Ukrajina: Včera ju ovládal zlodej, dnes jej kradnú územie

Najťažšie je zistiť pravdu. Ak sa o konflikte na Ukrajine dá niečo povedať s istotou, tak nasledujúce: bola a je to vojna propagandy. Preto som sa rozhodol, že všetky udalosti musím vidieť na vlastné oči. Len tak môžem povedať, čo sa na Ukrajine naozaj deje.

Kapitola 0: Zrada

Dňa 21. novembra 2013. Štvrtok, deň, keď väčšina Slovákov ide do práce alebo zostáva doma, nakupuje, sprevádza deti do školy alebo šomre na politiku. U našich východných susedov sa však čosi láme. Po týždňoch váhania a dohadovania prezident Ukrajiny Viktor Janukovyč odmieta podpísať prístupovú dohodu s Európskou úniou a namiesto toho sa podpíše pod dohodu s Ruskom.

Nasleduje pôvodne študentský protest v kyjevských uliciach, na ktorý zaútočia štátne bezpečnostné zložky. Rodí sa Euromajdan, vzniká revolúcia na Ukrajine.

Kapitola 1: Január, Hruševského ulica

Sedím doma. Spolu s fotografom Jurajom Mravcom sledujeme dianie u našich susedov. Sledujem odhodlanie demonštrantov stáť deň za dňom v zimnom mraze, v provizórnom tábore na námestí Nezávislosti v srdci Kyjeva. Sledujeme, ako vznikajú prvé barikády na Hruševského a Inštytúckej ulici. A sledujeme, ako na Hruševského prebiehajú prvé tvrdé strety.

Nemusím sa rozhodovať dlho. Chcem pochopiť, o čo v tej krajine ide, chcem to nasnímať. Musíme spolu s Jurajom vyraziť do Kyjeva. Napokon, cesta z Bratislavy trvá asi pätnásť hodín.

Prvé zvláštne stretnutie zažije človek už na hraniciach. Na Ukrajinu prichádzame v noci, preverujú nás colníci, pričom po rôznych protichodných správach z médií netušíme, čo si ešte môžeme dovoliť. Rozhodneme sa klamať a predstierame výlet za dovolenkou. Do Odesy, čarovného moderného mesta na pobreží Čierneho mora, kde sa miesia rôznorodé kultúry aj národnosti. Podobne, ako na celej Ukrajine.

„Neverím vám, ale choďte,“ oznamuje colník, keď si rýchlo prezrie naše auto. Úplatok nechce, no hranice sú plné Slovákov, ktorí sa presúvajú medzi formálnou Európu a neEurópu z banálnych dôvodov – na Ukrajine kúpia lacnejší benzín a cigarety.

Na tejto ceste asi nebude nič úplne normálne. Prvým náznakom sú horiace pneumatiky. Cestou do Kyjeva obchádzame niekoľko skupiniek ľudí, ktorí obklopení ukrajinskými vlajkami podporujú demonštrácie v Kyjeve. Okrem nich pribúda aj policajtov a policajných kontrol, no nás si nevšímajú. Zastavujú najmä miestne dodávky, mikrobusy a kamióny.

Ako Paríž: káva a protesty

Ranný Kyjev môže byť nádherný. Ak však cestujete celú noc, postačí vám akákoľvek kaviareň na akejkoľvek z najbližších ulíc v centre hlavného mesta. Je ráno a vychádza slnko, ale keď sa pozriete von a na prístroje, zistíte, že je takmer mínus tridsať stupňov. Zima, ktorá tento rok na Slovensko zväčša vôbec neprišla, nás dobehla tu.

Za veľkými oknami kaviarne sa však človek cíti ako v Paríži. Chodia okolo nás štýlovo oblečení mladí ľudia, život tu beží normálne. Paralelný svet plný dymu a ozbrojených zrážok akoby patril len na obrazovky televízie. Obraz z médií akoby bol v úplne inom meste.

Lenže stačí pár krokov – a vidím, ako čierny dym stúpa nad mestom. Hruševského ulica.

