Kam sa podel Homo sovieticus? Prežíva v Rusku

Časy zo second-handu: Koniec červeného človeka

Čo sa stane s človekom, keď padne sovietske impérium? A čo sa stane so všetkou tou vierou, ktorú v sebe mali milióny? Vyparí sa? A dá sa vôbec zo dňa na deň začať veriť niečomu inému?

MONO predstavuje ďalšiu ukážku publikovanú v spolupráci s vydavateľstvom Absynt. Ide o ukážku z knihy Časy zo second-handu od nositeľky Nobelovej ceny za literatúru, bieloruskej autorky Svetlany Alexijevič. 

Ukážku sprevádzajú nostalgické fotografie Mary Berridge zo série V Predvečer: Moskva, 1998, ktorú fotografka vydala aj knižne.

Z interview na Červenom námestí  (december 1997)

– Ja som konštruktér…

Pred augustom deväťdesiatjeden sme žili v jednej krajine, po auguste v druhej. Pred augustom sa moja krajina volala ZSSR…

Kto som? Som jeden z tých idiotov, ktorí obraňovali Jeľcina. Stál som pri Bielom dome a bol som pripravený ľahnúť si pod tank. Ľudia vyšli na ulicu na vlne, v eufórii. Lenže pripravení umrieť za slobodu, nie za kapitalizmus. Myslím si, že ma podviedli. Nepotrebujem kapitalizmus, ku ktorému nás doviedli… podsunuli… v žiadnej forme, ani v americkej, ani vo švédskej. Ja som revolúciu nerobil pre niekoho „babky“. Kričali sme „Rusko“ namiesto toho, aby sme kričali „ZSSR“.

Je mi ľúto, že nás vtedy nerozohnali požiarnickými hadicami a nedotiahli na námestie zopár guľometov. Mali zatknúť dvesto, tristo ľudí a ostatní by sa už rozpŕchli po kútoch. (Pauza.) Kde sú dnes tí, ktorí nás volali na námestie: „Preč s kremeľskou mafiou!“, „Zajtra bude sloboda!“? Nemajú nám čo povedať. Zdrhli na Západ, kde teraz nadávajú na socializmus. Sedia v chicagských laboratóriách… A my… my sme tu…

Rusko… Obtreli si oň nohy. Teraz mu môže dať po papuli každý. Premenili ho na západné smetisko obnosených handier, expirovaných liekov. Rárohy! (Nadávky.) Sme surovinový prívesok, plynový kohútik… Sovietska moc? Nebola ideálna, ale bola lepšia než to, čo je teraz. Dôstojnejšia.

Socializmus mi vo všeobecnosti vyhovoval: neboli ani neúnosne bohatí, ani chudobní… ani bezdomovci a bezprizorní… Starí ľudia vedeli so svojimi dôchodkami vyžiť, nemuseli zbierať na uliciach prázdne fľaše. Omrvinky. Nemuseli sa doprosovať, nestáli s natiahnutou rukou… Koľko ľudí perestrojka zabila, to ešte treba spočítať. (Pauza.) Náš predošlý život načisto zbúrali, neostal kameň na kameni. Čoskoro sa so synom nebudem mať o čom porozprávať. „Tatko, Pavlík Morozov (pionier, ktorý udal svojho otca a deda, pozn.) bol sviniar a mladý partizánsky hrdina Marat Kazej bol čudák,“ hovorí mi syn, keď príde zo školy. „A ty si ma učil, že…“ Ja som ho učil, ako učili mňa. Správne som ho učil. „To je tá strašná sovietska výchova…“ A „tá strašná sovietska výchova“ ma naučila myslieť nielen na seba, ale aj na druhých. Na tých slabších, na tých, komu je zle.

Mojím hrdinom bol Gastello (sovietsky letec, ktorý svoje horiace lietadlo namieril na kolónu nepriateľa, pozn.), a nie tí… vo farebných sakách… s filozofiou, že bližšia košeľa než kabát, vlastný tuk viac hreje a svoj peniažtek lepšie cvendží. „Nerob zo seba zmrda, tatko“… „tá humanistická lúza“… Kde ich toto učia? Ľudia sú teraz iní… kapitalistickí… Chápete! A to všetko sa naňho okamžite lepí, má dvanásť rokov. Ja už preňho dávno nie som príkladom.

