Tešte sa, ak stretnete včelu na terase KC Dunaj. Ide o život

Tešte sa, ak stretnete včelu na terase KC Dunaj. Ide o život

Vyrastala som na vidieku v susedstve úľov. Prirodzenou súčasťou mojich hier a prác v záhrade boli preto včely. Všadeprítomné a všedné natoľko, že nebolo dôvodu uvažovať nad tým, načo sú na svete.

Dnes, keď žijem v meste, včely nevídam. Ak, tak len zriedkakedy.

O to viac ma zaujalo, keď som natrafila na fotografiu včelárov na streche budovy s výhľadom na Tower Bridge. Ako sa ukázalo, nešlo o raritu. Včelie kolónie si popri britskej metropole dlhé roky drží aj Paríž či Chicago. Nemecký Berlín vytáča vlastný Stadtbienenhonig – med mestských včiel.
Na prvé počutie to znie ako ďalší z hipsterských výmyslov bez praktického úžitku. Prečo tieto mestá k sebe včely v skutočnosti pozývajú?

Foto: Martin Červenanský

Prečo včely miznú

Včely začali pred pár desaťročiami miznúť. Netýka sa to len veľkých krajín. Včely sa začali vytrácať aj u nás. Kým v roku 1990 slovenskí včelári evidovali odhadom 450-tisíc včelstiev, dnes ich žije zhruba 200-tisíc. Kritika sa znáša najmä na intenzívne poľnohospodárstvo. Jednak na chemické látky, ktoré používa, jednak na zmenu, ktorú so sebou prinieslo pestovanie monokultúr.

Ako vysvetľuje Paveľ Fiľo, riaditeľ banskobystrickej Strednej odbornej školy Pod Bánošom, ktorá má v programe odbor včelár/včelárka, netýka sa to všetkých častí Slovenska. Hlavné riziko so sebou nesú najmä repka olejná, kukurica a slnečnica.

“No aj systém poľnohospodárov senážovať, kedy sa zbiera nedozreté, neodkvitnuté seno a balí sa do balíkov, ukracuje včely o pašu,” hovorí. Podľa jeho slov sa na poľnohospodárov navyše vyvíja tlak šetriť. Často preto skombinujú chemikálie tak, aby nemuseli podniknúť viac jázd do polí.

Plus pre človeka, mínus pre včely. Zo samostatne relatívne neškodných chemikálií potom vznikajú zlúčeniny. “Hovorím tomu kokteil, ktorý je pre včely smrteľne jedovatý,” upozorňuje Fiľo.

Kedysi včelár otravu včelstva spozoroval ľahko. Stačilo nadvihnúť poklop úľa. Rýchla otrava spôsobila, že včela zomrela krátko po návrate domov. Nové chemikálie ale spôsobujú, že včela zomiera niekoľko dní. A smrť ju často zastihne mimo úľa.

Aj preto sa dnes viac ako o úhynoch včiel hovorí o ich miznutí. Práve ich vytrácanie bol jedným z dôvodov mestskej včelej renesancie. V mestách sa totiž postreky v intenzívnej forme nerobia. Ak, tak proti komárom.

Podľa včelára Adama Sadovského sú včely tak trochu kanárikom v klietke. Sú totiž málo odolné.

“Včela nemá genetickú odolnosť voči chemikáliám,” tvrdí, “Nie je to ani šváb, ani škorpión, ktorí dokážu zvládať obrovské množstvá rádioaktivity.” Ak sa niečo nezmení, bude to včela, ktorá podľa Sadovského v aktuálnej “chemickej vojne” zahynie v čelnej frontovej línii medzi prvými.

“Pre človeka je to zdvihnutý ukazovák, aby začal vnímať okolie. Nemusí sa stať to, čo hovoril Einstein. Skôr by som povedal, že to, čo raz vyhubí včely, zahubí raz aj nás,“ myslí si včelár.

Výrok Alberta Einsteina o včelách patrí medzi najznámejšie vôbec. Fyzik v ňom dal ľudstvu štyri roky života od chvíle, kedy uhynie posledná včela. Včelári si občas neodpustia ironickú poznámku o tom, že Einstein bol síce génius, ale nebol včelár.

