Prekliati reportéri: V sibírskom Kuvajte, v ruskom Impériu. Bez diamantov, ciest a tepla

Sibírsky Jakutsk. Hlavné mesto oblasti ležiacej na diamantoch a zlate, ale aj na kostiach ľudí, ktorí zomreli v gulagoch. Na cestách nie je asfalt, bufetárka sa neusmieva a atmosféra je nabitá konfliktom. V chladivom sibírskom vzduchu cítiť rozpad Impéria.

MONO predstavuje ďalšiu ukážku publikovanú v spolupráci s vydavateľstvom Absynt. Ide o ukážku z reportážnej knihy legendárneho poľského reportéra Ryszarda Kapuścińského ImpériumKniha, ktorá vyšla v roku 1993, opisuje na rôznych príbehoch postupný rozpad Sovietskeho zväzu. Problémy, ktoré vtedy ovplyvňovali ľudí, v „Impériu“ často pretrvávajú až dodnes.

Ukážku dopĺňajú fotografie Alexandra Chekmeneva, ktorý zdokumentoval vplyv ekonomickej krízy po rozpade Sovietskeho zväzu na bežných ľudí v svojej rodnej Ukrajine. Fotografie z projektu Passport vznikli v meste Luhansk v rokoch 1994 a 1995, kedy krajina musela vydať okolo päťdesiat miliónov nových ukrajinských pasov. Alexander fotil obyvateľov, ktorí si nemohli dovoliť zájsť do profesionálneho štúdia.

Ako sa voláš?

Táňa.

A koľko máš rokov?

O dva mesiace budem mať desať.

Čo teraz robíš?

Teraz? V tejto chvíli? Hrám sa.

A ako sa hráš?

Preskakujem kaluže.

A nebojíš sa, že spadneš pod auto?

Tadeto predsa žiadne auto neprejde!

Táňa má pravdu. Odvčera popustil mráz, napoludnie sú dokonca dva stupne nad nulou a celé mesto sa ponára do blata. Mesto Jakutsk, ozajstný sibírsky Kuvajt, hlavné mesto prebohatej, na zlate a diamantoch ležiacej republiky. Polovica všetkých tých diamantovo-briliantových zázrakov, ktorými sa zdobia bohaté paničky na celom svete alebo ktoré sa dajú vidieť vo výkladoch zlatníckych obchodov New Yorku, Paríža či Amsterdamu, pochádza práve z Jakutska (nehovoriac už o diamantoch, ktoré sa používajú pri geologických vrtoch a rezaní kovov).

Táňa má bledú tváričku. V zime je tu ustavičná tma, a aj keď sa ukáže slnko, necítiť, že by hrialo, svieti jasno, reže oči, ale je ďaleké a chladné. Dievčatko je oblečené v prikrátkom plášti so zeleno-hnedými kockami. Čo sa dá robiť, nemôže mať každý rok nový zimník. Kde by mama na to vzala peniaze? A aj keby mala toľko peňazí – Táňa sa zasnene usmieva –, kto bude stáť v radoch a čakať, kedy do Jakutska privezú kabáty práve pre desaťročné dievčatá? Navyše pre také štíhle a vysoké.

Táňa to všetko rozoberá a posudzuje veľmi dospelo.

Takisto aj preskakovanie kaluží. Skákať treba na chlp presne, aby človek nepadol do vody a nezamočil si topánky, lebo odkiaľ vezme iné na preobutie?

Iste, súhlasím, a navyše by si mohla prechladnúť a ochorieť na chrípku.

Prechladnúť? pýta sa ohromená dievčina, teraz, keď sa už topia ľady a začína byť teplo? Ty asi nevieš, čo je to ozajstná zima.

A malá Sibírčanka hľadí so zreteľnou, aj keď diskrétnou prevahou na človeka, ktorý už má svoje roky, ale ako sa zdá, nemá potuchy o tom, čo je to veľký mráz.

