Tí, ktorí ostali. Tí, ktorí odišli. Ukrajinou putujú státisíce utečencov

Rozbehni sa, vagónik, rozbehni sa, prosím. Anna už na mňa čaká. Len čo Vitalij Nižin vo svaloch pocítil jemný ťah, zhlboka si vydýchol. Konečne sa pohli. Už nevnímal nič, len to, ako jeho telom prechádzali aj tie najslabšie poryvy ocele pod ním.

Vlak každou jednou sekundou zrýchľoval. Vitalij zatvoril oči a nechal sa unášať zvukom železnice. Spolu s ostatnými cestujúcimi ležal na podlahe. Ponorení v úplnej tme opúšťali Luhansk pod paľbou.

„Bol to posledný večerný vlak, ktorý vypravili z mesta. Charkovským sprievodcom ani len nepovedali, kam idú. Keď zistili, že sa ocitli na mieste, kde sa strieľa, boli v šoku,“ znepokojene po dvoch rokoch spomínala Vitaliho žena Anna.

Sedeli sme v kuchyni bytu, ktorý si jej rodina prenajala v Kyjeve, na sporáku vrela voda na čaj a Anna v rukách žmolila papierovú vreckovku. „Človeku sa nechce ani veriť, že sú to dva roky, čo sme odišli.“

Vojna do života Nižinovcov vstúpila v pondelok 2. júna 2014 popoludní. Anna práve sedela vo svojej kancelárii neďaleko centra mesta, keď ovzdušie zhustilo dovtedy nepoznané hromobitie. Budovou zatriasol silný náraz. Okná takmer vyleteli z rámov, Anna od ľaku spadla zo stoličky. Krátke hrobové ticho po nálete ukrajinskej stíhačky, ktorá sa pokúšala skrotiť pohyb rebelov, preťal zvuk sirény. Pridala sa ďalšia a ďalšia, a ďalšia.

Kým sa Anna a jej kolegovia spamätávali z otrasu, centrum Luhanska panikárilo. Od administratívnych budov bežali okoloidúci, na ulici leželi kusy tiel ľudí, ktorým sa v ten deň o čosi skôr skončila pracovná doba. Zakrvavená žena človeku, ktorý k nej pribehol, aby jej pomohol, diktovala svoje meno a akési mobilné číslo. Tomu, kto zodvihne telefón, majú povedať, že umiera.

A tak Anna pobalila svojmu synovi veci. Podobne ako stovky ďalších matiek opustila – v domnienke, že protiteroristická operácia potrvá len pár dní – mesto a zamierila k moru do Odesy. Vitalij vydržal v ostreľovanom Luhansku ešte necelé dva mesiace. Do práce chodil aj vtedy, keď cez okraj mesta lietali guľky. Najskôr vypli elektrinu a plyn, v sparnom júli nakoniec prestala tiecť i voda. Dodnes miestni spomínajú, ako ich susedia zomierali v radoch pri vodných cisternách. Kto strieľal, však Luhančania netušia.

Keď sa donbaské mesto nedarilo získať späť pod ukrajinskú kontrolu a pôvodne zamýšľaná protiteroristická akcia sa zmenila na vojnu, rozhodli sa Nižinovci Luhansk definitívne opustiť. Dnes patria k 1,7 miliónu ľudí, ktorých úrady na Ukrajine evidujú ako vnútorných vysídlencov – utečencov vo vlastnej krajine.

Šedá zóna

Kedysi spájala ukrajinský Slovjansk s ruským Rostovom nad Donom rýchlostná cesta. Dnes ju povrch vozovky pripomína len matne. Presuny vojenskej techniky premenili asfalt na piesok, autá medzinárodných pozorovateľov a humanitárnych organizácií kľučkujú pomedzi výtlky, maršrutky tu deti zvážajú do spádových škôl v sprievode policajných majákov.

Na rovnej stepi odrazu prekvapí klesanie, a keď zmiznú kríky, sprava aj zľava vás obklopia zákopy. Výška je tu kľúčová. Z jednej strany je Horlivka, z druhej Debaľceve, uprostred nich zopár dedín, ktoré sa na mape ešte podarilo ukrojiť ukrajinskej armáde. Šedá zóna – tridsaťkilometrový nárazníkový priestor medzi Ukrajinou a samozvanými separatistickými republikami – má svoje rozhranie niekde tu, v Svitlodarskom oblúku.

Pás je územím, v ktorom sa môže zo dňa na deň zaviesť mimoriadny režim. Jej typické výjavy tvoria úseky poničených ciest, spevnených tankovými konštrukciami, naskladané betónové kvádre, vrecia s pieskom, polámané elektrické stĺpy, potrhané káble nad železničnými koľajiskami, obhorené stromy bez konárov, chalúpky s pračudesnými tvarmi pokrútenými od tlakových vĺn.