Asi kilometer od Majdanu leží bojová línia. Kým opoziční lídri hovoria o neustupovaní, kým sa prejavy striedajú s koncertmi či omšami, vláda vyhlasuje v polovici januára zákony proti protestom a hrozí väzením. Najintenzívnejšie to cítiť práve tu, na jednej z obyčajných ulíc, ktorá sa zmenila na chaotické bojisko, Paríž v šesťdesiatych rokoch.

A reakcia na krok vlády? Desaťtisíce ľudí, ktorí dorazili na námestie. A prvé obete, ľudia zastrelení práve na tejto zakrvavenej ulici. Ulice plnej ľudí, na ktorej je aj počas dňa mínus dvadsať.

Časť z nich iba stojí a kričí. A vpredu medzi nimi nielen mladíci, ktorí vstupujú do konfrontácií s milíciami a Berkutom, obávanými špeciálnymi jednotkami štátu.

„Naši rodičia nemajú nič a my tiež nemáme nič,“ hovorí mi jeden z demonštrantov. „Chcem, aby aspoň naše deti mali šancu na normálnu budúcnosť.“

To nie sú iba vyholení chlapci z extrémistického Pravého sektoru. Vedľa seba stoja starci i ľudia, ktorí by mohli byť pokojne ich vnúčatami. Každý z nich má svoj vlastný dôvod: niekto prišiel vysloviť svoj postoj k smerovaniu od Európy k Rusku, ďalší pomstiť obete policajných zákrokov. A v ich totálne vyčerpaných očiach vidím odhodlanie vydržať až do konca.

V krvi a mraze

Euromajdan sa mení na Majdan a táto zmena je v skutočnosti koniec éry Viktora Janukovyča, celej vlády a jeho ľudí, ktorí žili nad zákonom a prakticky si rozkrájali celú Ukrajinu. Ľudia už nechcú iba šancu v Európe. Oni už nechcú korupčný štát, nechcú, aby o ich životoch rozhodovali divokí zbohatlíci ani Rusko.

Vidím starcov, ktorí nedokážu kameňom ani prehodiť barikády. Ale hádžu, potrebujú vyslať svoju správu Janukovyčovi. Jemu a vláde, ktorá nasadzuje proti vlastným občanom vodné delo, a to aj v mínusových teplotách, v ktorých sa voda okamžite mení na ľad.

Toto je zvláštna revolúcia. Bol som na protestoch, kde demonštranti vo svojom boji proti kapitalizmu a kapitalistom demolovali výklady obchodov. Ale ľudia z Kyjeva najskôr zabarikádovali okná na svojom múzeu, aby sa pri nepokojoch náhodou nepoškodili.

V budovách, ktoré obsadili, zhromaždili veci, aby ich nikto neukradol. A ak chcel ísť niekto do prvej línie, Samoobrana, akési ochranné oddiely Majdanu, najskôr skontrolovali, či má respirátor a helmu.

Ak sa vyhlásilo prímerie a skupinka provokatérov sa snaží pyrotechnikou a prakmi útočiť na Berkut, obklopujú ich ďalší demonštranti a prosia, aby prestali. „Chcete aby nás postrieľali?“ vidím, ako sa pýtajú provokujúcej mládeže.

V uliciach mesta sa však začína diať čosi vážnejšie. Janukovyčov AntiMajdan je skôr úsmevnou snahou navodiť dojem, že ho tu niekto podporuje. Neprekvapí ma, že sa neskôr na Kryme od viacerých ľudí dozvedám, že tam chodil zadarmo autobus zo Simferopoľa a ľudia dostávali honorár podľa dĺžky pobytu v Kyjeve.

Skutočným nebezpečenstvo sú takzvané titušky. Skupiny neoznačených kriminálnikov, ktoré mohli zaútočiť kdekoľvek a na kohokoľvek. Sú to gangstri v civile, profesionálni agenti a zločinci, predavači drog a ľudia, ktorým nasľubovali milosť nad ich krádežami.

Dostali jednoduchú úlohu: zastrašovať obyvateľov mesta, provokovať a napádať demonštrantov alebo odchytávať aktivistov, ktorí sa pohybovali po meste mimo Majdanu. Mali priniesť atmosféru strachu, mlátiť ľudí, dokonca zabíjať.

