Z jednej strany more, z druhej rieka. Vietnamským farmárom berie živobytie klimatická kríza

„Červy. Opäť mi zničili celú úrodu.“ Starý kmérsky farmár Son Chia stojí pred svojím chatrným domom a opierajúc sa o drevenú dosku pozerá na choré pole. Chcel vypestovať ryžu, no miesto nej z čierneho bahna stúpa iba sladkastý zápach.

Son Chia žije vo vietnamskej provincii Tra Vinh, ktorá je z dvoch strán obmývaná ramenami rieky Mekong a z tretej Juhočínskym morom. Ryžu tu pestuje viac ako šesťdesiat rokov, ostatné dve desaťročia mu jeho úsilie sťažujú škodce a choroby.

Pesticídy ani hnojivá na záchranu úrody si dovoliť nemôže, peniaze nemá ani na lieky pre seba. Občas mu niečo pošle žena, ktorá niekoľko mesiacov v roku pracuje ako chyžná v meste. Podobne ako ich tri deti, ktoré už dávno odišli za prácou do väčších miest.

Jediný, kto s ním ostal, je jeho vnuk Minh. Teraz sa skrýva v tieni starého otca.

Polí, ako je to Son Chiove, je v provincii niekoľko. Kto mohol, premenil to svoje na krevetovú nádrž. Takúto investíciu si však farmár už vôbec nevie dovoliť. A tak každý rok sadí ryžu, a každý rok o ňu prichádza.

„Je celá čierna,“ ukazuje Son Chia na zasadenú ryžu. „Celá úroda hnije. Neviem, ako sa tam tie červy dostali, ale stále sa vracajú,“ povzdychne si. Starý farmár doslovne pripisuje svoje problémy klimatickej zmene. A blíži sa k pravde. Čím teplejšie a suchšie je počasie, tým viac sa škodcom a chorobám darí.

Krevety striedajú ryžu, no problémy trvajú

Teplo a sucho sužujú celú deltu Mekongu. Keď je prúd rieky slabý, do vnútrozemia ľahšie preniká slaná voda a tá bežné odrody ryže zabíja. Vedci už vytvorili aj odrodu, ktorá morskú soľ znáša lepšie, no je menej úrodná a tak sa medzi farmármi veľmi neujala. 

Vietnamskí vedci vypočítali, že prenikanie slanej vody zasiahne v najbližších 30 rokoch až 40 percent delty. Už medzi rokmi 1971 a 2010 v krajine teploty v porovnaní s ich celosvetovým rastom stúpli takmer dvojnásobne.

„Pred desiatimi rokmi som pestoval iba ryžu. Mával som dve úrody do roka. Potom som ale čoraz častejšie začal prichádzať o druhú úrodu,“ spomína farmár Tam Tai. Za chrbtom mu bzučí stroj na okysličovanie krevetovej nádrže. Vzduch je horúci a lepkavý, je práve obdobie sucha.

Aj Tam Tai na svojom pozemku v pobrežnej provincii Ben Tre farmárči odjakživa. Polia patrili ešte jeho otcovi. Začal s troma, dnes má už len jedno, aj to len na jednu úrodu. Aby prežil, dal sa na chov kreviet. „Ryžu pestujem, keď tu nie je soľ, ale niekedy mi aj to zničia choroby,” vraví.

„Posledná úroda bola dobrá, ale predtým sme mali veľa problémov. Pár rokov trvalo, kým som začal chovať krevety. Je to drahá investícia, niektorí susedia si museli zobrať pôžičky,“ hovorí Tam Tai a zapaľuje si cigaretu. Stroj v nádrži sa na chvíľu zastaví a nastane ticho.

Keď v rokoch 2015 a 2016 ovplyvnil morské prúdy fenomén El Niño, trpel aj Vietnam. Krajinu postihli extrémne suchá a prenikanie soli bolo najhoršie za posledných 99 rokov. Niektorí farmári, napríklad v okrese Ba Tri, ktorý je tiež v provincii Ben Tre, vtedy stratili celú úrodu.