Diery v omietkach budov a plotov prestane človek po pár dňoch rátať a radšej si všíma, že sa v šedej zóne obnovuje. Obhorené strechy miznú a nahrádzajú ich škridle, ktoré sem priviezli humanitárne organizácie. Tam, kde granáty povybíjali sklá, už vidieť plastové okná. Nahradili igelit, deky a koberce, ktorými sa miestni obyvatelia snažili neprepustiť z bytu čo i len drobný lúč svetla. Tu lampy nepriťahovali nočné motýle, ale guľky.

A vojaci. Tí v šedej zóne najčastejšie kladú tri otázky: Kto ste, kam idete a najmä načo? Barikády, pri ktorých hliadkujú, zdobia vlajky, kytice tulipánov v zaváraninových pohároch, prilby a automaty. Z času na čas sa v zóne ozýva streľba. Pripomína tlmené hrmenie, praskanie, ale miestnych už neľaká tak, ako kedysi.

Hovoria, strely už nemajú výšku, a len máločo doletí k nám. Ak aj doletí, vedia, kde sa skryť. Na zadnom dvore majú vybetónovanú šachtu. Natisnú do nej deti, zmestia sa aj štyri vedľa seba, na uši si dajú slúchadlá, rodičia ich prikryjú kusom plechu, zaťažia smaltovou vaňou. A oni, dospelí, vyčkajú vedľa nich, priľahnutí v tráve, hneď vedľa piesku na požiare. Keby sa im niečo stalo, deti vedia plech s vaňou odtisnúť. Už to trénovali.

Tak som teda tu. Na mieste, odkiaľ pred vojnou utiekli státisíce ľudí.

Nepripravená krajina

Koncom roka 2014 sa Ukrajina, topiaca sa v nečakanom konflikte, rozhodla pre bolestivý krok – odstrihla juhovýchodný Donbas od peňažných tokov. Po tom, čo na separatistickom území zatvorila všetky štátne úrady a pobočky centrálnej banky, ostali ľudia v oblasti bez platov a sociálnych príspevkov, vrátane dôchodkov.

Vláda sa snažila zvýšiť ekonomický tlak na rebelov, no súčasne obmedzila dodávky potravín, liekov a paliva, a tak sa tamojšie obyvateľstvo ocitlo v totálnej závislosti od dodávok humanitárnych konvojov. Koho z domu dovtedy nevyhnala vojna, toho donútil hlad.

Státisíce ľudí sa dočasne vysťahovali na územie predfrontovej zóny – ostali domovu najbližšie, ako sa dalo, čakajúc na koniec bojov aj blokády. Státisíce čakajú dodnes. V Luhanskej oblasti 230-tisíc ľudí, v Charkovskej 199-tisíc, v Doneckej 111-tisíc.

Vo vládou nekontrolovanej oblasti ostali najmä starší ľudia, formálne patria pod Ukrajinu. Každý mesiac podnikajú zdĺhavú cestu cez vojenské kontroly zo separatistickej strany kontaktnej línie – aby získali finančnú podporu od štátu, nakúpili či stretli príbuzných. Ak by Ukrajina podľa think tanku Brookings Institution vyriešila, ako týmto ľuďom zabezpečiť sociálnu podporu tam, kde žijú, počet vysídlencov by klesol o 20 až 30 percent.

Ukrajina musela priznať, že na ich obrovské počty nebola pripravená. Nepodnikala žiadne riadené evakuácie, neviedla žiadnu kampaň za prijatie. Ľudia si hovorili, veď čoskoro bude po operáciách proti rebelujúcim skupinám, načo? Po dvoch rokoch ťahajúceho sa konfliktu musel Oleksander Pavličenko, predseda ukrajinského Helsinského výboru pre ľudské práva, moderátorovi Ukraine Today aj národu zhrnúť, že situáciu podcenili.

Čiastka, ktorú dostávajú vysídlenci od štátu na prežitie, je žalostne nízka. Odídenci sa nevedia zaradiť na trh práce, majú ťažší prístup k službám a čakajú ich hodiny aj dni byrokracie. Majú problémy pri prekračovaní hraničnej línie. Bez podpory si musia budovať nové domovy.

V skratke – svoje problémy si vysídlenci musia riešiť väčšinou sami. A to aj napriek tomu, že experti na presídlenie z Gruzínska, Nórska či Dánska Ukrajine radili, čo v takýchto výnimočných situáciách robiť. Na rady nedošlo – a tak sa ľudia začali vracať tam, kde sa stále strieľa.

