Videl som smrť, ktorú za sebou necháva Islamský štát

Pred mestom Al Šikan na severe Iraku, kde sa dnes rozprestiera autonómny Kurdistan, je veľká križovatka. Po ľavej ruke vedie cesta do stále bezpečnej a rozostavanej metropoly žltej časti Kurdistanu, Erbilu. Iracký Kurdistan sa dnes skladá z troch častí: červenej pri sýrskych hraniciach, žltá tvorí stred a pri iránskych hraniciach sa nachádza zelená časť s metropolou menom Suleimania. Tam vedie cesta pokračujúca za mojím chrbtom cez veľké kontrolné stanovište.

Ak by som zahol doprava, dostal by som sa do Dohuku ukrytého v horách. S mojím irackým spolupútnikom Janom však nejdeme ani jedným z týchto smerov. Posledná cesta priamo pred nami vedie k pohoriu Zardak, za ktorým sa pred dvoma dňami začalo intenzívne bojovať. Auto, na ktoré čakáme, nás vezme práve tam.

Z diaľky sa ozýva ohromné dunenie a po rovnej ceste sa rúti jedna sanitka červeného polmesiaca za druhou.

O chvíľu pred nami zastavuje konvoj troch civilných áut. Spoznávam Olivera a Mateja z Akadémie urgentnej medicíny, ktorí pre nás prišli, aby sme mohli zdokumentovať ofenzívu kurdských pešmergov na predmestí irackého Mosulu.

Oni zachraňujú zranených vojakov, my sme dokumentaristi. Zatiaľ.

„No journalist?“ pýta sa vojak na poslednom stanovišti, za ktorým sa nachádza sľubované piesočné peklo. Pohľadom rýchlo prebehne po posádke auta, v ktorom sedím. „No,“ odpovedá Oliver a pridá plyn. Cesta naspäť už nie je možná. Dlane mi zvlhnú studeným potom.

„Ako bolo v Iraku,“ pýtajú sa ma ľudia po návrate domov. „Bombovo,“ odpovedám cynicky.

Na otázku, či po mne strieľali, odvetím: „Áno, tie guľky som počul.“

A bál som sa? Veľmi. A či som videl niekoho umierať?

Môj prvý deň na fronte sa začal pokojne. Teplota sa šplhá na tridsať stupňov, všade sa víri piesok a dostáva sa do očí, úst aj nosa. Snažím sa skryť v tieni a závetrí. Kde však nájsť také miesto na púšti?

Za nahrnutou hlinou, ktorá tvorí provizórnu ochranu pred guľkami, sú odparkované tri tanky a pod nimi postávajú chlapi.

Kurdi sú asi najpriateľskejší národ, s akým som sa na svojich cestách po svete stretol. Neviem, prečo takí sú. Možno je to tým, že nikdy nemali svoju vytúženú nezávislosť a možno si len nikdy neosvojili aroganciu „veľkých národov“.

„Mister! Mister! Mister Juro!“ volajú ma hlasy z tieňa a muži si dokonca pamätajú aj moje meno. „Mister Juro, sit here. Kurdistan is your land home,“ prihovára sa mi kostrbatou angličtinou môj kurdský kamarát, tankista. Ležíme v piesku, žartujeme. „This is my girlfriend,“ smeje sa a ukazuje na telefóne konkubínu. Smejeme sa a Kurd sa zo žartu až červená.

Pýta sa ma, odkiaľ som.

„Slovakia.”

„Is that good country?“

„Yes, good, no war.“

„Aaaah, no war. Good Juro, good. In Iraq, everyday war, war, war. Fucking Iraq,“ nadáva a sľubuje, že zajtra ma aj s jeho kamarátmi vezme do troch malých dedín.

Najväčšia z týchto dedín, Fadalja, je od Mosulu vzdialená asi pätnásť kilometrov a pred dvoma rokmi ju obsadil samozvaný Islamský štát.

Asi sto metrov od nás vybuchne strela z mínometu, smerujúca od Fadalje. Jedna z črepín dopadne až ku nám. Môj kamarát mi ju podáva, akoby na pamiatku.

Prichádzajúcich striel z ľahkých zbraní sa nebojím, pancier tanku nás ochráni. Vysoko nad nami počuť koaličné stíhačky, ktoré zo vzduchu bombardujú pozície Daeshu, ako tu islamistov všetci nazývajú. Po nálete nasleduje ohromný výbuch, zem sa zatrasie a zvírený dym a prach vytvárajú stovky metrov vysokú „vežu“.

Pešmergovia však napriek tejto atmosfére hovoria o radosti z toho, že tu môžu byť. „I love killing Daesh,“ hovorí jeden z nich.

Ráno sú už obrnené vozidlá naštartované a zoradené do dlhého radu. Od Mosulu sa dvíha čierny dym zo zapálených ropných veží.
Ofenzíva pokračuje. Pod silnou paľbou vyrážajú najskôr staré ruské tanky T-55, za nimi nasledujú ostatné obrnené vozidlá.

Pozorujem kolónu miznúcu v púšti a zostávam pri zriadenom lekárskom stredisku aj s medikmi. O chvíľu prichádzajú prvé vozidlá s ranenými vojakmi. Krvácajú, sú popálení, kričia. Späť sa rúti aj tank s ďalšími vozidlami.

„Už je mŕtvy,“ kričí niekto z davu.

Vo veži tanku je tma a dym. Oliver si berie baterku, nasadzuje si rukavice a vyťahuje z nej tankistu. Vidím v tanku dieru širokú ako ukazovák. Tadiaľ prenikla strela, ktorá vo vnútri tankistovi odtrhla hlavu. Okolo tanku sa schádzajú vojaci, niektorí zvracajú, iní plačú. Telo zakryté šatkou šemag z frontu odnášajú. Zostávajú len topánky a tank.

V ten deň už na fronte kurdských pešmergov pri pohorí Zardak neumrel nikto. Podarilo sa im dobyť novú pozíciu v púšti, sú čoraz bližšie k dedinám pod kontrolou Islamského štátu. Snáď ich v nasledujúcich dňoch oslobodia.

Ak boh dá – inšalláh.