Slováci v Soči: úspešní aj napriek štátu?

Doteraz všetky zimné olympijské hry mali pre slovenského fanúšika jedno spoločné: vždy ho niekto z našich pozitívne šokoval. Platí to aj o hrách v ruskej Soči. Mladý lyžiar Adam Žampa na nich získal veľmi nečakané a skvelé umiestnenia, 5. a 6. miesto. Na jeho osobnom príklade je možné popísať a vysvetliť niekoľko javov v našom vrcholovom športe, ktoré stoja za zamyslenie.

Jeden tím, dva dresy, tri organizácie

Byť „unique“ je v športe extrémne dôležité. Nie ste kus v rade nejakej továrne na úspech, kde čakáte, kým vyhráte aj vy. Zdeno Chára so svojou výškou a životným príbehom vie o tom svoje. Dôležité je tiež to, aby športovcovi nik neprekážal v jeho motivácii byť úspešný. To ale štát v prípade Adama Žampu doteraz viac menej robil.

Podľa vlastných slov má Žampa v Dukle ako štátny športový profesionál hrubý plat 600 eur. V uplynulej sezóne dostal finančnú podporu od Slovenskej lyžiarskej asociácie 8699 eur. V sezóne, ktorá ho stála celkovo 107-tisíc eur.

V denníku Šport svojho času vyšiel rozsiahly analytický článok od Gabriela Bogdányiho o tom, ako štát podporuje športových profesionálov vo Vojenskom športovom centre Dukla, v Stredisku štátnej športovej reprezentácie Ministerstva vnútra SR a v Národnom športovom centre. Dôležitá poznámka: každá z týchto organizácií patrí rozpočtovo pod iné ministerstvo.

Štát v nich podporuje celkovo 136 športovcov. V drvivej väčšine súťažia v individuálnych športových odvetviach.

Načo je dobré mať pre 136 štátnych športových profesionálov až tri rozpočtové organizácie? Mimo ich vlastných národných športových zväzov? Aká je ich unikátna pridaná hodnota, ktorú nevytvára ich zväz? Prečo navyše v nich majú reprezentanti často s identickou výkonnosťou a v rovnakej športovej disciplíne úplne odlišný právny status – jeden služobný pomer, iný pracovný pomer? (Platí to napr. pri vodných slalomárkach Jane Dukátovej a Elene Kaliskej.)

Štát dokonca dlhodobo toleruje diskrimináciu jedného reprezentanta voči druhému i bežnému ľudu oveľa zrozumiteľnejším spôsobom – rozdielnym dizajnom súťažného odevu a to v rámci jedného športu a jedného tímu. (Kuzminová vs. ostatní biatlonisti.)

Podporujú tieto skutočnosti súdržnosť v športe a so športovcami?

Rozpínanie nie je riešenie

Miroslav Kollár z Inštitútu pre verejné otázky nedávno zverejnil na svojom facebookovom profile niekoľko zaujímavých čísiel z minulosti. Hovoria čosi aj o možnej slovenskej športovej budúcnosti.

V roku 1972 bolo na zimnej olympiáde udelených 105 medailí. O dvadsať rokov neskôr už 171 a tohto roku až 295. Vďaka zvýšenému počtu športových disciplín sa zvýšil počet možností získať medailu. Zároveň sa však zvýšila aj konkurencia a to nielen kvôli vyššiemu počtu zúčastnených krajín.

Nasledujúca tabuľka, ktorú M. Kollár zostavil, hovorí o úspešnosti Slovenskej a Českej republiky za posledných 20 rokov.

Skôr ako začneme tieto dáta interpretovať v prospech toho, ako to teraz údajne skvele robia u západných susedov, iba pripomínam: to, kedy a ako štát a spoločnosť pomohli v športovej výchove, vzdelávaní a príprave povedzme dnes už tridsaťsedemročného Martina Bajčičáka sa prejavuje výsledkovo v seniorskej reprezentácii, niekedy až po pätnástich až dvadsiatich rokoch.

Vysvetlenie, prečo sú Češi za posledných 20 rokov úspešnejší ako my, si netrufám vysloviť. Bonmot Štefana Eiseleho o pomyselnom víťaznom útoku Štěští – Klika – Náhoda, ktorý u nás zľudovel, považujem za naše zjednodušenie ako komunity, v ktorej za neúspech sú zodpovední všetci okrem nás samých. Dlhodobo totiž pozorujem, že z tých milión detailov, ktoré sú potrebné pre medzinárodný úspech v športe, Česi poctivo a dlhodobo robia všeobecne viac ako my. Od masérov až po Jágra bojujú o priazeň osudu najmä sústavnou vyššou osobnou zodpovednosťou za svoj individuálny výkon. Súdržné kolieska v súkolí. Individuálne za spoločný výsledok.