Keď Vadim Tituškov, člen jednej z takýchto skupín, zaútočil v máji v roku 2013 na novinára, dostali svoje meno. Pravdepodobne zabili ďalšieho novinára Vjačeslava Veremija z novín Vesti, ktorého prepadli a zastrelili v taxíku cestou z Majdanu. Ďalšieho našli nahého v lese so známkami mučenia. V januári sa jedna zo skupín vybrala v maskách na bulvár Artema a strieľala do ľudí. Zmizli stovky aktivistov a odhaduje sa, že ich mohli zavraždiť.

Paradoxom Ukrajiny je, že sám Tituškov sa neskôr pridáva k opozícii. A Janukovyč napokon aspoň naoko ustupuje.

Kapitola 2: Inštytúcka ulica

Keď odchádzam v januári z Kyjeva, všetko vyzerá na zmenu režimu. Médiá hovoria o Ukrajine, nové technológie dokonca ukazujú živé zábery z námestia. Lenže prebehne len pár týždňov od udalostí na Hruševského ulici a v meste sa opäť bojuje.

Janukovyč s pokusom o kúpenie opozície neuspel. A keď sa zrážky presunuli priamo na Námestie Nezaležnosti, vedel som, že sa musím vrátiť. Vyšla totiž správa, že Janukovyč odvolal veliteľa ozbrojených síl Volodymyra Zamanu, ktorý tvrdil, že nie je možné použiť armádu proti právam svojich občanov. Namiesto neho prichádza veliteľ námorníctva Jurij Iľin.

Preto znovu stojím na Majdane, môj hostel je zavretý a neďaleko odo mňa prinášajú obete rannej streľby. Je 20. február.

Vidím guľky v stene

Začiatkom februára sa demonštranti a vláda dohodnú, že opustia barikády a vládne budovy, ak nastane amnestia pre zadržiavaných demonštrantov. Takže nasleduje odchod z barikád na Hruševského a Inštytúckej ulici.

Tým sa však otvára cesta priamo k Majdanu. A je to chybné rozhodnutie, ktoré napokon nepomôže nikomu. Už od rána dňa 20. februára totiž prebiehajú ostré zrážky, hovorí sa o takmer tridsiatke mŕtvych – vrátane desiatich policajtov. Ľudia však z Majdanu neodišli. Vidím, ako prichádzajú noví.

Toto je deň, keď má minister vnútra Vitalij Zacharčenko oficiálne podpísať použitie ostrej munície proti demonštrantom. Oveľa horším znamením je, že zrazu z okolia Majdanu zmiznú jednotky Berkutu. A naivní demonštranti, ktorí sa kryli za tenké železné štíty, vyrazili obsadiť svoje pôvodné pozície na Inštytúckej ulici. Vtedy postrieľali, či skôr popravili množstvo ľudí.

Stojím na tom mieste, na mieste, kde som sa postupne desaťkrát vrátil a chcem pochopiť, čo a prečo sa tu vlastne stalo. V stĺpoch sú stále zarazené guľky, na stene hotela Ukrajina, ktorý stojí medzi vládnou štvrťou a Majdanom a v ktorom bývali novinári z celého sveta, sú diery po streľbe.

Vidím stopy po masakri a všetky ukazujú na jediný smer: streľba prišla z vládnej štvrte. Pátral som po strelách z opačnej strany a nenašiel som ich.

Prvé vyšetrovanie tvrdí, že tí, ktorí postrieľali demonštrantov, mali byť špeciálnym komandom jednotiek Berkut. Neskoršie parlamentné vyšetrovanie ale zdôrazňuje, že išlo o inú muníciu. A môj zdroj z prostredia ukrajinskej tajnej služby hovorí, že zo známych fotografií strelcov sa nedá zistiť, kto strieľal.

Hrdinovia neumierajú

Stojím na Majdane a okolo mňa nosia mŕtvych. Vedľa mňa plače starší muž. Jeden zo zabitých bol jeho priateľ. Vo vedľajšom hoteli Ukrajina sa vytvorila provizórna nemocnica a lekári sa snažia zachrániť niektorých postrelených. Je večer, a pred hotelom pribudlo ďalších deväť tiel.

Nikdy som nevidel na Majdane viac ľudí, ako v ten večer. Keď cez dav prenášali do sanitiek zavraždených, na pódiu spievali zádušnú pieseň, ktorá sa opakovala každý ďalší deň, pri každej rozlúčke so zosnulými.

