Počul som streľbu. Víno po útokoch v Paríži chutí inak
13. 11. 2015, Paríž
Piatková noc v Paríži bola iná. Vzduch v reštaurácii je teplý a vonia zmesou parfumov, vína a jedla. A potom výstrely. A ticho.
V malom vestibule je plno. Vzduch je teplý a vonia zmesou parfumov, vína a jedla. Voľný stôl nemáme, hovorí mladý Francúz. Obraciame sa. Zastaví nás hlas čašníčky – predsa len stôl pre dvoch našli.
Máme dobrú náladu, tak ako asi skoro všetci na Rue de Charonne. Smiech bolo počuť aj z preplnenej terasy v La Belle Equipe, ktorú sme pred chvíľou míňali.
Je však chladnejšie, a tak po chvíli váhania pokračujeme a sadáme do neďalekej reštaurácie Septime.
Bol to pekný deň. Videl som výstavy fotografií Bruca Gildena, Martina Parra, Aleca Sotha. Bono z U2 mi stúpil na nohu.
Rozprávame sa o tom, ako budeme pokračovať v zbieraní fotokníh a ako bude vyzerať polica v byte, až raz budeme mať spoločný domov.
Priniesli víno. Ozývajú sa prvé výstrely.
Poznám tie zvuky. Vzájomne sa dopĺňajú – krátka automatická pištoľ a automatická útočná puška.
Zosúvame sa zo stoličiek k zemi a ku stenám. Ostatní to opakujú. Akoby hanblivo. Ak to nie je skutočná streľba, budeme všetci vyzerať hlúpo.
Zvuk streľby sa priblíži. Počuť ho výrazne pár metrov od nás.
Po dlhej minúte či dvoch je ticho. Vychádzam von cez dvere. Nevidím nič určité. Toto sú tie prvé minúty, ktoré som nikdy nezažil.
Cez okno ukazujem priateľke, že hneď prídem. Ukazuje mi výrazné nesúhlasné gesto.
Odrazu som na ulici sám. Míňajú ma hlúčiky ľudí aj malý, asi 10-ročný chlapec. Utekajú opačným smerom.
Nepočujem žiadne zvuky. Vidím akoby len pred seba. Ležia na zemi. Nikto nekričí o pomoc. Nevidím, že by sa niekto hýbal. Možno je priskoro.
V ruke cítim fotoaparát, naťahujem film, exponujem prvý záber, hneď za ním druhý. Nevidím kde ostrím, nekontrolujem nastavenia clony, ani uzávierky.
Bežím späť, povedať priateľke, čo sa stalo. Panuje tu zvláštne napätie.
Niektorí pokračujú vo večeri, ale počuť aj hysterický plač. Ľudia sa pýtajú, čo sa stalo.
Vrátiť sa späť a pomôcť už nemôžem. Zásahové jednotky uzatvárajú ulicu. Zapaľujeme si cigaretu, je mi zle. Opieram sa o stenu a cítim potrebu zvracať.
Snažím sa zaplatiť účet, platobná karta sa mi trasie v rukách. Musím však počkať, kým si muž predo mnou zarezervuje stôl na budúcu stredu. Pre štyroch. Bude to stôl pri okne. Uistí sa, že určite budú mať jeho obľúbené víno.
V reštaurácii La Belle Equipe na 92 Rue de Charonne teroristi zabili devätnásť ľudí.
O pár dní som film vyvolal vo Varšave. To, čo som na fotografiách videl a to, čo mi hovorila pamäť, nebolo to isté.
S odstupom času sa pýtam, či som tie dve fotografie z miesta nešťastia mal urobiť. Či som ich mal publikovať.
Myslím si, že áno. Myslím si, že je dôležité ukázať, aký fatálny vplyv môže mať geopolitika na obyčajných ľudí. Nielen na obete, ale aj ľudí naokolo, na ich vnímanie a psychiku. Ako mení doteraz bežné, každodenné činnosti.
Mám rád, keď môžem kráčať po uliciach miest a nebáť sa. Neobzerať sa. Nebyť podozrievavý. Byť naivný a dôverčivý. Ani jeden z týchto pocitov som nemal, keď som kráčal po piatkovej noci ulicami Paríža.
Prečítajte si od tohto autora tiež:
Srebrenica: Krv už zaschla, slzy ešte nie
Na MONO ste už mohli čítať jeho článok o Sebrenici. Pochádza zo Zvolena, žije v Bratislave a Varšave, ale aj Aténach a letiskách a autách. adriansvec.com
- Editor: Lukáš Onderčanin
- Fotoeditor: Tomáš Halász