Prečo som bránil Jeľcina? Len jedno vystúpenie, kde vyhlásil, že treba nomenklatúre odobrať privilégiá, mu získalo milióny prívržencov. Bol som pripravený zobrať do ruky samopal a strieľať komunistov. Presvedčil ma… Netušili sme, čo pre nás na oplátku chystajú. Čo nám podsúvajú. Grandiózny podvod! Jeľcin vystúpil proti „červeným“ a zapísal sa medzi „bielych“. Katastrofa…

Otázka znie, čo sme teda chceli? Vľúdny socializmus… ľudský… Čo máme? Na ulici zúri divoký kapitalizmus. Streľba. Násilné rozbroje. Vyjasňujú si medzi sebou, kto bude mať stánok a kto továreň. Na povrch povyliezali banditi… moc prevzali priekupníci a veksláci.. Okolo sú samí nepriatelia a dravci. Šakali! (Pauza.) Nemôžem zabudnúť… nemôžem zabudnúť na to, ako sme stáli pri Bielom dome… Pre koho sme to vyťahovali horúce gaštany z ohňa? (Nadávky.)

Môj otec bol skutočný komunista. Ozajstný. Pracoval ako partorg – tajomník straníckeho výboru vo veľkej továrni. Zúčastnil sa na vojne. Hovorím mu: „Sloboda! Staneme sa normálnou… civilizovanou krajinou…“ A on mne: „Tvoje deti budú slúžiť u pána. To chceš?“ Bol som mladý… hlupák… Vysmieval som sa mu… Boli sme strašne naivní. Neviem, prečo to takto dopadlo. Neviem. Nie tak, ako sme chceli. Mali sme v hlave iné. Perestrojka… bolo v tom niečo veľké… (Pauza.)

Našu projektantskú kanceláriu o rok zavreli a ocitli sme sa so ženou na ulici. Ako sme žili? Povynášali sme na trh všetky cenné veci. Krištáľ, sovietske zlato a najcennejšie, čo sme mali – knihy. Celé týždne sme jedli iba zemiakovú kašu. Začal som robiť „biznis“. Predával som na trhu „vajgle“ – nedofajčené cigarety. Litrový pohár „vajglov“… trojlitrový pohár „vajglov“… Ženini rodičia (vysokoškolskí učitelia) ich zbierali na ulici a ja som ich predával. A ľudia ich kupovali. Fajčili. Ja sám som ich fajčil. Žena upratovala kancelárie. Istý čas sme u nejakého Tadžika predávali peľmene.

Za svoju naivitu sme všetci draho zaplatili. My všetci… Teraz so ženou chováme sliepky, jej plač nemá konca-kraja. Keby sa tak všetko dalo vrátiť späť… A nehádž­te po mne topánku… To nie je nostalgia za sivou salámou za dva ruble dvadsať kopejok…

– Ja som podnikateľ…

Prekliati komunisti a kágebáci… Nenávidím komunistov. Sovietska história, to je NKVD, gulagy, SMERŠ (špeciálne jednotky, ktorých úlohou bolo odhaľovanie zradcov v Červenej armáde, pozn.). Z červenej farby je mi zle. Červený klinček… Žena si kúpila červenú blúzku: „Zbláznila si sa, či čo?“ Prirovnávam Stalina k Hitlerovi. A chcem, aby tie červené suky skončili v Norimbergu. Smrť všetkým červeným psom!

Všade nás obklopujú samé päťcípe hviezdy. Ako tie boľševické modly na námestiach stáli, tak aj ďalej stoja. Idem po ulici so synom a on sa ma zrazu pýta: Kto to je? A to je pamätník Roze Zemľačke, ktorá Krym utopila v krvi. Robilo jej radosť osobne strieľať mladých bielych dôstojníkov… A ja neviem, čo mám na to dieťaťu povedať…

Kým bude tá múmia… sovietsky faraón… ležať na Červenom námestí v tom svätostánku pohanstva, budeme trpieť. Budeme prekliati…

– Ja som cukrárka…

Môj muž by vám mohol porozprávať… Kde je? (Obhliada sa po stranách.) A ja čo? Zákusky zliepam…

Deväťdesiaty prvý rok? Dobrí sme vtedy boli… Krásni… Neboli sme len davom. Videla som, ako jeden tancoval. Tancoval a kričal: „Junta je v piči! Junta je v piči!“ (Zakrýva si rukami tvár.) Jaj, nenahrávajte to! Jáááj! Tak to spieval, ale nedá sa to dať na papier. Ten muž nebol mladý… tancoval… Vyhrali sme nad nimi a tešili sme sa. A oni vraj už aj mali pripravené zoznamy budúcich popráv. Jeľcin mal byť prvým…

Nedávno som ich všetkých videla v televízore… tú juntu… Starí a hlúpi. Ale tie tri dni sme vtedy boli brutálne zúfalí: je to koniec? Fyzický strach. Tak toto je ten duch slobody… všetci ho pocítili… A báli sme sa ho stratiť. Gorbačov bol veľký človek… otvoril priehradu… Ľudia ho mali radi, ale nie dlho, čoskoro ich na ňom začalo všetko rozčuľovať: ako hovorí, čo hovorí, jeho maniere, jeho žena. (Smeje sa.) Po Rusku sa ženie trojka: Rajka, Miška, perestrojka. Vezmite si takú Nainu Jeľcinovú… Ju majú radi viac, pretože vždy stojí za manželovým chrbtom. A Raisa sa snažila stáť vedľa neho, niekedy aj pred ním. Ale u nás je to takto: buď si cárovná sama, alebo cárovi nezavadzaj.

