Turecko – Puč na jednu noc

Bol piatok, trištvrte na jedenásť večer a ja som sa náhle rozbehla z kuchyne do obývačky, kde išli správy. Rýchlo som telefonovala do Istanbulu. Tento pocit som príliš dobre poznala z leta pred troma rokmi. Na tretí pokus sa mi podarilo nadviazať spojenie. „Všetko sa to stalo v priebehu desiatich minút. Sedíme doma a nerozumieme, čo sa deje,“ povedala mi kamarátka na druhej strane. Všetci vedeli, že keď sa na druhý deň zobudia, ich krajina bude úplne iná. Len nikto netušil aká. Bol 15. júl, deň, ktorý sa bude v Turecku budúci rok oslavovať ako štátny sviatok víťazstva demokracie. Zatiaľ to ale vyzerá tak, že demokracia je posledná spomedzi víťazov 15.júla. Turecko je dnes úplne iné a nie každý si uvedomuje, čo všetko sa zmenilo.
Celé to prebehlo akosi zvláštne rýchlo. Na druhý deň sme spolu opäť volali. Povedala mi, ako sa okolo polnoci na obrazovkách televízií ukázal prezident: „Cez FaceTime poslal ľudí do ulíc, aby šli, a postavili sa armáde. Chápeš? Cez FaceTime,“ smiala sa na svojom prezidentovi, zapálila si ďalšiu cigaretu a ukazovala mi pokojné ulice. Všade okolo bolo len ticho prerušované krikom detí. Prázdniny. „Len na modlitbu teraz zvolávajú častejšie. A toto otrasné teplo. Ak je dnes v Turecku niečo problémom, tak toto teplo!“ Sedela pri otvorenom okne a vravela, že aj Atatürk je už v normálnej prevádzke.
Pýtala sa ma, čo sa hovorí v našich médiách. Tak som jej rozprávala. Viac ako 200 mŕtvych, okolo 4000 zatknutých, sudcovia zbavení funkcií, zatknutí velitelia armády. Podľa všetkého bol z prevratu obvinený Fetullah Gulen, ktorý žije momentálne v exile. Európski lídri vyjadrili podporu demokraticky zvolenému prezidentovi Turecka Tayyipovi Erdoğanovi. Nikto si nechce poštvať silného prezidenta štátu na hranici otvorených bojov s Daeshom. Politicky je to príliš komplikovaná vec.

Nasledujúci týždeň sme doma prežili vo veľkej nervozite a dobré správy sme nepočuli. Bojovala som medzi tým, čo by bolo rozumné a tým, po čom som šialene túžila. Napísala mamine na papierik adresu bytu v ázijskej časti Istanbulu a odletela.

To mesto žilo zvláštnym paradoxom. Možno som čakala, že tam ešte budú tanky, ktoré som videla v telke. Ale ako rýchlo prišli, tak aj odišli. Ulice boli namiesto nich plné červených vlajok s polmesiacom a ochudobnené o tisícky vystrašených turistov, ktorí si cestu radšej rozmysleli. „Si šťastné dievča. Odkedy bol ten prevrat, všetky lode, vlaky aj doprava v meste sú zadarmo. Erdoğan.“ Jedna z prvých informácií, ktoré mi o dianí v meste dala Mine a drzo sa pri tom pousmiala. Veľmi ho nemusí.

Možno by som si neuvedomila, čo sa naozaj deje, keby som nevidela to zdesenie v jej očiach, keď mi rozprávala o svojej krajine. Poznáme sa už roky a viem, že miluje slobodu. Keď sa do niekoho zamiluje, vždy je to umelec. Veľa cestuje a vždy keď dostane víza na vstup do EÚ, určite neostáva len v jednom štáte. Na ľavej ruke má tetovanie z Malého princa, v nose má piercing a sníva, ako si raz otvorí vlastnú kaviareň. Je bláznivá a všetci ju milujú, pretože sa nebojí byť sama sebou. Nebojí sa povedať svoj názor, kričať, keď sa hnevá, plakať, keď je smutná. Ale v jej očiach vidím, ako sa v nej mieša hnev a strach, keď mi hovorí: „O chvíľu to tu bude ako v Teheráne. Uvidíš. Do desiatich rokov ma už nebudeš takto poznať. Budeš mi vidieť len oči.“ Berie ma do mesta, v ktorom sa narodila, v ktorom žije a na ktoré je veľmi hrdá. Istanbulčanka, dcéra Kurda s príliš netureckou tvárou na to, aby jej to občas nerobilo problémy.