Veľký mráz, vysvetľuje mi, sa pozná podľa toho, že v povetrí visí jasná, svietiaca hmla. Keď človek ide, v tej hmle sa robí chodba. Chodba má tvar siluety prechádzajúceho človeka. Človek prejde, ale chodba zostane, nehybne trčí v hmle. Veľké chlapisko robí veľkú chodbu, malé dieťa – malú chodbičku. Táňa robí úzku chodbu, lebo je štíhla, ale na jej vek je tá chodba vysoká – pochopiteľne, je predsa najvyššia v triede. Keď ide Táňa ráno do školy, podľa tých chodieb zistí, či už išli jej kamarátky – každý vie, ako vyzerajú chodby najbližších susediek a priateliek.

Tuhľa je široká, nízka chodba so zreteľnými, ostro načrtnutými kontúrami – znak, že už prešla Klavdija Matvejevna, riaditeľka školy.

Ak ráno niet nijakých chodieb, ktoré by výškou zodpovedali žiakom základnej školy, znamená to, že mráz je taký tuhý, že vyučovanie odpadá a deti sedia doma.

Dakedy vidieť chodbu, ktorá je veľmi nerovná a potom sa zrazu končí. To znamená – Táňa zníži hlas –, že tadiaľ išiel dajaký opilec, potkol sa a spadol. Za veľkých mrazov opilci často zamrznú. Vtedy takáto chodba vyzerá ako slepá ulička.

Vôbec neľutujem, že som pricestoval do Jakutska, keď som tu mohol stretnúť také skvelé, múdre dievča, a to náhodou, chodiac po uliciach osady, ktorá nesie meno Založnaja. Táňa bola jednoducho jediná živá bytosť, ktorú som zazrel v pustej scenérii tejto osady (bolo poludnie, ľudia sú o tomto čase v práci), a keďže som zablúdil, chcel som sa spýtať, ako sa ide na ulicu Krupskej, kde som mal dohovorené stretnutie.

Ja ťa tam zavediem, povedala ochotne Táňa, lebo sám by si asi netrafil. V praxi to znamenalo, že som sa musel pripojiť k jej hre, pretože dostať sa na ulicu Krupskej sa dá iba jediným spôsobom – preskakujúc kaluže.

Osada Založnaja vyzerá takto:

Široké ulice vedené kolmo na seba. Nie je tu ani asfalt, ani dlažba. Každá tunajšia ulica je vlastne podlhovastý, plochý, močaristý archipelág kaluží, mlák, blatistých hlbočín. Nieto tu chodníkov, nie sú ani drevené mostiny, aké boli u nás v Pinsku. Pozdĺž týchto ulíc stoja drevené prízemné domčeky. Sú to staré domce, ich drevo je očerneté, mokré, práchnivejúce. Obloky maličké, hrubé sklá v rámoch vypchatých vatou, plsťou, handrami. Tieto tably zapríčiňujú, že domce hľadia na vás ako cez hrubé okuliare stareniek, ktoré ledva vidia.

V osade Založnaja mráz znamená spásu.

Mráz udržuje tunajšie prostredie, pôdu a celé okolie v prísnej disciplíne, v železnom poriadku, v pevnej a stabilnej rovnováhe. Domy usadené na zamrznutej, ako betón tvrdej zemi stoja rovno a spoľahlivo, po uliciach sa dá chodiť i jazdiť, kolesá neviaznu do slizkých trasovísk, čižmy nezostávajú v mazľavej kaši.

Stačí však, aby prišiel taký deň ako ten, v ktorom som stretol Táňu, čiže stačí, aby prišlo teplo.

Domce vypustené zo zovretia mrazu strácajú stabilitu a klesajú do zeme. Tieto domčeky už roky stoja badateľne pod úrovňou ulice, keďže boli postavené na večne zamrznutej pôde a svojím teplom si vyrobili v zľadovatenej pôde jamky, do ktorých sa čoraz hlbšie prepadávajú. Každý domec stojí v osobitnom a čoraz hlbšom hniezde.