Komunizmus je ako suchý zákon – nápad je to dobrý, ale nefunguje. Tak hovorí môj muž… Červení svätci… oni boli… vezmite si takého Nikolaja Ostrovského… Svätec! Ale tej krvi, čo sa prelialo! Rusko si vyčerpalo svoj limit na krv, vojny a revolúcie… Na novú krv nie je síl ani nejakého bláznovstva. Ľudia sa natrápili do sýtosti. Teraz túžia chodiť po trhoviskách a vyberať záclony, tyl, tapety a všelijaké panvice. Páči sa nám všetko pestré. Pretože predtým sme mali všetko šedé a škaredé. Práčke so sedemnástimi rôznymi pracími režimami sa tešíme ako deti.

Nemám už rodičov: mamu sedem a tatka osem rokov, ale doteraz používam zápalky, ktorými sa mama zásobila, a zostali nám od nej ešte aj krúpy. A soľ. Mama všetko kupovala (vtedy sa nevravelo „kupovala“, ale „zháňala“) a skladovala na horšie časy… Teraz chodíme po trhoch a obchodoch ako po výstavách – všetkého sú haldy. Máte chuť sa rozmaznávať a ľutovať sa zároveň. Je to ako psychoterapia… všetci sme chorí… (Zamyslela sa.)

Koľko si toho človek musel odtrpieť, aby sa tak zásobil zápalkami. Nijako to nedokážem nazvať malomeštiactvom. Posadnutosťou vecami. Je to skôr istý druh liečby… (Mlčí.) Čím ďalej, tým menej spomínajú na puč. Začali sa hanbiť. Pocit víťazstva už zmizol. Pretože… ja som nechcela, aby sa sovietsky štát znivočil. A ako sme ho demolovali! A s akou radosťou! A ja som v ňom prežila polovicu svojho života… To sa nedá len tak zobrať a vyčiarknuť… Uznajte! V hlave mám stále sovietske myslenie. K niečomu inému sa ešte len musíme doštverať. Ľudia si teraz neveľmi spomínajú na to zlé, sú skôr hrdí na Víťazstvo a na to, že sme prví vyleteli do vesmíru. Na to, že boli prázdne obchody… Na to sa zabudlo… nikomu sa tomu už nechce veriť…

Hneď po puči som odišla k dedkovi na dedinu… Rádio som nepúšťala z rúk. Ráno sme šli kopať hriadky na záhradu. Prešlo zo päť, desať minút, púšťam lopatu a vravím: Hej, dedo, počúvaj… vystupuje Jeľcin … A znovu: Dedo… poď že sem… Dedo bol celý čas trpezlivý, až to nevydržal: „Ty radšej hlbšie kop a nepočúvaj, o čom to tam trkocú. Naša spása je v zemi, v tom, či sa urodia zemiaky alebo nie.“

Múdry bol ten môj dedo. Večer prišiel sused. Podhodila som im tému o Stalinovi. Sused vraví: „Dobrý to bol človek, ale dlho žil.“ Môj dedo: „A ja som ho, podliaka, prežil.“ A ja som stále chodila s tým rádiom. Od rozrušenia som sa celá triasla. Najhoršie bolo, keď poslanci odišli na obed. Prerušil sa dej.

(…) Čo mám? Čo mi ostalo? Mám obrovskú knižnicu a fonotéku, to je všetko! A mama, kandidátka chemických vied, mala tiež veľa kníh a vzácnu kolekciu minerálov. Raz k nej vliezol zlodej… Zobudila sa v noci a uprostred jednoizbového bytu stojí mladé býčisko. Otvoril skriňu, všetko z nej vyšmaril. Hádzal veci na podlahu so slovami: „Prekliata inteligencia… ani slušný kožuch to nemá…“ Potom jednoducho treskol dverami a odišiel. Nemal čo zobrať. Tak takú máme inteligenciu. To nám ostalo. A okolo si ľudia stavajú víkendové domy, kupuje drahé autá. A ja som v živote na vlastné oči ani briliant nevidela…

Žiť v Rusku je ako žiť v nejakom románe. Ale ja tu chcem žiť… so sovietskymi ľuďmi… A pozerať sovietske filmy. Či už to bola lož, alebo sa robili na objednávku, zbožňujem ich. (Smeje sa.) Nedajbože, aby ma môj muž uvidel v televízore…

– Ja som dôstojník…

Teraz ja… dajte mi, prosím, slovo. (Asi dvadsaťpäťročný mladík.) Nahrávajte to: som pravoslávny ruský vlastenec. Slúžim nášmu Hospodinovi. Horlivo slúžim, modlím sa… Kto zapredal Rusko? Židia. Odrodilci. Pre Žida aj Boh veľakrát plakal.

