Aj v Grécku sa cítia ako vo vojne. Demotivovaní utečenci squatujú v Aténach

Vôňa indického karí sa mieša s vyprážaným falafelom, na ulici postávajú pri ovocí a zelenine predavačky. Kruhové námestie zase obklopuje skupina mužov – podľa čŕt tváre cudzincov. Ľudia postávajú pred terasami kaviarní, žena v hidžábe tlačí pred sebou kočík s dieťaťom. Jej muž ju drží za ruku.

Aj keď je ešte zima, na ulici je živo. Nenachádzame sa pritom na Blízkom východe, ale len pár blokov od centra gréckych Atén. Toto je štvrť, pri názve ktorej miestni dvíhajú obočie a vystríhajú nás, že je nebezpečná. Štvrť, ktorá sa aj pre neschopnosť úradov a politikov zmenila na domov stoviek utečencov.

Squat pre všetkých

V okolí zastávky metra Omonia nikto nečaká na prechodoch na zelenú. Trúbenie na chodcov ku Grécku jednoducho patrí. Prechádzame okolo vietnamských aj indických obchodíkov s totožným tovarom a zastaneme až pred hotelom City Plaza. Kedysi hotel vysokej kategórie pre návštevníkov olympijských hier v Aténach v roku 2004 je dnes ošarpaný. Okná tu už dlho nikto neumýval, ani nenatrel ošúchané steny. Napriek kozmetickým nedostatkom však nie je prázdny – zvnútra sa ozýva detský smiech i štekot.

Hneď za dverami nás vítajú traja Európania – nestihnem sa spýtať na národnosť, ale na tej v tejto budove nezáleží.

V 126 izbách tu spolu žije asi štyristo utečencov prevažne zo Sýrie, Afganistanu, Iraku či Kurdistanu, moslimovia aj kresťania. „Rozdiely sú dôvodom k spájaniu sa ľudí z rôznych kultúr, ak je vytvorený priestor na rovnaké zaobchádzanie a spoločné existovanie,“ vraví Nasim Lomani. Je jedným z viac ako stovky ľudí, ktorí sa starajú o prevádzku najväčšieho squatu v Aténach. Robia to spoločne s ľuďmi na úteku.

„Obsadili sme túto budovu preto, aby sme vyjadrili kritiku podmienok v táboroch, aby sme zatlačili na autority, nech menia situáciu. Tábory nie sú férové, ľudia tam žijú vo veľmi zložitých podmienkach bez rešpektovania ich práv,“ vysvetľuje pôvodom Afganec, ktorý žije v Grécku už šestnásť rokov.

Sedem rokov nevyužívaný hotel zo šesťdesiatych rokov obsadila minulý rok iniciatíva Refugee Acommodation and Solidarity Space. Prví ľudia sem prišli už pred rokom v apríli. Reagovali tak na dohodu medzi Úniou a Tureckom, ktorá spôsobila aj to, že tisíce utečencov zostali zaseknuté v Grécku. Domovom prichádzajúcich do krajiny sa nestal len tento hotel – utečenci a migranti dnes squatujú najmenej na jedenástich miestach.

Squat však nie je cudzí ani miestnym. V centre hlavného mesta je podľa Národného štatistického úradu neobývaná asi tretina domov. Ľudí vyhnala ekonomická kríza, ale aj snaha odísť do pokojnejších, okrajových štvrtí Atén. V centre tak podľa textu Athens – The Shrinking City od Constantiny Theodorou z aténskej Národnej technickej univerzity od 80. rokov klesol počet obyvateľov o štvrtinu.

„Samozrejme, že hotel má majiteľa, ale ten zbankrotoval. My sme našli budovu voľnú,“ vraví Nasim, stojac na recepcii, kde sa nachádzajú aj kľúče od izieb. Izby boli voľné, ale zariadené. Majiteľ hotela za nábytok dodnes nezaplatil jeho dodávateľovi, no ten ho tu zo solidarity k utečencom nechal.

Pravidlá

Žiaden alkohol, žiadne drogy, žiadna diskriminácia a žiadny sexizmus. To sú pravidlá, ktoré platia pre všetkých v hoteli. „Ľudia, čo tu žijú, musia raz do týždňa zadarmo pracovať,“ hovorí Nasim. Môžu zostať, ako dlho potrebujú. Sú tu aj takí, čo prišli hneď v prvý deň. Na tom, či majú doklady, nezáleží. V City Plaza im ich pomáhajú získať.