Keď prechádzame ulicami, často mi ukazuje ženy, ktoré sú celé zahalené. Podľa nej sa už všetci zbláznili a tie ženy žijú v obrovskom strachu. „Toto sem nepatrí. Sme sekulárny štát a nikto nám nemôže prikázať, aby sme chodili zahalené. Nie je to ani v Koráne. Je to iba ich výmysel.“ Ukazuje mi časti v mešitách, kde sa môžu modliť len muži. Ženy majú vlastný oddelený priestor. Z jednej uličky sa radšej vraciame späť na rušnejšiu cestu. „Kričia po nás hlúposti. Myslia si, že si môžu dovoľovať.“ Zahaľovanie sa žien je časťou kultúry arabského sveta. Kultúra sa ale neustále mení a vyvíja a nepísané zákony spred sto rokov už dnes nemusia platiť.

Návrat k tomuto „folklóru“ je túžbou vrátiť sa k niečomu, čo dnešní Turci poznajú už len z rozprávania. Vrátiť sa k veľkej a silnej Osmanskej ríši. K hrdosti veľkých vládcov a bohatej krajiny, k statusu svetovej mocnosti. Generácie pred nimi boli ochotné za ňu platiť vlastnými životmi a v žilách dnešných Turkov chtiac či nechtiac koluje tá istá krv. Veľa z toho si uvedomujem, keď kráčame Istanbulom a počúvam príbehy miest, ktorými prechádzame.

Mine ma zoznámila s Farikom, ktorý sa stal mojim sprievodcom po meste a živote v ňom. Ukazuje mi obrovské mešity a hrady, obelisk dovezený z Egypta, veľkolepé stavby a dokonalé detaily. Ukazuje mi cintoríny janičiarov a ja mu na oplátku recitujem „Mor ho“! Berie ma na svoju univerzitu, aby mi ukázal triedy, v ktorých popísal celé steny ťahákmi. Chcel byť novinár. „Bez šance. V našej krajine nemôžeš len tak písať o tom, čo si myslíš. Ja som chcel vydať knihu. Mal som ju už aj napísanú, ale keď som v piatok videl tých vojakov a ľudí v uliciach, rýchlo sme to s Busrou spálili. Báli sme sa razií.“
Tá piatková noc bola pre neho a jeho manželku Busru vážnym miľníkom. Sú komunisti a túžia po spoločnosti, v ktorej by si boli všetci rovní. Viem o tom síce svoje, ale ideál je to pekný a oni mu veria, tak im ho neberiem. „Pred tromi rokmi to bolo kruté, polícia prehľadávala byty a zatýkali všetkých, čo boli len trošku proti Erdoğanovi. Preto sme sa zľakli a radšej sme rýchlo zničili a skryli všetko, čo by mohli použiť proti nám. Našťastie sme teraz nič také nezažili. Ale svoje deti v tomto vychovávať nechceme!“

Spomenula som si na demonštráciu, na ktorej som sa ocitla noc predtým. Na čele ženy v burkách, muži v čiernom s obrovskými vlajkami. Krik muezzinov z minaretov, ktorý nezvolával na modlitbu, ale na slávu silnej tureckej vlasti. Veľké autá, ktoré išli naschvál pomaly, aby blokovali premávku na pobreží. Ľudia vykrikujúci rôzne heslá. Ľudia držiaci stranu Erdoğanovi a silnému Turecku. Chápala som Farikov strach, lebo na niekoľko minút to bol aj môj strach.

„Ja som komunista, pre teba je dôležité náboženstvo. Ver mi, toto nie je dôležité. Mám ťa rád a nezáleží na tom, v čo veríš. Si skvelý človek. Takže ak sa mi niečo stane preto, že som komunista, nevadí. Som dobrý človek. To mi stačí.“ Veľa rozpráva, ale to sa mi páči. Pomaly začínam aspoň trošku rozumieť tomu, kde sa nachádzam.

