Prekliati reportéri: Papuša, cigánka, ktorá vedela zarábať

Cigánske obyčaje majú svoje pravidlá. Papuša sa s nimi zoznamovala od malička. Naučila sa písať aj čítať. A stala sa z nej prvá rómska poetka.

Cigánske obyčaje majú svoje pravidlá. Papuša sa s nimi zoznamovala od malička. Bola šikovná, rýchlo sa naučila ako napĺňať zlodejské vrecká. Ale taký je už cigánsky chlebíček, Pán Boh všetkého dosť stvoril, aj im vystačí. No Papuša vedela aj čítať a ani krížikmi sa nemusela podpisovať. Najradšej čítala príbehy o láske.

MONO predstavuje ďalšiu ukážku publikovanú v spolupráci s vydavateľstvom Absynt. Ide o ukážku z knihy poľskej reportérky Angelika Kuźniak Papuša. Kniha vyšla v Poľsku v roku 2013 a je potrétom prvej rómskej poetky Bronisławy „Papuše“ Wajs.

Ukážku dopĺňajú fotografie slovenskej fotografky Katy Sedlak z rómskej osady Rúbanka na Muránskej planine. Na MONO ste mohli nájsť aj rozhovor o jej tvorbe a inšpirácii.

Na deň, keď sa začala učiť písať, Papuša nikdy nezabudne. Hovorí a usmieva sa (na nahrávke ten úsmev výrazne počuť).

Matka ju zobudila „spolu so slnkom“. Malá Papuša vstala, vyšla zo stanu, narovnala si pokrčenú sukňu.

Nepamätá si, či jej v ten deň mama zaplietla vrkoče. Ani či ju pohladila po hlave. (Na nežnosti pravdepodobne miesta nebolo. „Bolo pre ňu ťažké, aby ma, najstaršiu, objala.“) Pamätá si, že sa pred ňu postavila a dva razy zopakovala: „Musíš využiť príležitosť. Cigánka sa nemôže vrátiť do tábora s prázdnymi rukami.“ Poučovala ju: „Buď prefíkaná a falošná.“

Na sukňu si Papuša obliekla zásteru. Sama ju poobšívala. Pod ňou sa na šnúrkach hojdali prázdne „zlodejské vrecká“. Všetko kvôli ochrane, lup treba oddeliť od sukne. Žena je od pása dole nečistá. Nečistým sa stáva aj to, čoho sa dotkne hoc aj končekom sukne. Znečisťujúca moc Papuše ešte nefunguje (má len desať, možno dvanásť rokov), ale je dobré sa zabezpečiť.

V tábore zostávali starci s deťmi. A muži. Hovorilo sa, že Boh ich stvoril v nedeľu. Navyše s rukami rozličných dĺžok. Stačí obe natiahnuť doľava a hneď sa ukáže, že pravá ruka siaha ľavej sotva po lakeť. Je to jasné: s takými rukami sa nedá pracovať.

Od dôvtipu Cigánok záviselo, či bude čo vložiť do hrnca.

Grodno. Niekoľko kilometrov chôdze od tábora.

V dvadsiatych rokoch minulého storočia to už bolo veľké mesto. Takmer šesťdesiat tisíc obyvateľov (šesťdesiat percent tvoria Poliaci, tridsaťsedem Židia, tri percentá Bielorusi). Sú tam telefóny, elektrická sieť (od roku 1912) a oceľový most (1909). Niekoľko škôl, divadlo. Cerkev z dvanásteho storočia, farský kostol, dva obranné hrady a synagóga.

Na trhu je strašná tlačenica. Vyvolávanie, krik. Predáva sa tam všetko možné. Panenky Márie a Ježišovia medzi apoštolmi, slnečnicové semiačka, masť na otlaky, krém na topánky, smolnaté drevo, hrnce, brúsky na nože, lojové sviečky. Dajú sa tam kúpiť topánky z lyka, koše na zemiaky aj stoličky. Alebo vytrhnúť zuby na počkanie (v archívoch sú také fotografie). Niekto rozpráva príbehy o zbojníkoch, drakoch a zlých deťoch, ktoré vyhnali matku. Cigánky čítajú z kariet alebo z ruky, čo sa stane zajtra, o desať rokov, o sto. Vidia minulosť, dobré aj zlé činy. Na dlaniach zákazníčok kreslia kríž mincou, ktorú od nich dostali. Hovoria: „Celú pravdu len Boh pozná a Cigánka iba to, čo je v kartách.“

Papuša je šikovná, rýchlo zapĺňa vrecká. Jablká, zemiaky, štipka tabaku. Drobnosti, ale stačili (o čom sa presvedčí po návrate do tábora), aby nedostala výprask od otčima.