Vlna aprílového tepla útočí na osadu Založnaja a jej naklonené, úbohé domce sa krivia, krpatejú, rozliezajú a klesajú ešte nižšie k zemi. Celá táto osada sa krčí, scvrkáva a prepadá tak, že na niektorých miestach už vidíme iba strechy – akoby sa veľká flotila ponoriek postupne ponárala do mora.

A hento vidíš? spytuje sa Táňa.

Pozrel som smerom, ktorým mi ukazovala rukou, a uvidel som toto: rozmrznuté, rozbabrané blato začína z ulice potôčkami, žliabkami, štrbinami hadovito stekať rovno do susedných domcov. Príroda je na Sibíri extrémna, všetko je tu dovedené do krajnosti, a tak, keď blato v Jakutsku zalieva domy, nie je to nijaké kvapkanie, pomalé presakovanie vodnatej, tmavosivej mazľavej kaše, ale frontálny útok rozkysnutej lavíny, ktorá sa prudko a nezadržateľne valí ku schodíkom a dverám, zapĺňa uličky a dvory. Ulice akoby vystupovali z brehov a vlievali sa do domov v osade Založnaja.

V dome sa teda chodí po blate, blato pokrýva dlážku, je všade. Trochu nepríjemne zapácha, doloží Táňa, lebo Založnaja nemá kanalizáciu, takže v tom všetkom sú rozličné veci, mraští čelo, hľadá vhodné slová, napokon sa vzdá a konštatuje – jednoducho rozličné veci.

Ešte jedno si mám všimnúť, tabuľky tu a tam zapichnuté do zeme, ktoré upozorňujú, že tu sa nikde nesmie kopať. Prečo? Nuž preto, že elektrické vedenie je tu len tak položené do zeme, a ak niekto zaborí lopatu a narazí na drôt, prúd ho zabije. Takže v Založnej sa môžete umazať po pás, ufúľať a vyváľať v blate, ale aj spadnúť do kanála, ba dokonca – zahynúť. Preto je v zime bezpečnejšie, v zime nikomu nezíde na um rozkopávať zem.

Už sme prichádzali k ulici Krupskej, keď sme pri jednom domčeku stretli starenku, ktorá sa energickými pohybmi pokúšala metlou zastaviť potok blata, čo sa valil na výpustok.

Ťažká práca, povedal som, aby som nadviazal rozhovor.

Čo už, odvetila a stisla plecia, jar je vždy taká strašná. Všetko tečie.

Zavládlo mlčanie.

Ako sa vám tu žije? položil som najbanálnejšiu, najhlúpejšiu otázku, aby som dajako udržal niť rozhovoru.

Starká sa vzpriamila, ruky si oprela o rúčku metly, dokonca sa usmiala a povedala čosi, čo je samou podstatou ruskej filozofie života: „Kak živiom?“ zopakovala zamyslene a doložila hlasom, v ktorom bola aj hrdosť, aj odhodlanie, aj utrpenie, aj radosť: „Dýchame!“

Podobne ako štvrte slumov v Latinskej Amerike, (favelas v Riu de Janeiro, callapas v Santiagu de Chile atď.) aj osada Založnaja v Jakutsku tvorí uzavretú štruktúru. Bieda, špina a blato tu vytvárajú jednoliatu, koherentnú, kompaktnú scenériu, v ktorej sa všetky prvky spájajú do vzájomnej závislosti.

Kam len oko dovidí, nieto tu nijakých kontrastov, nijaký symbol blahobytu sa netýči nad obrazom núdze. Podstatou takýchto uzavretých štruktúr je to, že sa v nich nedá vylepšiť dajaká jednotlivosť – ihneď sa proti tomu vzoprú iné prvky a ohnivká štruktúry. Nedá sa napríklad dosiahnuť, aby ľudia mali čisté topánky – všadeprítomné blato to nedovolí.

