Prekliati reportéri: Keď na Majdane strieľajú a mamy volajú deťom, či ešte žijú

Majdan bol popretkávaný skôr malými heroickými príbehmi ľudí, ktorí tam varia, organizujú, dvíhajú telefóny, chránia. Bola to čistá rozvaha, obozretnosť, prezieravosť, veľká ostražitosť. Ale všetko sa končí v momente, keď ťa začne milícia vnímať ako strelecký terčík.

U nás v Ivano-Frankivsku bol chlapec. Chodieval na Majdan a vracal sa domov, odišiel a vracal sa, veď nebol jediný. Popoludní si požičal od kolegov peniaze na lístok, večer nasadol na nočný vlak do Kyjeva, ráno šiel na pľac a okolo poludnia ho už nebolo. Zabitý snajperom, jednou strelou, ale takou, po ktorej niet pomoci. Chlapec nemal ani dvadsať rokov.

Preto ma zlostia všetky tie propagandistické kecy, ktoré aj Západ automaticky opakoval, že do Majdanu strieľali snajperi, ale Majdan mal tiež svojich snajperov, na streľbu odpovedal streľbou. To sú ruské drísty, niet na nich ani štipky pravdy.

Nemožno porovnávať dobrovoľníka bojujúceho o život s dobre plateným, vyškoleným, profesionálnym vrahom. Možno sa ich smrť dá porovnať, ale na to treba čas. V tie posledné dni tam muselo byť peklo. Neboli to obrancovia Majdanu, kto vyhrotil situáciu.

21. februára, čiže deň po rozostrieľaní Nebeskej stovky, hráme predstavenie v Kyjeve, akože normálne, veď mesto predsa musí žiť, má štvrte, do ktorých dokonca nedoliehala streľba. Ale nič nie je normálne, ani my, ani publikum. Do divadla prišlo veľa ľudí rovno z Majdanu. Od najťažších bojov prešiel deň a oni mali stále oblečenie presiaknuté slzným plynom a dymom, bolo to cítiť po celej sále.

Po predstavení pijeme so známymi, už sme si istí, že sme vyhrali. Milícia odvšadiaľ ušla a objavil sa všeobecný pocit, že nastal nejaký prelom. Ibaže cena za to všetko je strašná.

Vieme, že do Kyjeva prišli traja ministri zahraničných vecí Únie, ale nezaujíma nás to. Opozícia sa podlomila, podpísala nejaké porozumenie s Janukovyčom, súhlasila s nejakými prezidentskými voľbami s jeho účasťou napriek tomu, že je zababraný od krvi až po hlavu. O čo tu ide? Toľko mesiacov námahy, toľko utrpenia, smrť viac ako stovky ľudí a tak sa to má všetko skončiť? Kapitulujeme.

Navyše, váš Radosław Sikorski kričí na našich vyjednávačov, že ak nepodpíšu ten zdrap papiera, tak nás Janukovyč všetkých vystrieľa. Sú isté slová, ktoré by sa v konkrétnych situáciách nemali hovoriť. Je to strašné vydieranie, a to ľudí, ktorých treba podporovať a nie zastrašovať.

Vieš, strašne sa mi nepáčila tá návšteva, hoci nevylučujem, že kvôli nej nasledujúci deň Janukovyč ubzikol z Kyjeva. Ale ak to tak naozaj bolo, ak sa ministrom z Únie podarilo vyvinúť až taký tlak, potom sa núkajú legitímne otázky: prečo neprišli o mesiac skôr? Prečo nevyškolili Janukovyča už v decembri, v januári? Musela zahynúť stovka skvelých ľudí, aby si spomenuli, ako sa rozpráva s vrahom? Dokáže až smrť, ktorej sa dalo uniknúť, vyvolať účinnú akciu?

Mám tých otázok skurvene veľa. Načo ministri podpisujú s Janukovyčom zmluvu, ktorá sa za päť minút ukáže ako zdrap papiera? Mali vôbec poňatie, s čím počas tých rokovaní súhlasili a čo podpisovali? Nezistili, že on a oni rozprávajú úplne inými jazykmi, čo znamenajú ich slová zaručujúce nejakú politickú budúcnosť pre Janukovyča?