Aspoň už nepočuť streľbu

Mnohí však zostali žiť inde. „Už by som sa nevrátila. Zvykli sme si tu,“ hovorí Ľjubov Nikolajevna. Sedí na diváne v obývačke, ktorá je zároveň spálňou i detskou izbou, a opisuje, ako v januári 2015 utekala s osemročným synom z Horlivky.

Päťposchodovú bytovku, v ktorej žila, zničilo ostreľovanie tak, že sa v budove rozišli betónové bloky a začala nimi pretekať voda z popraskaných potrubí. Teraz Ľjubov žije v jednoizbovom byte v Kramatorsku, v meste s 60-tisícovou komunitou vysídlencov, a trápi ju, že v kuchyni nemá omietnuté steny. Aspoň už nepočuť streľbu.

Keď charitatívne organizácie v dotazníkoch zisťovali, ako sa vysídlencom žije mimo domova, 99 percent z nich na prvé miesto výhod života mimo šedej zóny zaradilo pocit bezpečia. Ticho. Nevýhoda? Niet práce. Ani Ľjubov stále nič nemá, z času na čas sa pritrafí brigáda. Psychiatrické ochorenie, ktoré ženu bez liekov oberá o schopnosť orientovať sa v čase a priestore, spôsobuje, že zamestnávatelia, keď už sa nejakí horko-ťažko nájdu, dávajú prednosť iným.

Mesačný príjem dvojčlennej rodiny z príspevkov je necelých 2000 hrivien (72 eur). Na nájom ide 1500 (54 eur), lieky stoja aj 800 (29 eur). „Tie mi vybavila a platí charita. Tunajší lekári moju diagnózu nepoznali, všetka dokumentácia ostala v Horlivke. Aspoň mi vypisujú recepty,” hovorí. “Vôbec si neviem predstaviť, čo by bolo, keby mi nepomáhali iní ľudia. Ostala by som netušiac, kde som, čo som a poslali by ma do nemocnice. Čo by bolo s mojim synom? Ach, duša je veľmi delikátny orgán.“

Chlapec je pre matku prvoradý. Aj vtedy, keď ho detský kolektív neprijal, rozhodla sa pre zmenu školy. O dôvodoch, prečo sa chlapec nezaradil, matka nehovorí.

Niektoré deti vysídlencov sa však stretávajú so šikanou spolužiakov. Koho učiteľka v triede predstavila: Toto je náš nový kamarát a spolužiak z Donecka, tomu niekde prischla prezývka „separatista“. Môžu sa rodičia dožadovať riaditeľky, nech to nejako rieši? Aj oni z času na čas počujú: Čo od nich chcete? Ich otcovia bojujú na Donbase!

Ľjubov neplánuje. Tvrdí, že netuší ani to, čo bude zajtra. Do ďalekej budúcnosti sa tu nedíva takmer nikto. Nielen v Kramatorsku je problém s prácou. Na jedno pracovné miesto pripadá šestnásť uchádzačov aj v neďalekom Slovjansku. Ľudia sa s prosbou o pomoc pri hľadaní zamestnania skôr obracajú na miestne mimovládky, než na štátnu správu.

Keď vlani v Slovjansku zisťovali, či potrebujú poradiť, 55 percent síce kývlo áno, no len päť percent z nich sa prihlásilo na úrad práce. Situáciu im sťažila komplikovaná byrokracia. Na Ukrajine si štátny aparát v regiónoch o každom zamestnancovi vedie knihu práce, evidenciu, ktorá ukazuje, kde daný človek pracoval či stážoval. Lenže keď utekáte pred vojnou, nemáte čas vybavovať akýsi úradný výpis. Preto vysídlenci úrady práce ani len neskúšajú osloviť. S úradníkmi sa bez papierov niet o čom baviť.

S Kristom na čelnom skle

Na dvere bytu, v ktorom býva, nalepila Mária Pančenko pre deti plagát s veľkým nápisom Dívaj sa pod nohy. Nad ním sú tri obrázky, ktoré deťom ukazujú, že munícia, o ktorú zakopnú, môže: vybuchnúť, zraniť alebo zabiť vás aj kamarátov. Mária žije s tromi deťmi a svokrom, ktorý napriek nalomenému zdraviu chodí do práce.

Do Kramatorska prišli z Jenakijeva, rodiska bývalého prezidenta Viktora Janukovyča. Janukovyč, ktorý po násilí na kyjevskom Majdane utiekol z krajiny, žije v Rusku. Z času na čas sa v ruských médiách objaví informácia, ako z prihraničnej Rostovskej oblasti pomáha na Ukrajine prenasledovaným občanom. Komu vlastne pomáha a či, nikto netuší.

„Naši ľudia boli hrdí, že prezident je z Jenakijeva,“ povie Mária.

„Nevnímali to, že je skorumpovaný?“ pýtam sa jej.