„Hrdinovia neumierajú!“ kričí dav a pridáva: „Zeku smerť!“ Smrť tomu, kto bol vo väzení. Je to jednoznačný odkaz na Janukovyčovu minulosť, ktorý dvakrát sedel za lúpež. Až ráno prinieslo pokoj.

Vyhrali, hovorím si, keď sa s Tomášom Rafom budíme na podlahe hotela Ukrajina, vedľa provizórnych operačných sál, na mieste, kde zrazu zavládlo zvláštne ticho. Vyhrali, opakujem si.

Prvá správa o Janukovyčovom konci sa objavila už 20. februára večer a na Majdane nasledoval ohňostroj. Demonštranti po dohode s bezpečnostnými zložkami prebrali dozor nad mestom a na Inštytúckej a Hruševského ulici vznikli improvizované pamätníky obetiam streľby.

Všetko vyzerá na dohodu: medzi Janukovyčom a predstaviteľmi opozície a pod dohľadom zástupcov Európskej únie. Odoberá právomoci Janukovyčovi a hlása návrat k ústave z roku 2004, no dočasne ponecháva Janukovyča ako prezidenta na ďalší polrok. Vitalija Klička preto na pódiu vypískali a v dave vidím, ako ho označujú za zradcu. Vraj si zašpinil svoje ruky od krvi.

Z parlamentu vychádzajú opoziční lídri a oznamujú zmeny. Zmeny, za ktoré hlasuje ten istý parlament, ktorý ešte nedávno schvaľoval tvrdé zákroky proti demonštrantom – podobne ako v Československu v roku 1989, keď tí istí poslanci, ktorí ešte pár mesiacov predtým podporovali kroky režimu, hlasovali za zrušenie vedúcej úlohy Komunistickej strany. Dav preto odchytáva utekajúcich poslancov – jedného vyťahujú ľudia zo sanitky, kde chce svoj oblek ukryť pod starú športovú bundu.

Nelynčujú ich, nútia ich vrátiť sa do parlamentu a niesť za svoje konanie zodpovednosť. Janukovyč padol, dočasným prezidentom sa stáva Olexander Turčynov. A voľby sú naplánované na 25. mája.

Po pár dňoch odchádzame z Kyjeva späť na Slovensko. A myslíme si, svoju budúcnosť si teraz Ukrajinci zvolia sami.

Kapitola 3: Marec na Kryme

Je marec. Viera v pokojné pokračovanie procesu, ktorý začal na kyjevskom Majdane, sa rýchlo rozplynula. Janukovyč medzičasom ušiel do Ruska, na Kryme sa objavili neoznačení, no podľa držania zbraní či pohybu zjavne profesionálni ruskí vojaci a títo „malí zelení mužíci“ – ako ich na Kryme volali – obsadili letisko, parlament a zablokovali vojenské základne.

Podľa správ od kolegov novinárov a fotografov bolo jasné, že na Kryme sa nebude pracovať ľahko.

Opití muži a samoobrana

„Sevastopoľ si ešte pamätá svoju ruskú minulosť. Bývalo to prísne uzavreté mesto, do ktorého človek buď získal priepustku, alebo sa v ňom narodil,“ hovorí mi novinár Anton.

Fotografujem kamión s humanitárnou pomocou pre toto mesto, no po pár metroch ma zastavuje nejaký pán a pýta sa, kto sme. Kolega Anton má našťastie preukaz z miestnych novín. Je to zvláštna situácia, ktorá by sa ponášala na divadelnú hru, keby som práve nestál na ulici a nepozeral sa, ako prichádza humanitárna pomoc z mesta Stalingrad, ktoré už od šesťdesiatych rokov nejestvuje.

Máme šťastie a môžeme ísť, no náš nórsky kolega také šťastie nemá. Keď chcel odfotiť akúsi pani na mítingu, začala kričať, že je provokatér. Napadla ho samoobrana a keby tento rodený Rus stále nemal ruský pas, mohlo to dopadnúť zle. Vlastne, ruský pas sa stal najlepšou akreditáciou pre prácu novinára na Kryme.