Janukovyč dostal nejaké prísľuby a vnímal ich tak, že musí okamžite utiecť. Možno mu bolo treba rovno povedať „Zbaľ si švestky, skurvysyn!“ a nebrať ho síce ako prašivého, ale predsa len oprávneného partnera na rokovanie? Vyhnať ho skôr, ako začal masovo zabíjať. Ktosi to v tej milovanej Únii prekalkuloval, príliš dlho špekuloval, jednoducho sa prepočítal.

A čo ak ministri z Únie prehovárali vašich predstaviteľov k rozvahe?

Nerozvážni boli tí sráči, ktorí prišli prvý večer na Majdan, lebo Janukovyč zosmiešnil ich sny. Celkovo boli sny o Ukrajine v Európe, o slobode, o demokracii nerozvážne.

Samotný Majdan bol čistá rozvaha, obozretnosť, prezieravosť, veľká ostražitosť. Ale všetko sa končí v momente, keď ťa začne milícia vnímať ako strelecký terčík. Vtedy doslova bojuješ o život a to je všetko.

V postoji ministrov z Únie nevidím žiaden komplot ani žiadnu chladnú politickú vypočítavosť. Ale zato vidím naivitu, nedostatok rozhodnutia a viery, že Majdan skutočne bojuje toľko mesiacov v mene hodnôt, ktoré síce Európa neustále obmieľa, ale v skutočnosti k nim pristupuje ľahkovážne.

V pozícii tých európskych diplomatov ešte pozorujem akúsi ľahkovážnosť, podvedomú, ale predsa: veď čo ten Majdan môže vedieť o európskych hodnotách? Nedôvera, možno ste sa infikovali črepinami ruskej propagandy, že my sme aj tak fašisti, teda treba s nami zaobchádzať ostražito, pomaličky.

Ľahostajnosť podkutá šľachetnými deklaráciami, veď tá Ukrajina napriek všetkému leží kdesi na periférii, je pozadu, skorumpovaná, postsovietska, niet sa nad čím vzrušovať. Alebo pocit nadradenosti Západu nad Východom: my vieme, že sa musíte dohodnúť s vrahom, lebo inak vás vykántri, ale nepohneme ani prstom, lebo nemáme ako, máme rukavičky, kurva, ušité presne na mieru.

Nie je to tak, že ľudia nepociťujú vďačnosť za európsku solidaritu so snami Ukrajincov. Ibaže v nej čosi chýba. Zaplatili za to ľudia na Majdane.

Nad ránom sa nejako vraciame do toho prenajatého kyjevského bytu. Líham si spať, lebo nasledujúci deň mám dohodnuté nejaké stretnutia. Ešte som nestihol zaspať a volá môj známy Dmytro, novinár. Má radostný hlas a pýta sa, či s ním nepôjdem na výlet do Medzihoria, poprechádzať sa po Janukovyčovom statku, lebo ten dobytok ušiel do prdele, ľudia chodia po jeho rezidencii a nemôžu sa vynadívať, čo tam všetko je.

Mám opicu alebo som ešte spitý a telefón sa ide zblázniť – volá nejaké rádio, jedna, druhá, tretia televízia: „Pane, Janukovyč utiekol, mohli by ste to komentovať?“ Čo mám v takejto situácii povedať? Vykrúcam sa, ale oni tlačia. Vysvetľujú, že všade sa vysiela naživo, nemôžu iba informovať, že Janukovyč ubzikol a jeho pretoriáni tiež. Poslanci opozície sedia v parlamente, nemajú na médiá čas. Rozhovory poskytuje iba šéf komunistov Petro Symonenko, už sa ho povyzvedali všetko od a po zet, rozkošnícky si trepe, ako to dokáže robiť iba oligarcha krížený s boľševikom, takže kamery potrebujú novú tvár.

Mám čudný stav. Človeku sa chce plakať za zabitými a tešiť, že toho hajzla už niet. Ale tá obrovská opica vyostrujúca pocity po chľastaní, ktoré sa začalo akože na poslednej rozlúčke a skončilo akože po svadbe. Vypol som telefón, lebo už bolo všetko jasné.

