Ani slzu za Berkutom

Za normálnych okolností by tento komentár nemal vzniknúť a ukrajovať z času čitateľov. Pojednáva totiž o rozhovore, ktorý na MONO vychádza v rovnakom čase. Existuje názor (a minimálne jedno médium, ktoré sa ním riadi), podľa ktorého takýto postup nie je správny.

Prečo? Komentár za rozhovorom je taký žurnalistický generál po bitke, ktorý novinára zvádza nechať respondenta v rozhovore tárať dve na tri a potom mu to „natrieť“ v komentári. Miesto toho, aby s ním vecne a odborne polemizoval ešte keď je zapnutý diktafón.

Autor tohto komentára s vyššie popísaným názorom súhlasí. Napriek tomu teraz robí výnimku a venuje pár viet rozhovoru s príslušníčkou ukrajinskej policajtky Tatianou Ňešeret z pera blogera Radovana Bránika. Dôvodov na výnimku je niekoľko.

Prvým je autor rozhovoru a spôsob, akým ho viedol. Nie je to typický rozhovor, v ktorom novinár kladie respondentovi rýpavé otázky a spochybňuje jeho odpovede, ak odporujú základom logiky, morálnym princípom či overeným faktom. S ministrom áno, ale s rádovou príslušníčkou ukrajinskej polície by asi ani nemalo zmysel zhovárať sa týmto spôsobom.

Naopak, malo význam klásť jej jednoduché otázky a nechať ju otvorene hovoriť o svojich zážitkoch a pocitoch. Pridať týmto spôsobom jeden unikátny čriepok do obrovskej mozaiky, ktorá v médiách o udalostiach na Ukrajine vzniká.

Tento prístup síce vytvára riziko, že v rozhovore odznejú tvrdenia, ktoré sa nezhodujú s realitou, prípadne sú v danej chvíli neoveriteľné. (V prípade nášho rozhovoru sú to pochybnosti, že 18. februára strieľali do ľudí príslušníci Berkuta). No umožňuje spoznať myslenie a zážitky ľudí, ktorí sa ocitli na menej populárnej strane barikády a pre väčšinu médií nie sú preto zaujímaví.

Poznámka druhá: po prečítaní rozhovoru so ženou, ktorá bola pri mužoch zo špeciálnej policajnej jednotky Berkut v čase, keď sa rútil Janukovičov režim, vo viacerých čitateľoch ostane pocit ľútosti. “Boli nás stovky a každý má svojich blízkych a rodinu. Tí ľudia žili celé mesiace v panike, že sami umrú alebo umrú ich blízki. Pritom sme rovnakí Ukrajinci, ako víťazi Majdanu,” hovorí v rozhovore Ňešeret.

No aj keby Berkut bola nespolitizovaná policajná zložka, ktorá vždy konala v medziach zákona (nebola a nekonala), na prílišnú ľútosť nad osudmi jej príslušníkov nie je dôvod. Kto vstúpi do armády alebo k polícii, či už z idealistických dôvodov, alebo pre dobrý žold, vie, že jeho pracovnou náplňou bude plniť rozkazy. Nielen tie prezieravé, ale aj tie hlúpe. Kvôli tým druhým aj pre odľudštenosť uniformy bude policajt vo vypätých chvíľach predstavovať pre dav zosobnenie zla, proti ktorému je dovolené bojovať všetkými prostriedkami. V praxi sa tieto „pravidlá hry“ môžu prejaviť obzvlášť kruto, s čím ale každý príčetný člen silových zložiek ráta.

Pointou rozhovoru nie je sulíkovské ”pravda je uprostred”. Je ňou banálne konštatovanie, ktoré je z času na čas dobré pripomenúť: ľudské utrpenie je vždy prítomné na oboch stranách konfliktu. To však neznamená, že v zlomových okamihoch je pre spoločnosť lepšie, keď sa bude chcieť konfliktu za každú cenu vyhnúť.

Ukrajinská policajtka: Vlastný národ nás túžil zabiť

Tatiana Ňešeret bola jedna z príslušníčok špeciálnej policajnej jednotky Berkut. Aký ona videla udalosti na Ukrajine? Prečítajte si v rozhovore s Radovanom Bránikom.