„To tam nikoho nezaujímalo. Zaňho, pred vojnou, sa žilo spokojne. Bola práca.“

To, že Janukovyčovo rodné mesto čakajú pohnuté časy, si miestni nechceli pripustiť do poslednej chvíle. Ani vtedy, keď sa okolo nich začali ponevierať muži so samopalmi, ani vtedy, keď sa bane dostali pod prvé ostreľovania. Prišlo leto 2014. Mária kráčala z práce, zrazu ktosi z idúceho auta vytiahol zbraň a pálil po šoférovi pred ním. Na ceste naháňačka, prestrelka ako z filmu.

Žena sa inštinktívne rozbehla do škôlky, kde ráno nechala najmladšieho syna, keď jej ponad hlavou čosi preletelo. Padla k zemi netušiac, čo sa bude diať. Ozvalo sa dunenie, z budov sa sypali okná, v taký čas neostávalo nič iné, len čakať a modliť sa: ‘Bože, zachráň ma. Aké šťastie, že som staršie deti stihla vyviezť do Charkovskej oblasti.’ Zrazu telefón, jej Kaťuška a Pavlík: ‘Mamička, žiješ?’

Mária si utiera slzy, najmladšieho drží v náručí.

„Pýtal som sa služobne starších policajtov, prečo vlastne podporujú Janukovyča, keď bol dvakrát odsúdený a sedel. ‘On náš.’ Hotovo!“
Auto gréckokatolíckeho kňaza Vasiľa Ivaňuka letelo rovinou. Na čelnom skle sa zo strany na stranu knísala ukrajinská vlajka s vyobrazením Ježiša Krista. „Čo tam po tom, že ho pred rokmi lapali? ‘On ich.’ To je logika!“ dvíhal ukazovák.

Po dlhom dni mieril otec Vasiľ spolu so ženou z Kramatorska domov, do 50 kilometrov vzdialených Kryníc. Hoci na Donbase rodina z Ľvovskej oblasti žije dobré štvrťstoročie, stále si nezvykla. Step, ktorá sa im mihá za oknami, je nekonečná, akási prázdna, bez architektúry, bez pamäte. To jediné, čo na nej manželov dosiaľ držalo, zvlášť v čase konfliktu, bola služba.

„Ako dekan musím predvídať. Vravel som si: ‘Keď to začne, kňazi iných vierovyznaní pôjdu medzi prvými.’ Pýtal som sa preto na západe: ‘Budete mať pre môj zbor miesto?’ ‘Samozrejme, príďte.’ Vravím im: ‘Nie, ja sa pýtam, či budú mať ľudia prácu, deti školy, rodiny kde bývať’,“ spomínal kňaz.

A tak spolu so ženou vycestoval otec Vasiľ do Ľvova zisťovať, aké má oblasť možnosti. Pri Kryniciach už svišťali guľky. Ešte im stará matka stihla povedať, aby pripravili dom, ktorý kedysi zverila susedom. Človek predsa nikdy nevie. Len čo odišli, mať zomrela.

Nebožtíčku vypravila na západ najstaršia dcéra Ira. V piatok vyšla aj s mladšími súrodencami z Donbasu, v nedeľu separatisti zatkli Iriných spolupracovníkov. Keď po pár dňoch prepustili jednu z kolegýň, mala dolámané rebrá a vytrhané vlasy. Šéfa držali tri mesiace. Pýtali zaňho peniaze. Oslobodila ho až ukrajinská armáda. Rodina verí, že keby ich Ira zostala v Kramatorsku, ublížili by jej. Aj v to, že ju babička odchodom na druhý svet zachránila.

Otec Vasiľ by mohol rozprávať. Keď v roku 2014 na Donbase vrcholil hon na Pravý sektor a banderovcov, zastavila kňaza s ľvovskou ešpézetkou ozbrojená hliadka. Vraví im: Žijem tu 23 rokov. Kto spravil pre Donbas viac, ja či vy? No hliadka nepočúva, praskajú jej nervy, núti kňaza vystúpiť a pokľaknúť. Takmer ho prizabijú, no kňaz nepohne ani brvou. „Jedným slovom, bolo tu ‘veselo’,“ povzdychne si, „ale žijeme. Pokiaľ nás nepoprášia dustom.“ Kedysi bol vraj univerzálnym práškom na všetky boľačky Sovietskeho zväzu. Slimáky na kapuste? Dust! Červíčky? Dust!

Držia len korene

Všetkého sovietskeho sa na Ukrajine cielene zbavujú už vyše dva roky. Dekomunizácia zachvátila aj Donbas, k zemi padajú sochy Lenina, červených revolucionárov premaľuvávajú na modro-žlto. I v Torecku si ľudia zvykajú, že ich mesto už viac nie je Deržinskom. Chváliť sa tam niet veľmi čím. Azda len baníckou tradíciou, ktorá od začiatku konfliktu upadá. Bane prepúšťajú alebo znižujú úväzky, terikony – haldy po ťažbe – posiali tabuľky s nápisom Pozor míny. Nová ukrajinská realita.