Motá sa medzi stánkami. Zhovára sa s každým psíkom, ktorého stretne po ceste.

Uprostred námestia tancuje medveď na zadných labách. Je to nezvyčajný pohľad, pretože medvediarom zakázali vstup do mesta ešte koncom devätnásteho storočia. Akadémia v Smorogoni je už dávno zavretá. Tam ich trénovali. (V izbe bola namiesto podlahy kachľová pec rozpálená do červena. Cigán vošiel dovnútra s medveďom, začal hrať na husliach a medveď s opálenými prednými labami sa staval na zadné, ktoré boli zavinuté v onuciach).

O tom, že písmená sa dajú spoznať v škole, počula Papuša už skôr. Ale až toho dňa uvidela deti s knihami. Rozbehla sa za nimi.

– Odháňali ma. Vraveli, že som zlodejka, že som hnida. Nie všetci ľudia sú šľachetní. Nedá sa utiecť od toho, čo sa počuje. Ani od toho, čo sa vidí. Samo to vchádza do očí a uší. Čo sa dalo robiť. Pokorne som trpela.

Pol dňa stála pod oknom školy.

– A keď deti vyšli, našla som odvahu a poprosila ich, aby mi ukázali niekoľko písmen.

Súhlasili. Ale nie zadarmo.

* * *

Kradnúť sa Papuša naučila celkom prirodzene. Pri matke.

Je to jednoduché. „Ľavou rukou sa k nohám hodí zrno alebo odrobinky chleba a zároveň sa privolajú sliepky. Keď sa celý kŕdeľ priblíži a začne dzobať, Cigánka rozhodným, takmer bleskovým pohybom pravej ruky chytí najbližšieho vtáka. Zlapí ho zhora pri hlave za krk a súčasne ho pritisne k zemi. Zlapaná sliepka putuje do vopred prichystanej skrýše a páchateľ, ak má chuť, chytá ďalšiu, pretože kŕdeľ zaujatý dzobaním nevidí hroziace nebezpečenstvo. Zlapaná sliepka kŕdeľ na nič neupozorní.“ (Takto sa to opisovalo v súdnych spisoch v roku 1964).

Papuša mala štyri roky, keď prvý raz zabila sliepku. Uzlík som si zaviazala, karty mame ukradla, štyri kilometre prešla a zablúdila. Dajaký sedliak ma našiel, na voz naložyl a do dediny odviezol. Vidím, po jeho dvore sliepky chodia, jednu som zlapala, silno veľkou handrou ovynula a ona sa udusila.

– Lebo poriadok sveta je prostý, – vysvetľuje Papuša. – Čo v poli rastie, to Pán Boh zasial, a čo hrabe a kotkodáka, z vôle Pána Boha rastie pre všetkých. Pán Boh veľa sliepok stvoril, pre Cigánov tiež vystačí.

* * *

Jedna sliepka – jedna lekcia.

Papuša každý deň čakala na deti pred školou. Neskôr písala paličkou do piesku alebo obhoreným polienkom na noviny: A, B, C a všetky ostatné písmená. Ako v šlabikári.

Trvalo to niekoľko dní, až kým sa to deťom neznudilo.

Vtedy si spomenula na obchod pri námestí, kde občas kupovala sladkosti. Dlhá tmavá chodba, vo vnútri bolo toľko svetla ako pri vchode. Za pultom stála predavačka, Židovka.

– Prišla som k nej s novinami a poprosila ju: „Pani, ukáž mi, ako sa číta.“

Kázala mi, aby som na sabat priniesla tučnú sliepku a kúpila si šlabikár.

Hodiny boli krátke, vždy až potom, čo zatvorila obchod.

Papušinej mame sa to nepáčilo. Hovorila: „Knižky sú nanič, napúšťajú jedom mozog, to z nich pochádza hlúposť.“

Otčim ju bil.

– V tábore Cigáni na mňa pľuli. Prstom na mňa ukazovali a smiali sa: „Veru, bude z teba pani učiteľka! Načo ti je tá škola?“ Trhali noviny, stranu po strane, a do ohňa hádzali. Nerozumeli, že to pre seba treba, pre kus chleba. A ja sa dnes podpísať môžem. Nepodpisujem sa tromi krížikmi. Hrdá som, že ja, Cigánka nevzdelaná, viem čítať. Tichučko som si v lese poplakala a potom som aj tak robila svoje.

Učila sa rýchlo.