Väčšinou tu nájdete rodiny či slobodné mamičky, ale aj mladíkov, čo utekajú pred vojnou. Na chodbách sa hrajú deti – chlapci zhadzujú z prvého poschodia loptu, okolo behá pes a dievčatko pri recepcii nám so smiechom ukradne čiapku a nechce ju vrátiť.

Afganec Ali má dvadsaťsedem rokov. Do Grécka prišiel z Pakistanu, kam ušiel spolu s rodičmi. „V Pakistane sme žili bez dokladov. Nedokončil som školu, lebo na to treba dokumenty a finančnú pomoc. Riskoval som život, aby som si splnil sny,“ vysvetľuje mladík skvelou angličtinou. Naučil sa ju vraj z hollywoodskych filmov a z mobilu: „Počúval som anglické pesničky,“ smeje sa.

Nemá krajinu, do ktorej by chcel ísť. „Chcem odísť do krajiny, kde môžem žiť v mieri, získať vzdelanie. Chcem žiť v čistom, môcť sa osprchovať, mať čisté oblečenie,“ vymenúva. Starý hotel tieto predstavy úplne nenapĺňa.

Bez dôstojnosti

Po dohode s Tureckom sa v marci 2016 zavreli hranice a v Grécku zostali zaseknuté desaťtisíce utečencov. Aj keď sa oproti minulému roku počet prichádzajúcich migrantov výrazne znížil, v krajine a na ostrovoch zostáva podľa júnových údajov Vysokého úradu komisára OSN pre utečencov (UNHCR) vyše 47-tisíc utečencov.

Minulý rok bol pre krajinu extrémne náročný – počet žiadostí o azyl stúpol o takmer tristo percent a prijímacie centrá na ostrovoch a pevnine zostali preplnené. V júli rozbehla program pre nájdenie ubytovania pre utečencov aj Európska komisia. Aj v nových táboroch sú však podmienky pre utečencov veľmi zlé a nespĺňajú ani minimálne humanitárne štandardy.

„Naďalej ide o humanitárnu krízu, lebo množstvá zasiahnutých ľudí sú obrovské a podmienky, v ktorých žijú, sú nedostačujúce,“ upozorňuje Monika Svetlíková z Človeka v ohrození, ktorý ešte začiatkom roka pôsobil na ostrove Lesbos a v Solúne. „Ľudia na úteku zostávajú v Grécku dlhodobo, je ich príliš veľa na malom mieste. Do toho vstupujú ďalšie faktory ako hnev, frustrácia. Situácia zostáva kritická, aj keď na pobreží Grécka už nevidíme dramatické situácie na mori,“ upozorňuje humanitárna pracovníčka.

Psychologička Barbora Kuchárová pracuje s utečencami už viac ako osem rokov. Tvrdí, že „ľudia na úteku, nielen v Grécku, zažívajú ‘obstrihanie’ ľudskej dôstojnosti“. Utečenci sú tak nielen demotivovaní, no nemajú záujem o kontakt s miestnymi a nevedia sa potom integrovať.

Žiadna demokracia v kuchyni

Utečenci v squatoch sa tu majú podľa vlastných slov aj slov dobrovoľníkov v porovnaní s táborom ako v raji. „Najdôležitejšia vec je súkromie – si v izbe, na ktorej môžeš zavrieť dvere. A máš vlastnú kúpeľňu – toto je dôstojnosť, ktorú ľuďom dávame,“ vraví slovinský dobrovoľník Christian, keď nám v City Plaza ukazuje kuchyňu.

Spoza dvojkrídlových dverí sa ozývajú arabské rytmy ako z diskotéky. Ľudia na úteku a dobrovoľníci však netancujú, ale krájajú paradajky či miešajú ryžu. „Hudbu môže vybrať ktokoľvek. Nie som veľký fanúšik arabskej muziky, lebo sa tam stále opakujú tie isté melódie, ale veľa ľudí tu má rado tanečné rytmy,“ vraví Christian, ktorý v projekte začínal ako šéfkuchár.

Varí sa dvakrát do dňa, a to pre všetkých, ktorí v City Plaza žijú. Zapája sa každý. „Väčšinou varia muži, lebo ženy zostávajú s deťmi. Každá izba je pri práci zastúpená istým percentom jej obyvateľov,“ vysvetľuje dobrovoľník. „Pri každom varení je jeden šéfkuchár – aj spomedzi ľudí na úteku – a ten rozhoduje a rozkazuje. V kuchyni nevládne demokracia,“ smeje sa Christian.