Rozbité betónové bulváre a chátrajúce budovy stáli v Torecku aj pred konfliktom, no nikdy predtým nepôsobili tak ponuro a nevľúdne. Ešte aj vidiecke usadlosti na periférii, ktoré na jar ozdobia orgovány, stratili život. Nikde ani duša.

V chalúpkach za vysokými drevenými plotmi, ktoré zvyknú obchádzať a kontrolovať sociálni pracovníci a dobrovoľníci, žijú už len starenky a starčekovia odkázaní na mizernú penziu a pomoc zvonku. Ich domy sú ako skanzen, plné výšiviek a pradávneho remeselného náčinia, až je škoda, že sa starkí boja fotoaparátov. Tak, ako mnohí ľudia v meste.

Život je tu smutný, neďaleko je Horlivka, počujete od miestnych v Artemove, východnej periférii baníckeho mesta. Už by vlastne ani nemuseli pokračovať. O priemyselnú Horlivku bojovali obe armády takmer dva mesiace. Nakoniec sa ho napriek výrazným stratám podarilo získať Rusmi vedeným jednotkám. Červenú líniu majú v Artemove priamo za poľami. Ukrajinská armáda tu má základňu, no miestni sa boja k nej čo i len priblížiť. Vraj nevedia, čo čakať.

„Ľudí tu držia už len korene,“ povzdychne si Táňa Lingova. Keď spolu s rodinou opúšťala rodný Doneck a prácu v tlačiarni, korene musela uťať poriadne hlboko. „Už sa to nedalo vydržať. Strieľalo sa tak, až sa lustre kývali. Keď je búrka, matka sa ma zvykne aj dnes neveriacky pýtať: ‘Bol to hrom? Určite len hrmí?’“

Teraz Táňa obchádza v mestečkách šedej zóny ľudí a zisťuje, ako a či žijú. Svojho času takto dobrovoľníci kontrolovali pred Vianocami roku 2014 mesto Snižné. V chalupách narátali v jednom týždni 27 mŕtvych, prevažne starých ľudí. Zomreli od hladu vo vlastných posteliach.

Tak by som spievala!

Na druhé poschodie ošumelej bytovky vedú aj po rokoch drevené schody. Táňa už toto schodisko dôverne pozná. Len čo vojde do brány, upozorňuje, aby sme si dávali pozor, v chodbe je tma a šmýka sa. Týmito schodmi ako sociálna pracovníčka ukrajinského Caritasu pravidelne vybieha skontrolovať, ako sa darí jednej zo žien, ktorú má vo svojich záznamoch.

V byte Viry Chomiakovej sa sivé a smutné Artemove mení na výbuch emócií. Na stenách visia koberce plné ornamentov, byt je vďaka nim útulný a mäkký. Nikde ani smietka. Žienka sedí pri sporáku a usmieva sa, koľko len vládze. Pred rokmi ešte pracovala v závodoch v neďalekej Kosťantinivke, dnes žije sama na periférii baníckeho mesta. Len čo nás pousádza v drobnej kuchynke, zaplaví miestnosť entuziazmus. Ukazuje rádio, ktoré dostala od zaťa.

„Zajačik, nože mi podaj šáločky. Dáme si kávu. Zohrejeme sa.”

Vira Chomiakova, žena plná elánu, nevyšla z bytu už päť rokov. Od detstva je invalid, povie, už aj odhŕňa šaty a ukazuje operované kolená. Celý život chodí po liečeniach, operáciách, rehabilitáciách a masážach. Nepomohlo nič, nohy sa krivia a krivia, až sú takmer úplne nevládne.

Jej invalidný vozík vyzerá viac ako kreslo na kolesách, horko-ťažko prejde dvermi, a tak stojí nevyužitý v spálni. Kto by, navyše, deň čo deň znášal a vynášal Chomiakovu dolu a hore tými drevenými schodmi? Tu nikoho niet, len susedka, ktorá občas zabehne na kus reči. Ešte aj vtedy, keď do mestečka zablúdilo ostreľovanie, sedela celý čas vo svojom byte, pretože ju nemal kto zniesť do úkrytu v pivnici. Žena sa plazí bytom aj dnes.