– O pár týždňov som už všetko vedela. Židovka ma bozkávala, že som taká bystrá. (Papuša sa opäť usmieva.) Čítať som vedela dobre, ale písať nie, lebo som málo písala a nevedela som, že sa mi to v budúcnosti zíde. A potom, keď som mala štrnásť rokov, zobral ma otčim na Nemno. V Dyžkovom orchestri hral, na husle a na kontrabas. Na lodi sme plávali. Najskôr som veštila a potom čítala knihu, neviem už akú. Vystrojená pani prišla a hovorí: „Cigánočka vie čítať? No pekne!“

Rozosmiala som sa ako decko, až som slzy v očiach mala. Zaradom sa ma na všetko pýtala a ja som jej odpovedala. Na konci ma pobozkala a odišla. A ja som bola hrdá a potom som ešte viac čítala, až ma oči boleli. Dobré aj zlé, lebo som predstavu nemala, čo by som mohla čítať.

Zapísala sa do knižnice.

V Mikulinciach pri Przeworsku. Knižku mi požičali, ale nepeknú, zábavy detské, rozprávočky a nechcela som tam už viacej ísť, ale gazdiná, u ktorej prenajímali sme si izbu, mi poradila, aby som si vzala Grófku Coselovú, Pána Tadeuša a Roznášačku chleba.

Veľa knižiek som čítala od ľudí, ktorým som veštila: Tarsana medzi opicami, Ryšavého Jazona, Krásnu sestru. Ale najväčšmi som mala rada príbehy o rytieroch a veľkej láske.

Láska. Po cigánsky kamlipen alebo kamavipen. Znamená to niečo ako chuť, túžba, žiadostivosť. Te kamel, to je „mať na niečo chuť“. Žiadny Cigán nepovie „milujem ťa“. Povie me chav tre jakha, jem tvoje oči, piav tro mujoro, pijem tvoju tvár.

Keď sa Cigánka stane ženou (po prvej menštruácii), musí dodržiavať zásady. Napríklad nemôže prechádzať okolo miesta, na ktorom sa rozprávajú starší Cigáni. Keď si sadá vedľa muža, musí si dávať pozor, aby sa ho nedotkla sukňou (už poškvrňuje). Keď chce ísť na prechádzku – môže, ale len v spoločnosti brata, otca alebo inej ženy.

Zato sa môže vydať a rodiť deti.

Papuša dovŕšila pätnásty rok, keď Adam (ďalší s tým menom) poslal svatov. Bol od nej starší o desať rokov. Pekný a silný ako lev.

Ak chceš dostať Cigánku za ženu, musíš dať niečo na výmenu: zlaté mince, náušnice, brošne, prstene, periny z páperia. Koľko? To závisí od viacerých vecí: od toho, z akej rodiny dievča pochádza, či je panna, či vie zarábať. Lebo u Cigánov je len tá dobrá, ktorá vie zarábať.

Papuša vedela. Lepšie ako stará Cigánka.

Mala dar vodiť ľudí za nos. Vraj mohla v ich prítomnosti vyniesť všetko, čo mali v dome. A ani palcom nepohli. Dobre veštila. (Od detstva som túžila veštiť. Mame som utekala, lebo ma pustiť nechcela, bežala som za Cigánkami do dediny a počúvala, ako veštia).

Navyše, v tom čase, ako píše v pamätníku, Cigáni už pochopili, že náuka nepôjde na márne a všade som bola známa. Poznali ma deti, ženy, muži i panenky.

Cigánsky trh. Matka s otčimom súhlasili so svadbou. A dané slovo už nemožno vziať.

Papuša: Vydala som sa bez toho, aby som vedela, čo je to láska.

Mangavipen (zásnuby) mohli vyzerať takto: postavili sa oproti sebe pod stromom, na ktorom visel obraz Panny Márie. Niekto zo starešinov zviazal šatkou starej Cigánky alebo nejakou stužkou Adamovu ľavú ruku s pravou rukou Papuše. A povedal: „Hádžem do vody kľúč. Tak ako ho nikto z nej nevyberie a nič ním neotvorí, tak aj vás už nič nerozdelí.“

Prisahali si vernosť.

Na znak úcty pobozkali ruky starešinov. Hostia ich obliali vodkou, aby mali šťastie.

Na trávu rozprestreli biely obrus. Pečené kurence, slepačí vývar a rezne už čakali.

Ženy i muži sa zabávali osve. Deti tiež mali svoje miesto.

Svadba trvala dlho. Mohla trvať aj celý týždeň.

 

* * *

 

Papuša veľa rozpráva o láske. Hovorí, že u Cigánov je iná ako v knihách.

– Nie je taká jednoduchá. Či Cigánka miluje alebo nemiluje, k mužovi musí byť dobrá. A poslušná žena pozná svoje povinnosti ako Otčenáš: nebuď lenivá, lebo sa mužovi zunuješ. Muž má vždy pravdu. On vyššie stojí, on je pán.