Jedlo varia z darov. „Vždy sa porozprávame, vyberáme jedlo spoločne, naučil som sa veľa nových receptov z rôznych koncov sveta,“ popisuje Slovinec tie lepšie situácie, keď si v hoteli môžu vyberať, čo budú variť.  „Boli časy, keď sme jedli celý týždeň iba ryžu a zemiaky,“ dodáva. Najmä deti sú pritom podľa neho „šialené“ za mäsom.

Squaty fungujú aj vďaka množstvu iniciatív, ktoré sa snažia podmienky v Aténach zlepšiť. Lefteris Papagiannakis z magistrátu Atén, ktorý je zodpovedný za utečeneckú a migračnú otázku hovorí, že squaty sú len dočasné riešenie. “No podobné riešenia sa budú objavovať, kým nebude mať každý vhodné ubytovanie,“ hovorí.

Ako vo vojne

Ak treba, v kuchyni pomáha aj Afganec Ali. Inak tu nemá čo robiť – v krajine je neplánovane už desať mesiacov. „Cesta z Pakistanu bola náročná. Je veľmi nebezpečné kráčať v horách s rodinami, deťmi, ženami. Komunikovať s pašerákmi,“ spomína. „No v Grécku mám stále pocit, že som vo vojne. Stále zápasíme,“ sťažuje sa, najmä na stratený rok života.

„Rok je dlhý čas, môžeš sa zaň napríklad naučiť poriadne po anglicky, presťahovať sa,“ uvažuje mladík. Namiesto toho však strávil takmer rok v detenčných centrách, v utečeneckých táboroch, či čakaním v rade na jedlo.

„Ľudia všetkých kultúr potrebujú mať svoje sociálne roly. Ak muž nemôže pracovať, cíti sa ako vykastrovaný, ak použijem freudiánske prirovnanie,“ vysvetľuje psychologička Barbora Kuchárová. „Okrem sociálnej role sa cíti hendikepovaný aj z hľadiska vlastnej vnútornej motivácie – chce byť užitočný. Všetci to potrebujeme. Ľudia na úteku nemajú túto potrebu naplnenú celé mesiace,“ hovorí.

Nikto zo šiestich utečencov, s ktorými hovoríme v Aténach a na Rodose, nechce zostať v Grécku. Národný štatistický úrad hlási viac ako 23 percentnú nezamestnanosť, podľa neoficiálnych údajov môže byť v krajine nezamestnaných až viac ako tretina obyvateľov.

„Chcem prácu. Azyl už mám, no chcem ísť do inej krajiny, pretože tu nie je práca. Ale chcem cestovať legálne,“ vraví Aliho kamarát Irfan. Vraj by išiel robiť čokoľvek – čašníka, mechanika – čokoľvek. Ale nie v Grécku.

„Môj život v Sýrii bol pred vojnou perfektný. Mohol som pracovať kdekoľvek. Ľudia v Grécku nemajú prácu, ako tu môžem pracovať ja?“ pýta sa 21-ročný automechanik Udo. „Hneď by som šiel späť, keby mi povedali, že vojna skončila. Nikto nechce zostať v Grécku, nikto sa nechce učiť tento jazyk,“ vraví.

Stratená motivácia

Utečenci žijú v chaose a neistote. Navyše majú len málokedy dosť informácií. „Žiadosti sa posudzujú príliš dlho. Hýbe sa to, ale z pohľadu utečencov je to pomaly. Chcú informácie, čo s nimi bude,“ vraví Monika Svetlíková. Pravidlá sa často menia, politická vôľa riešiť problémy je len malá a každý využíva iné postupy.

Psychologička upozorňuje na to, že človek ako živočíšny druh potrebuje informácie, inak sa môže objaviť úzkosť.

Mnohí z utečencov sa podľa ich slov cítia uväznení. „Dlho sa v psychológii skúmalo, kým sa zistilo, že najhorší trest pre človeka je odňatie slobody,“ vraví Kuchárová.

UNHCR počíta s tým, že asi desať percent utečencov sa postupne dobrovoľne vráti domov. Ide najmä o ostatné národnosti, ako je napríklad sýrska. Afganec Ali či Pakistanec Irfan majú menšie šance nájsť v Európe pokoj, než napríklad Sýrčan Udo. Pre neho je návrat domov stále príliš rizikový.