Ľudstvo by so včelami nezmizlo. Zato jeho život by dostal iný rozmer. Prišli by sme odhadom o asi 80 percent plodín. Už žiadne jablká, marhule, rajčiny, mandle ani bavlna. Ostali by len vetrom a vodou opelivé rastliny, teda obilniny či kukurica.

Lenže, ak by nám ostali len tieto rastliny, podľa environmentalistky a včelárky Petry Ježekovej by sa udržalo iba 30 percent populácie. Človek by síce prežil, no jeho život by sa zásadne zmenil.

Video: Tomáš Halász/Greenpeace Slovensko

Newyorské nebezpečné zvery

Fiľo hovorí, že na príčinu popularity mestských včiel treba nazerať z dvoch uhlov pohľadu. Ten prvý sa javí číro pragmatický, druhý je priam námetom na román.

“Všetko samozrejme záleží od typu mesta. Sú mestá, ktoré sú vidieckymi mestami. Napríklad v Banskej Bystrici a jej mestských častiach nájdete včelárov. No myšlienka mestských včiel sa zrodila pre skutočne veľké mestá a hovorila o zachovaní biodiverzity,” vysvetľuje, “Ale aj o tom, aby mestské obyvateľstvo nemalo pocit, že je v meste samo.”

Mestá totiž včely v minulosti vytláčali. Zástavbou, ktorá ich obrala o pastvu i zákonmi. Do roku 2010 posielala včelárov do ilegality napríklad mestská vyhláška New York City paragrafom, ktorý trestal držbu alebo výmenu včelstiev v rámci mesta pokutou 2000 dolárov.

Včely dala radnica prakticky na jednu úroveň s levmi. “Sú to divoké a potenciálne nebezpečné zvieratá,” napísala vo vyhláške, darmo jej včelári ukazovali na príklady zo San Francisca, kde sa lietavky tešili popularite. Nakoniec to však – po rokoch štatistík, že Newyorčana na ulici skôr prejde auto, než smrteľne poštípe včela, a výsmechu, že je to práve New York, kde sa musí tvoriť včelársky disent – radní vzdali.

Dnes je mestské včelárenie na východnom pobreží natoľko “trendy”, že dva úle nechala v záhradách Bieleho domu nainštalovať aj prvá dáma Michelle Obamová. Mestské včely sú skrátka hit.

“V Rakúsku som sa bola pozrieť na včely na Konzerthaus vo Viedni. Raz sa včely vyrojili a zavesili sa nad vchod budovy. Pýtala som sa včelára, či nebola panika. Práve naopak. Všetkých to nadchýnalo. Ľudia si chodili roj včiel fotiť,” hovorí Ježeková.

Na Slovensku sú reakcie v mestách podľa jej slov skôr opačné. Len, čo sa majú včely zjaviť v susedstve, automaticky sa objaví otázka: A nie je to nebezpečné?

S pokojným včelím scenárom vraj nikdy nerátame. Paradoxne, za všetko môže to, že sme si zachovali relatívne dobrú biodiverzitu. Všetok hmyz sa preto vníma ako čosi, čo je na príťaž. Inak je to za hranicami.

Včela nemá genetickú odolnosť voči chemikáliám. Nie je to ani šváb, ani škorpión, ktorí dokážu zvládať obrovské množstvá rádioaktivity.

“Tam, kde si hmyz vykántrili, sú vďační za každého chrobáčika,” tvrdí včelárka. Podľa jej slov však v prípade mestských včelárov platí, že je praktickejšie mať úle pri lese či lúke. I preto mnohí “kočujú” za pastvou. Sú však i takí, ktorí majú včely na terase činžiaku. Chváliť sa tým ale nemajú vo zvyku.

“To je taký zvláštny jav. Keď o včelách nikto nevie, všetci sú spokojní, a nič sa nedeje,” povie Ježeková.

Chov na sídlisku mal odskúšaný aj Sadovský. Do starej záhrady, skrytej za panelákmi, uložil maličký augustový roj, no po týždni mu už ľudia volali s miernou nervozitou v hlase: Dajte tie včely preč. A tak ich presťahoval. Človek si predsa nechce pohnevať susedov.