Po svadbe, ako káže obyčaj, začali bývať u Adamovej rodiny.

Dbala o to, aby nebol hladný. Rúbala drevo, rozpaľovala ohnisko. Pracovala „vo svojom obore“, veštila, kradla. Zarábala toľko, že Adam „mohol zlaté podkovičky na topánkach nosiť, keby bol chcel.“ Ale nechcel. Strácal sa na celé dni, chodil k iným panenkám. (U Cigánov je to dovolené. Vernosť sľubuje iba žena.)

Papuša sa do tábora vracala až po zotmení. V noci obšívala jeho košele, šila, prala. Nosila vodu z rieky, umývala oje na voze, vytierala ho dosucha a potom na ňom rýchlymi pohybmi šúchala látku. Tak žehlila.

Jedného dňa Adam nadobro zmizol. Niekto priniesol správu, že sedí vo väzení. Dostal rok (nikto si už nepamätá za čo). Chlapcova matka nahovárala Papušu: „Vráť sa k svojim.“ Papuša si však zavzala, bude čakať. Ale má svoju hrdosť, ak bude treba, z obydlia odíde.

Dievča s charakterom, pracovitá, pekná, osamelá (tí, ktorí Papušu poznali, dodávajú – skromná. Nenosila vtedy prstene ani náhrdelníky. Ale korále – tie mala vždy.). Rýchlo sa objavili nápadníci. Či vo vlaku, či na ceste, či v dedine, či v meste, Židia aj Poliaci, sedliaci aj Cigáni, pokoja mi nedávali. Stále hovorili: čo si taká divá, čo si taká zachmúrená a zlá ako tigrica. Vždy som ako kameň mlčala. Všetky oči boli pre mňa falošné.

Do istej chvíle.

Prvá zakázaná láska. Nikdy neprezradila jeho meno.

Bol majstrom muziky. Videl, ako ľúbim smutnú muziku. A keď hral, bol ešte krajší. Nechcela som sa poddať osudu, dlho som so sebou bojovala. Bola som ešte divšia ako inokedy. Až som si zvykla a moja divosť tigrice pominula, iba on jediný mi rozumel. Plakala som nad sebou a jemu sa žalovala. A zo žiaľu sa doňho zaľúbila, lebo moja láska sedela vo väzení. Ale jemu som sa neoddala, len som ho ľúbila.

Nikto tomu neveril. Zato každý vedel, čo by s takou ženou spravil. Jeden by ju zabil, druhý vyhnal, tretí chytil tlejúce poleno a hodil jej ho do tváre. Zrada je zrada. A romane lila, cigánska tajná pošta, vynikajúco funguje aj vo väzení.

Adam jej k sebe zakázal chodiť. Ale ona prichádzala, prišla veľa ráz. Sedeli vedľa seba a mlčali. Papuša vytiahla z košíka vajíčka, slaninu, cibuľu, novú košeľu narýchlo ušitú. Keď nemohla prísť, posielala fotografie, listy, balíky.

Všetko, čo som v dedine zarobila, išlo k Adamovi.

Pustili ho po troch mesiacoch, podľa inej verzie – po šiestich.

Stretli sa v lese, pri jazere.

– Odíď! – povedal. – Nikdy som ťa nemiloval. Za ženu som si ťa zobral preto, lebo si vedela zarábať.

To bol koniec. Cigánsky obyčaj pripúšťa takéto rozvody.

Vykričala mu:

– Kvôli tebe budem musieť rozpustilý život viesť!

Spravodlivo som ho ľúbila, srdce mi zo žiaľu pukalo.

Ukážku z každej knihy vydavateľstva Absynt nájdete pravidelne na MONO. Okrem reportáží prinášame aj rozhovory alebo diskusie s autormi.

V sérii Prekliati reportéri, ktoré vydáva vydavateľstvo Absynt, ste na MONO mohli nájsť tieto ukážky:

Pawel Smoleński: Oči zasypané pieskom(ukážka, rozhovor)
Wojciech Tochman: Akoby si kameň jedla (ukážka, rozhovor),
Lidia Ostałowska: Cigán je cigán (ukážka, rozhovor),
Elisabeth Åsbrink: A vo Viedenskom lese stále stoja stromy (ukážka)
Pawel Smoleński: Šče ne vmerla i ne vmre, rozhovory s Jurijom Andruchovyčom (ukážka),
Svetlana Alexijevič: Vojna nemá ženskú tvár (ukážka),
Ryszard Kapuściński: Impérium (ukážka),
Angelika Kuźniak: Papuša (ukážka),
Svetlana Alexijevič: Časy zo second-handu (ukážka).

Knihy si môžete zakúpiť na stránke vydavateľstva Absynt