„Och, ako ma baví rozprávať sa s ľuďmi! Predstav si, Tánička!“ užíva si ľudskú spoločnosť.
„Ja viem, ja viem,“ pokyvkáva Táňa.
„Tak by som si zaspievala! Len čo hrá muzika, už aj spievam. Ach, tie moje nôžky,“ vyťahuje z peňaženky fotografiu už zosnulého muža a dcéry, „s takými nohami som ju porodila. Štyri kilá mala!“
Chomiakovej muž veľa pil. Ľudia sa mu smiali, že si ju berie za ženu, no on im odkazoval: Ale u mňa je čistučko, je múdra a dobrá gazdiná. Keď bol triezvy, lepšieho nebolo. Keď bol ale opitý, žilo sa s ním ťažko. Raz vytiahol vidličku a manželke ju pichol rovno do oka.

„To vodka,“ povie Táňa.
„Mal 48 rokov, keď zomrel. Ani penzie sa nedožil. Ach. Kolegyňa mi zvykla hovoriť: Vira, tebe len pamätník postaviť.“
„Aj dva!“
„A povedz mi, Tánička, u nás hovoria o Kramatorsku, neviem, či veriť, či neveriť, že tam ľudí zabíjajú.“
„Neverte!“ Táňa neudrží smiech. „My tam žijeme, nás ešte nezabili.“
„Predstavte si! A u nás zabili predavačku. Prišiel chlap do obchodu, ona mu nechcela dať vodku na Paschu. Tak ju udrel kladivom.“

Kým sa káva dopije, Táňa ešte spomenie nový vozíček a rehabilitačné centrum, kde by Chomiakova mohla načas nájsť nový domov i ľudí, s ktorými by si mohla zaspievať. Žartujeme, že toľkým nadšením by centrum akiste skrachovalo. Veď by dobrou náladou vyliečila všetkých naokolo! „Oj, tak by som išla vonku. Nedá sa takto žiť… Dcéra mi ale hovorí: ‘Mami, keď ty umrieš, zomriem i ja’, nuž sa musím držať.“

Svätý v dlani

Fotografie rodičov nosí Anna Nižina neustále so sebou. Už žili s mužom v Kyjeve, keď jej z ničoho nič volajú susedia z Luhanska, že je s otcom zle. Vyšiel si na prechádzku so psom a stúpil na mínu. „Ani mi len nezavolal, pretože ma nechcel vystrašiť,“ ukazuje mi Anna fotografie otcových rán v mobile. „Museli mu amputovať nohu nad kolenom.“ Usŕkam z čaju, v hlave mi znie Hraj more zelene, pieseň, ktorú sa nám pred chvíľou ostýchal zaspievať Annin syn.

Míny v oblasti bojov zamorili 700-tisíc hektárov, zabili vyše 600 vojakov a civilistov. Roľníci v šedej zóne nemohli siať a žať dovtedy, kým ich pole neprešla armáda detektorom. Hoci na Ukrajine prebieha veľké upratovanie a deminéri vyčistili približne tritisíc hektárov, bude trvať ďalších desať až pätnásť rokov, kým sa mín zbavia úplne.

Postrachom sú dodnes pri blokpostoch, kde ľudia čakajú v niekoľkokilometrových kolónach na prechod umelej hranice. Len bláznovi by pri hranici zišlo na um rozbehnúť sa len tak naverímboha do poľa. Anna cez ňu rodičom do Luhanska vozí chýbajúce lieky.

Keď sa na ceste zjavia známe vojenské stanovištia, srdce má kdesi v krku, v potiacich sa dlaniach zviera talizman – drobný prívesok so svätým Nikolajom Čudotvorcom. V mysli sa jej zvykne odohrávať scéna spred dvoch rokov, v ktorej ju ukrajinský vojak posiela nazad do ostreľovaného mesta.

V počítači v ten deň hľadal Anninu priepustku, no nie a nie ju nájsť. Anna ju má, hovorí mu: Pozrite ešte raz, musí tam byť. No systém je preplnený, 500-tisíc mien, niet jej. Vojak krčí plecami, Anna sa musí vrátiť. Žena sa trasie, blokpost je plný ľudí, hovorí si: Čo teraz? Motá sa v dave, vidí autobus, v ktorom už sedí muž aj syn, nedá jej. Naskočí doň, prisadne si k rodine. Vodič ju celý čas sleduje, ale nepovie ani slovko, nechá ju sedieť, zatají ju, autobus sa hýbe, Anna sa modlí. Prešla.

Odvtedy chodí do Luhanska len raz za čas kvôli rodičom. Na Ukrajinu nechcú vycestovať, cítia zradu štátu, ktorý ich nechal v štichu. Videl snáď niekto budovať humanitárne koridory z mesta? A tak Annini rodičia videli zomierať ľudí, zažili ostreľovanie, mesiac prežili v pivnici, žili bez vody, bez elektriny. Tri týždne sa s nimi dcéra nevedela spojiť, už ani neverila, že ešte môžu byť medzi živými.