“Včely nie všetci vnímajú pozitívne. A najmä tam, kde ľudia nemajú k týmto veciam hlboký vzťah, tam môžu vznikať problémy,“ myslí si. Sám si nevie predstaviť, že by mal včely na balkóne. Treba si podľa neho uvedomiť svoje limity a zároveň pamätať na to, že “včely si veľmi nerady dávajú rozkazovať.”

Skrátka, nie sú pre každého. Podľa Ježekovej to v uplynulom období zbadali v Berlíne. V meste sa premnožili včelári. No nie všatci sa o včely vedia náležite postarať.

“Každý, kto chce včeláriť, by mal minimálne rok chodiť k včelám so skúseným včelárom. Aby zistil, či na to má. Nadšenie typu: Dám si úľ na balkón, vážne nie je na mieste,” hovorí Ježeková. “Mať včely v meste je možné, ak sú podmienky vhodné pre včely, nie pre včelára,” pridáva podobný názor Tatiana Čermáková, vedúca Ústavu včelárstva v Liptovskom Hrádku.

Foto: Martin Červenanský

Itéčkár s láskou pre bzukot

Cesta za mestskými včelami začala na konečnej električkovej trate v bratislavskej Karlovej Vsi. Kým sa jedna časť cestujúcich vydala k obytným domom, ja som zamierila na opačnú stranu – k sadom. Tam, uprostred sýtej zelene, majú domov Sadovského včely. A už na mňa hodnú chvíľu čakali.

“Mestský človek je rád, keď má okolo seba kúsok takejto divočiny,” povedal včelár, len čo sme s fotografom Martinom dorazili k jeho záhrade. Sadovský pracuje ako IT konzultant; keď ho začne unavovať svet počítačov, nasadne do auta a zamieri za včelami.

Skôr, než sme spolu s ním vošli do sadu, podal nám klobúky. Za bránkou boli panie včely a kto sa chcel pohybovať v ich vyberanej spoločnosti, potreboval primeranú garderóbu. V zarosenej záhrade panoval po daždi pokoj. Inokedy pre prácu zapálené lietavky odpočívali. Len kde-tu niektorá z nich prebzučala okolo záhonu medovky, ostatné sa v skupinkách držali na letáči – doštičke na úli, z ktorej včely vzlietajú a na ktorú zosadajú.

Včelár vzal do ruky dymák. Vložil doň práchnivé drevo, zapálil, potom malým mechom vohnal vzduch. “Toto ich trošku omráči. Myslia si, že horí, a tak sa stiahnu.” Keď začal z dymáku stúpať dym, nastal čas zvítania.

Moje včely sú milé a pokojné. Vo všeobecnosti platí, že včely útočia len vtedy, ak cítia ohrozenie.

Stáli sme tam dvaja – drobná procesia, ktorej včelár sklonený nad otvoreným úľom ukazoval medový plást. Bol posiaty stovkami včiel. Tisli sa jedna na druhú, obchádzali sa vibrujúc krídlami. Jedna z plástu spadla späť do úľa, potom ďalšia. Iné plachtili okolo včelára. Spoznali ho.

“Moje včely sú milé a pokojné. Vo všeobecnosti platí, že včely útočia len vtedy, ak cítia ohrozenie. Napríklad, ak sa v ich okolí človek správa nevhodne. Alebo im zavadzia pred letáčmi, snažia sa ho odohnať.” Urobila som krok vzad, keďže som stála rovno pred ním. Včelár sa zasmial, vraj je to v poriadku. Vyletieť z miniatúrnej letovej dráhy musia aj tak prudšou krivkou, keďže odvážnejším manévrom bránia stromy pred úľom. “Aj ja dostanem žihadlo, najmä vtedy, keď otvorím úľ a rýpem sa v ňom menej šetrne. Povedia mi: Ani my k vám nechodíme domov.”