Späť k Žampovi. Ak by v slalome nešiel v druhom kole víťazne – napr. pre rozbitú trať či pre iné štartové číslo než mal, ako veľmi by to zmenilo hodnotenie nedávno skončenej zimnej olympiády z pohľadu (ne)úspechu našej výpravy?

Adam Žampa teraz za dosiahnuté výsledky získa 18 tisíc eur. Polovicu dá ministerstvo školstva, druhú Slovenský olympijský zväz. Okrem toho možno dostane odmeny od ministra Glváča, ktorý odmenil za výsledky na letnej olympiáde v Londýne Michala Martikána sumou 5 tisíc eur z rozpočtu rezortu obrany, Mateja Tótha polovicou tejto čiastky a Petra Gelleho, Martina Jankovca a Ľubomíra Hagaru sumou 1500 eur.

Bude Adam Žampa a ďalší menovaní vďaka týmto peniazom súťažiť v budúcnosti lepšie či horšie? Ak štát poskytne ďalšie peniaze na prípravu 136 štátnych športových profesionálov či tých, ktorí im dýchajú na päty, zlepší sa automaticky ich výkonnosť?

Zdravotníctvo podľa tvrdení riaditeľa Inštitútu finančnej politiky pri ministerstve financií Martina Filka zaznamenalo za posledných 15 rokov najväčší prepad efektívnosti. Hoci objem peňazí doň plynúci údajne vzrástol za ostatných desať rokov dvojnásobne rýchlejšie ako verejné výdavky všeobecne.

Rozpínanie zjavne nie je vždy optimálnym riešením. Platí to i pre slovenský šport. Samozrejme, bedákania športových funkcionárov o nedostatku peňazí nebudeme ušetrení.

Hodnoťme výkon, nie mená

Pri očakávaniach, čo a ako rýchlo by sa mohlo a malo zmeniť, treba zostať veľmi triezvy. Najmä v očakávaniach na pripravovaný zákon o športe. No občas sa urobí nie krok, ale až skok vpred aj v slovenskom športe. Napríklad nedávno bol 115 hlasmi schválený návrh zákona o organizovaní verejných športových podujatí, ktorým sa menili aj veľmi dôležité predpisy vrátane Trestného zákona, Trestného poriadku a Priestupkového zákona. Poučenie: primeranosť, odbornosť, vecnosť a kvalitu je možné spomaliť. Ale nie zastaviť. Hoci boje, ktoré predchádzajú ich presadeniu, sa nevyhrávajú rýchlo a ani ľahko.

Som presvedčený, že dobrý a spravodlivý návrh zákona o športe sa k 1. januáru 2015 môže stať súčasťou slovenského právneho poriadku. No bude to násobne náročnejší projekt – vyžaduje si zmeny okrem špeciálnej športovej legislatívy aj iných právnych predpisov a to v omnoho väčšom množstve ako pri zákone o organizovaní verejných športových podujatí.

Osobne by som chcel pri debate o riešeniach v návrhu zákona o športe viac počúvať a menej bez rozmýšľania hovoriť. A zamerať sa viac na obsah, než formu, proces a osoby.

Objaví sa výčitka typu „ako môžete chcieť robiť reformu s tými (doplňte si podľa chuti), ktorí sú za súčasný stav nášho športu zodpovední?“ Je to štandardný obrat, ktorý možno použiť proti každému, kto za ostatných 20 rokov pracoval vo verejnej či štátnej službe v našom športe alebo na rozhodovacej pozícii v národnom športovom zväze. Čo sú v podstate všetky fyzické osoby, ktoré sú i dnes na športovej šachovnici.

Dlhovekosť je v našom funkcionárskom športe podporovaná princípom seniority a z funkcií sa odchádza často až v truhle. Kto nechce byť konzistentne radikálny voči každému a všetkým v športe, nech posudzuje kontext, ciele a skutočný výkon počas výkonu verejnej funkcie. A najmä výsledky.

Nie, pre vrahov či s nimi by nikto už robiť nemal. Dnešná situácia síce prináša stále etické dilemy širokých kmotrov, no oveľa menej jednoznačné ako v časoch angažovanosti Duckého, Slobodu, Čongrádyho či Pašeka v našom športe, ktorí odišli zo sveta násilnou smrťou.

Autor je právnik a vysokoškolský pedagóg. V minulosti hrával profesionálne futbal, v rokoch 2011-2012 bol generálnym riaditeľom sekcie štátnej starostlivosti o šport na Ministerstve školstva.

Čítaj tiež: Našli sme najväčší športový nezmysel. Pravdepodobne ste ho videli na olympiáde