V samotných uliciach všetko prevalcoval strach. Ťaživá, dusná atmosféra, ktorú nezdôrazňovala iba prítomnosť ruskej armády, ale najmä Krymskej samoobrany či ruských Kozákov. Ulice ovládli agresívni muži, ktorí boli už skoro večer na mol. Týždne pred referendom o krymskej samostatnosti bol nimi posiaty celý Simferopoľ a ďalšie mestá.

Mimochodom, referendum, samozvaný krymský premiér Sergej Aksionov a ruské médiá sa snažili vytvoriť obraz o jednoznačnom proruskom postoji miestnych obyvateľov. Výsledky referenda pôsobili dojmom, akoby opozícia v podobe Tatárov či Ukrajincov vlastne vôbec neexistovala. Pričlenenie k Rusku malo mať väčšinovú podporu aj v tatárskom meste Bachčisaraj.

Všadeprítomný strach

Hlúčik aktivistov stojí neďaleko Moskovského domu, sú to najmä staršie ženy. Kolega Kosťa z Krymskej pravdy si ich fotí a snaží sa od nich získať nejaké krátke vyjadrenie. Staré ženy ale nepoznajú ani najstaršie krymské, navyše jasne proruské noviny. Nová Gazeta neskôr získala zoznam Rusov, ktorí mali na Kryme vystupovať ako domáci.

Takýchto zvláštnych situácii je na mieste viac. Na obrovskej obrazovke vedľa pódia bežia propagandistické videá, jedno z nich glorifikuje Berkut, druhé ukazuje inváziu Ukrajincov v uniformách SS na Krym, ktorí strieľajú deti, ženy a či mužov v saune.

Propaganda sa tu šíri na bilbordoch aj v ruských rádiách, ktoré nahradili miestne stanice a zredukovala vôľu ľudí na výber medzi fašizmom a Ruskom.

Teda, na výber… všetci už týždeň pred referendom pod ruským dohľadom hovoria, že bude určite úspešné. Len Anton dodá, že sa bojí skončiť ako Abcházko – neuznaná krajina s jedinou možnosťou vycestovať: do Ruska.

Sme v Sevastopole na námestí. Má prísť humanitárna pomoc, ktorú vezú ruskí motorkári z gangu Night Wolves. Námestie je ale prázdne, a tak sa ideme prejsť na mólo. Sedia tam ľudia a užívajú si pekný deň. Ruská vojnová loď, ktorá práve prichádza do prístavu, akoby bola bežnou súčasťou ich života.

Potom sa však stane niečo zvláštne. Tesne pred príchodom motorkárskeho gangu a kamiónov s pomocou sa z pravej strany vynorí veľká skupina ľudí, ktorá okamžite zaplní námestie. Ľudia zostanú stáť až do skončenia akcie a po nej sa znovu rovnako organizovane vytratia. Nesprevádza ich partia opitých samoobrancov ako v Simferopole. Tu už sú profesionáli.

Práve miestna proruská samoobrana s oranžovo-čiernymi páskami sa stará v Sevastopole o poriadok, milícia sa drží bokom. Do ulíc sa vracia iba pár dní pred referendom.

Večer v centre Simferopoľa sa po siedmej hodine stáva pre cudzinca divokým. Priebežne sa objavujú správy o únosoch či napadnutiach novinárov a aktivistov. Napokon, nastúpení Kozáci aj za mnou pričasto pokrikujú: „Aha, on je cudzinec”. Vždy reagujem zrýchlením kroku smerom k autu.

„Ak chceme byť dobrými fotografmi na Kryme, musíme sa naučiť rýchlo meniť pamäťové karty,“ dodáva aj Anton.

Bežným sa stáva odoberanie kariet z fotoaparátov a niekoľkým novinárom zničia celú techniku. Agentúre AP ozbrojenci zabavili všetky zariadenia priamo pri nastavovaní živého prenosu.

Ľudia sa boja otvorene komunikovať. Keď hľadám park Ševčenka, utekajú predo mnou. Hovorí sa o strachu priznať verejne k názoru a počet ľudí na proukrajinských mítingoch narastá. Na tých proruských sa čoraz častejšie objavujú symboly Sovietskeho zväzu.

Sfalšované referendum

Perevaľne je menšia miestna obec obklopená malebnými kopcami, ktorá by bola úplne bezvýznamná, keby nemala svoju vojenskú základňu.