Na samom začiatku Sadovského príbehu z jari 2011 bol láskavý včelár. Keď začínal, bol sa pozrieť na včelnici u starého včelára. Informácií bolo toľko, že ich nestíhal spracovávať. Potom prišli rady, kde si kúpiť včelstvo. Pozháňal si úle, rámiky, medzistienky. Čítal si o včelách na internete. Včela medonosná potom do jeho sveta technologického poriadku vniesla výbornú vec – nepredvídavosť.

“Ak si niekto myslí, že si urobí plán – kúpim si x včelstiev, tu nakúpim úle, takéto sú moje náklady, toľkoto budem mať práce a toľko medu, ktorý predám – zistí, že takto to nefunguje. Pred včelárením podobným štýlom musím varovať.”

Prv, než prídu včely, musí človek z útrob pozbierať všetku vzdorovitosť, čo má. Je to totiž ochota prekonávať prekážky, ktorá dáva podľa Sadovského pevný základ včelárskemu remeslu.

“Včely môžu ochorieť. Vypália vám úle. Alebo vám ich ukradnú. Alebo je skrátka zlý rok a včely sú biedne. Príroda je nevyspytateľná, plná prekvapení a človek v sebe musí niesť pokoru, aby vedel prijať, že nie všetko ovplyvní.”

Od včiel sa dá učiť: od tej najmenšej včielky po kráľovnú.Každá totiž podľa Sadovského pracuje a bojuje pre spoločenstvo. Ak by to nerobili, spoločenstvo uhynie.

“Nemajú demokraciu. Včela sa nerozhoduje, čo áno, čo nie. Ide do toho. Každá vie presne, čo má robiť. Hoci v skupine žijú aj iné druhy hmyzu, máloktoré dokážu tvoriť silné kolónie. Osy, sršne i čmeliaky si hniezda tvoria v pár stovkách, včelia rodina však dokáže prezimovať v desiatkach tisícoch. Aj preto je ich význam pri opeľovaní ceneným,” okomentoval včelár, ktorý sa počas vysvetľovania pustil rovno do práce.

Kým popŕchalo, nemohlo byť o nej ani reči. No mraky sa stiahli. Prišla chuť vyhrnúť si rukávy. To sa vraj pri včelách stáva. Ich činorodosť je natoľko strhujúca, že akákoľvek pohoda je neznesiteľná. Hľadáte kus roboty, do ktorej by ste pichli. Bol preto čas urobiť ďalší krok vzad. Včelár sa opäť chytil dymáku. Rýchlo zatriasol rámom, včely popadali do úľa. Jeden z plástov bol už hotový. Medzistienka skončila v nádobe, ktorú si odvezie domov a vytočí z nej med. Jeden medový plást postupne nasledoval druhý. Ako sme tam stáli, včelár sa usmial a položil zásadnú otázku: “Dali by ste si trošku medu?”

Prikývli sme. Plást bol mäkučký. Len čo sa doň zaboril ukazovák, voskové komôrky popraskali. Potom celú dlaň zalial zlatý med.

Foto: Martin Červenanský

Úle na streche

Keď mierite za mestskými včelami v centre Bratislavy, najskôr neviete, či sa uhýbať prv električkám, alebo turistom. Potom vám však Petra Ježeková odomkne dvere Starej tržnice a všetok zhon ulice pominie.

“Ak ma niektorá uštipne, budem musieť zísť dole a počkať,” začala zhurta, vedúc nás schodiskom. Pustiť sa s alergiou na včelí jed do včelárenia? To chce odvahu, povedala som si. No keď sme po železnom rebríku vyliezli priamo na strechu, zistila som, že sa veci majú inak.

“So včelami som pracovala aj predtým. Máme ich v rodine. Strýko je včelár. Keď ma poštípali, nič sa nedialo. Tento rok som mala ale iné skúsenosti…” obliekala si včelárka ochranný klobúk so sieťkou; chráni najmä tvár a krk, miesta, kde môže žihadlo ublížiť najviac.

Potom sa priblížila k drobnému úľu, ktorý čupí v tieni steny vedľajšej budovy. Položila zaň vedro s vodou. Opodiaľ tržnice je síce mestská fontána, no včelárka sa bojí, že voda v nej je ošetrená chemickými látkami. Potom pokračovala v príhode.