Dobrovoľné odchody utečencov už prebiehajú, ľudia sa vracajú najmä z Nemecka do Afganistanu. „Vracajú sa späť, lebo je to lepšie ako to, čo sme im ponúkli. Hoci tam hrozí riziko, je to prijateľnejšie, než ponuka nihilistického života bez uspokojovania potrieb. Viac im stojí za to poriadne niekde žiť, než len prežívať,“ myslí si psychologička, ktorá v minulosti pracovala aj pre organizácie ako Marginál, ADRA alebo Slovenská humanitná rada.

Na druhej strane tvrdí, že motiváciu možno „zapnúť“. „Motiváciu môžete naplniť, ak ľuďom dáte zmysel a naučíte ich sebaregulovať sa. Musia mať vnútornú motiváciu, lebo ak sú zameraní iba na vonkajšie podmienky, tak to vzdajú,“ upozorňuje. Nedostatok motivácie môže podľa Kuchárovej zohrať rolu aj v procese integrácie.

Mesto plán nemá

V ošarpanom hoteli im dobrovoľníci dávajú aspoň nejakú šancu. „Správajú sa tu k nám ako k ľuďom, žijeme tu ako rodina,” hovorí v zafajčenom bare Ali. „Učíme sa po arabsky, kurdsky, urdu, farsi, po grécky. Dnes som si v kaviarni vypýtal kávu v miestnom jazyku,“ chváli sa. „Je to pre nás škola. Aspoň tu niečo získavame – vedomosti, skúsenosti,“ vraví.

Organizácie zapájajú utečencov do rôznych aktivít – majú tu jazykové kurzy, priestor pre ženy, workshopy umeleckej tvorby aj futbalové zápasy. Ak by to nerobili, frustrácia by bola ešte väčšia. Priestor, kde budú poskytovať legálnu aj psychologickú podporu, pripravujú aj Atény. Zástupca magistrátu však priznáva, že mesto nemá žiaden integračný plán.

Bez dobrovoľníkov by mnohí ešte viac opovrhovali krajinou, do ktorej prišli. Dobrovoľníci sú tí, ktorí im dávajú nádej a sú aj akýmisi vyslancami „našej kultúry“. Aj Afganec Ali si najlepšiu priateľku našiel medzi dobrovoľníkmi zo Švédska. „Vďaka nej som tu,“ hovorí Ali, ktorého záľubou je okrem diskutovania či varenia aj „robenie si plánov do budúcnosti“. Tá je však v aténskych sqatoch nejasná.

Nepriatelia systému

Grécko je solidárne, miestni často utečencom pomáhajú, no nálada sa mení. „Keď ľudia pre vojnu prichádzali a posúvali sa ďalej, vnímali to ako pochopiteľné. Ale keď už sa situácia zmenila a utečenci v Grécku zostávajú, u miestnych cítiť únavu. Nie všetci protestujú, ani nedochádza k stretom, ale obviňujú vládu,“ vraví Monika Svetlíková z Človeka v ohrození.

Mnohé squaty sa navyše stali symbolom boja proti systému. Aj iniciatíva za City Plaza chce byť aktívna. „Chceme robiť neporiadok, byť videní. Nechceme, aby sa tu dialo neprávo,“ hovorí Nasim Lomani, ktorý sa o squat stará.

Magistrátu sa to nepáči. „Nesúhlasím s tým, aby rôzne hnutia používali utečencov na boj proti vládnym autoritám. Nie všetky squaty chcú spolupracovať s národnými či miestnymi autoritami, ale my musíme fungovať v rámci právnych rámcov,“ argumentuje zástupca magistrátu Papagiannakis. Miestni navyše často vnímajú squaty ako ohrozenie bezpečnosti.

V polovici marca grécka polícia násilne vysťahovala dva squaty. Zadržala viac ako sto utečencov. Tí bez papierov skončili vo väzbe. Ostatných ubytovali iné squaty. Krok napriek obrane magistrátu vyhnal do ulíc demonštrantov.

Squaty ako hotel City Plaza, s ošarpanými stenami, prázdnymi halami ovešanými fotkami a transparentmi, a izbami plnými ľudí rôznej národnosti, sa tak stali dôležitým, no čiastočne smutným symbolom zlyhania. Sú ilegálne obsadené, no bez nich by napätie v gréckej spoločnosti možno ešte viac narastalo. Pre Aliho, Irfana či Uda je to zastávka, na ktorej čakajú na meškajúci spoj. Podobne ako dav mužov, ktorí pri stanici metra Omonia len tak postávajú pri západe slnka. A čakajú.