Vedľa nej si spravili vlastný tábor neoznačení vojaci s ruskými poznávacími značkami na autách. Nikto sa im nepostaví na odpor, nebol ani dôvod – ukrajinská armáda bola v rozklade a nemala šancu čeliť prípadnej ruskej ofenzíve. A o provokatérov sa starajú miestni príslušníci samoobrany, ktorí každého preverujú. Ruskí vojaci len ticho stoja a nereagujú.

Každý tu každého stráži – a najmä chráni pred “fašistami” a provokatérmi. Keď sme sa chceli zastaviť na čaj, po návšteve potopených lodí blokujúcich zátoku pri Mirnyi v meste Evpatoria, po piatich sekundách nás obkľúčila samoobrana, že či sme provokatéri. Nepozdávala sa im naša kyjevská značka na prenajatom aute, a tak nás dôsledne sledovali až do dopitia čaju. Na otázku, kto sú, odpovedali, že strážia mesto. Ako inak. Všetci z miestnej samoobrany opakujú, že chcú poriadok a sú proti fašizmu.

Večer stretávam jedného z vyšších predstaviteľov tejto samozvanej skupiny ochrancov. Inteligentný a chladný muž komunikuje lepšie ako jeho podriadení. Keď sa dozvie, že som Slovák, oznámi mi, že Slovensko pripravuje armádu v Čiernej nad Tisou a chce si vziať späť Zakarpatskú Rus.

Je deň referenda. Centrum Simferopoľa sa vyprázdnilo, pôsobí ako mesto duchov. V jednej z volebných miestností je pod nápisom „Symboly Ukrajiny“ prázdna tabuľa. Nikde nenájdete inú ako krymskú vlajku.

Zvláštna atmosféra je aj v Bachčisaraji. Ľudia hlasujú, opitého mládenca pred sálou sa snaží pokojne riešiť samoobrana.

Volebnú miestnosť v tatárskom okrsku č. 6 ale nenachádzame. Miestni hovoria, že tam žiadna nie je. Tatári svorne tvrdia, že sa referenda z princípu nezúčastnia – napriek tomu je ich výsledná účasť údajne nadpolovičná a referendum zrejme dopadlo úspešne. Teda, ako pre koho.

Pár dní po referende sa totiž objavuje mŕtve telo tatárskeho aktivistu Rešata Ametova. Našli ho v lese nahého so známkami mučenia. Samoobrana sa v ten istý deň pokúsi ukradnúť zbrane z ukrajinskej základne.

Umiera pri tom ukrajinský dôstojník a ja začínam mať pocit, že sa nám rodí ďalšia Juhoslávia.

Kapitola 4: Porevolučná anarchia

Na námestí v Donecku stoja pod sochou Lenina proruskí aktivisti. Snažia sa vytvoriť vlastný Majdan. Je ich málo, no náš slovanský pôvod stačí, aby sa rozrozprávali. Prichádza veľký, neuroticky poskakujúci päťdesiatnik, ukazuje svoju fotku v uniforme. Odišiel z Berkutu, keď mu v januári v Kyjeve neumožnili použiť strelné zbrane proti demonštrantom.

Teraz stojí tu a chráni námestie pred Pravým sektorom. Pri tejto soche si predsa robil svadobné fotky. Nemôže dovoliť, aby niekto prišiel a pokúsil sa ju zhodiť. „Ja nie som fašista! Ja som komunista,” hrdo kričí.

Už na druhý deň nás proruský aktivista Artem berie na blockposty pri Donbase. Údajne tu blokujú možný presun zbraní, ktoré sú uskladnené v jednom z miestnych dolov. Dozvedeli sa o tom z internetu.

Artem zdôrazňuje, že mier na Ukrajine nie je možný. Neumožní ho ekonomická kríza, ani rozdielnosť v názoroch a privítal by príchod ruských mierotvorcov, no nie ich vojenskú operáciu.

„Ľudia z jednotlivých regiónov si neveria, necítia sa medzi sebou bezpečne,“ dodáva. A nezabudne zdôrazniť, že tak či onak, v podstate tu, v Doneckej oblasti, žijú samí dobráci. Až takí, že predstaviteľ miestnej mafie nám oznamuje, že ak ho nasníma kamera, dostaneme ranu a rozmláti nám fotoaparát.