“…Bolo to na farme v Rakúsku. Skrátka ma poštípala včela a prišli kŕče v bruchu. Povedala som si: Asi som zjedla príliš veľa čerešní. Lenže na druhý deň som žihadlá dostala dve. To bol deň, keď bolo horúco a veľa som toho nevypila. Skončila som na pohotovosti. Lekári ma monitorovali, po troch hodinách ma pustili domov.” Ani v tretí deň to nevzdala. A nevzdali to ani včely. Po niekoľkých žihadlách ostala mladá včelárka visieť dolu hlavou, keď jej priatelia dávali prvú pomoc a snažili sa prekrviť organizmus. Nakoniec to “rozdýchala”.

Ježeková nie je prvá ani posledná včelárka, u ktorej sa po čase rozvinula alergia na včelí jed. Tá sa dá – našťastie pre zanietených včelárov – liečiť.

Lekári alergikovi do tela pichajú malé množstvo včelieho jedu, to si podľa včelárky buduje obranyschopnosť a po čase už na jed nereaguje prudko, ako predtým. “Nemôžu sa však takto liečiť všetci alergici. Človek musí mať najmä zdravé, silné srdce. Alergia na včely skrátka nie je neliečiteľná. Ja začínam v jeseni,” usmiala sa spoza sieťky.

Verejné úle na streche sú na Slovensku, na rozdiel od zahraničia ojedinelé. Pod dva z nich sa podpísala nezisková organizácia Živica, v ktorej Ježeková pracuje ako ekoporadkyňa. Jeden je v Bratislave, druhý vo Zvolene. Nápad pritiahnuť včely do mesta vznikol spontánne.

“Keď sme sa následne rozhliadali po inšpiráciách, zistili sme, že tradícia komunitných záhrad a mestských včiel v zahraničí je skutočne úžasná,“ vysvetlila mi včelárka, ako sa jej úľ ocitol na streche.

Úle v zahraničí stoja na pozemkoch škôlok, deti v školách navštevujú včelárske krúžky, včely sú na budovách hotelov. Na streche má včely i jeden z najluxusnejších hotelov na Manhattane Waldorf-Astoria New York. Lietavky z budovy vyletúvajú priamo do Central Parku. Pozbierajú peľ, nektár, vodu a nerušene sa vracajú späť domov bez toho, aby si ich hociktorý z hostí všimol.

Je rozdiel medzi hobby a komerčným včelárením. Hobby včelár si príde k úľu, poobzerá sa, otvorí si úľ, keď včely nemajú náladu, odíde.

Ani Paríž už nie je výlučne mestom nevyliečiteľných romantikov. Stalo sa z neho mesto včelárov. A nejde o nový trend. Celé štvrťstoročie má úle na streche baroková budova opery Palais Garnier. Zdá sa, akoby včely lákal ruch, kultúra, miesta, kde sa stretávajú ľudia.

Podobne ako v Sadovského príbehu, i v tomto sa kdesi na začiatku všetkého zjavili ústretoví včelári. Po rozhodnutí ísť do strešného projektu, začala vyštudovaná environmentalistka navštevovať včelárske schôdze. Na nich páni nad päťdesiat, každý jeden z nich rád, že vidí záujem mladého človeka, každý ochotný deliť sa o vedomosti.

“Najskôr som si myslela, že keď prídem, všetci mi dajú pocítiť, že som nováčik, najmä to, koľko toho neviem. Ale včelári boli okamžite otvorení, radili, čo a ako v projekte, na čo si dať pozor,” spomína Ježeková. Po týždňoch rád prišla na rad prax. Stáž na jednej z rakúskych včelárskych fariem. Až tam si včelárka uvedomila, že to nie je až taká sladká robota.

“Je rozdiel medzi hobby a komerčným včelárením. Hobby včelár si príde k úľu, poobzerá sa, otvorí si úľ, keď včely nemajú náladu, odíde. V komerčnom prostredí je dané, štípu-neštípu, 200 úľov sa musí urobiť. Tam sa už stráca čaro…”

Názory na včely na streche sa rôznia. Jedni hovoria o tom, že ide o výnimočný nástroj, ako zistiť, ako je na tom so zeleňou a životným prostredím mesto. Iní sú skôr skeptickí. Medzi nimi aj šéfka ústavu včelárstva Čermáková.