Šiel si vtedy do Medzihoria?

Nie. Mal som už dohodnuté iné veci. No a hlava mi šla prasknúť.

Keď v televízii ukazovali zábery z Janukovyčovej rezidencie, nemohol som uveriť, čo vidím. Všetky tie svätyne pýchy, akože antické ruiny, súkromné zoo, ale aj sadrové jelene a kone, pirátska loď zakotvená v nádrži, opičie háje, bazény, zlaté kohútiky, zlaté hajzle, v kuchyni zlatý bochník chleba na zlatej doske na krájanie pečiva, portréty, portrétiky a medzi tými všetkými šmejdami storočné ikony a staré výtlačky ukradnuté z múzeí. Ten chlapík mal všetko, na čo si pomyslel. Prepych, grobiansky nevkus. Neuveriteľné, a predsa pravdivé. A taký týpek stál na čele štyridsaťmiliónovej krajiny, prijímali ho v európskych salónoch. Nejaká ponurá tragifraška, ježišmária, veď to nie je možné, a predsa to tak bolo.

A čo si očakával od kleptokrata, skutočného zlodeja, recidivistu a primitívneho sprostáka? Naivita vás Európanov je čarovná. Tu vedelo každé decko prinajmenšom o zlatom hajzli. Inštalatéri, ktorí mu montovali to zariadenie, posielali mobilmi fotky.

Zdalo sa mi, že sa vtedy otvoria oči dokonca aj tým prihlúplym ľudom z Donbasu, ktorí držali s Janukovyčom. Zverejnenie interiéru jeho rezidencie a potom domu tej kreatúry, prokurátora Viktora Pšonku, ktorý pózuje na portrétoch raz ako rímsky patricij, raz ako kozácky ataman, bolo ranou do čierneho.

Bolo aj nebolo. Na Ukrajine je ešte aj dnes dosť ľudí, ktorí si myslia, že moc je na to, aby sa takto okrášľovala.

Opica pominula, vydali sme teda z Kyjeva na dohodnuté predstavenie do Záporožia. Vošiel som do chodbičky vagóna a tam stojí niekoľko chlapcov, cestujú domov a kecajú. Neverím tomu, čo počujem. Jednoducho neverím. Akoby som počul ruskú televíziu, alebo našu, tú z čias, keď bol Janukovyč ešte pri moci. Stoja a kecajú, že prezidenta zvrhli banderovci najatí za americké prachy, fašisti zo západu, ale to ešte nie je koniec, tí týpci z vlaku by si určite zaspievali Šče ne vmerla Ukrajina, keby to bola ich hymna. Teraz – vravia – sa bude treba brániť pred nacistami.

Potom prišlo na prezidentovu rezidenciu. Vôbec neboli rozhorčení tým sprostáckym prepychom. Prezident – tvrdia – je preto prezident, aby mal. V každej krajine sú mocní bohatí a musia byť bohatí, topiť sa v zlate, lebo inak nemajú skutočnú moc. Čo je to za prezidenta, ktorý má toľko ako obyčajný človek? Načo potom byť prezidentom, aký je z toho prospech? Kto si bude takého prezidenta s holou riťou vážiť? No a kto zabráni prezidentovi, aby mal?

Im obsah tých televíznych záberov nedošiel. A ak áno, tak ich pochopenie odkazu bolo úplne opačné. Málokedy mám dočinenia s takou Ukrajinou, ale musím pamätať na to, že aj taká Ukrajina existuje. Pomyslel som na to, že je pred nami dlhá hrboľatá cesta a len Boh vie, či sa po nej niekam dostaneme. Nerozprával som s nimi, nepresviedčal som ich, lebo som vedel, že to nemá zmysel.

V Záporoží sme mali najlepšie predstavenie na turné. Odohralo sa v budove pomenovanej po Kirovovi. V sále bola strašná zima, veď nakoniec je to mesto energetikov, vyrába energiu pre celú Ukrajinu, preto tu, po sovietsky, musí byť zima. Mal som pocit, že naše predstavenie bolo pre divákov ich Majdanom. Ale tam nepociťovali takú atmosféru víťazstva ako v Kyjeve. Skôr neistotu, stav odovzdanosti a sklamania.

