringotke. Vonia po dreve, ktoré v noci zhorelo v piecke. Ešte viac sa prikryjem pichľavým ovčím rúnom, ktoré som večer dostal od baču za statočnosť. Októbrové noci v Nízkych Tatrách sú už mrazivé a na oheň nikto celú noc prikladať nebude.

Pod podlahou maringotky zavrčí šedivá matka. Jej šteňatá zobudil Peter, ktorý z poschodovej postele nado mnou šupol nohami rovno do čižiem.

Pach, ktorý mi včera večer prekážal, už necítim a keď mi fúkne pri obúvaní prvý ranný šluk Marsiek do tváre, mimovoľne sa usmejem. Nie, tu si na zdvorilostné frázy ani na akúkoľvek spoločenskú formu nikto nepotrpí. Zistil som to už včera večer, keď sme sa pri pohári žinčice a fľaši (či dvoch…) zoznámili s celým osadenstvom salaša.

Peter má dnes službu. Vstáva ešte potme, rozkladá oheň v bačovni a varí čaj alebo kávu podľa včerajšieho želania baču a ostatných honelníkov. Chcel by som ho pritom nafotiť, ale po noci plnej príbehov akosi nevládzem. Jazyky rozviazané páleným mi ešte stále znejú v ušiach, rovnako ako hlasy roztrasené od dojatia z rôznych osudov…

Veru, zišli sa tu chlapi s neľahkým životom, ktorý predtým viedli tam dolu, medzi ľuďmi. Tu však ich oči žiaria do blízkej pahreby i do nekonečných hviezd. Na ťažký život ostali spomienky, ale príroda a čas všetko hojí.

Som zvedavý, čo najbližších pár dní so sebou prinesie. Pred očami mám vážny výraz baču, ktorý vraví: „Nezľakni sa, keď uvidíš veci, na ktoré nie si zvyknutý. Keď uvidíš roztrhanú ovcu alebo opitého chlapa.“

Niekoľko dní medzi chlapmi bez pretvárky, bez elektriny, tečúcej vody (okrem tej v potoku) a bez signálu… Na salaši, kde sa syr vyrába na otvorenom ohni uprostred bačovne, kde neexistujú pravidlá EÚ o hygiene a milióny predpisov ako sa čo môže, má a musí…

Piati chlapi, ktorí každý deň ráno i večer ručne podoja tisíc oviec, urobia žinčicu, syr, vyženú ovce na pašu, presunú košiar, ochraňujú ho pred vlkmi, rúbu drevo, varia a žijú v prírode tak ako pred sto rokmi. A v porovnaní so mnou slobodne, aj keď oni si to nemyslia.

Julo Kotus

Julo Kotus

je profesionálny fotograf, vyštudoval teológiu a neskôr fotografiu v umeleckom centre univerzity v Aberystwyth, vo Veľkej Británii. Spoluzakladal a bol prvým šéfredaktorom fotoportálu ePhoto.sk, v súčasnosti pracuje ako šéfredaktor redakčnej časti PROlaika.sk.

Fascinujú ho životné príbehy bežných aj nie tak úplne bežných ľudí, jeho srdcovou záležitosťou je dokument a street fotografia. Vystavoval na Slovensku aj vo Veľkej Británii.