Svetové sprisahanie… Máme tu do činenia so sprisahaním proti Rusku. Plán CIA… A nechcem počuť… Nehovorte mi, že to nie je pravda! Mlčte! Plán riaditeľa CIA Allena Dullesa… „Zasejeme chaos a nenápadne zameníme ich hodnoty za falošné. Nájdeme rovnako zmýšľajúcich ľudí, svojich spojencov v samotnom Rusku… Z mladých ľudí urobíme cynikov, amorálnych ľudí a kozmopolitov. Tak urobíme…” Už rozumiete? Židia a Američania sú naši nepriatelia. Tupí Yankeeovia.

Prejav prezidenta Clintona na porade americkej politickej verchušky: „Dosiahli sme to, čo sa prezident Truman chystal urobiť pomocou atómovej bomby… Bez jedinej kvapky krvi sme dokázali zbaviť svetovej nadvlády štát, ktorý pre Ameriku predstavoval najväčšiu konkurenciu…“ Dokedy sa nad nami budú vznášať naši nepriatelia? Ježiš povedal: Buďte silní a udatní, nebojte sa a nemajte strach. Hospodin sa nad Ruskom zmiluje a privedie ho cestou utrpenia k veľkej sláve…

Neviem ho zastaviť.

(…) V deväťdesiatom prvom som skončil vojenskú akadémiu s dvoma hviezdičkami. S hodnosťou podporučíka. Bol som hrdý a uniformu som si ani vyzliekať nechcel. Sovietsky dôstojník! Obranca! Ale po fiasku GKČP som do služby začal chodiť v civilnom a prezliekal som sa až tam. Každý dedo mohol ku mne prísť a spýtať sa ma: „A čo si ty Vlasť neobránil, synček? Sukin syn! Veď si prisahal!“

Dôstojníci slúžili hladní. Za dôstojnícky plat sa dal kúpiť kilogram lacnej klobásy. Z armády som dal výpoveď. Istý čas som po nociach strážil prostitútky. Teraz slúžim ako strážnik v jednej firme. Židia! Všetka bieda pochádza od nich… Rus nemá šancu na postup. Oni ukrižovali Krista… (Strká mi nejaký leták.) Čítajte… Ani polícia, ani armáda sobčakovov a čubajsov… a nemcovov…nás neochráni od spravodlivého hnevu ľudu. „Chaim, počul si, že čoskoro bude pogrom?“ – „Ja nemám strach, podľa občianky som Rus.“ – „Hlupák, lenže biť ťa budú po papuli, nie po občianke.“ (Prežehnáva sa.)

Ruskej zemi treba ruský poriadok! Mená Achromejeva, Makašova… a iných hrdinov… máme na našich vlajkách! Hospodin nás neopustí…

– Ja som študent…

Achromejev? Kto to je? Čo je to za postava?

– GKČP… augustová revolúcia…

– Prepáčte, ale nie som v kurze…

– Koľko máte rokov?

– Devätnásť. O politiku sa nezaujímam. Tie show sú mi cudzie. Zato Stalin sa mi páči, ten je zaujímavý. Ak porovnáte dnešných vládcov a vodcu vo vojenskom kabáte, tak vám jasne vyjde, v koho prospech to porovnanie vyjde. Nepotrebujem veľké Rusko. Neoblečiem si hlúpe čižmy a nezavesím si na krk samopal. Nechce sa mi umrieť! (Odmlčal sa.) Ruský sen je kufor do rúk a odísť z Ruska do riti! Do Ameriky! Lenže odísť a pracovať tam celý život ako čašník nechcem. Myslím.

V sérii Prekliati reportéri, ktoré vydáva vydavateľstvo Absynt, ste na MONO mohli nájsť tieto ukážky:

Pawel Smoleński: Oči zasypané pieskom(ukážka, rozhovor)
Wojciech Tochman: Akoby si kameň jedla (ukážka, rozhovor),
Lidia Ostałowska: Cigán je cigán (ukážka, rozhovor),
Elisabeth Åsbrink: A vo Viedenskom lese stále stoja stromy (ukážka)
Pawel Smoleński: Šče ne vmerla i ne vmre, rozhovory s Jurijom Andruchovyčom (ukážka),
Svetlana Alexijevič: Vojna nemá ženskú tvár (ukážka),
Ryszard Kapuściński: Impérium (ukážka),
Angelika Kuźniak: Papuša (ukážka),
Svetlana Alexijevič: Časy zo second-handu (ukážka).

Knihy si môžete zakúpiť na stránke vydavateľstva Absynt