Zabili ma 17. novembra

Volám sa Martin a toto je môj príbeh. Skutočný príbeh, ktorý začal 17. novembra 1989.

V tom čase som bol študentom druhého ročníka Matematicko-fyzikálnej fakulty na Karlovej univerzite. Pôvodne som sa v ten osudný víkend nemal v Prahe vôbec nachádzať. Kamarát Štefan Čulík ma pozval na zabíjačku na Slovensko, ale ja som sa rozhodol ostať v Prahe. Na sobotu som už mal kúpené lístky do divadla, v piatok som chcel ísť spolu so spolužiakmi na plánovanú demonštráciu. Vlastenectvo u mňa zvíťazilo nad obžerstvom.

Bolo nás veľa

V piatok 17. novembra o pol štvrtej poobede som sa s kamarátmi Alešom Novákom a Pavlom Halajom stretol na zastávke Národní Třída. Električkou sme sa odviezli na Karlov, odtiaľ sme potom šli pešo na Albertov. Vtedy tam bolo ešte málo ľudí. Postavili sme sa na miesta, odkiaľ sme mali priamy výhľad na rečníkov a sledovali sme prichádzajúce davy s obrími štátnymi zástavami a transparentmi v rukách.

Po hodine sa dav pohol. Ľudia pískali, kričali, presúvali sme sa mestom. „Studenti všech fakult, spojte se,“ alebo „povstaň, povstaň, veliké město pražské“ boli slová, ktorými sa pýšili transparenty protestujúcich. Čím dlhšie sme kráčali mestom, tým viac ľudí sa k nám pripájalo. „Češi pojďte s námi,“ kričali sme na Pražanov, ktorí na nás z okien zazerali. Niektorí neváhali a pridali sa k nám. Bolo nás strašne veľa. Aj keby nás chceli policajné jednotky zastaviť, nemajú šancu, myslel som si.

Z okoloidúcej električky sa vyklonila staršia pani a varovala nás pred hliadkami blokujúcimi ulice, ktorými sme mali prechádzať. Pochod spomalil a z nás pomaly opadala eufória. Niektorí kričali aby sme pokračovali aj napriek zátarasám, iní zase aby sme sa rozišli. “Opletal a Palach, Opletal a Palach! Kdo bude třetí?” zaskandoval v jednom momente dav. Pár metrov sme ešte kráčali. Potom sme sa s kamarátmi od pochodu odpojili smerom na Václavák, od ktorého hliadky protestujúcich študentov odklonili.

Na námestí sa nič nedialo, nasadli sme preto na metro a odviezli sa domov. Ešte v ten večer rozhlasové stanice Hlas Ameriky a Slobodná Európa hlásili, že špeciálne jednotky demonštráciu drsným spôsobom ukončili.

Reuters, BBC aj Slobodná Európa

V sobotu som sa celý deň flákal. Večer sme išli do Realistického divadla. Pre štrajk divadiel sa však žiadne predstavenie nekonalo. Namiesto toho na pódium vystúpili svedkovia demonštrácie. Rozprávali o priebehu včerajšieho večera a spomenuli, že si protesty vyžiadali obete na životoch. Na mená boli skúpi. Otec s bratom divadlo opustili skôr, ja som sa domov vrátili okolo pol desiatej. Čo ma tam čakalo, sa podobalo zlému snu. Otec mi povedal o návšteve policajtov. Prišli mu oznámiť, že som zomrel.

Bol to bláznivý večer. Stále k nám domov niekto volal. Hovoril som si, čo má toto znamenať, čo mám teraz robiť? Oficiálne média stále mlčali, no rádio každú hodinu hlásilo nové podrobnosti o smrti študenta, ktorého meno sa zhodovalo s mojim. A nielen to. Dotyčný údajne navštevoval aj rovnaký ročník a fakultu. Jediná nezrovnalosť bola v dátume narodenia. V tú noc som dlho nemohol zaspať.

Fámu o mojej smrti si vymyslela žena menom Drahomíra Dražská. Neviem, čo sa jej v tú chvíľu, keď túto informáciu vypustila do sveta, preháňalo hlavou. Podľa nahrávky, v ktorej vtedy dvadsaťtriročná Dražská opisovala priebeh udalosti, sa sama stala obeťou policajného zásahu. Esenbáci z Útvaru rýchleho nasadenia ju mali niekoľkokrát udrieť do chrbta, obličiek a brucha. Tí istí muži mali zabiť aj mňa.

Dražská bola v tom čase obklopená ľuďmi, cez ktorých sa informácia dostala do médií. Vtedajší redaktor Východoeurópskej informačnej agentúry Petr Uhl, informáciu potvrdil agentúre Reuters. O niekoľko hodín správu poskytol aj Slobodnej Európe a pred sobotňajšou polnocou sa o udalosti hovorilo aj v BBC. Bolo to jednoducho všade.

Niekoľko teórií

Štátna správa a bezpečnostné zložky sa snažili celú fámu o smrti študenta vyvrátiť. V nedeľu ráno správu okrem ministerky školstva dementoval aj minister zdravotníctva.

V tom čase na škole okrem mňa študoval ešte jeden chlapec s rovnakým menom. Ten sa podľa potvrdených informácií vtedy v Prahe nenachádzal, všetka „sláva“ pripadla mne. Prenasledovali ma reportéri a novinári, všetci chceli mať exkluzívny rozhovor so živým „zabitým“ Martinom Šmídom.

Prečo si Dražská príbeh o mojej smrti vymyslela? Existuje niekoľko teórií. Napríklad, že ako tajná agentka ŠTB bola do celej veci dosadená. Spoluprácou s ďalším agentom sa mala pokúsiť zdiskreditovať vtedajšie vedenie komunistického režimu a do čela posunúť ich vlastného, vyhovujúcejšieho kandidáta. Iní si myslia, že pracovala s opozíciou.

Dražská podobné obvinenia stále odmieta. V televíznom dokumente spred štyroch rokov tvrdila, že to bolo z jej strany iba obyčajné klamstvo. Poprela akékoľvek špekulácie o jej spolupráci s ŠTB a priznala, že žiadneho Martina Šmída nikdy nepoznala. Ona svoju tvár republike nikdy poriadne neukázala. Moju tvár ľudia poznajú.

A pri mojom mene si ešte stále kladú otázku, ako to 17. novembra vlastne bolo.

Čítali ste prozaickú rekonštrukciu udalostí zo 17. novembra, keď sa pár dní medzi ľuďmi šírila správa, že policajti počas demonštrácie na smrť ubili študenta Martina Šmída. Článok vychádza z doteraz známych a overených informácií. Martin Šmíd sa dnes zaoberá ekonometriou na Akadémii vied Českej republiky, je ženatý a má dve deti. “Raz sa k tomu ešte vrátim, spracujem celý tento príbeh,” povedal redaktorom z MONO, keď mu volali so žiadosťou o stretnutie. K novembrovým udalostiam sa už niekoľko rokov odmieta vyjadriť. Po otázke, v čom vidí prínos pádu komunistického režimu a nástupu demokracie, ostal chvíľu ticho. Potom len odvetil: „No comment.“

Ak premýšľate o tom, čo Dražskú viedlo k šíreniu nepravdivej informácie o smrti Šmída a či táto fáma zohrala nejakú rolu v novembrových udalostiach, pozrite si výborný dokument Českej televízie.

Čítajte tiež: Ktorá bola najdôležitejšia revolúcia v dejinách?