Vyššie teploty, suchá a menej zrážok pritom ubližujú aj krevetám. Rybníky sú pri vyšších teplotách slanšie a krevety takúto slanosť nezvládajú. Krevety čierne obrovské, ktoré sa v oblasti chovajú najčastejšie, znesú maximálne 28 až 30 promile soli na liter vody. Vyššia hodnota ich vystresuje, po čom ľahšie podľahnú chorobám a vírusom.

„Posledné štyri roky sa krevetám nedarí, stále majú nejaké choroby. Raz je to dobré, raz zlé,“ hovorí ďalej Tam Tai. „Ale stále chcem pokračovať. Verím, že sa to zlepší.“

Tam Taiova farma je schovaná v bludisku polí, nádrží a domčekov. Domáci sa šikovne prevážajú cez polia na skútroch, a to aj cez úzke chodníky, ktoré sú z oboch strán obklopené nádržami plnými vody. Cestou k Tam Taiovi boli chodníky suché. Cestou naspäť ich už zaplavila slaná voda.

O kúsok ďalej po prúde rieky vidieť zatopenú chatrč a ďalšie sčernané pole. Jeho majiteľ Thich kedysi striedal chov kreviet s pestovaním ryže. Tento rok to vzdal.

S prílivom neďalekého mora každý deň stúpa hladina rieky. Sladká voda sa mieša so slanou a zmes denne preniká do vnútrozemia, zalieva Thichovo pole a všetko vyplavuje. Polovicu živobytia mu už vzala. Teraz dúfa, že nepríde aj o tú druhú.

Dedina Trường Long Hòa v regióne Tra Vinh nie je ani tak dedinou, ako radom polí s malými plechovými domami, ktoré sa ťahajú popri pláži a betónovej hrádzi. Zatiaľ čo na začiatku prevažujú opustené a suché polia, o kus ďalej ich striedajú obrovské mláky a chodník sa prepadáva do blata.

Dom pri chodníku je zospodu ponorený v blate a vode. Oproti nemu sa smerom k moru rozprestiera prázdne blatisté pole. Pred domom stojí Hồ Minh Tý. Vyzerá, akoby bol sám vrastený do blata, ktoré mu siaha do polovice lýtok.

Vodu si vôbec nevšíma, stojí v nej bez pohnutia. „Chcel som dnes pripraviť pole na nové sadenie, ale včera nás zaplavilo,“ odpovedá na otázku, prečo je všade voda. „Ešteže som nestihol nič zasadiť.“

Aj tento starý farmár tu prežil celý svoj život. Je už štvrtou generáciou pestovateľov. Problémy začal mať pred desiatimi rokmi. „Mňa zaplavuje hlavne od rieky, od mora ma chráni kopec,“ ukazuje na vysoký breh zarastený kríkmi.

V období sucha je v rieke slaná voda. „Keď jej nie je priveľa, tak ju viem vytlačiť čerstvou vodou zo studne. Keď sa ale dostane do poľa v čase dozrievania, môžem prísť o všetko,“ vysvetľuje Hồ Minh Tý, ktorý striedavo pestuje červené melóny, cibuľu a sladké zemiaky.

Jeho deti sa už dávno odsťahovali do mesta. Z piatich zostal iba jeden syn, ktorý žije v susednej dedine a chodí otcovi pomáhať.

Ďalší z jeho synov odišiel až do Hočiminovho mesta, kde pracuje vo fabrike. Starý farmár však aj tak stále dúfa, že pole raz bude zdravé a bude ho môcť odovzdať deťom.

Smútok za nežnými záplavami

Ľudia s riekou dlho dokázali nažívať v rovnováhe. Obyvatelia rozumeli fázam záplav a sucha a vedeli sa im prispôsobiť. Aj preto mohli na jej brehoch vyrásť celé mestá a dediny.

