Migrácia nie sú len počty migrantov, ale aj ženy, ktoré zostali
Migrácia sa u nás často skloňuje najmä v súvislosti s počtami tých, ktorí sa snažia viac, či menej úspešne prekročiť hranice do Európy. Súčasťou migračného procesu sú však aj milióny žien a detí, ktoré zostávajú vo svojich krajinách a prežívajú každodenné životy bez svojich najbližších aj niekoľko rokov.
„Spôsob, akým čas prežívame my, je úplne iný od toho vášho,“ vysvetlila mi senegalská feministka Codou Bop. „Ak je muž preč hoci aj päť rokov, v našom ponímaní to nie je veľa, pretože to, čo získame, stojí za to, čo stratíme,“ dodala.
V Senegale, Mexiku aj v Etiópii sme stretli ženy, ktoré nevideli svojich manželov, otcov či synov aj desiatky rokov, nielen päť. Žijú často ako nelegálni migranti v krajinách, o ktorých si mysleli, že v nich nájdu lepšiu budúcnosť – nie pre seba, ale predovšetkým pre svoje rodiny.
Tie rodiny zatiaľ vo svojich pôvodných komunitách hľadajú, ako sa vysporiadať s odchodom otca, s dôverou k manželovi, o ktorého živote nevie žena ani to, kde sa odohráva, či s neľahkou ekonomickou situáciou, ak sa migrantovi nedarí, či nebodaj po ceste zomrie.
Často sa ma pýtajú, čo majú ženy, ktoré zostali, spoločné. Istú dávku smútku nájdete v každodennom živote každej jednej. Nech už je to preto, že sú samy – bez svojich blízkych, alebo z toho, že žijú v spoločnosti, v ktorej sa nemôžu prejaviť, ozvať či si dokonca vybrať manžela. Okrem smútku ich však spája aj odhodlanie, s ktorým zvládajú zmeny, čo do ich životov priniesla migrácia.
Projekt pomalej žurnalistiky Ženy, ktoré zostali odkrýva, ako sa rodiny a najmä ženy vo svete vyrovnávajú s migráciou svojich blízkych.
Sledujte na Facebooku projekt Ženy, ktoré zostali.
Mexiko
Alicia vyrastala niekoľko rokov bez otca, ktorý pracoval v USA. Neskôr sa k nemu pridal aj brat, ten je za hranicami ilegálne doteraz. Alicia si pamätá, že bol otec iný, keď sa z USA vrátil, než akého si ho pamätala. Jej mama Elvira vychovávala sama štyri deti, avšak v ich vlastnom dome, postavenom vďaka práci za hranicami.
Alicia sa vydáva za Tonyho, ktorý už tiež pre svoju rodinu postavil dom. Tony odišiel do USA už keď mal 14, a potom druhý raz, keď sa s Aliciou vzali na úrade a narodila sa im dcérka. Napriek všetkému luxusu, ktorý mladá rodina má, Alicia už nechce, aby Tony odišiel a ona zostala s dcérkou sama. “Najťažšie je vychovávať sama dieťa,” vraví.
Migrácia má dopady aj na deti, ktoré vyrastajú bez jedného z rodičov. Päťročná Keyssy prvý raz videla svojho otca, keď mala tri roky. Odišiel za prácou do USA, keď bola manželka tehotná. Keyssy ho po návrate nespoznala, bála sa ho, keď sa vrátil a snažil sa k nej priblížiť. Až napokon si predsalen začal získavať jej dôveru, avšak na svet prišla mladšia sestra – blondínka. „Máš ju radšej, lebo má svetlé vlasy?“ spýtala sa Keyssy jedného dňa otca, ktorého pozornosť sa rozdelila medzi obe sestry.
Senegal
Magat má sedemnásť, do školy prestala chodiť pred niekoľkými rokmi. Keď jej nevlastný otec odišiel do Španielska, tak mama začala predávať ryby na trhu a potrebovala preto pomoc s domácnosťou. Manžel síce nejaké peniaze zo zahraničia posiela, avšak o jeho príjmy sa delí aj s jeho prvou manželkou a mamou. Magat trávi svoje dni varením, upratovaním a varovaním súrodencov. „Možno si nájde muža, ktorý sa o nás všetkých postará,“ želá si jej mama Almata.
Podľa islamskej tradície, jeden Senegalčan môže mať až štyri manželky, ak sa o ne dokáže postarať. Prvá manželka je zväčša vzdialená sesternica, ktorú muž dobre pozná. Muž sa ženy nemusí pýtať, či sa môže znovu oženiť, dokonca jej to nemusí ani oznámiť. Medzi ženami často vládne rivalita. Situácia v spoločnosti sa však mení aj kvôli migrácii mimo africký kontinent. Mladí Senegalčania, ktorí žijú v Európe, už nie sú zástancami mnohoženstva.
Etiópia
Tsega nedôverovala svojmu manželovi, pretože zo Saudskej Arábie neposielal žiadne peniaze. Rozhodla sa teda, že ho bude nasledovať. Niekoľko rokov pracovala ako pomocníčka v domácnostiach rôznych arabských rodín, až ju napokon deportovali späť do Etiópie. Ani ona, ani manžel nedokázali synovi vysvetliť, aký komplikovaný je život v Saudskej Arábii, a tak teraz skúša šťastie za hranicami on..
Serkalem bola migrantkou v Rijáde celých 11 rokov. Za ten čas sa jej rozpadla rodina a syn nevidel vo svojom živote inú možnosť, než migrovať za mamou. Tá mu v tom pomohla, avšak odkedy odišiel z Etiópie, nevie o ňom nič. Uplynulo už 5 rokov. Serkalem dnes žije s manželom oddelene, nevídava ani svoje dcéry. „Nestojí to za to,“ hovorí o migrácii.
Pozvánka
Autori projektu pozývajú na fotografickú výstavu Ženy, ktoré zostali / Women Who Stay, ktorú otvoria 19. 4. o 18:30 v Open Gallery na Baštovej 5 v Bratislave. Výstava sa koná do 27. 4. 2018 v rámci 13. ročníka festivalu [fjúžn], ktorý organizuje Nadácia Milana Šimečku. V stredu 25. 4. sa bude konať komentovaná prehliadka, na ktorej Magdaléna a Noel prezradia príbehy zo zákulisia prác na projekte