Podľa nej to so včelami na streche nie je také jednoduché. Treba kalkulovať a pýtať sa: Aké je stanovište pre úľ? Je blízko zeleň? Nebudú obťažovať susedov? A čo teplota, neuvaria sa od asfaltu?

“Neviem, či je móda umiestňovať včely na strechy vysokých budov celkom šťastné riešenie,” hovorí riaditeľka ústavu. Balkónová skepsa je možno na mieste. Včelári v prvom rade musia brať do úvahy, či na úľ nesvieti slnko po celý deň. Včela má slnko rada. Ale nie priame slnko a po celý deň. Takisto vietor – čo ak na streche až pričasto fučí? Tretí mínusový bod je – ani nie tak pre včely, ako pre včelára – ako všetky pomôcky dostať na strechu? Štvrtý, to ukázal Sadovského príklad, susedia s obavami.

“Samozrejme, aj my máme skúsenosti s položením úľov na vyššie miesta obydlí. Poznám včelárov, ktorí majú včely umiestnené v dvoch, troch metroch, ale je to preto, že im do včiel chodili medvede. A sami si priznávajú, že nie je jednoduché nosiť si pomôcky po rebríku,” poznamenáva Čermáková. Úle na streche ju ale zaujali. Zaujímavé bude podľa nej zisťovať, či včely vôbec vydržia. “Spýtam sa ich o rok.”

Foto: Tomáš Halász/Greenpeace Slovensko

Včely, predvoj človeka

Celá história vzťahu človeka a včiel ukazuje, že s včelami pracujú “vyvolení”. Najskôr staroegyptskí kňazi, potom kňazi gréckych chrámov, ktorí medom odmeňovali ľudí naklonených kultom.

V stredoveku včely patrili za múry mníšskych rádov, ktoré remeslu včelárstva prisúdili patróna vo svätom Ambrózovi, ktorého mali včely ako dieťa nakŕmiť medom. Včelám sa dostalo v kresťanstve natoľko významného postavenia, že podľa jednej z biblických legiend nesprevádzala k Jezuliatku len betlehemská hviezda, ale i roj včiel. Ako sa storočia míňali, rástla aj zvedavosť sedliakov, čo to majú cirkevní hodnostári a páni za sladké maniere.

“Na Slovensku boli dve hnutia. V Banskej Bystrici bol založený prvý spolok bohatých, akási akciová spoločnosť na včely, kde bolo vysoké vstupné. Neskôr prišiel Juraj Fándly a ten sa usilovať napísať základné pravidlá držby včiel pre prostý ľud, aby to nebola len výsada šľachty alebo kňazov. Nakoniec sa mu to podarilo a včely sa rozšírili do takmer každého sedliackeho dvora,” vysvetľuje Fiľo.

Otázne podľa neho bolo, ako sa jednotliví sedliaci dokázali s včelami popasovať. Prišli výzvy v podobe zanesených chorôb a tie podľa riaditeľa včelárskej školy precedili včelárov cez sito. Ukázalo sa, kto má so včelami najlepšie úmysly, a kto nie. A tak je to dodnes.

“Dnes nerozhoduje stavovská príslušnosť, ale skutočný záujem. Človek, ktorý nemá základy držby včiel, základy ich liečby, ich tajomstiev, po dvoch rokoch nemá žiadne včely. Na prvý pohľad môže mať včely každý, ale hocikto si ich neudrží dlhšie ako dva roky,” povie.

Keď som sa na výnimočné postavenie pýtala Fiľa, nahlas sa zasmial. Poznamenal len, je to kombinácia šľachetnej roboty, pobytu v prírode a možnosti všímať si maličkosti skrytého sveta.

“Nemecký gróf von Berlepsch, ktorý sa venoval včeláreniu a vzdelával včelárov, povedal: Len tí čestní, poctiví a pracovití vydržia pri včelárení dlho. Všetci ostatní postupne od včiel odídu.”