Rieka sa však zmenila. Záplavy sú silnejšie, ich príchod nepredvídateľnejší a následky hrozivejšie. Problémy nespôsobuje pritom iba klimatická kríza, už roky rastú na prúde rieky v Laose, Kambodži a Vietname desiatky priehrad.

„Existuje miestne príslovie, ktoré oplakáva stratu raz veľmi nežných a miernych povodní, na ktoré boli miestne komunity zvyknuté a s ktorými vedeli spolunažívať,“ hovorí Andrew Wyatt, vietnamský zástupca organizácie na ochranu životného prostredia IUCN.

Kým kedysi dokázali farmári pred obdobím dažďov a záplavami vypestovať len dve úrody ryže, vďaka priehradám to mohli byť až tri úrody. Vietnamskej vláde sa tak síce podarilo zvýšiť produkciu ryže, no dnes sú priehrady väčší problém ako kedysi očakávané záplavy.

„Teraz majú ľudia rýchlu, dravú a nebezpečnú povodeň, ktorá nahradila tú miernu. A to všetko pre budovanie vysokých priehrad, ktoré mali umožniť pestovanie tretej ročnej úrody ryže,“ vysvetľuje Austrálčan Wyatt, ktorý už viac ako dvadsať rokov skúma využívanie pôdy v ohrozených oblastiach delty Mekongu.

Pri priehradach sa problém ani zďaleka nekončí. Situáciu zhoršujú ťažba piesku, priemyselný chov kreviet a stavba vodných elektrární. Keď sa k tomu pripoja extrémne prejavy počasia, stúpajúca teplota a čoraz dlhšie obdobia sucha, živobytie farmárov v delte Mekongu je viac než výrazne ohrozené.

„Do tohto domu sme sa nasťahovali ešte ako mladomanželia,“ hovorí Le Thi La a smutne hľadí na časť zrúcaniny, ktorá zostala stáť. Zašednuté plesnivé múry pretínajú dlhé praskliny. Prístavbu s kuchyňou odniesla rieka, tak ako aj sedemnásť ďalších domov v susedstve.

Le Thi La sa musela odsťahovať pred siedmimi rokmi, keď sa dom začal postupne prepadávať do kalnej rieky Hàm Luông, jedného z ramien Mekongu. Na rozdiel od susedov mala šťastie, keďže jej pozemok je veľký a mala dosť peňazí na postavenie si nového domu. Od vlády vtedy dostala príspevok 20 miliónov dongov, čo je asi 770 eur. Niektorí nedostali ani to.

Priehrady stavané vládou okrem vody zadržiavajú aj usadeniny a pôdu, brehy rieky tak nemá čo spevniť. Problém zhoršuje aj neustála ťažba piesku. “Dokonca aj predseda vlády prikázal regionálnym vládam, aby ťažbu pozastavili,” hovorí Wyatt. Ťažba ale napriek tomu stále pokračuje.

Najviac vysokých priehrad vzniklo medzi rokmi 2000 a 2011. Delta Mekongu vtedy podľa Wyatta prišla o takmer polovicu svojich záplavových oblastí. Vypestovať bežnú odrodu ryže začalo byť nemožné.

Nepravidelné záplavy navyše pomohli škodcom, ktorí sa začali premnožovať. Pôvodné pravidelné záplavy zabezpečovali znižovanie ich počtu. Teraz sa množia v oveľa väčšej miere. A tak ako starý Kmér Son Chia, ani ďalší chudobní farmári si nemôžu dovoliť hnojivá a pesticídy.

Vodné elektrárne zase okrem erózie spôsobujú, že soľ preniká až do vnútrozemia. Napriek tomu, že o radikálnom zhoršení problémov sa vie, na Mekongu sa momentálne stavia 19 vodných elektrární.