Osada Založnaja sa dá iba zbúrať a jej obyvateľov presťahovať do nových bytov. Problém je však v tom, že tie nové, nedávno postavené domy nie sú oveľa lepšie. Možno sú dokonca horšie. Čerstvo vybudované bloky panelákov sú už nachýlené, popraskané, omietka poopadávala z múrov v celých plátoch.

Teplá a studená voda, celá kanalizácia sa rozvádza rúrami, ktoré idú po povrchu pomimo domov, pretínajú dvory, námestia, ulice všetkými smermi. Tieto rúry, ovinuté kúdeľou a handrami, rozličnými plechmi a kovovými fóliami, dodatočne pospájanými drôtmi a motúzmi – môžete vidieť všade.

Vyhraj knihu Impérium, stačí ak sa prihlásiš na náš newsletter: zapoj sa tu.

Rúry často praskajú. Ak je zima (deväť mesiacov v roku), na mieste praskliny sa rýchlo vytvorí obrovský ľadový kopec, ktorý nikto neodstraňuje. Takéto vŕšky vidieť raz tu, raz tam – masívne, ťažké, blyštiace sa v slnku. Táto pavučina rúr, drôtov, kolien, kohútikov, pomedzi ktorú prechádzajú ulice, spôsobuje, že nové sídliská v Jakutsku vyzerajú ako veľké továrenské haly, ktoré ešte nestihli zastrešiť.

V jednej takejto hale sídlisku stojí dlhý, trpezlivý rad. Podídem bližšie ku kiosku, v ktorom pracujú dve predavačky v bielych plášťoch. Chcem zistiť, čo predávajú, na čo čaká ten zástup schúlených, nohami podupávajúcich ľudí.

Predávajú torty. Jeden druh torty, jeden typ, s jedným, identickým ozdobným vzorom z ružového krému. Torta sa podáva normálne, rovno do ruky. Cesto sa nerozsype, je zmrznuté na kosť.

Namiesto diamantov, zlata a Kuvajtu som teda našiel osadu Založnaja a celé úbohé mesto. Keby Jakutsk mal diamanty! Ale on ich ani nevidí, ani sa ich nedotkne. Rovno z baní sa odvážajú do Moskvy, aby sa nimi platila výroba rakiet a tankov, ako aj celá svetová politika Impéria.

Vraciam sa na Októbrovú ulicu do svojho hotela. Moja izba má číslo 506. Aby som otvoril dvere, musím sa veľa ráz pokúsiť prekrútiť kľúč. Osem až šestnásť pokusov. Výsledok osem je optimistický, ale výsledok šestnásť je tiež istým spôsobom optimistický, lebo na šestnásty raz sa dvere už určite otvoria.

Najhoršie je, že sa nedajú zamknúť zvnútra a sú zavesené tak, že nezamknuté sa samy otvárajú na chodbu. Nemal som iné východisko, iba poprosiť hosťa zo susednej izby (Buriat, technik), aby zamkol moje dvere z vonkajšej strany, z chodby. Odvtedy sa zaužíval akýsi rituál: zaklopal som susedovi, sused vyšiel, spolu sme otvorili dvere, sused zamkol.

V malej kúpeľničke v kohútiku nad umývadlom je aj studená, aj horúca voda, ale v sprche – iba horúca. Nevedel som o tom a otvoril sprchu. Z hukotom vytryskla horúca voda. Keďže v kúpeľni aj v izbe je zima, ihneď sa vytvorila para, všetko bolo biele. Stratil som viditeľnosť.

Vrhol som sa k sprche, ale nedala sa zakrútiť. Vrhol som sa k obloku, aby som vypustil paru, ale oblok sa nedá otvoriť, je zalepený leukoplastom, otváracia kľučka je odšraubovaná a kamsi schovaná. Ak otvorím dvere, para sa vyvalí do chodby a vyvolám zmätok a škandál.