Ostreľovanie bolo strašné. Luhanskom sa vtedy predierala dodávka s tímom psychológov. Od pivnice k pivnici hovorili rodičom: Vezmeme deti do bezpečia. A rodičia nakladali deti do neznámych dodávok. Čože je to za stav, keď rodič zverí dieťa do rúk cudzincovi, a potom tri týždne čaká v pivnici bez spojenia?

Život sa už v plnej sile do Luhanska nevrátil. Mesto je dodnes úplne závislé od dodávok z Ruska. Zamestnávatelia začali vyplácať mzdy v rubľoch, ruské sú aj dôchodky, v priemere 4000 rubľov (55 eur). Čo z toho, že sa dôchodky dvihli o pár rubľov, keď za ne niet čo nakúpiť? Aj preto popri dodávkach obchodníkov prichádzajú z Ruska naďalej aj humanitárne konvoje s potravinovými balíčkami – krúpy, zahustené sladké mlieko, maslo, konzervy. Západné humanitárne organizácie majú do Luhanskej ľudovej republiky od septembra 2015 zákaz vstupu. Jediné, čo vraj v meste nezdraželo, je chlieb a vodka.

Šialený dom

„Brat ostáva žiť v Donecku. Tam žiadnu humanitárnu pomoc nedostávajú,“ pokrčí plecami Paviel Kriviega. Manželka Naďa vedľa neho s dvojročnou dcérou v náručí prikyvuje. Sedeli sme v kuchyni mariupoľského bytu, ktorý jeho rodine zohnala cirkev. Podvedome som ich byt porovnávala s drobnými hotelovými izbami, v ktorých žili presídlenci v Užhorode. Na pár metroch štvorcových žilo aj päť ľudí, varili na jednoplatničkách, prali v hotelovom umývadle. Tento byt bol priestranný, vybavený práčkou, veľkou kuchyňou, vlastný priestor mali deti aj stará mama.

Do Mariupoľa, prístavného priemyselného mesta na samom juhu šedej zóny, v ktorom dnes žije 80-tisíc vysídlencov, prišli Kriviegovci z doneckej periférie 3. augusta 2014.

Keď sa ich štvrť dostala pod ostreľovanie, skrývala sa rodina so štyrmi deťmi niekoľko dní v kryte materskej škôlky. Naďa bola v ôsmom mesiaci tehotenstva. „Naša Mašenka je už mariupoľská,“ bozkávala Naďa dievčatko na vlásky. Mašenku porodila v úplnej tme za ostreľovania sídliska Vostočnyj.

„Môj brat stojí za Ukrajinou, no keď začali boje, odišiel so ženou do ruskej Voroneži. Bál sa prejsť na ukrajinskú stranu, nechcel ísť do armády. Vravel mi: ‘Ty máš veľa detí, teba nepovolajú. Ale mňa áno. A ja bojovať nechcem.’ V Rusku sa im ale nežilo dobre. Tam im nikto nepomáhal. A tak sa vrátili nazad do Donecka,“ spomínal Paviel.

V byte, ktorý mala rodina v podnájme, zostal všetok majetok. Rakety zničili dom, ktorý si manželia plánovali kúpiť, aj strojársku firmu, v ktorej pracoval Paviel. Keď prišli do Mariupoľa, ťažko bolo. Deti si nevedeli zvyknúť. Spali len na podlahe. Vydelili im dve izby a dve rozkladacie kreslá, chvalabohu, pomohli ľudia.

Čo povedať viac? Že v spomínaní ľudí, ktorí utiekli pred bojmi, sa objavujú slová ako „bol to šialený dom“. Anarchia. Ľudia so zbraňami. Z priateľov a známych sa k separatistom nepridával nikto. Možno zopár susedov. Pridal sa vraj ten, kto nevedel, čo so sebou, nemal zmysel života – ľudia, ktorí boli nikým. A niektorí vysídlenci zvyknú pridať, keby sa separatistické republiky posúvali na západ, posúvajú sa s rodinami na západ aj oni.

Spoveď cez mobil

Vlajky Novoruska viali na Donbase už v roku 2010. Hoci kde-kto tušil, že z toho nevzíde nič dobré, mávlo sa nad prvými potýčkami rukou. Darmo babičky po dedinách varovali: Bude vojna. Kto sa z nich vtedy smial, dnes na nich spomína. „Vojna začala, pretože ľudia už nechceli žiť podľa starých zákonov. Lenže ešte nevedeli žiť ani podľa tých nových. Podaktorí si mysleli, že keď vezmú do rúk zbraň, odrazu sa všetko zmení,“ premýšľal nahlas kňaz Ivaňuk.