Úlohou blockpostov je údajne zbierať a preverovať informácie, ktoré dostávajú z rôznych miest v krajine. Ľudia sa boja Pravého sektora, ale snažia sa dištancovať od ostatnej politiky. Do miestnej fabriky zatiaľ chodia zamestnanci normálne do práce.

Valentin vezie humanitárnu pomoc, ktorú pre miestnu základňu neďaleko hraníc s Krymom vyzbierali vo farnosti v Donecku. On je zase proukrajinský aktivista.

Pri bráne nás vítajú vojaci v rôznych maskáčoch, len nie v ukrajinskej uniforme. Dostávajú spacie vaky, toaletný papier, cigarety a ďalšie zásoby. Pri bráne sa zastavujú ľudia, vojakom podávajú igelitky s jedlom. Títo vojaci sa nemôžu rovnať neoznačeným vojakom na Kryme a každý, kto videl Obchodníka so smrťou, by si povedal, že asi toho zo svojej výzbroje predali až moc.

Keď neskôr na základni pri Kyjeve vidíme výcvik miestnej národnej gardy, je jasné, že ide skôr o spolok skautov ako o reálnych vojakov.

Kapitola 5: Informačná vojna?

V Slovjansku ma čaká môj krymský priateľ Anton. Na stanici vyzerá všetko normálne. Ani taxikári nie sú takí otravní, do hotela ideme miestnym autobusom. Ľudia sú milí, nedeje sa nič zvláštne. No z rozprávania sa pripravujeme na čosi iné: na ďalšie skúsenosti podobné Krymu, len s tým rozdielom, že tu už majú všetci zbrane.

Prechádzame okolo obsadenej budovy miestnej tajnej služby SBU, kde na nás hľadia ozbrojenci. Napokon nás prijíma jeden z veliteľov. Keď Anton hovorí, že je Krymčan, previedli nás celou ulicou až k ľahkému tanku na opačnej strane a ubezpečili, že aj keď ide o staré vozidlá, sú plne bojaschopné.

Pred radnicou stojí hlúčik novinárov. Postupne prichádza niekoľko separatistov. Tí v kuklách nemajú problém s kamerami, no ten bez kukly dáva jasne najavo, že nasnímať svoju tvár si neželá.

Spoza barikády počujem komentár, že nás vonku stojí veľa. Von vychádza plne vyzbrojený separatista, prejde k detskému ihrisku a nechá sa nafotiť s deťmi. Nasleduje ho muž, ktorý jednému z chlapcov na ihrisku dáva autíčko.

Iba jedna pravda

„My nie sme teroristi, ani separatisti. Sme normálni obyvatelia, ktorí bránia svoje mesto. Pozrite, veď ani zbrane žiadne nemáme,“ oslovuje ma staršia žena.

Rozpráva dlhý príbeh, ktorý končí slzami. No jej slová ani nie sto metrov od obsadenej a zabarikádovanej budovy radnice vyznievajú akosi zvláštne. Jej vnuk vraj stráži jednu z barikád, keď za chvíľu príde, s plačom ho objíma. Počas celého tohto výjavu ma kontrolujú viacerí ľudia, provokatérom pre nich nie som. Zatiaľ.

V Slovjansku totiž existuje iba jedna pravda a ešte v apríli o nej rozhoduje samozvaný starosta Viačeslav Ponomariov. Novinári, ktorí budú v svojich výstupoch podľa neho klamať, budú deportovaní preč z mesta. O dva dni neskôr takto uväznia Simona Ostrovskeho z VICE News, o ktorom s úsmevom oznamujú, že vraj pracuje na novej knihe.

Dňa 10. júna ale podobný osud stretáva aj samého samozvaného starostu. Hovorkyňa o jeho zadržaní jedným z lídrov separatistov Igorom Strelkovom tvrdí, že Ponomariov údajne podľahol drogovej závislosti a znásilnil neplnoleté dievča. Jeho zadržanie – či prípadná smrť, aj také sa objavili správy – však mohlo súvisieť s jeho kritikou nekontrolovateľných Čečencov, ktorí mu rabovali mesto.