Aj Záporožie malo svoj Euromajdan, čo nie je až také čudné, keď už ho mal krymský Symferopoľ. Nie veľmi početný. Vyjsť tam na ulicu si vyžadovalo poriadnu odvahu. Protestujúcich strašne zbili, taxikári dobrovoľne odvážali ľudí do väzenia, lebo smrdeli slzným plynom, susedia donášali na susedov, po bytoch demonštrantov a aktivistov chodili tlupy banditov.

Kyjev už zvíťazil, ale v deň predstavenia ovládli Záporožie tituškovia. Milícia im nekladie prekážky, strach vyjsť na ulicu. Janukovyč sa niekam schoval, ale Záporožie spacifikované, ako keby bol režim v najlepšom.

Pripravujeme sa na vystúpenie a zároveň sledujeme internetové vysielanie z ulíc mesta. Robí ho jeden z organizátorov demonštrácie, chlapec hrajúci v rockovej kapele, volá sa Taras. Má malé dieťa a tituškovia sa mu vlámali do jeho bytu, lebo Taras nosí symboly Majdanu a vedie internetovú televíziu.

Taras priniesol kameru na námestie pri Leninovom pomníku, mali sme klasickú live show. Je to špecifické miesto, dokonca aj pre postsovietsky priestor, úplne neuveriteľné, odpudzujúce miesto. Niečo také nenájdete dokonca ani v Moskve. Pomník gigantických rozmerov stojí na ohromnom prázdnom námestí; ľudia vyzerajú oproti tomu priestoru a tej soche ako malé chrobáky. A nad tým všetkým sa nesie obrovská priehrada na Dnepri. Okrem toho tam nie je nič.

Pozeráme na obrazovku a vidíme, ako sa na jednom konci námestia zhromažďuje minimálne tisíc ľudí. Vchádzajú na prázdnu plochu, počuť, že idú zvrhnúť pomník. Na čele príslušníci zálohy, parašutisti a velitelia ešte z Afganistanu. Vedie ich major výsadkárov, veliteľ oddielu Sahajdačny z kyjevského Majdanu. Rozpálení, napriek prenikavému chladu, lebo sa práve vrátili z Kyjeva a idú urobiť poriadok aj u seba. Všetci ruskojazyční, oblečení do uniforiem sovietskych výsadkárov, majú barety, vidno námornícke pásikované tričká. A za nimi najaktívnejší demonštranti Záporožia, čiže hooligans, ultras. Taras pozerá na ich ksichty, spoznáva ten aj ten a vraví, že keby nie ultras, tak by tituškovia zabili jeho aj jeho rodinu.

Ale pri Leninovom pomníku prešľapujú nejakí ľudkovia, nevidno ich dobre, lebo sú priďaleko. Major vraví veteránom, že dostal informáciu: okolo Lenina sa zhromaždili tituškovia, treba ich prevetrať. Počuť, ako si ultras mädlia ruky, chystá sa nakladačka. Majdanovcov nasleduje Taras s kamerou.

V istom momente major zastavuje svojich – my to sledujeme všetko naživo –, berie so sebou jedného civila a poďho na vyjednávanie k pomníku. Kdesi na boku stoja asi dvaja milicionári, vrieskajú do kamery, že prikázali, aby sa tí od pomníka rozišli, ale oni nepočúvajú a čože ma s nimi úbohá milícia robiť.