Z jednej strany more, z druhej rieka

Vráťme sa ale k dedine Trường Long Hòa, radu plechových domov s poľami. Zatiaľ čo to Hồ Minh Týovo bolo úplne zatopené, o pár metrov ďalej je už sucho. Po ľavej strane sa za poľami vynára betónová priehrada, za ktorou počuť more.

Niektoré polia vyzerajú opustene, na iných sa neúnavne pracuje. Pár metrov ďalej od zatopeného úseku sa na poli pri sadení cibuliek zhovára skupina žien. Tváre im zakrývajú tradičné slamené klobúky a na sebe majú kvetinové oblečenie, ktoré ich zakrýva od hlavy po päty, aby sa chránili pred slnkom. Pole je od mora chránené vysokou hrádzou, ktorú dal postaviť jeho majiteľ.

„My tu len sadíme, majiteľ si nás vždy najme, keď treba niečo urobiť,“ vysvetľuje Thuý Liễu, zhovorčivá žena v stredných rokoch. Na poli sa počas roka vystriedajú tri úrody – dve sezóny cibuliek a jedna várka červených melónov. Pole je podľa žien chránené vďaka kvalitnej hrádzi. Hovoria tiež, že je o niečo vyššie položené ako tie susedné.

„Ostatné rodiny sa tiež snažia stavať hrádze, ale ak nemajú dosť peňazí, tak sú menej pevné,“ povzdychne si Thuý Liễu. Jedným dychom dodáva, že časom sa to možno zhorší aj tu. Prílivy sú podľa nej každý rok silnejšie. „Aj včera tu bol veľmi silný príliv, jedného suseda vytopilo,“ ukazuje ďalšia zo žien k susednému územiu.

O dvesto metrov ďalej narúša pás suchej zeme vytopené pole. Niektoré cibuľky sú vyplavené, iné polámané. V páse cukrovej trstiny, ktorá pole oddeľuje od dvoch hrádzí, je veľká diera. Za dierou je podomácky zhotovená bariéra z vriec naplnených hlinou. Za ňou sa ťahá betónová hrádza, ktorá po dĺžke ohraničuje celú pláž.

Smerom do vnútrozemia stojí pred ďalším plechovým domom zamračený farmár. Skromnú domácnosť tvorí jedna otvorená miestnosť s veľkou posteľou a kuchynským kútom. Z dverí vystrkujú hlavy tri dievčatá, jedna z nich je farmárova dcéra.

Tần Hoàng Hân je jedným z miestnych farmárov, ktorí museli začať pre nepredvídateľné podmienky miesto pestovania chovať a loviť ryby. „Tam všade som mal kedysi polia,“ ukazuje smerom k moru farmár. Dnes sú tam už len dve, z ktorých jedno bolo v noci vytopené.

Za viac ako desať rokov mu more ubralo sto metrov pôdy. Tam, kde kedysi pestoval cukrovú trstinu, sú dnes more, pláž a sivá betónová hrádza.

Tần Hoàng Hân sa s deťmi presúva na svoju domácku hrádzu. Od tej betónovej ju delí priekopa s vodou. „Už som ju opravil, hneď pri východe slnka. Príliv ju v noci dosť poškodil,“ ukazuje farmár na nové vrecia s hlinou.

Betónovú priehradu, ktorá je prvou obrannou líniou pred silným prílivom, postavili pred troma rokmi. „Pomohlo to, nestrácam už pôdu. Ale keď je veľmi silný príliv, tak ani to nestačí,“ vysvetľuje Tần Hoàng.

Dievčatá sa naháňajú medzi riadkami zelenej cibuľky. Časť poľa je viditeľne porušená, zvyšok sa zdá byť v poriadku. Farmár mávne rukou: „To len nevidíte. Mal som tesne pred zberom úrody, vtedy ju slaná voda úplne zničí. Za pár dní to tu bude žlté.“

Tak, ako jeho susedia, aj Tần Hoàng začal mať problémy zhruba pred desiatimi rokmi. Postavil si preto za domom krevetovú nádrž, ktorú zdieľal so svojimi súrodencami. Dúfali, že si tým privyrobia. Ani tá dlho nevydržala. Začali mať problémy s chorobami a so slanou vodou z rieky.