Ale prečo škandál? Akú ja mám na tom vinu?

A už myslím na to, ako sa budem ospravedlňovať a brániť. V tejto krajine je všetko akosi tak vymyslené, zariadené a zorganizované, že prostý človek, nech urobí čokoľvek, nech sa ocitne v akejkoľvek situácii, v akejkoľvek biede a šlamastike – vždy bude mať pocit viny.

Keďže (ako som povedal) je v izbe zima, para sa ihneď zráža na stenách, na obločných tablách, na skle akéhosi obrázka aj na kúsku zrkadla. Vyviniem ešte raz také veľké úsilie, že napokon mokrý, polozadusený a poloobarený zakrútim kohútik sprchy a v duchu sa zaprisahám, že sa už ničoho nedotknem. Všade je vlhko, plno vody, ale na chvíľu o čosi teplejšie.

Vyšiel som na chodbu, aby som zistil, či si niekto nevšimol pohromu, ktorá postihla moju izbu. Všade bolo pusto a mŕtvo. V salóne bežal zapnutý televízor, na ktorý sa nikto nedíval. Spisovateľ Vladimír Solouchin hovorí: „Leninovou vinou Sovietsky zväz zatopila rieka krvi, vylial sa celý oceán krvi.“

Spisovateľ dodáva, že zahynulo šesťdesiatšesť miliónov ľudí, nerátajúc obete druhej svetovej vojny. „To všetko,“ hovorí Solouchin, „sa urobilo v mene vytvorenia raja na zemi.“ A končí: „Raja! Cha, cha! A dnes chodíme bez nohavíc.“

Po ňom vystúpi robotník, ktorý napriek tomu, že Lenin sa už nenosí, s hrdosťou oznamuje, že práve prečítal iba za niekoľko večerov päťdesiatpäť zväzkov Vladimíra Iľjiča. „Je to veľmi ľahké,“ hovorí zrejme spokojný so sebou, „každý zväzok som nečítal dlhšie ako hodinu.

Jednoducho som vedel, že Lenin najdôležitejšie veci vo svojich textoch písal kurzívou. Rýchlo som teda listoval knihy a čítal iba kurzívu. Všetkým to radím!“ posmeľuje prázdnu halu hotela Jakutsk.

Nakoniec Jurij Ľubimov, riaditeľ moskovského divadla Na Taganke, hovorí tónom kritiky, ale aj so zúfalstvom: „Stratili sme rozum, stratili sme svedomie, stratili sme česť. Obzerám sa navôkol a vidím barbarstvo!“ Mocný herecký hlas Ľubimova napĺňa halu, prelieva sa do chodby aj do vestibulu.

V hale sa dali nájsť jediné zahraničné noviny predávané v hotelovom kiosku, francúzske L´Humanité. Kúpil som si tie noviny kvôli jedinej fotografii, ktorej by som normálne nevenoval ani najmenšiu pozornosť.

Ale teraz som sedel vo svojej izbe zahľadený na fotografiu na poslednej strane. Na snímke bolo vidieť elegantnú a čistú autostrádu L’autoroute A6, po ktorej sa šinuli nekonečné kolóny elegantných a čistých áut.

Zrazu ma všetko fascinovalo: aj biele pásy na vozovke, aj veľké, zreteľné nápisy, aj jasné svetlá lámp. Všetko bolo umyté, všetko vyčistené, všetko k sebe pasovalo.

„Le grand week-end pascal,“ hovoril text pod obrázkom, „est commencé.“

Ľudia majú Paríža dosť, chcú si odpočinúť.

To je tu také vzdialené, myslel som, hľadiac na fotografiu, ako Venuša.

A pustil som sa do upratovania vytopenej kúpeľne.