Práve overiť si informácie je na tejto práci to najťažšie. V čase, keď sme boli v Slovjansku, bolo veľmi náročné overiť prítomnosť ruských vojakov medzi separatistami. Aj keď raz sa jeden zo separatistov počas rozhovoru s médiami preriekol a povedal: „Tu na Kryme…”. Až novinári ho upozornili, že stále ide o Slovjansk.

Iné sa však povedať dá: separatisti sú dobre vycvičení, vyzbrojení a koordinovaní ako profesionáli. Napokon, podarilo sa im zostreliť viacero vrtuľníkov či lietadiel. Dnes dokonca vidíme zábery, ako ukrajinsko-ruské hranice prekračujú celé dodávky plné ozbrojencov a Putin priznal ruských vojakov na Kryme.

Pridali sa k nim časti milície, ktorá niekoľko týždňov bránila objekty proti vtedy ešte neozbrojeným demonštrantom. A rady separatistov posilnili aj niektorí príslušníci rozpustených jednotiek Berkut. Nie všetci sa stiahli na Krym.

Vy na to máte Poliakov?

„Pozri ja som klampiar. Moja práca je sezónna a závisí od Rusov. Čo mi môže ponúknuť Európa?“ pýta sa ma mladý Ukrajinec, ktorý v kukle stráži jeden z blockpostov pri Slovjansku. Pochádza z Charkovskej oblasti a berie si ma bokom od mojich poľských kolegov. „Veď aj vy na Slovensku na to máte Poliakov.“

A potom ten obohratý príbeh z Krymu o Kyjeve v rukách fašistov a o tom, ako on bráni svoju zem pred nájazdom Banderovcov či ozbrojenou inváziou Pravého sektora. Lenže, atmosféra v Slovjansku je iná, ako bola tá na Kryme. Neodohrávajú sa tu žiadne proruské ani proukrajinské mítingy. Separatisti sa neozbrojili aby bránili demonštrantov. Na námestí si rozložila stan Komunistická strana, ale to je všetko – a aj ten stan je väčšinou prázdny.

Pokúšame sa spraviť rozhovor s Vjačeslavom Ponomariovom. Samozvaný „ľudový“ starosta viedol predtým fabriku na mydlá a rád rozpráva, že slúžil v sovietskej armáde a zúčastňoval sa špeciálnych operácií.

V ten deň odštartuje druhý pokus o začiatok antiteroristickej operácie. Ráno nám ešte oznamujú, že Ponomariov nie je v práci a my naň musíme čakať. Zrazu však dobieha žena, ktorá kričí na separatistov: „Choďte brániť mesto. Prichádzajú, strieľajú do ľudí!“

V informačnej vojne na východe Ukrajiny nemôžete veriť ničomu, čo si sami neoveríte. Prichádzame preto v nepriestrelnej veste na miestny blockpost, kde sa jeden zo separatistov chváli ručne vyrobenou bombou, na ktorú páskou pripevnil náboje a skrutky. “Nech sa vrátia, sme pripravení,” hovorí o údajnom útoku Pravého sektoru. Následne celý blockpost zapálili a ušli.

Iný vystrašený muž hovorí, že tieto miestne jednotky utiekli do mesta, lebo tam za nimi ukrajinskí vojaci nepôjdu – a mal pravdu. Armáda prišla na okraj mesta s obrnenými transportérmi, okolo lieta niekoľko vrtuľníkov, no do Slovjanska nevstúpila. Platilo to ešte v apríli, dnes už nie.

Keď v okolí mesta nenarazili na odpor, vojaci sa stiahli späť. Takže do hodiny oblasť znovu kontrolovali separatisti, od ktorých sa dozviete, že asi zaútočil Pravý sektor. Nikto si tu nekladie otázku, kde by tak vzal pilotov.

Podobne to dopadá aj so silnými bojmi v okolí Krematorska. Ďalšia kačica. O dva dni tam ale Ukrajinci prichádzajú o svoj prvý vrtuľník.

Taký bol apríl na východnej Ukrajine. Intenzívnejšie než skutočné boje bola iba informačná vojna. Dnes je o tri mesiace neskôr a situácia sa iba výrazne zhoršila. Ľudia umierajú a vyriešenie tejto situácie je ešte ďaleko.