Krajina sa cez noc nezmení, cez Kisku sa to podariť môže

Jedným z prejavov dospelosti je neschopnosť veriť na zázraky. Víťazstvo Andreja Kisku v prezidentských voľbách je dôkazom, že ide o chybu perspektívy, nie o racionálny prístup vychádzajúci z reality.

Sobotňajší volebný výsledok je zázrak preto, lebo jeho konštruktérmi bolo pár desiatok ľudí so štvorčlenným jadrom a jedným normálnym kandidátom. Čo je nepomerne menšia sila v porovnaní s tísickami straníckych funkcionárov, ochočenými médiami, SIS-kármi, platenými diskutérmi a jedným mimoriadne nadaným debatérom a prezidentským kandidátom v jednej osobe. Ktorý sa v predtuche, že môže prehrať, uchýlil k slovným atakom nehodným predsedu vlády. Nezabralo. Akokoľvek pateticky bude toto prirovnanie znieť, platí, že Dávid porazil Goliáša. A komu sa chce poznamenať, že Roberta Fica by v dnešnej dobe porazilo aj vrece zemiakov, nech ide napr. za Jozefom Behýlom a vysvetlí mu, prečo tým víťazným krumpľom nebol on.

Nie je však pravda, že Slovensko sa zrazu zmenilo na celkom inú krajinu. Smer zastúpený svojim predsedom dostal svojich štandardných prieskumových štyridsať percent, ešte o dvadsať percent viac voličov sa zoradilo za najlepším kandidátom a vyše dva milióny Slovákov sa na voľby vybodlo. Bodka. Áno, je skvelé, že konečne to nebola voľba menšieho zla, ale hmatateľného dobra. To je veľká vec. Ale reči o zmene charakteru krajiny sú len ďalšou ukážkou, že jej obyvateľstvo dobre nepoznáme (keby platil opak, drvivé Kiskovo víťazstvo pre nás novinárov nemalo byť prekvapením) a miesením cesta na nejaké nepríjemne sklamanie v blízkej budúcnosti.

Aká tá budúcnosť bude, vie dnes sotva niekto predpovedať. Vnútorná nestabilita republiky živená vysokou nezamestnanosťou, neriešením rómskeho problému a odporom k politike v kombinácii s napätím na východ od Slovenska, kde agent Putin zhodil masku a dal priestor démonom vo svojej hlave, môže novému slovenskému prezidentovi priniesť také výzvy, pred ktorými by pustil do gatí aj pán pripravený. Bez ohľadu na vývoj stoja pred budúcim prezidentom Kiskom dve konkrétne nástrahy. A v závislosti od toho, ako ich prekoná, napíšu o ňom historici tých pár odsekov v učebniciach.

Prvú si stanovil on sám vo volebnej kampani, počas ktorej sľuboval, že sa stane zdravou protiváhou vlády. Prvé mesiace to bude pôsobiť ako voda po holení, keď hlava štátu začne pomenúvať chybné rozhodnutia a praktický výkon moci smeráckej vlády. A niet pochýb, že bude z čoho vyberať. Lenže A. Kiska bude musieť ku kritickým hovorom z Grassalkovičovho paláca pridať ešte niečo na viac. Niečo, čo ľudí povzbudí. Ak sa mu to nepodarí, z protivážneho kandidáta ostane len hovorca blbej nálady, po ktorom na rozdiel od prezidenta Havla nezostanú ani len zábavné divadelné hry.

Druhá nástraha je ukrytá v značke Kiska, ku ktorej patrí claim “prvý nezávislý prezident.” Túžba ochočiť si nového prezidenta sa na strane starých aj nových pravicových strán určite objaví. Vykonávať svoju funkciu tak, že voličom aj o päť rokov pri mene Kiska zasvietia slová “nestranícky prezident”, si vyžiada veľa rozvahy aj odvahy. Napríklad vtedy, ak sa KDH ulakomí na uzurpátorský výkon moci vo vláde so Smerom. Pohnevať si staré matere v treťom rade kostolných lavíc si nechce nikto, ale možno sa nebude dať inak.

Nič by však tejto krajine nepomohlo viac, než keď by sa Andrejovi Kiskovi naozaj podarilo stať sa prezidentom všetkých občanov. Čím by konečne dal priamej voľbe hlavy štátu zmysel. Pokým sa tak stane, musíme si vystačiť s vetami, ktorými som po prvom kole volieb ukončil profil A. Kisku pre české Lidové noviny. “Tieto prezidentské voľby tak môžu byť nečakane začiatkom konca jedného príbehu. A začiatkom nového, snáď úspešnejšieho príbehu Slovenska.”