Ráno si hoteloví hostia môžu kúpiť v bufete raňajky. V tom čase sú ľudia väčšinou oblečení do teplákov. Stoja v rade. Vládne úplné ticho. Ak niekto chce osloviť suseda, hovorí pošepky. Toto ticho môže byť niekedy klamné, zradné.

Z ničoho nič prepukne krik, vresk, škandál. Takúto situáciu charakterizujú dve veci. Prvou je totálna (spravidla) iracionálnosť príčiny. O čo ide? Čo sa stalo? Prečo? – to sa nedá zistiť, nikto nevie, všetci krčia plecami. Atmosféra je taká nabitá konfliktom ako oblak bleskami, aj najmenšia drobnosť môže uvoľniť ničivú energiu.

Druhou je zasa to, že zrážka má ihneď najvyššiu temperatúru – niet nijakých medzistupňov, nijakých uštipačných poznámok, hundrania, šomrania, úškľabkov, ale z ticha okamžitý prechod do vresku, ako skok do priepasti! Akoby sa tá vojna mohla odohrať iba na jednej frekvencii, ani milimeter nižšie alebo vyššie.

Toto strašné, zúrivé, nepríčetné rugateľstvo trvá istú chvíľu a takisto náhle, ako sa začalo – tíchne. Znova zavládne ticho. Znova, ak sa chce niekto prihovoriť susedovi, robí to pošepky.

A tu prichádza chvíľa, keď sa ocitneme pred tvárou bufetárky. Scéna pozostáva z minima slov a má veľmi vecný ráz. Bufetárka hľadí na hosťa a mlčí – znamená to, že čaká na objednávku. Nijaký dobrý deň alebo čo nového – hosť ihneď pristupuje k veci. Ak je aký-taký výber, hovorí: pohár smotany, vajce, tvaroh, uhorka, chlieb.

Nepovie ďakujem, nepovie vôbec nič zbytočné. Bufetárka podá, vezme peniaze. Takisto bez slova. Zatvorí pokladňu a hľadí na nasledujúceho hosťa.

Ľudia tu jedia rýchlo, náhlivo, zhltnú všetko v priebehu minúty. Aj keď som dakedy bol v bufete prvý, vždy som vychádzal posledný. Tí, ktorí prišli po mne, sa už dávno najedli a odišli. Neviem, nakoľko sa v tom ohláša prízrak ustavične sa vracajúceho hladu, v kolektívnej pamäti veľmi hlboko zakódovaný podvedomý strach, že možno už zajtra nebude čo jesť.

Večer u Vladimíra Fiodorova. Fiodorov je významná postava tunajšieho kultúrneho sveta. Je šéfredaktorom miestneho dvojmesačníka Zvezda vostoka. V tomto časopise čítam reportáž o jakutskej dedine Syktiach (v lete z Jakutska šesť dní loďou po Lene na sever). V dedine zúri tuberkulóza, kto môže, uteká, po peceň chleba treba ísť dvesto kilometrov po cestách-necestách cez sneh a tajgu do mestečka Kiusiur.

Fiodorovov bytík (žena, on, dve dcérky) je vkusný, útulný, vládne v ňom poriadok. Tridsať štvorcových metrov. Žena s dcérami odcestovala, trávime teda večer sami. Fiodorov sa narodil v Jakutsku, na Lene, pozná celú republiku, prešiel ju krížom-krážom.

Vo svojej skúsenosti, vo svojich predstavách nosí svet, ktorý je pre mňa neznámy a nedostupný. Tajga, rieky, jazerá – nikdy som tam nebol, neviem, čo človek cíti, keď zabije medveďa alebo keď chodí hladný a zrazu chytí veľkú rybu. Stále mám na konci jazyka otázku o Jakutoch a je mi akosi trápne položiť ju. V Jakutsku sú Jakuti v menšine, je ich štyristotisíc.