To, čo mali rozhovory so včelármi spoločné, boli tri pojmy: pokora, zmysel pre povinnosť, nesebeckosť. Nadobudla som pocit, že včelárenie je ten druh povolania, kde človek bez dramatických chvíľ či veľkých investícií prichádza k veľkému poznaniu.

“To viete, barón von Frisch dostal Nobelovu cenu za spoznanie včelieho tanca. Na to nepotreboval drahý výskum. Na to stačilo úžasne veľa energie a pokory to všetko sledovať,” tvrdí Fiľo. Karl von Frisch objavil spôsob, akým sa včely dorozumievajú. Ich komunikácia je tancom, ktorý má dve formy, krúživú a natriasavú. Včely sa tancom mobilizujú a dávajú si vedieť, kde je potrava. Vďaka štúdiu včelích tancov sa dokonca prišlo na to, že včely sa neorientujú len v priestore, ale i čase. A to vďaka polohe slnka.

Ako sme sa tak voľne zhovárali, včelár zalistoval v knihe, či si to a to meno grófa ešte dobre pamätá. Popritom rozprával jednu zaujímavosť za druhou. Odvážila som sa položiť na prvý pohľad pomerne neurčitú otázku: Kým sú včely?

Na moje prekvapenie riaditeľ včelárskej školy nezaváhal ani sekundu. „To je veľmi jednoduché. Včely sú predvoj pre to, aby mohol prísť na svet človek. Tým, že sú verné rastlinám. V čase, keď rastlina kvitne, včela sa venuje len jej a nedovolí si lietať z jednej rastliny na druhú. Tým včely vytvorili stabilnú potravinovú bázu pre príchod človeka.“

Dnes ľudia na včely hľadia najmä cez prizmu dokonalého opeľovača. Svoje by vedeli povedať v čínskej provincii S‘-čchuan. Každú jar tam v korunách jabloní okrem šumu lístia počuť i ľudské hlasy. Čo strom, to robotník. V ruke drží bambusovú paličku, na jej konci je drôtikom prichytené jemné páperie. Ponára ho do nádobky s peľom, potom sa ľahko dotkne kvetu jablone. A je to, kvet je opelený. Toto všetko majú tisíce včiel vybavené za pár hodín. Parádna poľnohospodárska posila. Až na jednu vec. Včela poľnohospodárskou posilou v skutočnosti nie je.

“Včela nevykazuje znaky hospodárskeho zvieraťa, hoci i zákon hovorí, že ním je. Geneticky sme ju nezmenili, neochočili sme ju, ako sme ochočili kravu, prasa alebo psa. Dá sa povedať, že voľne žijúce včely sú geneticky totožné s tými, ktoré máme v úľoch, len tie naše sa snažíme spútať,” okomentuje Fiľo.

V 20. storočí sa krotenie včiel skutočne nevyplatilo. Je rok 1977. Skupina nemeckých vedcov sa práve vrátila z Pakistanu. So sebou si priniesla roztoča Včely východnej.

Európske včely sa mu nevedia ubrániť. Klieštik včelí si však v tom čase razí do Európy aj svoju vlastnú cestu. Výdatne mu v tom pomáha výstavba Transsibírskej magistrály.

„Človek si myslel, ako vylepší prírodu, a tu sa ukázalo, že to nie vždy nefunguje,” okomentuje rozšírenie parazita Sadovský. Podľa neho bol totiž výsledok kríženia strašný. „Zasiahlo sa do nejakých hlbokých, starobylých dejov. Podobne to bolo s afrikanizovanými včelami v Južnej Amerike. V Argentíne si mysleli, aké skvelé to bude, koľko medu vytočia. A výsledkom bolo, že vytvorili včely zabijakov,“ povie včelár.

Včelám človek nerozkáže. Ale pozvať ich bývať na strechu bytovky skúsiť môže.

Tento článok vyšiel s podporou internetového kníhkupectva Gorila.sk

Ak sa vám článok páčil, môžete zaň hlasovať na vybrali.sme.sk. Ďakujeme.

  • Autorka textu: Stanislava Harkotová
  • Editor textu: Pavel Sibyla
  • Autor fotografií: Martin Červenanský, Tomáš Halász
  • Editor fotografií: Tomáš Halász