Z jednej strany ho oberá more, z druhej ho zalieva rieka. „Dom bol zatopený už niekoľkokrát. Po kolená sme sa brodili vo vode,“ spomína Tần Hoàng. Dobrú úrodu kreviet mal naposledy pred troma rokmi. Teraz sú v nádrži ryby.

Neisté polia a pár rýb z nádrže na prežitie nestačia. Tần Hoàng sa preto musel naučiť rybárčiť na mori. „Susedia sú tiež rybári. Niektorí to robia celý život, iní sa to naučili, tak ako ja. Chodievame na more spolu,“ hovorí farmár. V oblasti je podľa neho bežné, že si farmári privyrábajú rybárskymi výpravami.

Tần Hoàng mal predtým energiu a zdroje na to, aby skúšal nové spôsoby obživy. Ani on ale nie je neúnavný. Chov kreviet už viac nemôže riskovať. „Vstupná investícia je vždy vysoká a nemusí to vôbec vyjsť. Nemôžem si už dovoliť prísť o všetko,“ zamračí sa farmár.

Ľudia z okolia podľa neho odchádzajú do priemyselných oblastí, kde sa zamestnávajú vo fabrikách. Jednou z nich je aj Bình Hưng, kde je veľa podnikov, ktoré pracujú pre zahraničné spoločnosti, vrátane čínskych. Práve tam odišli aj niektorí susedia.

Tần Hoàng tiež zvažuje odchod. „Neviem ale kam by sme išli. Musel by som si nájsť prácu a predať to tu. Inak sa nemôžeme odsťahovať,“ hovorí so smútkom v hlase. Stále váha. Nechce opustiť svoj domov.

Snažili sa vyriešiť jeden problém a vytvorili ďalšie tri

Pre niektorých je krevetový chov jedinou šancou na prežitie. Pre iných bol zase v minulosti lákavým ziskom. Tak tomu bolo aj v prípade učiteľa chémie, Tran Ai Quoca, ktorý z pôvodne prenajatých ryžových polí urobil prosperujúce krevetové nádrže. Dnes mu už všetky patria.

„Predtým tu bola všade ryža, no v roku 2000 začal niekto chovať krevety. Ľudia si všimli, aký má z toho príjem a začali to robiť tiež,“ opisuje. Tran Ai Quoca si popri výučbe na miestnej strednej škole prenajal pár polí, ktoré premenil na nádrže. Investícia sa mu vyplatila a časom ich mohol odkúpiť.

Na opačnej strane cesty, ktorú oddeľuje priehrada, má vedľa domu posledné ryžové pole po rodičoch. Iba na ňom dodnes pestuje ryžu, keďže priehrada ho chráni pred soľou.

Dnes je situácia iná. Pred desiatimi rokmi bol krevetový chov skvelý biznis, no posledných päť rokov ich tiež postihujú choroby. „Čím viac ľudí začalo chovať krevety, tým viac problémov sa objavilo. Každý rok je navyše suchšie a teplejšie, a to tiež škodí,“ hovorí učiteľ.

Tran Ai Quoca má dve deti, dcéru a syna. Syn vyučuje informačné technológie na rovnakej škole. Po vyučovaní otcovi pomáha s krevetami a s poľom. „Neviem, aká bude tento rok úroda. Kedysi to bolo počas období sucha najlepšie, teraz je to nevyspytateľné.“

K zhoršeniu situácie prispeli aj veľké firmy, ktoré v pobrežných oblastiach investovali do chovu týchto morských živočíchov. Vo veľkom začali investovať v období, keď krevetový chov najviac prosperoval. Aj dnes je pre priemyselných chovateľov napriek ťažkostiam výnosnejší ako pestovanie ryže. Najmä ak ho vykonávajú vo veľkom a intenzívne.