Aké sú ich vzťahy s Rusmi? Rusi sú tu iba od 17. storočia. Iba a zároveň – už. Myslí si Fiodorov, že je tu nejaký problém? Myslí si, že jestvuje niečo také ako koloniálna situácia? Koloniálna závislosť a vykorisťovanie?

Ako to! odpovie Fiodorov, Jakutsko je jeho vlasť, tu sa narodil, vyrástol, tu býva a pracuje. Je to argument Afričanov z Južnej Afriky: tam sa narodili, nemajú inú vlasť. Okrem toho Rusi aj Jakuti sú tu rovnako vykorisťovaní a vykorisťuje ich veľký štát – Impérium. Ono im berie diamanty a núti ich bývať v Založnej.

Aj keď roky idú, Jakutsko je plné čerstvej bolesti. Bolo tu veľa táborov, najmä pri zlatých baniach. Ak väzeň prekročil normu ťažby, dostával za gram zlata gram špiritusu alebo gram tabaku či chleba. V tejto veci vládlo klamstvo, ktorého sa dozorcovia všeobecne dopúšťali.

Ale jeden z nich, istý Pavlov, priniesol raz za tristo gramov zlata tristo gramov liehu a väzni skonštatovali, že lieh nie je zriedený vodou, ale má predpísané percentá. Zvesť o Pavlovovom čine sa rozšírila po táboroch, on sám sa stal legendou a o tejto neobyčajnej epizóde sa, ako vidieť, dodnes v republike rozpráva.

Fiodorov hovorí aj o strašných veciach. Keď kriminálnici chceli utiecť z tábora, nahovorili niektorého z politických väzňov – naivného a neskúseného –, aby šiel s nimi. Takto sa zabezpečovali pred hrozbu smrti hladom. V istej chvíli obeť zabili a korisť si rozdelili.

Ak sa pritrafil útek, NKVD o tom upovedomilo miestne obyvateľstvo. Stačilo priniesť na úrad pravú ruku, aby sa mohli porovnať odtlačky prstov. Za jedného zabitého väzňa dávali vrecko múky. Pri takýchto príležitostiach zahynulo veľa náhodných ľudí, poľovníkov, cestovateľov, geológov.

Stalin prikázal vybudovať cestu medzi Jakutskom a Magadanom. Dvetisíc kilometrov cez tajgu a večne zamrznutú pôdu. Začali stavať z obidvoch koncov súčasne. Prišlo leto, odmäk, zamrznutá zem sa roztápala, menila na trasoviská, cesta sa prepadala.

Spolu s cestou sa topili aj väzni, ktorí na nej pracovali. Stalin kázal začať odznova. Ale skončilo sa to rovnako. Kázal teda ešte raz. Tie cesty sa nikdy nestretli, ale ich stavitelia sa možno stretli v nebi.

Ukážku z každej knihy vydavateľstva Absynt nájdete pravidelne na MONO. Okrem reportáží prinášame aj rozhovory alebo diskusie s autormi.

V sérii Prekliati reportéri, ktoré vydáva vydavateľstvo Absynt, ste na MONO mohli nájsť tieto ukážky:

Pawel Smoleński: Oči zasypané pieskom(ukážka, rozhovor)
Wojciech Tochman: Akoby si kameň jedla (ukážka, rozhovor),
Lidia Ostałowska: Cigán je cigán (ukážka, rozhovor),
Elisabeth Åsbrink: A vo Viedenskom lese stále stoja stromy (ukážka)
Pawel Smoleński: Šče ne vmerla i ne vmre, rozhovory s Jurijom Andruchovyčom (ukážka),
Svetlana Alexijevič: Vojna nemá ženskú tvár (ukážka),
Ryszard Kapuściński: Impérium (ukážka),
Angelika Kuźniak: Papuša (ukážka),
Svetlana Alexijevič: Časy zo second-handu (ukážka).

Knihy si môžete zakúpiť na stránke vydavateľstva Absynt