Keď ma Mine vzala do paláca posledného sultána, najskôr som tomu celému nerozumela. Rozprávala mi o sultánoch, o slávnych mužoch, ktorých mená mi nič nehovoria. Mala som pocit, že som v rozprávke. Videla som krásne fontány a zlatom vykladané bazény na poschodí paláca. Luxusné priestory, ktoré by však mohli byť v ktorejkoľvek inej krajine v Európe. A uvedomila som si, že príbeh Turecka je pre mňa rozprávkou. Že vlastne tak presne neviem, kedy a prečo sa z Hagie Sofie stala mešita a čo to vlastne boli tí sultáni zač. Okrem rozprávok neviem o Turecku nič.

Farik mi rozpráva o Atatürkovi. O prvom vzopretí sa slobodného Turecka, o tom, ako bol ustanovený slobodný sekulárny Turecký štát. Položili základy demokracie, ale k moci sa dostali vďaka vojenskému puču. Kemal Atatürk sa stal otcom nového demokratického Turecka, kde viac nebola moc v rukách jediného muža, ale v rukách ľudu. Tam niekde vznikla tradícia vojenských pučov. Prechádzame sa po námestí Taksim a Farik mi ukazuje súsošie Atatürka a jeho vojakov uprostred námestia. „Toto miesto je pre nás veľmi dôležité. Vždy, keď o niečo bojujeme, vyhráva ten, kto obsadí sochu Atatürka.“ Rozpráva mi a spomína na začiatok leta 2013. „Tu sme bojovali za našu slobodu. Tu umreli niektorí z mojich priateľov. Ale nemohli sme robiť nič iné. Gezi Park je veľmi starý a krásny a on tam chcel len tak postaviť mešitu? Prečo by mal sekulárny štát rozhodovať o tom, kde sa vyrúbu storočné stromy a postaví mešita a dávať na to peniaze? Toto bola posledná kvapka.“ Hovorí mi o bitkách, neskutočnom množstve slzného plynu a nociach strávených v parku, kde vlastnými telami chránili pôdu. „Busra s Mine prišli až v posledný deň keď sa to už všetko upokojilo. Ženské.“ Usmieva sa. Jemu by naozaj nevadilo, keby ho aj zabili. Vedel by prečo, a to stačí.

Na okraji Taksimu je postavené provizórne pódium a obrovský banner s menami obetí piatkového prevratu. „Milletimiz var olsun, vatan sag olsun.“ Tu prebehla spomienková slávnosť, tu boli v nedeľu mítingy prívržencov prezidenta, aj ostatných politických strán. Všetci sú zjednotení pod jednou myšlienkou, ktorej je plný celý Istanbul, šíri sa od Európy až po Áziu, a ktorá je na všetkých billboardoch, megaboardoch a vlajkách. Národ je zvrchovaný. Samozrejme, turecký národ, nad akúkoľvek národnostnú alebo etnickú menšinu. Keď ideme metrom, Mine zrazu spozornie. „Počúvaj,“ upriami moju pozornosť na pieseň, ktorá začala hrať v chodbách. „Toto je stará vojenská pieseň z osmanských čias, ktorú spievali vojaci predtým, ako išli do boja. O chvíľu bude všade, dostane sa ľuďom do hláv. Takto to robí. Pomaly sa dostáva ľuďom do hláv.“ Viem, že nehovorí len o piesni, ale aj o Erdoğanovi a jeho ideách. Keď nastúpime do vlaku, opäť vidím mená obetí. „Za demokraciu v zjednotenej krajine; mučeníci, ktorí padli, aby sme mohli žiť dôstojný život.“ Noví hrdinovia, ktorí povstali z 15. júla. Cestou vo vlaku sa Mine na mňa zdesene pozrie. Hmkám si melódiu piesne, ktorá predtým hrala v chodbách.

Po týždni som odišla späť do svojej bezpečnej demokratickej Európy. Oni tam ostali, ale asi nie nadlho. Pred pár dňami ma boli navštíviť Farik a Busra a povedali mi, že už dostali víza na ďalší kontinent. Odchádzajú a hoci svoje mesto milujú, už ho neuvidia. Nie kým tam bude platiť Erdoğanova definícia slobody.