Naši prichádzajú bližšie a vidia, že to nie sú žiadni banditi, tituškov niet, Lenina však obkolesili sovietski dôchodcovia a nejaká skupinka robotníkov. Čakajú na banderovcov, ktorí ich určite idú pod tým pomníkom pozabíjať, ale neustúpia tým fašistom ani o piaď, zomrú, ale nedovolia siahnuť na vodcu revolúcie. Prestrašení, ale neodídu, lebo sú hrdinami Záporožia. Zrazu sú zmätení, lebo major, predsa len je to vysoká šarža, má oblečenú autentickú sovietsku výsadkársku uniformu, hovorí po rusky, býva v Záporoží. Navyše, nie je agresívny, neprikazuje, iba sa pýta, prečo tu stoja. Oni: „Nedovolíme cudzím zo západu, banderovcom, fašistom, urobiť v našom Záporoží to, čo urobili v Kyjeve.“ Major: „Akí cudzí? Aký banderovec? Prečo vám tak záleží na tom pomníku?“ Oni: „Nie sme leninovci ani komunisti, ale je to náš pomník, náš Lenin, naše námestie, nenecháme si to zničiť.“ Major: „Choďte odtiaľto, my chceme v Záporoží urobiť len poriadok. Nás je tisíc a vás niekoľko stoviek, za niekoľko minút bude po všetkom.“ Oni: „Nepôjdeme, zabi nás, major, ale my sa nepohneme.“ Teraz je major zmätený, veď predsa nechce nikoho zabíjať.

V tom odpore sovietskych dôchodcov je akýsi nárek, tvrdohlavosť človeka, ktorý vie, že ho o chvíľu prevetrajú, naložia mu, ako mimochodom vždy, lebo sila a moc, prinajmenšom na námestí pri Leninovi, stojí na strane majora.

Ale oni nepôjdu dobrovoľne, možno sa prvýkrát v živote postavia moci, lebo nikdy nič nemali, zovšadiaľ ich vyhnali, ale teraz ochránia prinajmenšom toho svojho Lenina. A zrazu vidím, že majorovi je tých zblbnutých, biednych ľudí ľúto. Môže ich zbiť, zmlátiť, ale on je predsa z oddielu Sahajdačny, a nie z Berkutu. Vraví: „Volám sa ten a ten, v Afganistane som bojoval toľko a toľko rokov. Dávam vám slovo vojaka, že sa vášho Lenina nedotkneme, a čo s ním bude, o tom rozhodne v budúcnosti mestská rada. Choďte domov, nemusíte tu stáť, z našej strany nehrozí ľuďom v Záporoží nič.“

Ktosi z ochrancov pomníka kričí, že je to fašistická lesť, ale iní ho umlčia: „Ticho buď, veď hovorí človek, treba ho počúvať.“ Medzi protivníkmi dochádza k dohode.

Major sa vracia k svojim a má ďalší problém, lebo musí ultras, strašne napálených a pripravených na akciu, túžiacich po revanši za predchádzajúce útoky tituškov a istých, že teraz toho Lenina dorazia, prehovoriť, aby sa upokojili. Nervy tečú z toho vysielania, čert vie, čo sa bude diať. Major vraví ultras: „Necháme Lenina na pokoji, lebo som tým ľuďom dal slovo. To, že je nás viac a že sme silnejší, nie je dôležité.“ Hooligans až nohami preplietajú, ale major hasí ich zlosť a nespokojnosť. Pokojne im vysvetľuje: „Pri pomníku stoja nejakí dôchodcovia, nejakí robotníci. Tituškovia lozia po meste, treba sa vrátiť.“ Pozerá ultras do očí, už sú jeho, vydáva rozkazy: „Ty zodpovedáš za hliadky tu a tu, ty za tieto ulice, rozdeľte sa a do práce, lebo jednotiek milície niet, vy zodpovedáte za pokoj v meste, za bezpečnosť.“ Ultras sa disciplinovane delia na oddiely, rozchádzajú sa po skupinách z námestia. Za nimi cupotajú dôchodcovia. Lenin aj tá ohromná pustatina ostáva bez duše. Ako vo filme.

Lenin v Záporoží stále stojí, čo je nakoniec veľmi ponuré a nejako symbolické. Ale to, čo som videl na námestí pri Leninovi, bolo tiež symbolické. Videl som koniec revolúcie. Majdan vyhral prvú bitku, ale zastavuje sa a naťahuje ruku k dohode, lebo na Ukrajine máme aj takých, ktorí sú pripravení chrániť Leninov pomník, a s nimi treba tiež nejako vychádzať.