Nádrže takýchto chovateľov rozoznáte ľahko. Sú ohradené, moderné a plné technológií. Intenzívne krevetové chovy sú ale veľmi škodlivé pre životné prostredie aj pre miestnych.

„Intenzívny chov znečisťuje okolie, lebo obsahuje veľa fosforu. Čo ale vnímam ako väčší problém je, že sa nijako neadaptuje na klimatickú zmenu. Ľudia sa snažili vyriešiť jeden z následkov klimatickej zmeny, no ich spôsob nie je pripravený na ďalšie tri,“ hovorí Andrew Wyatt, ktorý sa už roky venuje riešeniam, ktoré sa na klimatickú zmenu dokážu adaptovať a neohrozia svoje okolie.

Krevety v intenzívnych chovoch ľahko podliehajú chorobám a na prežitie si vyžadujú množstvo chemikálií. Riešením sú podľa Wyatta prírodné, takzvané integrované systémy. Hlavnú úlohu v nich zohrávajú stromy – mangrovníky. Práve tieto stromy sú ale dôležité aj na iných miestach delty – priamo na pobreží.

Stromy, ktoré zničilo bombardovanie aj omyl vlády

Závažnú situáciu farmárov vietnamská vláda podľa Wyatta neberie na ľahkú váhu. Zaviazala sa, že už viac nebude investovať do pobrežných hrádzí a suchých nádrží, ktorých úlohou je zadržiavanie slanosti. Namiesto toho podporí prechod na systémy pestovania, ktoré sú v súlade s prírodou.

„Jedným z takýchto spôsobov je pestovanie lotosov spolu s rybami, aby z toho boli aspoň dva produkty. Ďalšie možnosti sú lotosový ekoturizmus, či ryžovo-lotosové modely, kde môžu farmári v období sucha pestovať ryžu a v období dažďov lotosy,“ vysvetľuje Andrew Wyatt.

Znečisťovanie pôdy chemikáliami, klesajúca biodiverzita, choroby kreviet, choroby ryže, či erózia pôdy – to všetko by sa dalo v dolnej časti delty vyriešiť jedným stromom – mangrovníkom.

Mangrovníky sa dajú spoznať podľa ich košatých koreňov, ktoré sú viditeľné aj nad zemou. Korene sú domovom pre rôzne živočíchy a navyše dokážu pôdu chrániť pred eróziou. Na veľkej časti pobrežia však rastie nesprávny druh.

„Počas vietnamskej vojny krajina prišla o veľkú časť mangrovníkových lesov. Veľa bojov prebiehalo práve tu a americké ozbrojené sily ich systematicky ničili. Najmä tie, kde sa skrývali severovietnamské sily,“ vysvetľuje Andrew Wyatt.

Po vojne štát spustil národný zalesňovací program. Vláda ale urobila chybu. Pôvodné lesy nahradila iba jedným druhom, ktorý sa volá Rhizophora. „Tento druh zvykne rásť vo vnútrozemí. Jeho koreňový systém je plytký a na pobrežie úplne nevhodný,“ ozrejmuje Wyatt.

Nevhodný druh mangrovníkov pobrežia neochráni. Problém sa podľa Wyatta začal riešiť až pred piatimi rokmi a mnohé pobrežia sú stále nestabilné.

Odrúbali si konár, ktorý ich drží nad vodou

Mangrovníky nezničila iba vojna. Odlesňovanie zapríčinili aj ľudia venujúci sa intenzívnemu chovu kreviet. Na veľké nádrže kalnej vody ohradené sieťami či plotmi, v ktorých vodu pravidelne miešajú lopatky dlhých, rotujúcich zariadení, potrebovali priestor. Čím viac nádrží, tým väčší zisk. Dnes je už ich výrub nelegálny.