Po náročnom dni sedí doma uprostred obývacej izby a unavený hľadí do krbu, v ktorom praská oheň. Obnovovať zničené dá človeku zabrať. Len v prvý rok bojov rozdal viac ako 2000 vizitiek a s pomocou pre veriacich i vojakov odšoféroval 80-tisíc kilometrov.

Dnes už na frontové línie nechodí. Z frontu je vraj akýsi nesvoj. Len čo dá vojsku vedieť, že mieri do zákopov, už mu aj vojaci idú naproti. Tu je kňaz cennejší než veliteľ. Vystúpi z auta, hneď okolo neho šesť, sedem chlapov v nepriestrelných vestách a kráčajú okolo neho ako kevlarová hradba. No kňazovi sa nepozdáva, že preňho riskujú životy. A tak s nimi radšej telefonuje, na diaľku radí i spovedá, vybavuje mobilné sviatosti a chrámy.

Svoje vojsko má Ivaňuk úprimne rád. Keď sa okolo neho začnú krútiť naše rozhovory, ospalý kňaz ožije, volá ma do svojej domácej kancelárie a ukazuje vlastnú uniformu, vyznamenania i fotografie synov. Jeden pokračuje v jeho šľapajách, učí sa v kyjevskom seminári za kňaza. Druhý slúži vo vojsku, od začiatku je na fronte. Keď slúžil na blokposte, nosil mu otec jedlo. Dodávky meškali a chlapci hladovali. Nebrali jedlo od miestnych, pretože sa báli, že by ich mohli otráviť. Nuž tak je to – jedného syna Ivaňuk podaroval Bohu, druhého vlasti.

Pravda v kôpke popola

Na Ukrajine počujete, že separatisti vlastne ani nie sú vojaci, že na to „nemajú bunky”, že každý štvrtý z nich sedel, že Rusi po Kryme nečakali, že sa ktosi bude brániť. Lenže Ukrajinci ich kde-tu vysekali ako kapustu. Zo zajatcov pozbierali zbrane, telefóny, dokumenty.

Podaktorí v ruskej armáde slúžili ledva rok. Takí mladí chlapci. Ani netušili, kam idú. Na internete si vraj vypisovali: Ideme na safari! Potom sa čudovali, že im za hranicou opätujú streľbu. Veď sú na poľovačke, akýže protiútok? Takto vraveli: Kto je to Ukrajinec? Len otrok! A tu hľa, otroci v povstaní.

Rusi mnoho svojich nenájdu. Telá tanky dávno pozatláčali do zeme, aby nezapáchali. Najmä pod Horlivkou bol v jednom čase odporný pach. Teraz už telá zbierajú jedni aj druhí. Pretože dnes už telo môžeš vymeniť za iné. A tak sa na fronte kope, vynáša, obe strany sa trhujú. Vtedy platí kódex o nestrieľaní.

Lenže separatisti údajne na kódexy kašlú. Opijú sa, nasadnú do áut, provokujú pri blokpostoch, strieľajú. Ukrajincom dochádza trpezlivosť, nuž ich aj oni zasypú. Potom separatisti telefonujú: Pomerme sa! Poďte pozbierať telá, nech to tu nezapácha! Vychádzajú zbierať, lenže zasa raz len kričia: Pozabíjame vás všetkých! Vy ste zabili našich bratov!

Na Donbase veria, že tento konflikt môže vyhrať len ten, kto ukáže, kde sa žije lepšie – kde je perspektíva a kde funguje spoločnosť. „U nás je problémom organizovanie,” povie otec Vasiľ. „Ľudia nie sú zlí, no akoby im chýbala schopnosť dať sa dohromady a disciplína. Je potrebné urobiť krok dovnútra – pre niekoho k morálke, pre iného k Bohu. Už sme na to dozreli. Mier musí byť v nás. Vtedy nebude vojny – keď si človek bude udržiavať vnútorný pokoj.“

Lenže ako, keď jedni prišli o domovy, druhí o otcov a mužov, tretí o nádej, a ostatní zatrpkli? Ukrajina by si mala po rokoch útrap konečne dopriať komfort – potrebuje nové cesty, školy, nemocnice. Človeku samému toho veľa netreba, ani paláce, ani drahé autá. Veď kde inde to vidieť najlepšie, keď nie na línii frontu?

„Tu medzi majetkom bohatého a chudobného nie je po ostreľovaní veľký rozdiel,” povie kňaz. „Jednému aj druhému ostane kôpka popola. Len tá prvá je o čosi väčšia.”

Táto reportáž vznikla v máji 2016. Mená Anny a Vitalija Nižinovcov sme na ich požiadanie v reportáži zmenili. Za podporu v teréne ďakujeme tímom humanitárnych pracovníkov Caritas Ukrajina a Adra Ukrajina. Fotografie zobrazujú opustené a zničené budovy na ukrajinskom Donbase.