Farmári však musia z niečoho žiť, a preto sa vyvíjajú integrované systémy mangrovníkov a kreviet. „Pracujeme na nich s vládou už sedem rokov. V posledných rokoch konečne badáme väčší záujem vlády investovať do nich, podobne ako pri ryžovo-krevetových systémoch, kde farmári až donedávna tiež nedostali veľa podpory,“ hovorí Wyatt.

Stromy v rybníkoch poskytujú tieň, čím ochladzujú vodu a udržiavajú jej teplotu na úrovni, ktorá krevetám nespôsobuje stres. Spomaľujú tiež odparovanie, vďaka čomu sa darí regulovať slanosť vody.

Farmári v nich nemusia krevety dokrmovať a môžu chovať aj ďalšie vodné živočíchy, ako napríklad ryby, mušle či kôrovce. Mangrovníkové bahenné kraby sú považované za delikatesu a nájdete ich v reštauráciách po celom Vietname. Ich chov je pre farmárov dôležitou súčasťou príjmu. Zisky z týchto systémov môžu byť dokonca vyššie ako pri intenzívnych chovoch, pretože si vyžadujú nižšie náklady.

Integrované systémy navyše fungujú ako umelé pasce na sedimenty. Zachytávajú usadeniny v pobrežných oblastiach a prispievajú k zvyšovaniu pobrežia. Intenzívne chovy robia priamy opak.

Počas horúcich či suchých období musia intenzívne chovy odčerpávať podzemnú vodu, aby vyrovnali stúpajúcu slanosť v rybníkoch. V provinciách Ben Tre a Tra Vinh môžu využívať vodu z kanálov či rieky, keďže ich obtekajú dve ramená rieky Mekong.

Keď sa ale presunieme viac na juh, do provincie Soc Trang, Bac Lieu či Ca Mau, intenzívne chovy siahajú po podzemnej vode. Prevŕtajú sa do úrovne, v ktorej nájdu čerstvú vodu a tú potom pumpujú do rybníkov, čím riedia slanú vodu a zároveň ju ochladzujú. Takto môže v niektorých provinciách klesnúť pôda o 2,5 centimetra ročne.

„Keď to porovnáme so stúpaním hladiny mora o 5 milimetrov ročne, tak sa pri poklese pôdy pozeráme na 5-násobok stúpania hladiny morí,“ porovnáva Wyatt.

Ak by sa chovatelia namiesto intenzívneho chovu preorientovali na integrovaný systém, nikdy by nemuseli vodu odčerpávať. A mangrovníky by navyše pomáhali zvyšovať úroveň pôdy.

Kríza vyplavuje celú generáciu

Son Chia svoje polia nemôže premeniť na krevetové chovy, a tak nesadí ani mangrovníky. Každý rok mu hynie úroda a každý rok dúfa, že sa tak nestane.

Keď už nie pre neho, polia a úrodu by chcel uchovať aspoň kvôli vnukovi. Aby nemusel odísť za prácou do mesta ako všetky jeho deti. V delte Mekongu sa stráca celá generácia farmárov a veľké mestá sa preľudňujú.

Ani mangrovníky ale nezachránia všetkých a všetko. Okrem toho, už aj tie sú v ohrození.

Na to, aby farmári a celé generácie v delte Mekongu prežili, potrebujú, aby sa zmenilo oveľa viac, než len to, či a kde vznikne priehrada alebo zasadia pár stromov. Zmena musí byť väčšia než dôsledky, ktoré sa doteraz opakovane zhoršovali ľudskou činnosťou.

Son Chia ale na toto všetko nemyslí. „Každý rok zasadím ryžu a dúfam, že tentokrát to vyjde,“ povzdychne si starý farmár, ktorý nič iné ako pestovanie nepozná.